znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 155/2014-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. marca 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej   a   sudcu   Jána   Lubyho   predbežne   prerokoval   sťažnosť   V.   H.,   vo   veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 a čl. 13 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2   a   čl.   14   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   podľa   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd ustanoveniami § 26 ods. 1 a 2 zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 370/2013 Z. z. a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. H. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 3. marca 2014 doručené podanie V. H. (ďalej len „sťažovateľ“), označené ako „Ústavná sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy SR“. Vychádzajúc z označenia podania, ako i jeho obsahu, ústavný súd kvalifikoval podanie sťažovateľa ako sťažnosť   podľa   čl. 127 ods.   1 Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 12 a čl. 13 ústavy a práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) ustanoveniami § 26 ods. 1 a 2 zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 370/2013 Z. z. (ďalej len „zákon o výkone trestu odňatia slobody“).

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza: „Zásah do mojich ústavných a medzinárodných práv spôsobil zákon č. 370/2013 Z. z. paragrafované znenie § 26 (prijímanie balíkov)...

Vec sa týka základného sociálneho práva osoby vo výkone trestu odňatia slobody... Vec   sa   týka   radikálneho   obmedzenia   prijímania   balíkov,   ktoré   spôsobil   zákon č. 370/2013 Z. z. v § 26 (prijímanie balíkov) a to tým, že obmedzil váhu balíkov z pôvodných 5 kg (päť kilogramov) na 2 kg (dva kilogrami) a radikálne obmedzil obsahovú skladbu balíka...“

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ cituje § 26 ods. 1 a § 26 ods. 2 zákona o výkone trestu odňatia slobody v znení pred a po novelizácii vykonanej zákonom č. 370/2013 Z. z. a označené   ustanovenia   ústavy,   dohovoru   a   dodatkového   protokolu   a   domáha   sa,   aby ústavný   súd „preskúmal   zákon   č.   370/2013   Z.   z.   v §   26   či   je   v   súlade   s   Ústavou   SR a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Ak Ústavný súd SR dospeje k záveru, že zákon č. 370/2013 Z. z. v § 26 svojím obsahovým znením porušuje ústavné a medzinárodné práva, tak vo svojom ústavnom náleze vysloví, že navrhovateľ je osobou poškodenou účinkami tejto právnej normy a boli u neho porušené ústavné a medzinárodné práva a to

čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy SR... čl. 13 ods. 1, 2, 3, 4 Ústavy SR, čl. 19 ods. 1, 2 Ústavy SR... Články medzinárodnej zmluvy – Európsky dohovor o ľudských právach... čl. 8 ods. 1, 2...

čl. 14 Európskeho dohovoru... čl. 1 dodatkový protokol č. 1 Ochrana majetku Európskeho dohovoru...“.

Sťažovateľ sa tiež domáha, aby mu ústavný súd ustanovil právneho zástupcu z radov advokátov na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   svojich   základných   práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 12 a čl. 13 ústavy a práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2 a čl. 14 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu ustanoveniami § 26 ods. 1 a 2 zákona o výkone trestu odňatia slobody.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   125   ods.   1   písm.   a)   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o   súlade   zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná   rada   Slovenskej   republiky   a   ktoré   boli   ratifikované   a   vyhlásené   spôsobom ustanoveným zákonom.

Z § 49 zákona o ústavnom súde vyplýva, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy môže   podať   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba,   ktorá   tvrdí,   že   „právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody“. Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre vychádza z takej interpretácie čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 49 zákona o ústavnom súde, podľa ktorej ich text neumožňuje namietať porušenie   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ku ktorému malo dôjsť priamo zákonom, príp. iným právnym predpisom nižšieho stupňa právnej sily.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa vo svojej podstate domáha sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy uplatnenia právomoci ústavného súdu podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy, t. j. právomoci, ktorú môže uplatňovať len v konaní o súlade právnych predpisov.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na právny názor vyplývajúci z jeho ustálenej   judikatúry,   podľa   ktorého   „každé   konanie   možno   začať   len   ako   samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného   druhu   konania   pred   ústavným   súdom   a   na   základe   jeho   vlastného   rozhodnutia. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným súdom ich preto koncipuje výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci a ako súčasť iného druhu   konania   (konaní)   pred   ústavným   súdom“   (II.   ÚS   66/01,   tiež   II.   ÚS   184/03, III. ÚS 184/06, IV. ÚS 314/07). Z citovaného okrem iného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   nemôže   ústavný   súd   uplatniť právomoc,   ktorou   disponuje v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy. Záver vyplývajúci z citovaného právneho názoru má nesporne aj ústavnú relevanciu, a to zvlášť v prípadoch, ak by sa v konaní, ktoré patrí v zmysle čl. 131 ods. 2 ústavy do pôsobnosti senátu ústavného súdu, mala uplatniť právomoc, ktorú ústava zveruje do pôsobnosti pléna (čl. 131 ods. 1 ústavy), čo je aj prípad sťažovateľa. Aj ústavný súd je totiž viazaný čl. 2 ods. 2 ústavy, a preto si senát ústavného súdu nemôže v rozpore s ústavnou úpravou atrahovať právomoc pléna ústavného súdu, a to ani vtedy, ak by to v okolnostiach prípadu mohlo byť v prospech ochrany základných práv a slobôd (porovnaj IV. ÚS 50/2010).

Ak sa sťažovateľ sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy domáha uplatnenia takej právomoci ústavného súdu,   ktorú   v tomto type konania nemožno uplatniť, ústavný súd takúto sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú. Na základe uvedeného ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec tohto uznesenia ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že ak by podanie sťažovateľa   kvalifikoval   ako   návrh   na   začatie   konania   o   súlade   právnych   predpisov (konanie podľa čl. 125 ods. 1 ústavy), musel by ho odmietnuť ako návrh podaný zjavne neoprávnenou osobou. Z § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde totiž vyplýva, že návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov môžu podať len subjekty vymedzené v § 18 ods. 1 písm. a) až f) zákona o ústavnom súde, t. j. a) najmenej pätina poslancov Národnej rady   Slovenskej   republiky,   b)   prezident   Slovenskej   republiky,   c)   vláda   Slovenskej republiky, d) súd, v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou, e) generálny prokurátor Slovenskej republiky a f) verejný ochranca práv.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2014