znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 155/09-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júla 2009 v senáte zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Jána   Lubyho   a Ladislava Orosza   v konaní o sťažnosti obchodnej   spoločnosti   H.,   a. s.,   K.,   zastúpenej   advokátkou JUDr. D. H., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 32 Cb 66/2003, za účasti Okresného súdu Košice II, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo obchodnej   spoločnosti   H.,   a. s., na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo na prejednanie jej záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 32 Cb 66/2003   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Košice II   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 32 Cb 66/2003 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Obchodnej spoločnosti H., a. s., p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 2 500 €   [slovom   dvetisícpäťsto   eur   (75 315 Sk)],   ktoré   jej   j e Okresný   súd   Košice II p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II   j e   p o v i n n ý   uhradiť obchodnej spoločnosti H., a. s., trovy konania v sume 245,70 € [slovom dvestoštyridsaťpäť eur a sedemdesiat centov (7 401, 96   Sk)] na účet   jej   právnej   zástupkyne JUDr.   D.   H.,   K.,   do   dvoch mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 155/09 z 30. apríla 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní pred   ním   a   o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti H., a. s., (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Košice II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 32 Cb 66/2003 (ďalej aj „namietané konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala 24. augusta 2001 osobne do podateľne okresného súdu žalobu o zaplatenie sumy 33 715,40 Sk s prísl.

Sťažovateľka uviedla, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebola jej právna vec právoplatne skončená.

V sťažnosti   sa   sťažovateľka   domáhala,   aby   ústavný   súd   podľa   čl. 127   ústavy rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   právo   na prejednanie   jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zároveň sa domáhala aj uloženia príkazu okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Napokon požadovala aj priznanie finančného zadosťučinenia v sume 3 000 € (90 378 Sk) a úhradu trov konania.

Okresný   súd   sa   na základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním sp. zn. 1 Spr V/386/2009 doručeným ústavnému súdu 11. júna 2009 (ďalej len „vyjadrenie okresného súdu“), v ktorom sa okrem iného uvádza:

„V súlade s ustanovením § 29 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov,   po   oboznámení   s   predloženou sťažnosťou a so spisom nášho súdu, v ktorom sú namietané prieťahy v konaní, predkladám nasledovné vyjadrenie spolu s chronológiou vo veci vykonaných procesných úkonov

-návrh na zaplatenie 33.715,40 Sk s prísl. bol podaný na tunajšom súde dňa 24. 9. 2001, sťažovateľ má v konaní procesné postavenie navrhovateľa,

-súdny poplatok za podaný návrh bol zaplatený až na základe výzvy súdu dňa 5. 10. 2001,

-dňa 10. 10. 2001 bol vo veci registra Rob, do ktorého bol návrh zapísaný, vydaný platobný rozkaz,

-odporca podaním,   doručeným dňa 7. 12. 2001,   označeným ako   oznámenie, oznámil prevzatie záväzkov,

-výzvou   tunajšieho   súdu   zo   dňa   19. 12. 2001   bol   odporca   vyzvaný   na oznámenie,   či   jeho   oznámenie   zo   dňa   7. 12. 2001   možno   považovať   za   odpor   proti platobnému rozkazu,

-odporca podaním doručeným súdu 5. 2. 2002 oznámil, že jeho podanie má súd považovať za odpor proti platobnému rozkazu,

-uznesením   zo   dňa   14. 2. 2002   bola   odporcovi   uložená   povinnosť   zaplatiť súdny poplatok za podaný odpor,

-proti uzneseniu o zaplatení súdneho poplatku za odpor podal odporca dňa 16. 5. 2002 odvolanie,

-do registra Cb bola vec prevedená dňa 28. 2. 2003,

-vo   veci   konajúci   zákonný   sudca   vydal   10. 4. 2003   pokyn   kancelárii   na vyhotovenie predkladacej správy na odvolací súd,

-odvolaciemu súdu bola vec na rozhodnutie o odvolaní predložená 22. 4. 2003,

-odvolací   súd   uznesením   zo   dňa   23. 5. 2003,   doručeným   tunajšiemu   súdu 9. 6. 2003, odvolanie odporcu odmietol, uznesenie nadobudlo právoplatnosť 12. 9. 2003,

-podaním doručeným súdu 2. 5. 2003 sťažovateľ navrhol pristúpenie ďalšieho účastníka do konania,

-po vykonaní úkonov súvisiacich s prípravou pojednávania nariadil vo veci konajúci zákonný sudca 2. 5. 2008 pojednávanie na 17. 6. 2008,

-pojednávanie   dňa   17. 6. 2008   bolo   odročené   za   účelom   doplnenia dokazovania,

-z   dôvodu   prevzatia   právneho   zastúpenia   sa   k   predmetu   konania   vyjadril odporca podaním doručeným súdu 4. 7. 2008,

-uznesením tunajšieho súdu zo dňa 15. 1. 2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 25. 2. 2009, bolo rozhodnuté o návrhu navrhovateľa na pripustenie ďalšieho účastníka,

-vo   veci   konajúci   zákonný   sudca   12. 3. 2009   nariadil   pojednávanie   na 16. 6. 2009,

-vec doposiaľ nie je právoplatne skončená.

S poukazom na vyššie uvedenú chronológiu úkonov vo veci možno konštatovať, že v konaní   došlo   k   prieťahom   v   období   od   septembra   2003   do   mája   2008,   posúdenie zbytočnosti prieťahov ponechávam na zváženie ústavnému súdu. V súčasnosti sa vo veci plynulo koná.

Vzhľadom na doposiaľ vykonané dokazovanie nemožno hovoriť o skutkovej a právnej zložitosti konania, v konaní neboli zistené ani prekážky postupu konania podľa § 107 a nasl. O. s. p.“

K vyjadreniu   okresného   súdu   sťažovateľka   v stanovenej   lehote   a ani   do   dňa rozhodnutia ústavného súdu nezaujala stanovisko.

Obsah súvisiaceho spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení, a preto ústavný súd poukazuje len na úkony uvedené v tomto vyjadrení, ktoré považuje za preukázané.

Ústavný   súd   z podania   okresného   súdu   z 19.   júna   2009   zistil,   že   jeho   ostatným úkonom   v napadnutom   konaní   bolo   odročenie   pojednávania,   ktoré   sa   malo   uskutočniť 16. júna 2009, na 8. september 2009.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý   má   právo,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu   vyplýva z § 119 ods. 1 OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda   senátu   alebo   samosudca   spravidla   oznámi   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Predmetom   konania   pred   okresným   súdom,   v ktorom   sťažovateľka   namieta zbytočné prieťahy, je nárok na zaplatenie istiny v sume 33 715,40 Sk s prísl. Ústavný súd konštatuje, že napadnutá vec zo skutkového ani právneho hľadiska nevykazuje žiadne také znaky mimoriadnej zložitosti, ktoré by ospravedlňovali skutočnosť, že predmetné konanie nebolo právoplatne skončené ani po takmer ôsmich rokoch od jeho začatia.

2. Ústavný súd nezistil žiadne závažné skutočnosti, ktoré by v súvislosti s prieťahmi v napadnutom konaní mali byť pripísané na ťarchu sťažovateľky.

3. Napokon ústavný súd z hľadiska posudzovania, či v právnej veci sťažovateľky došlo k zbytočným prieťahom, hodnotil samotný postup okresného súdu.

Ústavný súd v zhode s vyjadrením okresného súdu zistil, že okresný súd v období od septembra   2003   do   mája 2008   nevykonal bez relevantného dôvodu   žiaden   procesný úkon.   Toto   obdobie   bolo   preto   potrebné   vyhodnotiť   ako   zbytočné   prieťahy,   ktoré nepochybne musia byť pripísané na ťarchu okresného súdu.

V súvislosti   s hodnotením   doterajšej   dĺžky   konania   ústavný   súd   už   vo   svojej predchádzajúcej judikatúre vyslovil, že z ústavnoprávneho hľadiska je neprijateľná samotná skutočnosť, aby právna neistota v konaní pred všeobecným súdom nebola odstránená ani po takmer ôsmich rokoch od jeho začatia (m. m. napr. IV. ÚS 260/04, IV. ÚS 127/08).

Pretože   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom   okresného   súdu v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 32 Cb 66/2003 došlo   k zbytočným   prieťahom,   bolo nevyhnutné vysloviť zároveň aj porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   na prejednanie   jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   na prejednanie   jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 3 000 € (90 378 Sk) z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázala najmä na to, že „doba, ktorá   uplynula   od   podania   návrhu,   je   neprimerane   dlhá   a ničím neospravedlniteľná“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva   v prípadoch,   v ktorých   sa   zistilo,   že   k porušeniu   došlo   spôsobom,   ktorý   vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp. zn. 32 Cb 66/2003 a   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   daného   prípadu,   to,   čo   je   pre sťažovateľku   v tomto   konaní   v stávke,   ako   aj   skutočnosť,   že   konanie   vo   veci   nebolo do rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie sumy 2 500 € (75 315 Sk) za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov právneho zastúpenia sťažovateľky, ktoré   jej   vznikli   v dôsledku   jej   právneho   zastúpenia   v konaní   pred   ústavným   súdom advokátkou JUDr. D. H. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní trov   konania   vychádzal   z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008, ktorá bola   695,41 €   (20 949,92 Sk).   Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“)   v sume   2 x 115,90   €   (za   jeden   úkon   právnej   služby) a 2 x 6,95 € režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 245,70 € (7 401, 96 Sk).

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júla 2009