znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 155/08-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   6. mája 2008 predbežne prerokoval sťažnosť J. B., D., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 20 C 4/2006 (v súčasnosti vedenom Okresným súdom Pezinok pod sp. zn. 4 C/177/08) a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. apríla 2008 doručená   sťažnosť   J.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 4/2006 (v súčasnosti vedenom Okresným súdom Pezinok pod sp. zn. 4 C/177/08).

Sťažovateľ   využil   aj   možnosť   podať   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   predsedovi okresného   súdu,   ktorý   sťažnosť   vybavil   tak,   že   nie   je   dôvodná.   Sťažovateľ   namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 4/2006, predmetom ktorého je návrh na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov voči jeho bývalému advokátovi.

Sťažovateľ argumentuje vo svojej sťažnosti takto: „Prvý   raz   podaním   zo   dňa   20.   júna   2007   postúpil   som   v   tejto   veci   sťažnosť Ústavnému súdu Slovenskej republiky pre spôsobenie prieťahov v súdnom konaní Okresným súdom Bratislava 2 vo veci 20 C 4/2006. Ústavný súd uznesením I. ÚS 128/07-9 zo dňa 12. júla 2007 moju sťažnosť na prieťahy v konaní spôsobené Okresným súdom Bratislava II vo veci 20 C 4/2006 odmietol. Od podania mojej prvej sťažnosti uplynulo 10 mesiacov a súd vo veci ešte stále nevytýčil prvé pojednávanie a nie je mi známe či vo veci vôbec dajakým spôsobom   koná   v   snahe   zjednať   nápravu   v   tom   zmysle,   aby   konanie   postupovalo v primeranej časovej lehote postupujem ústavnému súdu v tejto veci druhú sťažnosť. K   veci   uvádzam,   že   dňa   6.   decembra   2005   podal   som   na   dotknutý   súd   žalobu na advokáta Mgr. M. Z., ktorá je evidovaná na Okresnom súde Bratislava 2 pod č. k. 20 C 4/2006-18, a to pre spôsobenie škody pri výkone verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z. z., pričom som súčasne podal oznámenie polícii pre podozrenie zo spáchania trestného činu. Polícia vec odstúpila Slovenskej advokátskej komore a jej Revízna komisia SAK mi oznámila,   že   dala   pokyn   na   disciplinárne   konanie   príslušnej   sekcii   SAK.   Upozorňujem ústavný   súd   na   uvedenú   skutočnosť   podrobnejšie   preto,   aby   som   dal   do pozornosti ústavnému súdu, že ide o osobitne závažný prípad poškodenia ma menovaným advokátom Mgr.   M.   Z.,   ktorého mi súd   určil na zastupovanie približne v piatich žalobách,   pritom advokát svojím počínaním v rozpore s uvedeným zákonom zneužil svoje postavenie môjho právneho zástupcu, keď konal v žalobe na iných v môj neprospech a proti mojím záujmom a teda v prospech ľudí a právnickej osoby, ktorých som žaloval. Týmto svojím počínaním zmaril moje žalobné podanie na PhDr. S. B., Firmu T. a spol. S. a spol., ktorá bola podaná na Okresný súd Bratislava III. V tejto veci konal advokát Mgr. M. Z. ako môj právny zástupca, určený súdom na moje zastupovanie, bez môjho vedomia tak, že moja žaloba bola súdom odmietnutá a súd v nej konanie zastavil, pričom advokát Mgr. M. Z. zatajil predo mnou uznesenie súdu o zastavení konania, toto uznesenie mi súd nedoručil, ale podľa O. s. p.   správne   ho   doručil   môjmu   právnemu   zástupcovi   Mgr.   M.   Z.,   ktorý   ma   s uznesením neoboznámil, nadobudlo právoplatnosť, pretože, keďže som o uznesení nevedel, nemohol som sa voči nemu v zákonnej lehote odvolať a už vôbec nie po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia. Tak som sa nemohol domôcť práva, keďže žalovanými PhDr. S. B., firmou T. S. a Spoločenstvom   vlastníkov   bytov   a   nebytových   priestorov   so   sídlom   som   bol   hrubo poškodený pri rekonštrukcii činžiaku, v ktorom bývam, pri ktorej v mojej neprítomnosti, bol som na liečení, boli hrubo poškodené vonkajšie časti bytu vrátane interiéru lódžie, satelitnej antény, stien a pod. Aj v ďalších piatich žalobách postaral sa advokát Mgr. M. Z., ktorého mi určil na zastupovanie súd, následne minimálne o oddialenie súdneho konania podľa mojich   piatich   žalobných   podaní,   čím   mi   spôsobil   ďalšiu   škodu   oddialením   konania a rozhodnutia súdov o mojich žalobách. Z uvedených dôvodov podal som teda na advokáta Mgr. M. Z. žalobu na Okresný súd Bratislava II, kde je evidovaná pod číslom 20 C 4/2006- 18, v ktorej uvedený súd nekoná v primeranom časovom limite, ale dopúšťa sa evidentných prieťahov v súdnom konaní vo veci 20 C 4/2006-18, čo ma viedlo podať túto sťažnosť, v poradí druhú, na spôsobovanie prieťahov v súdnom konaní Okresným súdom Bratislava II vo veci 20 C 4/2006.“

Sťažovateľ tvrdí, že využil všetky jemu dostupné opravné prostriedky na odstránenie prieťahov v konaní, a konštatuje:

„Z   priebehu prípravného   konania   vo   veci   20 C 4/006-61 je zrejmé,   že   dotknutý Okresný   súd   Bratislava II vykonával   jednotlivé   procesné   úkony   zdĺhavo,   so   značným časovým oneskorením čo malo za následok vznik súdnych prieťahov. Po využití dostupných opravných   prostriedkov,   podaním   sťažnosti   predsedníčke   dotknutého   okresného   súdu, sa na veci nič nezmenilo, prieťahy v konaní pokračujú a preto postupujem túto, v poradí už druhú   sťažnosť   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   pre   prieťahy   vo   veci 20 C 4/2006 61.“

Navrhuje,„- aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   prijal   také   rozhodnutie,   ktorí   zaviaže dotknutý   súd   postupovať   v   konaní   v   veci   20 C/4/2006   bez   ďalších   prieťahov, čo zdôvodňujem   vyššie   s   dôrazom   na   závažnosť   a   charakter   mojej   žaloby   na   advokáta Mgr. M. Z., o ktorej súd nerozhoduje v primeranom časovom limite,

- aby Ústavný súd Slovenskej republiky zaviazal dotknutý súd vyplatiť primerané zadosťučinenie vo výške minimálne 100 000,- Sk, pretože ide o nekonanie, resp. zdĺhavé konanie dotknutého súdu vo zvlášť   chúlostivej   veci,   za   ktorú   treba považovať   zneužitie právneho   zastúpenia   súdom   určeným   advokátom   Mgr.   M.   Z.,   ktorý   sa postaral   svojím zmarením, orp. sa zámerným konaním o zmarenie súdneho konania a rozhodnutie veci v môj neprospech, čím mi spôsobil značnú majetkovú i nemajetkovú ujmu,

-   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zaviazal   dotknutý   súd   k   úhrade   môjho právneho zastupovania pred ústavným súdom a všetkých výdajov spôsobených v súvislosti s konaním o tejto sťažnosti na Ústavnom súde Slovenskej republiky.“.

Ako   sťažovateľ   uvádza   vo   svojej   sťažnosti,   ochrany   svojho   základného   práva postupom   okresného   súdu   v označenom   konaní   sa   už   na   ústavnom   súde   domáhal, a to sťažnosťou z 18. júna 2007, ktorú ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 128/07-9 z 12. júla 2007 odmietol ako zjavne neopodstatnenú, keď konštatoval, že aj keď okresný súd v danej veci   nenariadil   žiadny   termín   pojednávania   a v   podstate   sa   nezaoberal   meritom   veci, ale riešil   len   otázky   procesného   charakteru,   ktoré   v konaní,   samozrejme,   nemožno prehliadnuť, doterajšia dĺžka konania, a to aj s prihliadnutím na charakter súdneho sporu, nepredstavuje takú intenzitu, ktorá by mohla zasiahnuť do základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 20. augusta 2007.

Ústavný súd na okresnom súde zistil, že po rozhodnutí ústavného súdu okresný súd 3. augusta 2007   ustanovil   uznesením   sťažovateľovi   právnu   zástupkyňu;   proti   tomu uzneseniu sa odvolal sťažovateľ (17. augusta 2007), ako aj právna zástupkyňa (23. augusta 2007).   Dňa   23.   októbra   2007   bolo   uznesenie   o ustanovení   právnej   zástupkyne   zrušené a sťažovateľovi bol ustanovený nový právny zástupca. V súvislosti s organizačnou zmenou súdov   bola   vec   sťažovateľa   9.   januára   2008   postúpená   Okresnému   súdu   Pezinok   ako miestne   príslušnému   súdu   a 10.   januára   2008   bola   pridelená   pod   sp.   zn.   4   C/177/08 zákonnej sudkyni, ktorá bola dlhodobo práceneschopná. V dôsledku zmeny rozvrhu práce tohto súdu bola vec 19. marca 2008 pridelená novej zákonnej sudkyni.

Sťažovateľ požiadal 4. apríla 2008 o vylúčenie právneho zástupcu a o ustanovenie iného   advokáta.   Dňa   22.   apríla   2008   bolo   uznesenie   o ustanovení   právneho   zástupcu zrušené a sťažovateľovi bol ustanovený nový právny zástupca. Uvedené uznesenie bolo expedované 24. apríla 2008.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05).

Sťažovateľ   namietal   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 4/2006.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS   66/02).   Pojem   „zbytočné   prieťahy“   obsiahnutý   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   je   pojem autonómny,   ktorý   možno   vykladať   a aplikovať   predovšetkým   materiálne.   S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).

Postup okresného súdu v danej veci sa v napadnutom konaní nevyznačuje takými významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“ v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie,   napriek   tomu, že konanie trvá približne dva roky a štyri mesiace, z toho na okresnom súde asi dva roky. Ústavný súd totiž zobral do úvahy aj skutočnosť, že rozhodovanie o procesných návrhoch, o ktorých je podľa príslušných procesných kódexov [napr. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej   len   „OSP“)]   všeobecný   súd   povinný   rozhodnúť   ešte   pred   vlastným   prejednaním a rozhodnutím o merite veci, je okolnosťou, na ktorú sa musí prihliadať pri posudzovaní tvrdenia o porušení základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože takáto okolnosť v zásade bráni súdu konať a rozhodnúť vo veci samej, a tým splniť účel tohto základného práva, ktorým je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (I. ÚS 128/03, II. ÚS 133/03). Využitie možností daných navrhovateľovi   procesnými   predpismi   na   uplatňovanie   a presadzovanie   jeho   práva v občianskom   súdnom   konaní   spôsobuje   síce   predĺženie   priebehu   konania,   nemožno ho však   kvalifikovať   ako   postup,   ktorého   dôsledkom   sú   zbytočné   prieťahy (napr. I. ÚS 31/01). Sťažovateľ však v napadnutom konaní pred okresným súdom nesporne prispel   k celkovej   dĺžke   konania   svojimi   opakovanými   návrhmi   na   zrušenie   uznesení o ustanovení   mu   právneho   zástupcu   v označenom   konaní.   Okresný   súd   vzhľadom na nespokojnosť sťažovateľa   s ustanoveným právnym zástupcom   rozhodoval   od augusta 2007 o tejto otázke štyri krát.

Za ojedinelú nečinnosť v období od augusta 2007 do mája 2008 považuje ústavný súd obdobie od januára 2008 do 19. marca 2008, nie však okresného súdu, ktorý sťažovateľ označil za porušovateľa svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ale Okresného súdu Pezinok, na ktorý prešla vec od 1. januára 2008. Táto nečinnosť nemá takú intenzitu, aby   ju   bolo   možné   označiť   za   zbytočné   prieťahy   v konaní.   Toto   obdobie   ústavný   súd považuje ako čas, počas ktorého sa Okresný súd Pezinok oboznamoval s vecou, ktorá prešla naň od 1. januára 2008.

Ústavný súd už v predchádzajúcich prípadoch judikoval, že ojedinelá nečinnosť súdu hoci   aj   v trvaní   niekoľkých   mesiacov,   sama   osebe   ešte   nemusí   zakladať   porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr.   I.   ÚS   42/01,   III.   ÚS   59/05).   Na   kratšie   obdobia   nečinnosti   všeobecného   súdu ústavný súd   spravidla   prihliada   len   vtedy,   keď   sa   vyskytli   opakovane   a zároveň významným spôsobom ovplyvnili dĺžku súdneho konania (napr. I. ÚS 19/00. I. ÚS 39/00, I. ÚS 57/01).V prípade,   keď   ústavný   súd   zistil,   že   charakter   postupu   všeobecného   súdu sa nevyznačoval   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva   zaručeného   v tomto   článku   (napr.   II.   ÚS   57/01),   prípadne   návrhu   nevyhovel (napr. I. ÚS 57/01).

S ohľadom   na   doterajšiu   dĺžku   namietaného   konania,   na   ojedinelé   obdobie nečinnosti,   ako   aj   na   intenzitu   využívania   procesných   oprávnení   sťažovateľa,   ktoré ovplyvňovali   dĺžku   a priebeh   konania,   a v súlade   so   svojou   doterajšou   rozhodovacou činnosťou   neprichádza   do   úvahy,   aby   ústavný   súd   mohol   postup   okresného   súdu v označenom konaní po prípadnom prijatí návrhu (sťažnosti) na ďalšie konanie kvalifikovať ako porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   významu   rozhodovať o žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, ako aj o ďalších nárokoch uplatnených v jeho sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. mája 2008