znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 155/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti M. s. r. o., B., zastúpenej Mgr. P. Ď., ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Rady pre vysielanie a retransmisiu v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   365-PgO/O-4418/2007   a   jej   rozhodnutím   č.   RL/118/2007 zo 4. decembra 2007, postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4   S/79/2008   a   jeho   rozsudkom   z   24.   septembra   2010   a   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžo/255/2010 a jeho rozsudkom z 24. marca 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti M. s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júna 2011 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   M.   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka), zastúpenej Mgr. P. Ď., ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Rady   pre   vysielanie   a   retransmisiu   (ďalej   len   „Rada“)   v   konaní vedenom   pod   sp. zn.   365-PgO/O-4418/2007   a   jej   rozhodnutím   č.   RL/118/2007   zo   4. decembra 2007, postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 S/79/2008 a jeho rozsudkom z 24. septembra 2010 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžo/255/2010 a jeho rozsudkom z 24. marca 2011.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:„Rada...   svojím   Oznámením   o   začatí   správneho   konania   zo   dňa   17.   10.   2007 oznámila začatie správneho konania č. 365-PgO/O-4418/2007 a vyzvala sťažovateľa,... na vyjadrenie   sa   k   podkladom   pre   rozhodnutie   vo   veci   možného   porušenia   §   16   písm.   b) zákona   č.   308/2000   Z.   z.   o   vysielaní   a   retransmisii   v   znení   neskorších   predpisov...   v súvislosti s odvysielaním programu..., dňa 28. 06. 2007 o cca 19:30....

Dňa   16.   01.   2008   bolo   účastníkovi   doručené   rozhodnutie   Rady   pod   číslom RL/118/2007, v ktorého výroku Rada konštatuje, že účastník správneho konania č. 365- PgO/O-4418/2007   M.   s.   r.   o.   porušil   povinnosť   stanovenú   v   §   16   písm.   b)   zákona č. 308/2000 Z. z o vysielaní a retransmisii, za čo mu Rada pre vysielanie a retransmisiu podľa   § 64 ods.   1 písm.   a) zákona č. 308/2000   Z.   z. vysielaní a retransmisii,   v znení účinnom v čase uloženia sankcie, uložila sankciu - upozornenie na porušenie zákona.“

Sťažovateľka podala proti rozhodnutiu Rady žalobu z dôvodu, že sa jej „nezákonným postupom   Rady   pre   vysielanie   a   retransmisiu   odňala   možnosť   konať   pred   správnym orgánom,   čo   malo   za   následok   nezákonné   rozhodnutie   Rady   spôsobené   procesným pochybením   správneho   orgánu...   Správne   konanie   má   inú   vadu,   ktorá   mohla   mať   za následok nesprávne rozhodnutie vo veci“.

O žalobe rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 4 S/79/2008-35 z 24. septembra 2010 tak, že žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Sžo/255/2010 z 24. marca 2011 tak, že rozsudok krajského súdu potvrdil.

V   tejto   súvislosti   sťažovateľka   namieta,   že „rozhodnutím   Rady,   potvrdeným rozsudkom   Krajského   súdu   a   napadnutým   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky došlo k zjavnému zásahu do práva na súdnu a inú ochranu sťažovateľa. Opísaný zásah spočíva v nerešpektovaní ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky o práve na súdnu a inú ochranu, spôsobený odňatím práva na spravodlivý proces a tým možnosti konať pred súdom a iným orgánom, v rozpore s princípom právneho štátu a právnej istoty....

Sťažovateľ v celom priebehu základného ako aj opravného konania vo veci namietal odňatie možnosti sťažovateľa (účastníka správneho konania) konať, spôsobené nečinnosťou Rady, ktorá ho v zmysle jej zákonnej povinnosti podľa § 33 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. Správny poriadok... mala vyzvať, aby sa pred vydaním rozhodnutia vyjadril k podkladu rozhodnutia a spôsobom jeho zistenia....

Ako sme už poukázali v konaní pred správnym orgánom (Radou) a následne pri preskúmavaní   rozhodnutia   Krajským   súdom   a   Najvyšším   súdom   SR,   nebol   dodržaný procesný   postup   Rady   upravený   zákonom.   Takéto   upustenie   od   vykonania   konkrétneho procesného kroku (t. j. dať sťažovateľovi možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia a spôsobu ich zistenia, resp. navrhnúť ich doplnenie) nie je upravené v právnej úprave, ktorou sa   konanie pre Radou   spravuje.   Vzhľadom   na skutočnosť,   že   Rada   je   orgánom verejnej moci, z vyššie uvedeného článku 2 ods. 2 Ústavy SR vyplýva, že môže konať len v zmysle právnej úpravy a v rozsahu právnou úpravou určenom. Nie je možné a nie je ani prípustné, aby si Rada svojvoľne rozhodla o upustení od povinnosti určenej zákonom.“.

Sťažovateľka   v   súvislosti   so   svojou   argumentáciou   poukazuje   na   rozsudok najvyššieho súdu   sp.   zn. 6 Sžo/55/2010   zo 16. júna 2010, ktorým   najvyšší súd zmenil rozsudok krajského súdu tak, že rozhodnutie Rady zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie. Sťažovateľka poukazuje na to, že najvyšší súd v predmetnom konaní podobnú skutkovú situáciu posúdil rozdielne, na základe čoho bolo rozhodnutie Rady zrušené. Sťažovateľka tiež   poukázala   na   to,   že   obdobné   právne   závery   vyplývajú   z   rozhodnutia   Najvyššieho správneho súdu Českej republiky č. 7 A 112/2002.

Sťažovateľka uviedla: „V   konaní   pred Krajským súdom...   a ani pri   preskúmaní   rozhodnutia   Krajského súdu... Najvyšším súdom... neboli zohľadnené oprávnené námietky sťažovateľa o porušení procesných predpisov a hrubej vade konania pred Radou. Najvyšší súd..., ako je uvedené vyššie,   zhodnotil   právny   výklad   ustanovenia   §   33   ods.   2   správneho   poriadku,   ktorý formuloval sťažovateľ v žalobe proti napadnutému rozhodnutiu Rady, ako aj v odvolaní proti napadnutému rozsudku Krajského súdu..., ako príliš formalistický. S týmto názorom nie je možné súhlasiť. Sťažovateľ je toho názoru, že ochranu ústavnosti, ochranu princípu právnej istoty a princípu právneho štátu je možné naplniť len prísnym rešpektovaním najmä procesnej úpravy vzťahov, v ktorých vystupujú mocenské zložky, a najmä v prípadoch, ak predmetom   konania   je   ukladanie   sankcií   za   správny   delikt.   Prísny   výklad   procesných noriem a vyžadovanie ich bezpodmienečného dodržiavania je základom pre dosiahnutie spravodlivého a zákonného rozhodnutia. V prípade, ak by sme povolili správnemu orgánu ako   vykonávateľovi   moci   upustiť   od   procesných   kritérií   stanovených   pre   jej   výkon (v intenciách úvahy o odstránení prílišného formalizmu, ako to deklaroval Najvyšší súd SR vo   svojom   napadnutom   rozsudku)   a   najmä   v   prípade,   ak   sa   jedná   o   sankcionovanie subjektu, mohli by sme dospieť do štádia, kedy by hrozila svojvôľa správneho orgánu.“

Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní o odvolaní vedenom pod sp. zn.: 5Sžo/255/2010 a svojim rozsudkom zo dňa 24. 03. 2011, sp. zn.: 5Sžo/255/2010, v spojení s rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa   24.   09.   2010,   sp.   zn.   4S/79/2008-35, a rozhodnutím Rady pre vysielanie a retransmisiu zo dňa 04. 12. 2007, číslo RL/118/2007, vydaným Radou v konaní vedenom pod spisovou značkou 365-PgO/O-4418/2007, porušil základné právo spoločnosti M. s. r. o. na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. 03. 2011, sp. zn.: 5Sžo/255/2010, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24. 09. 2010, sp. zn.: 4S/79/2008-35, a rozhodnutím Rady pre vysielanie a retransmisiu zo dňa 04. 12. 2007, číslo RL/118/2007, sa zrušujú vo všetkých výrokoch a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   uhradiť   právnemu   zástupcovi spoločnosti M. s. r. o.,... trovy konania... vo výške 314,18 EUR na účet právneho zástupcu sťažovateľa do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Rady v konaní vedenom pod sp. zn. 365-PgO/O-4418/2007   a jej   rozhodnutím   č.   RL/118/2007   zo   4.   decembra   2007 a postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   S/79/2008   a   jeho rozsudkom z 24. septembra 2010

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nastupuje   až   v   prípade   zlyhania   všetkých   ostatných   do   úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

K   namietanému   porušeniu   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a   ods.   2   ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   Rady   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 365-PgO/O-4418/2007 a jej rozhodnutím č. RL/118/2007 zo 4. decembra 2007 a postupom krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   S/79/2008   a   jeho   rozsudkom z 24. septembra 2010 ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy (premietnutý aj do § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde), z ktorého vyplýva, že právomoc   ústavného   súdu   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   základných   práv   a   slobôd nerozhoduje   iný   súd.   Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   nemá   právomoc   preskúmať napadnutý   postup   Rady   v   namietanom   konaní   a   jej   rozhodnutie   č.   RL/118/2007 zo 4. decembra   2007,   pretože   ho   preskúmal   na   základe   žaloby   podľa   §   247   a   nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) krajský súd, a rovnako tak ani postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 S/79/2008 a jeho rozsudok z 24. septembra 2010, pretože ho preskúmal najvyšší súd na základe odvolania sťažovateľky podľa § 201 a nasl. OSP.

Preto v súvislosti s namietaným porušením základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je z ústavného hľadiska pre ústavný súd podstatné a určujúce len preskúmanie postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.   5   Sžo/255/2010   a   jeho   rozsudku   z   24.   marca   2011   (obdobne   napr.   m.   m. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžo/255/2010 a jeho rozsudkom z 24. marca 2011

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možno považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Z   tohto   ústavného   postavenia   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Právomoc   ústavného   súdu   konať   a   rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v   prípade,   ak   by   účinky   výkonu   tejto právomoci   všeobecným   súdom   neboli   zlučiteľné   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   V   nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Najvyšší   súd   namietaným   rozsudkom   sp.   zn.   5   Sžo/255/2010   z   24.   marca   2011 potvrdil   rozsudok   krajského   súdu   z   24.   septembra   2010.   V   súvislosti   s   námietkou sťažovateľky   o   tom,   že   nemala   možnosť   vyjadriť   sa   k   podkladom   rozhodnutia   Rady, v súlade s § 33 ods. 2 Správneho poriadku, v odôvodnení uviedol:

«V správnom konaní správny orgán konajúci podľa ustanovení zákona č. 308/2000 Z. z.   postupuje   podľa   ustanovení   správneho   poriadku,   a   preto   povinnosťou   žalovaného správneho orgánu bolo v predmetnom konaní postupovať v súčinnosti s účastníkom tohto konania - žalobcom. Inštitút súčinnosti je ustanovený na viacerých miestach správneho poriadku (§ 3 ods. 2, § 33 ods. 2, § 56) a vyjadruje vzájomnú jednotu práv a povinnosti. Účastník   správneho   konania   má   nielen   právo   navrhovať   dôkazy,   ale   na   potvrdenie správnosti svojho tvrdenia má súčasne aj povinnosť dôkazy správnemu orgánu predkladať, nesplnenie   tejto   povinnosti   má   za   následok   neunesenie   jeho   dôkaznej   povinnosti podmieňujúcej výsledok konania.   Nesplnenie si tejto povinnosti však nezbavuje správny orgán   zistiť   vo   veci   skutočný   stav,   keďže   túto   povinnosť   správnemu   orgánu   ukladá zákonodarca v ustanovení § 32 ods. 1 správneho poriadku.

Správny   orgán   zabezpečuje   zisťovanie   skutkových   okolností   z   úradnej   povinností a postupuje v súlade so správnym poriadkom, aj keď účastník správneho orgánu je nečinný a   správnemu   orgánu   nenavrhuje,   alebo   nepredkladá   žiadne   dôkazy   a   k   veci   samej   sa žiadnym   spôsobom   nevyjadruje.   Účastník   má   právo   vyjadrovať   sa   k   podkladom v ktoromkoľvek štádiu konania. Môže sa vyjadriť k jednotlivým dôkazom i k celkovému spôsobu prípravy podkladov, môže sa vyjadriť k otázkam skutkovým i právnym. Zmyslom takto široko koncipovaného oprávnenia je predísť neskorším možným námietkam účastníka, ktoré   by   mohli   viesť   k   prieťahom   v   konaní   alebo   iným   komplikáciám.   Správny   orgán v konaní   môže   pokračovať,   a   teda   vydať   rozhodnutie,   ak   sa   účastník   svojho   práva   na vyjadrenie výslovne vzdá, alebo ostane nečinný. Pokiaľ správny orgán vydal rozhodnutie vo veci   samej   bez   toho,   aby   umožnil   účastníkovi   vyjadriť   sa   pred   rozhodnutím,   ide o procesné   pochybenie   správneho   orgánu   a   teda   o   takú   vadu,   ktorá   môže   mať   vplyv na zákonnosť rozhodnutia. Posúdenie súdu v preskúmavanom konaní, či takéto procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou, ktorá spôsobuje nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, je podmienené konkrétnymi okolnosťami toho ktorého prípadu.

Z   obsahu   administratívneho   spisu   najvyšší   súd   mal   v   danej   veci   preukázané,   že žalovaná žalobcovi oznámila začatie správneho orgánu a správne ho vyzvala na vyjadrenie sa   k   veci   a   na   navrhnutie,   alebo   predloženie   dôkazov   s   poučením   o   jeho   procesných právach.   Podkladom   pre   rozhodnutie   žalovanej,   ako   správneho   orgánu   bol   príspevok vysielateľa - žalobcu, s ktorým sa žalovaná oboznámila na základe sťažnosti a vyjadrenia žalobcu   vo   veci   možného   poníženia   jeho   povinnosti   ako   vysielateľa   týkajúcej   sa neobjektívnosti   a   nestrannosti   predmetného   príspevku.   Žalobca   sa   v   správnom   konaní v danej veci nevyjadril a ani nenavrhol Rade vykonať žiadne dôkazy, ani sám žiadne dôkazy nepredložil, resp. nevzniesol v konaní iné návrhy, žalovaná, ako správny orgán, z úradnej povinnosti nevykonala ďalšie dôkazy. Najvyšší súd v danej veci zastáva názor, že žalovaná, ako správny orgán, postupovala v súlade so zákonnými predpismi, vo veci zistila riadne skutkový stav a zo skutkových okolností vyvodila správny právny názor. Nemožno vytýkať správnemu orgánu, že by sa v konaní dopustil takej procesnej vady, ktorá by mala za následok nezákonnosť rozhodnutia.   Na základe výkladu právnej normy § 33 správneho poriadku v intenciách logického a rozumného uváženia vôľou zákonodarcu bolo, aby sa účastník   správneho   konania   oboznámil   s   dôkazmi,   ktoré   by   mali   byť   podkladom   pre rozhodnutie, ktoré boli v správnom konaní vykonané správnym orgánom, a s ktorými tento účastník nebol oboznámený. Zo skutkových okolností v danej veci vyplýva, že rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo zo skutkových zistení, ktoré boli, alebo mali byť účastníkovi správneho konania - žalobcovi dobre známe, pretože podkladom pre rozhodnutie bol ním odvysielaný príspevok..., v relácii vysielateľa zo dňa 28. júna 2007.

Žalovaná,   ako   správny   orgán   v   danej,   veci,   teda   v   správnom   konaní   umožnila účastníkovi   správneho   konania   sa   vyjadriť   k   veci   a   navrhovať   dôkazy,   tento   však v správnom konaní nevyužil svoje právo a žiadne návrhy v konaní nevzniesol, žiadne dôkazy nepredložil, a ani žiadne dôkazy nenavrhoval vykonať.

Vzhľadom na uvedené, teda Najvyšší súd Slovenskej republiky v preskúmavanej veci dospel k záveru, že žalovaná, ako správny orgán, postupovala v správnom konaní v súlade s právnou normou ustanovenou v § 3 ods. 2 v spojení s § 33 ods. 2 správneho poriadku, keďže   umožnila,   aby   sa   žalobca   mohol   pred   vydaním   rozhodnutia   vyjadriť   k   jeho podkladom i k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie, a teda nemožno považovať za procesné pochybenie postup žalovanej, keď nevyzvala opätovne žalobcu na vyjadrenie sa pred vydaním rozhodnutia, keďže výklad právnej normy ustanovenej v § 33 je potrebné vykonávať na základe logického a rozumného uváženia vzhľadom na konkrétne okolnosti individuálne v každej veci.

Z   uvedených   dôvodov   najvyšší   súd   neprihliadol   na   námietku   žalobcu,   ktorou nesúhlasil   s   právnym   názorom   súdu   prvého   stupňa   stotožňovať   možnosť   účastníka nahliadnuť do administratívneho spisu s povinnosťou správneho orgánu dať účastníkovi konania možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia. Výklad právnej normy ustanovenej v § 33 správneho poriadku nemožno vykonať   formalisticky,   ale vzhľadom na konkrétne okolnosti v každej individuálnej veci.»

Ústavný súd pri preskúmavaní namietaného rozsudku najvyššieho súdu vychádzal zo svojho   ustáleného   právneho   názoru,   podľa   ktorého   odôvodnenia   rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS   264/08,   IV.   ÚS   372/08),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiska predmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania (IV. ÚS 350/09).   Tieto   závery   je   možné   aplikovať   aj   v   konaniach,   v   ktorých   súdy preskúmavajú   zákonnosť   rozhodnutí   a   postupov   orgánov   verejnej   správy   v   systéme správneho súdnictva podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.

Ústavný   súd   preto   preskúmal   aj   rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   4   S/79/2008-35 z 24. septembra   2010,   ktorým   krajský   súd zamietol   žalobu sťažovateľky   o   preskúmanie zákonnosti   rozhodnutia   Rady   č.   RL/118/2007   zo   4.   decembra   2007.   V   tejto   súvislosti považoval za potrebné poukázať najmä na túto časť jeho odôvodnenia:

«Z   obsahu   administratívneho   spisu   súd   zistil,   že   žalovaný   za   účelom   šetrenia sťažnosti evidovanej pod č. 3503/126-2007 vykonal monitoring programu... zo dňa 28. júna 2007 vysielaný na... o cca 19:30 hod. v súvislosti s dodržiavaním povinností podľa § 16 písm. b/ zák. č. 308/2000 Z. z., o čom bola dňa 15. 08. 2007 vypracovaná správa. V danej správe   sa   nachádza   doslovný   prepis   odvysielaného   príspevku...   Ťažiskom   uvedeného príspevku bola informácia o postupe polície pri zhabaní serverov spoločnosti W. Podľa analýzy   žalovaného   k   príspevku,   tento   je   kriticky   ladený,   v ktorom   redaktor   podrobuje kritike   postup   polície,   ktorú   kritiku   umocňujú   aj   vyjadrenia   ďalších   oslovených   osôb vystupujúcich v príspevku - advokát, poškodení klienti spoločnosti W., IT technik, ako aj vlastník uvedenej spoločnosti. V správe sa nachádza rozbor jednotlivých častí príspevku a presný opis pasáží, ktorými mohlo dôjsť k porušeniu ust. § 16 písm. b/ zák. č. 308/2000 Z. z. a   to   najmä   tým,   že   bol   v   ňom   zrejmý   výrazný   nepomer   medzi   mimoriadne   negatívnou kritikou   odvysielanou   na   adresu   polície   a   priestorom,   ktorý   bol   polícii   poskytnutý   na vyjadrenie,   ako   aj   vzhľadom   na   prítomnosť   vlastných,   od   spravodajských   informácií neoodelených   názorov,   nezabezpečeniu   objektívnosti   a   nestrannosti   spravodajského príspevku.

Dňa 17. 10. 2007 obdržal žalobca oznámenie o začatí správneho konania vo veci možného   porušenia   §   16   písm.   b/   zák.   č.   308/2000   Z.   z.   v   súvislosti   s   možným nezabezpečením objektívnosti a nestrannosti v príspevku... v programe... dňa 28. 06. 2007 o cca   19:30   hod.   Žalovaný   bol   zároveň   vyzvaný   na   zaslanie   vyjadrenia,   dôkazov   a   bol informovaný o možnosti nazerania do spisov, vyhotovenia odpisov, kópií a výpisov zo spisu, resp. bol riadne poučený o ďalšom postupe správneho orgánu.

Žalobca sa k danému konaniu nevyjadril, žiadne dôkazy alebo iné návrhy nepredložil a   zo   spisu   nevyplýva,   že   by   bol   v   tomto   štádiu   konania   využil   akékoľvek   svoje   práva účastníka.»

Na základe týchto zistení krajský súd v namietanom rozsudku ďalej uviedol:„Žalobcovi žalovaný poskytol priestor na vyjadrenie sa k veci, predloženie nových dôkazov, poučil ho o možnosti nahliadnuť do spisu, z ktorého si mohol zabezpečiť kópie a odpisy a preto súd nepovažuje námietky žalobcu týkajúce sa porušenia jeho procesných práv za dôvodné....

Konanie bolo začaté z úradnej moci, samotná sťažnosť tretej osoby nie je návrhom na začatie správneho konania, je len jedným z podkladov, ktoré musí žalovaný preveriť a na základe   ktorého môže   začať   správne   konanie.   Námietku,   že žalobca nemal možnosť   po doručení oznámenia o začatí konania oboznámiť sa s odvysielaným príspevkom súd takisto neakceptoval,   pretože   v   prípade,   ak   by   takáto   okolnosť   skutočne   nastala,   mal   žalobca možnosť   vyžiadať   si   z   administratívneho   spisu   kópiu,   resp.   opis   príspevku   na   čo   bol upozornený.

Žalovaný konal v lehotách podľa § 64 ods. 3 zák. č. 308/2000 Z. z., podľa ktorého rada   o   uložení   sankcie   rozhodne   do   šiestich   mesiacov   odo   dňa,   keď   sa   o   porušení povinnosti podľa odseku 1 dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď bola povinnosť porušená.

Okolnosť, že žalobca si neuschoval záznam z vysielania presahujúci obdobie 30 dní, teda nemožno klásť za vinu žalovanému....

Ako   už   bolo   povedané,   žalobca   návrhy   na   vykonanie   dokazovania   nevzniesol a v konaní ani nenamietal nesprávnosť skutkových zistení. Súd nezistil, že by bolo žalobcovi upreté   právo   oboznámiť   sa   s   obsahom   posudzovaného   programu,   keďže   žalobca nepreukázal, že by žiadal v samotnom správnom konaní o jeho oboznámenie.

Iné   pochybenia   v   rozhodnutí   žalovaného   v   rámci   súdneho   prieskumu   zákonnosti rozhodnutia   súd   nezistil,   stotožnil   sa   so   závermi   správneho   orgánu   obsiahnutými v administratívnom   rozhodnutí   a   rovnako   sa   stotožnil   aj   s   obdobným   rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžo 112/2010 zo dňa 22. septembra 2010 a preto žalobu podľa ust. § 250j ods. 1 O. s. p. zamietol.“

V súvislosti s namietaným porušením označených práv sťažovateľky napadnutým rozsudkom   najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu   vydaným   v   správnom   súdnictve a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, bolo podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť   špecifiká   správneho   súdnictva,   ktorého   úlohou   nie   je   nahradzovať   činnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmať „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánu verejnej správy, o ktorých fyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí, že boli nezákonné a ukrátili ju na jej právach (§ 247 ods. 1 OSP), teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri   riešení   konkrétnych   otázok   v   konkrétnom   druhu   správneho   konania   rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy a v súlade so zákonom rozhodli. Treba vziať   preto   do   úvahy,   že   správny   súd   nie   je   súdom   skutkovým,   ale   je   súdom,   ktorý posudzuje   iba   právne   otázky   napadnutého   postupu   alebo   rozhodnutia   orgánu   verejnej správy. Vzhľadom na tieto špecifiká správneho súdnictva ústavný súd posudzoval z tohto aspektu   aj   dôvodnosť   námietok   sťažovateľky   proti   napadnutému   rozsudku   najvyššieho súdu.

Základom argumentácie sťažovateľky je jej nesúhlas s právnym názorom krajského súdu ako súdu prvého stupňa a najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu týkajúcim sa toho, či postup Rady v namietanom správnom konaní bol v súlade najmä s § 33 ods. 2 Správneho poriadku.

Z odôvodnenia namietaného rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že tento sa stotožnil s   právnym   názorom   krajského   súdu   o   tom,   že   Rada   v   namietanom   správnom   konaní postupovala v súlade s príslušnými ustanoveniami Správneho poriadku a svojím postupom neporušila svoju povinnosť dať sťažovateľke možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohla vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie v súlade s § 33 ods. 2 Správneho poriadku. V tejto súvislosti najvyšší súd poukázal na to, že Rada doručila sťažovateľke 17. októbra 2007 oznámenie o začatí správneho konania vo veci «možného   porušenia   §   16   písm.   b/   zák.   č.   308/2000   Z.   z.   v   súvislosti   s   možným nezabezpečením objektívnosti a nestrannosti v príspevku... v programe... dňa 28. 06. 2007 o cca 19:30 hod.». Uviedol, že súčasťou tohto oznámenia bola výzva na vyjadrenie sa a predloženie   dôkazov,   poučenie   o   procesných   právach   a   povinnostiach   (napr.   možnosť nahliadnuť do administratívneho spisu a pod.) s tým, že sťažovateľka bola v konaní nečinná, k veci sa nevyjadrila, nemala žiadne procesné návrhy.

Najvyšší súd konštatoval, že jediným podkladom rozhodnutia Rady bol príspevok sťažovateľky, ktorý mu bol dobre známy. Vzhľadom na odvolacie námietky sťažovateľky najvyšší súd poukázal na účel § 3 ods. 2 v spojení s § 33 ods. 2 Správneho poriadku, podľa ktorého úmyslom zákonodarcu bolo, aby sa účastník konania oboznámil s dôkazmi, ktoré tvoria   podklad   rozhodnutia   správneho   orgánu.   Poukázal   tiež   na   to,   že   splnenie   tejto povinnosti   bude   závislé   na   konkrétnych   okolnostiach   prípadu.   Uviedol,   že   Rada v namietanom   konaní   splnila   svoju   zákonnú   povinnosť   podľa   §   33   ods.   2   Správneho poriadku   s   tým,   že   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   nebola   povinná   opätovne   vyzvať sťažovateľku   na   vyjadrenie   sa   pred   vydaním   rozhodnutia.   Preto   bolo   tiež   primerané očakávať aktivitu sťažovateľky v prípade, ak uvedený príspevok nemal viac k dispozícii. V tejto súvislosti preto nemožno súhlasiť s právnym názorom sťažovateľky, že k naplneniu povinnosti správneho orgánu podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku dôjde až skutočným oboznámením sa účastníka konania s podkladmi rozhodnutia.

Zo znenia § 33 ods. 2 Správneho poriadku a z výkladu sledujúceho účel uvedeného ustanovenia vyplýva, že správny orgán je povinný dať možnosť, teda je povinný poskytnúť primeraný priestor na to, aby sa účastník oboznámil s podkladom rozhodnutia. Účastník konania je ale sám zodpovedný za to, či túto možnosť využije. Aj z týchto dôvodov sú závery   najvyššieho   súdu   ústavne   akceptovateľné   a   nie   sú   prejavom   svojvôle,   teda arbitrárnosti. Ústavný súd poukazuje pritom aj na svoju judikatúru, podľa ktorej postup súdu,   ktorý   koná   v   súlade   s   procesnoprávnymi   a   hmotnoprávnymi   predpismi   konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva na súdnu ochranu vyjadreného v čl. 46 ods. 1 a čl. 46 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným postupom a rozsudkom najvyššieho súdu.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   najvyšší   súd   svoj   právny   záver primeraným spôsobom odôvodnil, tento záver je preskúmateľný, logický a vychádzajúci z aplikácie príslušných ustanovení Správneho poriadku (§ 3 ods. 2 a § 33 ods. 2 Správneho poriadku),   nie   je   zjavne   neodôvodnený   a   ani   arbitrárny,   preto   je   ústavne   udržateľný. Ústavný   súd   sa   stotožňuje   so   záverom   konajúcich   súdov   o   tom,   že   bolo   rozumné predpokladať,   že   sťažovateľka   pozná   príspevok,   ktorý   vytvorila   a   bola   dostatočne identifikovaná v oznámení o   začatí   správneho   konania. Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa s právnym   názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím   vlastným.   O   svojvôli   pri   výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   predmetný   právny   výklad   príslušných ustanovení Správneho poriadku najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Pokiaľ   ide   o   námietku   sťažovateľky,   že   najvyšší   súd   v   obdobnej   veci   rozhodol odlišne, pričom poukázal na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo/55/2010 zo 16. júna 2010, ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov   a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] patrí najvyššiemu súdu (m. m. I. ÚS 17/01, I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 273/08, IV. ÚS 331/09, IV. ÚS 342/2010).

Právny   poriadok   Slovenskej   republiky   upravuje   mechanizmus   zabezpečujúci koherentnosť judikatúry v § 22 zákona o súdoch. Tento mechanizmus spočíva v inštitúte zverejňovania   súdnych   rozhodnutí   zásadného   významu   najvyšším   súdom   a   v   inštitúte prijímania   stanovísk   k   zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne   záväzných právnych predpisov plénom najvyššieho súdu alebo príslušným kolégiom najvyššieho súdu.Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený   na   precedensoch   ako   prameňoch   práva).   K   rozdielnej   judikatúre   prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala   mechanizmus,   ktorý   zjednotí   rozdielne   právne   názory   súdov   v   skutkovo rovnakých alebo podobných veciach. Pre posúdenie, či rozdielnou judikatúrou najvyššej súdnej   inštancie   došlo   k   porušeniu   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   je   preto   rozhodujúce,   či vnútroštátne   právo   obsahuje   mechanizmus   zabezpečujúci   koherentnosť   judikatúry   a   či príslušný   orgán   tento   mechanizmus fakticky   a riadne využíva [pozri   rozhodnutie ESĽP Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007].

Z   týchto   skutočností   vyplýva,   že   samotné   konštatovanie   rozdielnej   judikatúry najvyššieho súdu v skutkovo podobných veciach nemôže viesť k automatickému záveru o porušení základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (prípadne podľa čl. 46 ods. 2 ústavy) alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Rozhodujúce je aj to, akým spôsobom najvyšší súd fakticky využíva mechanizmus zjednocovania rozdielnej judikatúry podľa zákona o súdoch. Dôležitým kritériom v tomto smere je časový interval, v ktorom najvyšší súd fakticky využil nástroje   zabezpečujúce   koherentnosť   judikatúry.   Dĺžka   tohto   intervalu   bude   v   každom prípade závislá od konkrétnych okolností, napr. od právnej a skutkovej zložitosti prípadov s rozdielnou judikatúrou, početnosti, resp. frekvencie konaní s uvedeným predmetom a pod. Dôležitým kritériom bude aj záujem na relatívnej stabilite judikatúry najvyššieho súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že v prerokúvanej veci v dôsledku krátkeho časového intervalu medzi uvedenými rozsudkami najvyššieho súdu (16. jún 2010 a 24. marec 2011) nemožno urobiť záver o využívaní mechanizmu zjednocovania rozdielnej judikatúry   podľa   zákona   o   súdoch   najvyšším   súdom.   Z   tohto   hľadiska   teda   zistené skutočnosti nenasvedčujú tomu, že by uvedeným postupom najvyššieho súdu v namietanom konaní   a   jeho   rozsudkom   z   24.   marca   2011   mohlo   dôjsť   k   porušeniu   označených základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V nadväznosti na to ústavný súd uzavrel, že sťažnosť sťažovateľky je v tejto časti zjavne neopodstatnená   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom a rozsudkom najvyššieho súdu a namietaným porušením jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a z tohto dôvodu sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. marca 2012