znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky  

IV. ÚS 155/2010-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2010 predbežne prerokoval sťažnosť A. H. a D. H., obaja bytom B., zastúpených advokátkou JUDr. E. B., B., vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 19 ods. 1 a čl.   144   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   IV v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 165/06 a jeho rozsudkom zo 16. júla 2008 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 250/08 a jeho rozsudkom z 5. novembra 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. H. a D. H.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. februára 2010   doručená   sťažnosť   A.   H.   a D.   H.,   obaja   bytom   Br.   (ďalej   len   „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou JUDr. E. B., B., vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len „ústava“)   a porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 19 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 165/06 a jeho   rozsudkom   zo   16.   júla 2008   a postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   Co   250/08   a   jeho   rozsudkom z 5. novembra 2009.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uvádzajú:

Sťažovatelia v 1. a 2. rade podali na Okresný súd Bratislava IV. žalobu o uloženie povinnosti   uzatvoriť   zmluvu   o   prevode   vlastníctva   bytu   zo   dňa   17.05.2006,   ktorým   sa domáhali aby porušovateľ v 1. rade zaviazal odporcu Hlavné mesto SR previesť byt B., ktorý nepretržite ako nájomcovi užívajú od roku 1993. Táto možnosť t.j. právo na odpredaj nájomných bytov bola daná všetkým nájomcom v zmysle § 29a ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. Na základe žiadosti vznikla prenajímateľovi - odporcovi povinnosť v 2 ročnej lehote odo dňa, keď nájomca požiada o prevod vlastníctva, uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu, byt odpredať za cenu vypočítanú podľa predpisov. V prípade ak zmluva nebola uzavretá v zákonom   stanovenej   lehote   v zmysle   § 29b   ods.   3   cit.   zákona   nájomca, ktorý   o prevod požiadal má právo v zmysle § 29 ods. 2 cit. zákona domáhať sa, aby súd uložil splnenie si tejto povinnosti, pričom toto právo na prevod bytu nezaniká.

Sťažovatelia ako riadny nájomcovia požiadali o odkúpenie bytu ešte v roku 1998, a to   i   na   základe   výpočtového   listu   a   platobných   podmienok  ,   ktoré   im   predložil   sám odporca a ktoré boli i podkladom na odpredaj ďalších bytom v predmetnom bytovom dome. V predmetnom výpočtovom liste sú obaja sťažovatelia označení ako nadobúdatelia, pričom je v ňom i uvedená kúpna cena bytu. Žiadosť o odkúpenie bytu bola zaevidovaná pod ev. č. VK 1778/98. Dvojročná lehota na odpredaj bytu odporcovi uplynula v roku 2000, čím vznikol: sťažovateľom nárok domáhať sa, aby súd nariadil splnenie povinnosti odpredať predmetný byt. Sťažovatelia opakovane listami zo dňa 13.12.2001, listom zo dňa 21.05.2002 sa dopytovali v akom stave je odpredaj predmetného bytu.

Odporca vybavil žiadosť až po 4 rokoch listom zo dňa 04.06.2002 s tým, že prevod bytu neuskutoční, nakoľko doba, na ktorú bol nájom dohodnutý pominula, pričom vôbec neskúmal, že navrhovatelia sú nepretržite nájomcami predmetného bytu.

S   tvrdením   odporcu   sa   stotožnil   i   porušovateľ   v   1.   rade,   keď   konštatoval,   že sťažovateľom trval nájom do 14.02.2002 (str. 4 rozsudku sp. zn. 11 C 165/06-146) pričom je   nepochybné   i   tá   skutočnosť,   že   v   roku   1998,   kedy   požiadali   o   odpredaj   bytu   boli sťažovatelia nájomcami, ako je aj nepochybné, že nájomcami boli i v čase, kedy odporcovi uplynula lehota na odpredaj a to v roku 2000.

... Porušovateľ   v   1.   rade   zamietol   návrh   sťažovateľov   v   plnom   rozsahu   s odôvodnením, že zámerom zákonodarcu nebolo odpredávať byty podľa záh. č. 182/93 Z. z., ak sa jedná o nájom bytu na dobu určitú, preto i podaná žiadosť navrhovateľa o odpredaj bytu v tomto období nezakladala povinnosť odporcu ako prenajímateľa byt odpredať, (str. 4-5 rozsudku sp. zn. 11 C 165/06-146).

Porušovateľ v 1. rade oprel svoje rozhodnutie o údajný zámer zákonodarcu, ktorý nielenže nevyplýva zo zákonných ustanovení, nakoľko v § 29 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z. Zákonodarca   jasne   ustanovil   povinnosť   uzatvoriť   zmluvu   o   prevode   vlastníctva   bytu   s nájomcom bytu, pričom v žiadnom ustanovení ani dôvodovej správe nie je uvedené či má ísť o nájomníka, ktorý má uzatvorenú nájomnú zmluvu na dobu určitú resp. na dobu neurčitú. Je   potrebné   konštatovať,   že   sťažovatelia   obývajú   nepretržite   takmer   16   rokov predmetný byt a to od roku 1993, kedy bola so sťažovateľom v 1. rade riadne uzatvorená nájomná zmluva zo dňa 14.01.1993. Sťažovatelia riadne uhrádzajú odporcovi nájomné ako aj úhrady za plnenie spojené s užívaním bytu a odporca tieto platby prijímal a naďalej i prijíma   a   správa   sa   ako   prenajímateľ,   čoho   dôkazom   je   aj   vyúčtovanie   nákladov   za poskytovanie   služby   spojené   s   užívaním   bytu   zo   dňa   28.09.2006   za   rok   2005,   kde   je sťažovateľ označený ako nájomca. Rovnako odporca zaslal vyúčtovanie nákladov spojených s užívaním bytu zo dňa 05.06.2006 za rok 2008, kde majú sťažovatelia dokonca preplatok vo výške 226,15 €. V neposlednom rade ešte listom zo dňa 07.01.2010 odporca označuje sťažovateľov ako nájomca. Ešte aj po doručení žiadosti o odpredaj bytu odporca listom zo dňa 24.01.2002 zaslal zmenu nájomného a služieb za užívanie bytu od 01.01.2002. Porušovateľ v 1. ako aj v 2. rade vôbec neprihliadli na skutočnosti ako aj dôkazy, ktoré   sťažovatelia   v   priebehu   konania   predložili   a   opreli   sa   výlučne   o   konštatovanie odporcu, že sťažovatelia od 14.01.2002 užívajú byt protiprávne. Sám odporca ešte listom zo dňa 12.03.2001, ktorý bol predložený na pojednávaní dňa 23.05.2007 oznámil sťažovateľovi zmenu nájomného a služieb za užívanie bytu od 01.03.2001 a listom zo dňa 29.10.2002 t.j. po   tom   čo   údajne   mali   sťažovatelia   obývať   predmetný   byt   protiprávne   požiadal sťažovateľov, aby uhradili nedoplatok za užívanie bytu za mesiac január 2002 a september 2002, ktoré sťažovateľ poukázal ešte na starý účet. Dôkaz: list zo dňa 29.10.2002

Sťažovatelia sú a boli nájomcami bytu od roku 1993 nepretržite, až do súčasnosti, o čom svedčí aj tá skutočnosť, že nielen sťažovateľ plní všetky povinnosti, ktoré mu z nájmu bytu vyplývajú, ale i sám odporca sa celých 16 rokov správa ako prenajímateľ, pričom nevyužil žiadne zo zákonných ustanovení, aby nájomný vzťah ukončil, a to nielen pred podaním žiadosti o odkúpenie bytu, ale ani v priebehu súdneho konania a ani v súčasnosti, kedy sťažovatelia naďalej predmetný byt obývajú a odporca prijíma nájomné. Na skončenie nájomného vzťahu medzi sťažovateľmi a odporcom nie sú dané ani zákonné podmienky, nakoľko nieje naplnený žiadny z výpovedných dôvodov, ktoré Občiansky zákonník taxatívne uvádza.

Ak   porušovatelia   konštatovali,   že   nájom   na   základe   nájomnej   zmluvy   zo   dňa 14.01.1993   sa   predlžoval   len   do   14.01.2002,   kedy   sa   mal   údajne   skončiť,   mal   vyrieši predbežnou otázkou či správame odporcu a sťažovateľa vykazuje znaky nájomného vzťahu alebo nie. Len konštatáciou, že od uvedeného obdobia (má sa na mysli od 14.01.2002) užívajú sťažovatelia byt bez právneho dôvodu (str. 4 rozsudku 11 C165/06-146) postavil sťažovateľov do stavu právnej neistoty, že napriek tomu, že pred rokom 2002 ako aj po roku 2002 až dodnes si riadne plnia svoje povinnosti nájomcu, môžu byť kedykoľvek deložovaný a postavil ich tak na úroveň neplatičov resp. osôb ktoré úmyselne užívajú byt neoprávnene.... Takýmto   postupom   a   rozhodnutím   porušovateľov   v   1.   a   2.   rade   sa   cítia sťažovatelia osobne dotknutí a považujú ho za zásah do ich základných práv a slobôd v zmysle čl. 19 ods. 1 Ústavy SR„ keď každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

... Z rozhodnutí porušovateľov v 1. a 2. rade, ktorý nerešpektujú nájomný vzťah medzi sťažovateľmi a odporcom, ktorý spĺňa všetky zákonné náležitosti je popretím ako sme už vyššie uviedli základných princípov občianskeho zákonníka, ktorý výslovne neustanovuje písomnú formu, a preto právne závery porušovateľov sú vzhľadom na skutkový stav zjavne neodôvodnené a ústavného hľadiska neospravedlniteľné, nakoľko podkopávajú i základné princípy právneho a demokratického štátu, kde súdy majú konať a rozhodovať v súlade s ústavnou,   zákonmi   a   inými   všeobecne   záväznými   právnymi   predpismi,   čím   došlo   i   k porušeniu čl. 1 ods. 1 Ústavy SR ako aj čl. 144 ods. 1 Ústavy SR, v zmysle ktorého sú sudcovia   sú   pri   rozhodovaní   sú   viazaní   ústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom. Rozhodnutia porušovateľov od základu popreli inštitút nájomnej zmluvy, a tým aj princípy právne štátu a neposkytli zákonom požadovanú ochranu nájomného vzťahu medzi sťažovateľmi a odporcom, čím došlo k odňatiu práva sťažovateľov na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a procesným postupom a vyjadreniami bola popretá i rovnosť účastníkov konania.

Porušovateľ mal v prvom rade skúmať podmienky konania t.j. aj aktívnu a pasívnu legitimáciu   účastníkov   konania   hneď   po   začatí   konania   a   nie   viac   ako   rok   ponechať účastníkov   konania,   aby   upravili   náležitosti   zmluvy   a   následne,   keď   dôjde   už   k   jej konečnému zneniu, návrh zamietne pre nedostatok aktívnej legitimácie.

Rovnako konaním porušovateľa v 1. rade, ktorý viac ako 2 roky vo veci konal so sťažovateľmi ako účastníkmi konania a následne vyhlásil, že nie sú aktívne legitimovaní, pričom na uvedenú skutočnosť bol v začiatku konania upozornený odporcom došlo i k prieťahom v konaní, nakoľko ponechával dva roky sťažovateľov v tom, že sú oprávnení na podanie návrhu, pričom aj z priebehu konania a z rokovaní o náležitostiach zmluvy bolo zrejmé,   že   i   odporca   spolupracoval   na   jej   uzatvorení   a   po   dvoch   rokoch   im   súd   v odôvodnení uvedie, že nie sú aktívne legitimovaní na podanie návrhu.

... Ak mal porušovateľ v 1. Rade zato, že je tu tak závažný nedostatok podmienky konania t.j. nedostatok aktívnej legitimácie sťažovateľov mal konanie ex offo zastaviť. Rovnako pochybil i porušovateľ v 2. rade, keď napadnutý rozsudok porušovateľa v 1. rade potvrdil s odôvodnením, že sa stotožňuje s rozhodnutím súdu prvého stupňa, nakoľko ten správne dospel k záveru, že sťažovatelia nie sú aktívne legitimovaní k podaniu návrhu na nahradenie prejavu vôle.

Ak sa odvolací súd - porušovateľ v 2. rade stotožnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa - porušovateľa v 1. rade v tej časti rozhodnutia ako uvádza na str. 5 rozsudku 9 Co 250/08-166, že sťažovatelia nie sú v konaní aktívne legitimovaní mal v zmysle § 221 ods. 1 písm. b) O.s.p. rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť a konanie zastaviť v zmysle § 103 a 104 O.s.p., nakoľko ak účastník nemá spôsobilosť byť účastníkom konania t.j. nie je aktívne legitimovaný ide o neodstrániteľnú podmienku konania a Občiansky súdny poriadok presne stanovuje procesný postup ako má súd rozhodnúť. Porušovateľ v 2. rade neodstránil pochybenie porušovateľa v 1. rade a tak došlo k závažnému procesnému pochybeniu a zásahu i do práv sťažovateľov.

Tak závažné procesné pochybenie porušovateľov v 1. ako aj porušovateľa v 2. rade, ktorý   neodstránil   procesné   pochybenie   porušovateľa   v   1.   rade   má   závažné   negatívne dôsledky   i   na   samotných   sťažovateľov,   nakoľko   tým,   že   porušovatelia   návrh   zamietli vytvorili tak prekážku res iudicata a tak odňali sťažovateľom právo domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde, čím došlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.“

Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vydal tento nález:„1. Práva sťažovateľov A. H. a D. H., obaja bytom B. v konaní a rozhodnutiami porušovateľa v 1. rade Okresného súdu Bratislava IV. sp. zn. 11 C 165/06-146 zo dňa 16.07.2008 a porušovateľa v 2. rade Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9 Co 250/08-166 zo dňa 05.11.2009

- domáhať sa svojho práva, verejne prerokovať vec bez zbytočných prieťahov, podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

- právo zákonom ustanoveným postupom

- právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy SR boli porušené.

2. Konaním a rozhodnutiami porušovateľa v 1. rade Okresného súdu Bratislava IV. sp.   zn.   11   C   165/06-146 zo   dňa   16.07.2008   a   porušovateľa   v 2.   rade   Krajského súdu Bratislava   sp.   zn.   9   Co   250/08-166   zo   dňa   05.11.2009   došlo   k   porušeniu   princípov právneho a demokratického štátu v zmysle čl. 1. ods. 1 Ústavy SR čl. 144 ods. 1 Ústavy SR, v zmysle ktorého   sudcovia sú   pri   výkone   svojej funkcie nezávislí a   pri   rozhodovaní sú viazaní ústavou,   ústavným zákonom,   medzinárodnou zmluvou podľa čl.   7 ods.   2 a 5 a zákonom.

3. Ústavný súd SR rozhodnutie Okresného súdu Bratislava IV. sp. zn. 11 C 165/06- 146 zo dňa 16.07.2008 a rozhodnutie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9 Co 250/08-166 zo dňa 05.11.2009 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Bratislava IV., aby v nej znovu konal a rozhodol.

4. Sťažovateľom A. H. a D. H., obaja bytom   B. patrí finančné zadosťučinenie vo výške 10.000 €, ktorú sú povinní porušovatelia v 1. a 2. rade vyplatiť sťažovateľke spoločne a nerozdielne do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia

5. Súčasne porušovatelia v 1. a 2. rade sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť sťažovateľom trovy konania vo výške 944,46 € (1 úkon právnej pomoci podľa § 11 ods. 2 vyhl. č. 655/2004 Z.z. činí sumu 120,23 € a 1 úkon právnej pomoci zo sumy 10.000,- € podľa § 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z. činí sumu 270,54 € - 2 úkony á 390,77 € - príprava a prevzatie, podanie sťažnosti, 19% DPH v sume 148,50 € + 2 x režijný paušál á 7,21 €) k rukám advokátky JUDr. E.B. a to do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Podľa   čl.   19   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti, osobnosti, danej povinnosti a na ochranu mena.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže zákonom ustanoveným postupom domáhať svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo na to, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 144 ods. 1 ústavy sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, IV. ÚS 71/05).

1.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   11 C 165/06   a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 250/08

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 37/02, III. ÚS 109/03) účelom poskytnutia ochrany základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je jej poskytnutie v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Zo sťažnosti vyplynulo, že v čase jej doručenia ústavnému súdu (23. februára 2010) bolo konanie už právoplatne skončené, a to potvrdením napadnutého rozsudku okresného súdu č. k. 11 C 165/06-146 zo 16. júla 2008 rozsudkom krajského súdu č. k. 9 Co 250/08-166 z 5. novembra 2009 (právoplatné 22. decembra 2009). Znamená to, že právna neistota sťažovateľov bola v čase doručenia sťažnosti už odstránená, a preto ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti sťažovateľov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

2.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   11   C   165/06   a jeho rozsudkom zo 16. júla 2008 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 250/08 a jeho rozsudkom z 5. novembra 2009

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola   vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom   len vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

a) Pokiaľ sťažovatelia   napadajú postup okresného   súdu   ako súdu   prvého stupňa, ktorý rozsudkom č. k. 11 C 165/06-146 zo 16. júla 2008 zamietol ich žalobu, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy (premietaný aj do § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde), z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať napadnutý postup a rozsudok okresného súdu, keďže ich preskúmal na základe odvolania sťažovateľov krajský súd, ktorý rozsudkom č. k. 9   Co   250/08-166   z   5.   novembra 2009 napadnutý   rozsudok   prvostupňového súdu   č.   k. 11 C 165/06-146 zo 16. júla 2008 v celom rozsahu potvrdil.

Preto v súvislosti s namietaným porušením označených práv je z ústavného hľadiska pre ústavný súd podstatné a určujúce len preskúmanie postupu a rozsudok krajského súdu (obdobne napr. m. m. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. US 133/05). Z uvedeného dôvodu ústavný   súd   sťažnosť   v časti   smerujúcej   proti   postupu   okresného   súdu   odmietol   pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

b)   Z obsahu   sťažnosti   sťažovateľov   vyplýva,   že   jej   podstatou   je   ich   nesúhlas s právnym názorom   krajského súdu   uvedeným v napadnutom rozsudku.   Ústavný súd sa preto sústredil na posúdenie rozsudku krajského súdu z hľadiska jeho ústavnej udržateľnosti a akceptovateľnosti podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Sťažovatelia podali proti rozsudku okresného súdu č. k. 11 C 165/06-146 zo 16. júla 2008 odvolanie. Okresný súd návrh na nahradenie chýbajúceho prejavu vôle odporcu ako predávajúceho na zmluve o prevode vlastníctva bytu a zriadení záložného práva v prospech kupujúcich (sťažovateľov) do ich bezpodielového spoluvlastníctva zamietol.

V odvolaní proti rozsudku okresného súdu sťažovatelia:

- namietajú, že prvostupňový súd zamietol ich návrh s poukazom na všeobecnú úpravu § 578 Občianskeho zákonníka, pretože nájomná zmluva a nájom všeobecne má osobitnú úpravu v Občianskom zákonníku a špeciálne ustanovenia majú   nesporne prednosť pred všeobecnými;

- tvrdia, že bez ohľadu na to, či byt bol pridelený ako služobný alebo nie, skončením služobného pomeru nájomný vzťah nevznikol, lebo ho naďalej užívali a platili odporcovi poplatky spojené s užívaním bytu;

-   tvrdia,   že   prvostupňový   súd   nesprávne   postupoval   a dospel   k nesprávnym   skutkovým zisteniam, keď dospel k záveru, že užívajú byt od roku 1996 bez právneho dôvodu, pretože nájom skončil dňom rozviazania služobného pomeru; pritom uvádzajú, že:

„Podľa Občianskeho zákonníka v čase skončenia služobného pomeru navrhovateľa na   MV   SR,   t.   j.   v roku   1995   a 1996   (až   do   1.   9.   2001)   existovala   zákonná   úprava v ustanovenia § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Odporca po tom, čo navrhovateľ 1) ako nájomca skončil služobný pomer na MV SR, nepodal návrh na vypratanie doteraz, pričom najneskôr   v roku   1998   o tejto   skutočnosti   odporca   vedel.   Pretože   návrh   na   vypratanie odporca nikdy nepodal, podľa zákona sa nájomná zmluva predlžovala vždy o rok a podľa zákona č. 182/1993 Z. z. každému nájomcovi bytu bola daná možnosť požiadať o odkúpenie bytu   a to   bez   ohľadu   na   to,   či   nájom   bol   dohodnutý   na   dobu   určitú   alebo   neurčitú. Prvostupňový súd nesprávne postupoval a dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď dospel k záveru, že oni užívajú byt od roku 1996 bez právneho dôvodu, pretože nájom skončil dňom rozviazania služobného pomeru, keď sa im v krajnom prípade nájom riadne predlžoval v zmysle ust. § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka“;

- uvádzajú, že prvostupňový súd nesprávne právne posúdil vec, keď dospel k záveru, že skončením služobného pomeru zanikol nájom bytu z dôvodu, pretože tak v zmluve o nájme nebolo dohodnuté. V zmluve, v časti zánik nájmu, bolo dohodnuté, že platia všeobecné ustanovenia § 710 – § 711 Občianskeho zákonníka. Táto úprava bola daná zrejme z toho dôvodu,   že   odporca   si   bol   vedomý   toho,   že   vzťah   z   užívania   bytu   nie   je   súčasťou pracovnoprávneho   pomeru,   resp.   služobného   pomeru,   zánikom   ktorého   by   dochádzalo automaticky aj k zániku práv užívať byt. Preto bolo pre zánik nájmu potrebné žiadať podľa § 711 až do roku 2009 privolenie súdu, čo včas odporca nevyužil. Prvostupňový súd tieto skutočnosti nezobral do úvahy, a tak dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a k záveru, že skončením služobného pomeru zanikol nájomný vzťah;

-   tvrdia,   že   prvostupňový   súd   nesprávne   posúdil   vec   po   právnej   stránke,   keď   dospel k záveru,   že   užívajú   byt   bez   právneho   dôvodu.   Pochybenie   spočíva   v tom,   že   podľa platných predpisov do roku 2001 nájom nemohol skončiť súčasne so skončením služobného pomeru, lebo sa tak strany nedohodli a aj zákonná právna úprava v § 711 ods. 1 písm. b) Občianskeho   zákonníka   tomu   nezodpovedá;   odporca   nikdy   nevypovedal   nájom   ani nepožiadal privolenie súdu k výpovedi nájmu, a preto súd pochybil, keď ich návrh zamietol;

- uvádzajú, že prvostupňový súd pochybil, keď dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, hlavne, že dospel k nesprávnemu právnemu záveru, že nájom bol dohodnutý na dobu určitú, už   aj   z toho   dôvodu,   že   byt   prideľoval   navrhovateľovi   odporca,   a nie   zamestnávateľ. Pochybenie   prvostupňového   súdu   spočíva   aj   v tom,   že   odporca   bol   povinný   uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníctva bytu najneskôr do 1. júna 2000 a v tomto čase nesporne boli nájomcami   bytu   a plnili   všetky   zákonné   náležitosti.   Ustanovenie   novelizovaného Občianskeho zákonníka účinného od 1. septembra 2001 nemôže v danom prípade použiť, pretože táto nová úprava je neskoršieho dátumu ako zo zákona vyplývajúca povinnosť pre odporcu   uzatvoriť   s nimi   zmluvu,   ktorej   nahradenie   prejavu   vôle   odporcu   sa   takto domáhajú.

Odvolací súd sa s námietkami uvedenými v odvolaní vyrovnal takto:„ Po oboznámení sa s obsahom spisu má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa vzhľadom na vykonané dokazovanie riadne zistil skutkový stav veci v zmysle § 153 ods. 1 O.s.p.. Prvostupňový súd vec správne právne posúdil, keď dospel k záveru, že v danom prípade sa nejednalo o nájom k služobnému bytu, tento nájom bol uzavretý na dobu určitú a s poukazom na vyššie citované ustanovenia § 676 a 710 Občianskeho zákonníka skončil ku dňu 14.1.2002. Rovnako potom prvostupňový súd potom správne dospel k záveru, že v zmysle ustanovení § 29a ods. 1, § 29b ods. 1 zákona č.. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových   priestorov,   navrhovatelia,   ktorým   nájom   bytu   skončil,   nie   sú   aktívne legitimovaní k podaniu návrhu na nahradenie prejavu vôle. Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa patričným spôsobom odôvodnil (§ 157 ods. 2, 3 Os.p.) a odvolací súd sa v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Navrhovatelia v rámci odvolacieho konania neuviedli žiadne nové skutočnosti a dôkazy v zmysle   §   205a   O.s.p.,   s   ktorými   by   sa   prvostupňový   súd   riadne   nevysporiadal. Prvostupňový   súd   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   uviedol   dostatočné   dôvody,   na základe ktorých mal za to,   že predmetný byt nebol bytom služobným a preto námietka navrhovateľov spočívajúca v tom, že ukončením služobného pomeru navrhovateľa 1./ sa stali riadnymi nájomcami bytu, keďže prenajímateľ do 3 mesiacov nájom nevypovedal je právne irelevantná. Rovnako právne irelevantná je aj ich námietka, že odporca bol povinný uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníctva bytu najneskôr do 1.6.2000 a v tomto čase nesporne boli   nájomcami bytu a   plnili   všetky   zákonné   náležitosti.   K tejto   námietke odvolací súd dodáva, že pre rozsudok je v zmysle § 154 ods. 1 O.s.p. rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. V čase vyhlásenia rozsudku navrhovatelia nájomcami bytu neboli, keďže došlo k ukončeniu ich nájomného vzťahu v zmysle vyššie uvedených skutočností v zmysle § 710 ods. 2 Občianskeho zákonníka uplynutím času.

Odvolací súd   vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.“

Okresný   súd,   vychádzajúc z vtedy   aktuálnej príslušnej právnej úpravy, odôvodnil svoje rozhodnutie – rozsudok č. k. 11 C 165/06-146 zo 16. júla 2006 takto:

„V prejednávanej veci bolo teda preukázané, že nájomná zmluva medzi odporcom ako   prenajímateľom   a   navrhovateľom   1   ako   nájomcom   bola   uzavretá   na   dobu   určitú, Skončením služobného pomeru navrhovateľa 1 na MV SR sa preto skončil nájomný vzťah k uvedenému bytu. Z tohto dôvodu nebolo potrebné zo strany prenajímateľa bytu - odporcu ku   skončeniu   nájmu   dávať   navrhovateľovi   1   výpoveď   z   nájmu.   Podľa   názoru   súdu   sa nejednalo ani o nájom ku služobnému bytu, i keď v čase trvania nájomného vzťahu bol navrhovateľ   1   v   služobnom   pomere   na   MV   SR   nakoľko   byt   nebol   ziskaný   MV   podľa dovtedajších predpisov zo štátnej bytovej "výstavby, ale sa jednalo o nájom obecného bytu. Na   rozhodnutí   starostu   o   určení   nájomcu   je   uvedené,   že   súhlas   obdržia:   navrhovateľ, primátor HMSR Bratislavy a MU Bratislava - Petržalka, bytové oddelenie. Z uvedeného nevyplýva   dispozičné   oprávnenie   MV   SR   k   uvedenému   bytu.   Po   skončení   nájmu prenajímateľ nepodal v lehote do 30 dní návrh na vypratanie bytu a preto sa nájomný vzťah medzi navrhovateľmi a odporcom obnovil za tých istých podmienok na dobu najviac 1 roka. Takto sa nájom predlžoval do 14. 1. 2002, kedy sa skončil. Od uvedeného obdobia užívajú navrhovatelia byt bez právneho dôvodu. Súd sa nepriklonil k ich názoru, že nájomný vzťah bol   následne   uzavretý   konkludentne,   lebo   byt   riadne   užívali   platili   nájomné   a služby a odporca s nimi komunikoval ako s nájomcami. Odporca po zistení, že navrhovateľ, nie je zamestnaný na MV SR odmietol uzavrieť dohodu o odpredaji bytu, neuznával navrhovateľa 1,2 za nájomcov. Zámerom zákonodarcu nebolo odpredávať byty podľa zák. č. 182/93 Z.Z., ak sa jedná o nájom bytu na dobu určitú, preto podaná žiadosť navrhovateľa o odpredaj bytu v tomto období nezakladala povinnosť odporcu ako prenajímateľa odpredať mu byt. Nakoľko navrhovatelia 1,2 nie sú t.č. nájomcami bytu, nie je daná ich aktívna legitimácia k podaniu   návrhu   o nahradenie   prejavu   vôle   odporcu   ako   predávajúceho   na   zmluve s navrhovateľmi ako kupujúcimi odpredaji bytu v Bratislave, J. Stanislava 43,byt č. 1 1. p 3 izbového s kuch. a prísl.. Z uvedeného dôvodu sa súd priklonil k obrane odporcu a návrh zamietol.

O náhrade trov konania súd nerozhodoval, nakoľko chýbal návrh podľa § 151 OSP na jej priznanie.“

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešný vrátane konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania. Procesný postoj účastníka konania   zásadne   nemôže   bez   ďalšieho   dokazovania   implikovať povinnosť   všeobecného súdu   akceptovať   jeho   návrhy,   procesné   úkony   a   obsah   opravných   prostriedkov   a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto návrhy a procesné úkony   primeraným,   zrozumiteľným   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   reagovať   v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom   účastník   konania   uplatňuje   svoje   nároky   alebo   sa   bráni   proti   ich   uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04).Kompetenciou ústavného súdu je v prípadoch napadnutia rozhodnutí (opatrení alebo iných zásahov) všeobecných súdov kontrola zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie právnych noriem a postupu, ktorý im predchádzal, s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Preskúmanie   rozhodnutia všeobecného   súdu   v   konaní   pred   ústavným   súdom   má   opodstatnenie   len   v   prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným zásahom) došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   základnej   slobody.   Skutkový   stav   a   právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté   právne   závery   boli   so   zreteľom   na   skutkový   stav   zjavne   neodôvodnené   alebo arbitrárne   a z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   a   zároveň   by   mali za následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (podobne   aj   IV. ÚS 43/04). Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.

Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, porušenie ktorých sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov a postupom, ktorý im predchádzal.

V takom prípade ústavný súd považuje sťažnosti za zjavne neopodstatnené podľa § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde.   Zjavná   neopodstatnenosť   znamená,   že   už   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistí žiadnu reálnu možnosť porušenia základného práva alebo základnej slobody napadnutým rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne postupmi, ktoré im predchádzali v konaní pred orgánmi verejnej moci, osobitne v konaní pred všeobecnými súdmi.

Podľa názoru ústavného súdu takto koncipované uznesenie krajského súdu ako súdu odvolacieho   je   určité   a   zrozumiteľné,   bez   vnútorných   rozporov   a   zaujíma   stanovisko k podstate dôvodov uvedených v odvolaní. Ústavný súd preto takéto rozhodnutie na rozdiel od sťažovateľov nepovažuje za neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, čo by mohlo mať za následok porušenie označených práv   sťažovateľa   (podobne   aj   IV. ÚS 43/04).   Predmetné   rozhodnutie   krajského   súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov navyše podporených aj skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu, s ktorým sa v súlade s možnosťou   ustanovenou   v   §   219   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   stotožnil a vo svojom rozhodnutí sa na ne odvolal. Nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj   stabilná rozhodovacia   činnosť ústavného súdu   (II. ÚS 4/94,   II. ÚS 3/97, I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na spravodlivé súdne konanie stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v   súlade   so skutkovým   a   právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov a námietok.

V zmysle   svojej   judikatúry   považuje   ústavný   súd   za   protiústavné   a arbitrárne   tie rozhodnutia,   odôvodnenie   ktorých   je úplne odchylné od   veci   samej,   alebo aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

Pretože   namietané   rozhodnutie   krajského   súdu   nevykazuje   znaky   svojvôle   a   je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, podporených podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľnými právnymi názormi okresného súdu v označenom rozsudku, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu, ktorý je totožný s právnym názorom prvostupňového súdu.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   namietajúceho porušenie   jeho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k. 9 Co 250/08-166 z 5. novembra 2009 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 19 ods. 1 ústavy a porušeniu čl. 1 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy označeným postupom krajského súdu a okresného súdu a ich rozhodnutiami

V súvislosti s namietaným porušením čl. 19 ods. 1 ústavy   označeným postupom a rozsudkom okresného súdu a krajského súdu ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru   (napr.   II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07),   ktorej   súčasťou   je   aj   právny   názor,   že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 19 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 19 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne   došlo   k porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením. Pretože ústavný   súd   toto   nezistil, neprichádzalo do   úvahy ani vyslovenie   porušenia   základného práva sťažovateľov zaručeného v čl. 19 ods.1 ústavy.

Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy, ústavný súd konštatuje, že ide o také ustanovenia ústavy, ktoré nemajú charakter základných práv.

Ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľov v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde   ako   zjavne   neopodstatnenú   v celom   rozsahu   namietaného   porušenia základných   práv,   t. j.   aj v rozsahu   tvrdení   o porušení   práv   čl. 144   ods. 1   ústavy,   keďže z obsahu sťažnosti je zrejmé, že porušenie tohto článku ústavy namietali sťažovatelia iba z dôvodu tvrdenej arbitrárnosti záverov namietaného rozhodnutia.

Navyše podľa aplikovateľnej judikatúry ústavného súdu „Článok 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky neupravuje základné práva a slobody, ktoré sú predmetom konania o sťažnosti podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky, ale princípy fungovania nezávislého súdnictva“ (II. ÚS 81/02, II. ÚS 193/06).

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   významu rozhodovať o ďalších požiadavkách sťažovateľov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2010