znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 155/2013-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosť P. K., L., zastúpeného Advokátskou kanceláriou A. s. r. o., K.,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a advokáta   Mgr.   R.   R.,   vo   veci   namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s porušením princípu právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 14 Cob 227/2010 zo 14. marca 2012 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. K. o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2012 doručená sťažnosť P. K., L. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou A.   s.   r.   o.,   K.,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a advokáta   Mgr. R.   R.,   vo   veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) v spojení   s porušením   princípu   právneho   štátu   podľa   čl.   1   ods.   1   ústavy   rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14 Cob 227/2010 zo 14. marca 2012 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že „Sťažovateľ   podal   dňa   03.   04.   2012   na   Ústavný   súd Slovenskej   republiky   ústavnú   sťažnosť   pre   porušenie   jeho   základných   práv   postupom a rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 14. 3. 2012, sp. zn. 14Cob 227/2010.

Sťažovateľ doplnil uvedenú ústavnú sťažnosť svojim písomným podaním dňa 20. 04. 2012. Následne sťažovateľ podal na Ústavný súd Slovenskej republiky ďalšie doplnenie ústavnej   sťažnosti   zo   dňa   15.   05.   2012,   v   ktorom   preukázal   dôvody   hodné   osobitného zreteľa, ktoré Ústavnému súdu SR umožňujú rozhodnúť napriek podaniu dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku sťažovateľom v predmetnej veci.

Ústavný súd Slovenskej republiky svojim uznesením zo dňa 24. 04. 2012 (doručené sťažovateľovi 22. 05. 2012, teda po uplynutí 2 mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia krajského súdu), sp. zn. III. ÚS 182/2012-26 po predbežnom prerokovaní sťažnosti odmietol sťažnosť sťažovateľa ako neprípustnú.“.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti poukazuje na to, že v doplnení sťažnosti z 15. mája 2012 uviedol, že „proti rozhodnutiu krajského súdu podal dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, a zároveň z tohto dôvodu preukázal v predmetnom doplnení ústavnej sťažnosti dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by umožňovali rozhodnúť Ústavnému súdu SR o sťažnosti sťažovateľa vyhovujúco, a nie jej odmietnutím.

K podaniu ústavnej sťažnosti došlo dňa 3. apríla 2012, k rozhodnutiu o odmietnutí ústavnej   sťažnosti   sťažovateľa   však   došlo   dňa   24.   apríla   2012   (rozhodnutie   bolo sťažovateľovi   doručené   dňa   22.   mája   2012),   teda   21   dní   odo   dňa   jej   podania. Zdôrazňujeme,   že   v   tomto   čase   sťažovateľovi   stále   plynula   lehota   na   podanie   ústavnej sťažnosti, pričom posledný deň 2 mesačnej lehoty na dopĺňanie ústavnej sťažnosti uplynul až 21. mája 2012.

Na   základe   uvedeného   Ústavný   súd   SR   rozhodol   o   sťažnosti   sťažovateľa   ešte   v lehote, kedy bol sťažovateľ oprávnený svoju ústavnú sťažnosť dopĺňať, pričom toto právo sťažovateľ aj využil, avšak v čase, kedy bolo o odmietnutí jeho sťažnosti Ústavným súdom SR už rozhodnuté, no toto rozhodnutie sťažovateľovi ešte nebolo doručené, pričom k jeho doručeniu došlo až po tom, čo sťažovateľovi uplynula lehota na podanie sťažnosti proti krajskému súdu....

Poukazujeme   na   skutočnosť,   že   v   čase   vydania   rozhodnutia   Ústavného   súdu   SR o odmietnutí ústavnej sťažnosti sťažovateľa, t. j. 24. 4. 2012, dovolanie podané bolo.... Sťažovateľ tvrdil, a zároveň preukázal, že existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré   oprávňujú   rozhodnúť   Ústavný   súd   SR   napriek   súbežne   podanému   mimoriadnemu opravnému prostriedku, a to vo svojom Doplnení ústavnej sťažnosti zo dňa 15. 5. 2012. t. j., v 2 mesačnej lehote na podanie ústavnej sťažnosti a jej doplnenie.

Na základe vyššie uvedeného sťažovateľ podáva sťažnosť opätovne v tej istej veci, nakoľko sú splnené podmienky konania potrebné pre rozhodnutie vo veci. Zdôrazňujeme, že 2 mesačná lehota od právoplatnosti rozhodnutia krajského súdu nie je splnená, nakoľko doručenie rozhodnutia Ústavného súdu o odmietnutí sťažnosti došlo po 2 mesiacoch od právoplatnosti rozhodnutia krajského súdu.

Z tohto dôvodu sťažovateľ podáva opätovne sťažnosť z dôvodu splnenia podmienok konania   (preukázanie   dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa),   a   to   napriek   tomu,   že podmienky konania boli splnené už v lehote na podanie sťažnosti v čase, kedy plynula 2 mesačná lehota na podanie sťažnosti od právoplatnosti rozhodnutia krajského súdu.“.

Sťažovateľ tvrdí, že mu „konaním krajského súdu bola... odňatá možnosť konať pred súdom a bola porušená zásada rovnosti zbraní v konaní a kontradiktórnosti konania, ktoré sú súčasťou práva na spravodlivý proces a súdnu ochranu“.

V tejto súvislosti uvádza, že už v priebehu odvolacieho konania namietal krajskému súdu skutočnosť, že

- „vyjadrenie   žalobcu   zo   dňa   13.   09.   2010   k   odvolaniu   sťažovateľa,   doručené Okresnému súdu Žilina dňa 14. 09. 2010... mu bolo doručené až takmer rok a pol od jeho podania žalobcom na krajský súd, t. j. až dňa 01. 03. 2012 v čase, kedy bolo vyhotovené oznámenie krajského súdu o vyhlásení rozhodnutia vo veci samej zo dňa 01. 03. 2012., pričom   uvedené   vyjadrenie   žalobcu   bolo   doručené   len   ako   pripnutá   príloha   k   inému podaniu žalobcu, t. j. k Návrhu na vydanie rozhodnutia o nepripustení vstupu vedľajšieho účastníka na strane odporcu do konania zo dňa 21. 02. 2012, doručené Krajskému súdu v Žiline dňa 24. 02. 2012.“,

- „vyjadrenie žalobcu bolo doručené sťažovateľovi až v čase, kedy už bol nariadený dátum vyhlásenia rozsudku krajského súdu v predmetnej veci (t. j. vyjadrenie žalobcu bolo doručené   sťažovateľovi   01.   03.   2012,   pričom   oznámenie   o   vyhlásení   rozhodnutia v predmetnej   veci   bolo   vyhotovené   krajským   súdom   taktiež   01.   03.   2012,   sťažovateľovi doručené   08.   03.   2012).   Z   toho   dôvodu   krajský   súd   už   akoby   vopred   prejudikoval skutočnosť, že vyjadrením sťažovateľa k skutočnostiam, ktoré uvádza žalobca vo svojom vyjadrení,   sa   už   nebude   zaoberať   a   odmietne   ich,   pretože   už   bol   nariadený   dátum vyhlásenia rozhodnutia, teda senát krajského súdu už bol rozhodnutý ako v predmetnej veci rozhodne, a to bez ohľadu na to, aké argumenty k vyjadreniu žalobcu predloží sťažovateľ“,

- „sťažovateľ   upozornil   krajský   súd   na   porušenie   jeho   procesných   práv   takýmto nelogickým doručením vyjadrenia žalobcu a žiadal o zmenu dátumu vyhlásenia rozsudku, aby   si   vyjadrenie   mohol   preštudovať   a   uviesť   k   nemu   svoju   argumentáciu.   Takýmto postupom krajského súdu bolo zmarené právo sťažovateľa vyjadriť sa k podaniu žalobcu, pretože aj keby sa sťažovateľ písomne k nemu vyjadril, tak je evidentné, že krajský súd svoje rozhodnutie   už   mal   prejudikované,   nakoľko   oznámenie   o   vyhlásení   rozsudku   bolo vyhotovené   v   deň   doručenia   vyjadrenia   žalobcu   sťažovateľovi.   Upozorňujeme   na skutočnosť, že samotné vyjadrenie žalobcu podal žalobca na krajsky súd 14. 09. 2010, pričom   krajsky   súd   ho   zaslal   ako   prílohu   k   inému   podaniu   tak,   že   sťažovateľovi   bolo doručené 01. 03. 2012, teda približne rok a pol od jeho podania žalobcom na krajsky súd.“.

Sťažovateľ pritom poukazuje na hrubé porušenie svojich základných práv tým, že „krajský   súd   priamo   konštatuje,   že   akákoľvek   argumentácia   sťažovateľa   predložená v odvolacom   konaní,   okrem   samotného   odvolania,   nemá   vplyv   na   rozhodnutie   vo   veci, nakoľko   podľa   mylného   názoru   krajského   súdu   akoukoľvek   ďalšou   argumentáciou sťažovateľa   dochádza   k   rozšíreniu   dôvodov   odvolania   a   rozsahu,   čo   je   absurdné a protiprávne tvrdenie krajského súdu. Ak krajský súd posudzuje argumentáciu sťažovateľa a všetkých ostatných účastníkov v iných konaniach v odvolacom konaní takýmto spôsobom, že na ňu absolútne neprihliada, porušuje základné práva sťažovateľa aj všetkých účastníkov konania.   Takýmto   bezprávnym   prístupom   by   sa   sťažovateľ   nemohol   ani   vyjadrovať   na pojednávaní v odvolacom konaní, pretože by všetky jeho vyjadrenia na pojednávaní podľa názoru krajského súdu nemohli mať vplyv na rozhodnutie vo veci. Krajský súd si evidentne zamieňa   pojmy   argumentácia   účastníka   konania   v odvolacom   konaní,   kde   argumentuje v rámci   dôvodov   a   rozsahu   odvolania,   na   ktoré   poukázal   žalobca   vo   svojom   vyjadrení a medzi samotnými dôvodmi a rozsahom odvolania, ktoré musia byť uvedené do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Ide o absurdnú nezákonnú aplikáciu práva krajským súdom, ktorou došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa.“.

Sťažovateľ   na   základe   uvedených   skutočností,   argumentujúc   judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), judikatúrou ústavného súdu, ako aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) tvrdí, že krajský   súd   porušil   jeho   základné   práva „zjavne   oneskoreným   doručením   vyjadrenia žalobcu k odvolaniu sťažovateľa, čím mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a bolo porušené právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   č.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd“,   poukazujúc pritom   na rozpor   napadnutého rozsudku   s ustálenou judikatúrou najvyššieho súdu.

Sťažovateľ tiež tvrdí, že „je jednoznačné, že predmetný rozsudok krajského súdu riadne   odôvodnený   nebol.  ...   odôvodnenie   odmietnutia   skúmania   vecnej   legitimácie zo strany krajského súdu bolo stroho a nelogicky odôvodnené v rozpore s rozhodnutím Najvyššieho súdu o povinnosti skúmať vecnú legitimáciu v takýchto prípadoch, a zároveň v rozpore s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR, ktoré krajský súd sám citoval v odôvodnení rozsudku.

Absolútne   nelogicky   a   bezprávne   bolo   krajským   súdom   odôvodnené   zachovanie procesných   práva   sťažovateľa   v   prípade   doručenia   vyjadrenia   žalobcu   sťažovateľovi v rovnaký   deň,   kedy   odvolací   súd   vyhotovil   oznámenie   o   vyhlásení   rozhodnutia   v predmetnej veci....

Postup krajského súdu v predmetnej veci má tak závažné chyby a nedostatky, že jeho výsledkom bolo rozhodnutie vydané na základe hrozivo nespravodlivého súdneho konania. Samotné rozhodnutie krajského súdu trpí mnohými vadami a obsahuje šikanózny výklad práva, ktorý je v demokratickej spoločnosti a právnom štáte absolútne neprípustný. Krajský súd ako odvolacia súdna inštancia odôvodnil svoje rozhodnutie na absurdných základoch, ktoré boli v príkrom rozpore s predchádzajúcou judikatúrou Najvyššieho súdu SR, zároveň si   niektoré   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   SR   vyložili   šikanóznym   spôsobom   voči sťažovateľovi (podľa krajského súdu na zachovanie procesných práv postačuje doručenie rozhodnutia   kedykoľvek   v   priebehu   konania?),   odmietol   sťažovateľove   vyjadrenia a argumentáciu z absurdných a nezákonných dôvodov a zmaril procesné práva sťažovateľa zjavne oneskoreným doručením vyjadrenia žalobcu.“.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého právoplatného rozsudku krajského súdu, „nakoľko odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku nie je v rozpore s dôležitým verejným záujmom a výkon napadnutého rozhodnutia by neznamenal pre   sťažovateľa   väčšiu   ujmu,   než   aká   môže   vzniknúť   iným   osobám   pri   odložení vykonateľnosti. Predmetom konania, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok krajského súdu, je značná peňažná suma, pričom neodloženie vykonateľnosti napadnutého rozsudku krajského   súdu   by   malo   pre   sťažovateľa   likvidačný   charakter   a   spôsobilo   by   mu   to nenapraviteľnú majetkovú ujmu.“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd na základe dôvodov uvedených v sťažnosti po jej predbežnom prerokovaní takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa P. K. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a princíp právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Cob/227/2010 porušené boli.

Zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   v   Žiline   zo   dňa   14.   03.   2012,   sp.   zn. 14Cob/227/2010 a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie krajskému súdu.

Krajský súd v Žiline je povinný zaplatiť náhradu trov konania v sume 323,50 EUR do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“

Ústavný súd zistil, že najvyšší súd o dovolaní sťažovateľa (podanom 20. apríla 2012 a postúpenom so spisom najvyššiemu súdu 5. októbra 2012) dosiaľ nerozhodol. Konanie o dovolaní sťažovateľa je vedené najvyšším súdom pod sp. zn. 2 Obdo 49/2012.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľov a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, ku ktorému malo podľa jeho názoru dôjsť napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu napriek tomu, že proti napadnutému rozsudku podal dovolanie, o ktorom   dosiaľ   najvyšší   súd   ešte   nerozhodol.   Tvrdí   však,   že   sú   dané   dôvody   hodné osobitného zreteľa podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré umožňujú, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti ešte pred rozhodnutím najvyššieho súdu o jeho dovolaní.

K dôvodom hodným osobitného zreteľa sťažovateľ uvádza: „napriek tomu, že... ešte nevyužil všetky opravné prostriedky, a teda o dovolaní ešte Najvyšší súd SR nerozhodol. Dodávame, že dovolanie bolo podané až po podaní ústavnej sťažnosti,   pričom   prípustnosť   dovolania   bola   založená   priamo   krajským   súdom   ako porušovateľom práva, a to z dôvodu riešenia zásadnej právnej otázky v predmetnom konaní. Je v rozpore s poslaním Ústavného súdu SR a ochranou ústavnosti, ak akýkoľvek sťažovatelia pri určitých špecifických prípadoch nemajú právo na čo najskoršie rozhodnutie o porušení ich základných práv na Ústavnom súde SR a sú povinní vyčkať na výsledok konania   na   Najvyššom   súde   SR.   Uvedené   konštatovanie   akcentuje   v   tomto   konkrétnom prípade, ak má Ústavný súd SR možnosť prihliadnuť na dôvody osobitného zreteľa, ktoré v predmetnej   veci   existujú   a   rozhodnúť   napriek   tomu,   že   sťažovateľ   podal   dovolanie v predmetnej veci.

Sťažovateľ   pristúpil   k   podaniu   ústavnej   sťažnosti,   a   zároveň   dovolania   ako mimoriadneho opravného prostriedku práve z dôvodu, aby boli zásadné a v demokratickej spoločnosti neprijateľné pochybenia krajského súdu, čo najskôr reparované a neboli mu výkonom   rozhodnutia   krajského   súdu   jeho   základné   práva   nekontrolovateľne   odňaté. Krajský súd svojim rozhodnutím popierajúcim doterajšiu judikatúru zasiahol tak absolútne do základných práv sťažovateľa svojim postupom a rozhodnutím, ktoré značne a hrubo poškodili jeho základné práva.

Sťažovateľ   požiadal   dovolací   súd   o   odklad   vykonateľného   rozhodnutia,   avšak dovolací súd nie je povinný odklad vykonateľného rozhodnutia krajského súdu povoliť. Nie je v súlade s poslaním obsahu ústavných práv, aby bola sťažovateľovi, napriek jeho finančnej situácii a neistej dobe dovolacieho konania, odňatá možnosť bezodkladného rozhodnutia Ústavným súdom SR, ak ide o tak značne vysoký finančný predmet konania a tak absolútny zásah do jeho základných práv porušovateľom práva.

Je v rozpore s princípom právneho štátu, ak by sťažovateľ nemohol v čo najskoršej dobe prostredníctvom Ústavného súdu SR zabrániť vykonaniu nezákonného rozhodnutia krajského súdu len z dôvodu, že dovolací súd ešte nerozhodol o dovolaní.“

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Z uvedeného vyplýva, že možnosť aplikácie § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavným súdom nastáva len v prípade, ak sťažovateľ už nemá zákonnú možnosť využiť opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky na ochranu svojich základných práv alebo slobôd, pričom ak ich nevyužil, tak ich nevyužil z dôvodov hodných osobitného zreteľa, čo však nie je prípad sťažovateľa. Argumenty sťažovateľa nevyhodnotil ako také, na základe ktorých by sa mal odkloniť od svojej doterajšej judikatúry. Vzhľadom na to ústavný súd postupoval v jeho veci   v súlade so svojou štandardnou judikatúrou   založenou na týchto princípoch.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovatelia sa môžu domôcť ochrany svojho základného práva alebo slobody využitím im dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom verejnej   moci,   odmietne   takúto   sťažnosť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na prerokovanie (m. m. napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (m. m. I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľov je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý im umožňuje odstrániť ten stav, ktorým podľa nich malo dôjsť k porušeniu ich základného práva alebo slobody (I. ÚS 36/96).

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   doterajšiu   ustálenú   judikatúru   (m.   m. IV. ÚS 177/05),   podľa   ktorej   vyčerpaním   opravných   prostriedkov   alebo iných   právnych prostriedkov,   ktoré   zákon   sťažovateľom   na   ochranu   ich   základných   práv   alebo   slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých sú oprávnení podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom. Iná interpretácia by v danej veci mala za následok nežiaducu situáciu, keď by to isté rozhodnutie súčasne preskúmavali tak všeobecný súd, ako aj ústavný súd. Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nepredstavuje právny prostriedok nápravy, ktorý možno využiť súčasne popri iných prostriedkoch nápravy, ktoré má sťažovateľ k dispozícii; sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých prípustných prostriedkov nápravy došlo podľa tvrdenia sťažovateľa k porušeniu jeho základných práv alebo slobôd (m. m. IV. ÚS 21/02).

V okolnostiach posudzovanej veci sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je   v   podmienkach   právneho   štátu   rešpektujúceho   princíp   právnej   istoty   ústavne aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku,   ktorý   bol   sťažovateľom   využitý,   ako   predčasné   (IV.   ÚS   142/2010, IV. ÚS 109/2012).

Ústavný súd sa aj pod vplyvom judikatúry ESĽP odklonil od svojej predchádzajúcej judikatúry   a   v   súčasnosti   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   stabilne   zastáva   názor   (napr. I. ÚS 169/09,   I.   ÚS   289/09,   IV.   ÚS   142/2010),   podľa   ktorého   v   prípade   podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd v záujme právnej istoty sťažovateľa zároveň poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutia (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), v ktorých vyslovil, že lehota na prípadné podanie sťažnosti po   rozhodnutí   o   dovolaní   bude   považovaná   v   zásade   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl.   127   ods.   1   ústavy   smerujúcu   proti   rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok ESĽP z 8. novembra 2007 vo veci   Soffer   proti Českej   republike,   sťažnosť č.   31419/04,   alebo rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to navádzať potenciálnych sťažovateľov na obdobný postup, aký zvolil v okolnostiach daného prípadu sťažovateľ,   t.   j.   na   paralelné   podávanie   sťažností   ústavnému   súdu   zároveň   s   podaním dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale ju pri predbežnom prerokovaní podľa zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú   (predčasne   podanú)   podľa   §   53   ods.   1   v   spojení   s   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa v tejto veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2013