znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 155/07-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2007 predbežne prerokoval sťažnosť PaedDr. M. U., P., zastúpenej advokátom JUDr. Ing. B. P., B., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania podľa čl. 36 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského   súdu   v Trenčíne   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   17 Co 210/2006,   ako aj   jeho rozsudkom sp. zn. 17 Co 210/2006 z 12. decembra 2006, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť PaedDr. M. U. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. apríla 2007 doručená   sťažnosť   PaedDr.   M.   U.   (ďalej   len   „sťažovateľka“) doplnená   podaním doručeným ústavnému súdu 16. mája 2007, v ktorej namietala porušenie svojho základného práva   na ochranu   proti   svojvoľnému   prepúšťaniu   zo   zamestnania   podľa   čl. 36   písm. b) Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Krajského   súdu   v Trenčíne (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn.   17 Co 210/2006,   ako   aj   jeho rozsudkom sp. zn. 17 Co 210/2006 z 12. decembra 2006.

Sťažovateľka   v sťažnosti   okrem   iného   uviedla,   že   sa „... podaním   žaloby   dňa 02. 01. 2001   na   Okresný   súd   v   Prievidzi,   domáhala   vyslovenia   neplatnosti   výpovede z pracovného   pomeru,   ktorá   jej   bola   fakticky   prečítaná   žalovaným   S.   v P.,   podľa žalovaného však 28. 08. 2000.

Dňa 18. 02. 2003, Okresný súd v Prievidzi na základe rozporných výpovedí svedkov vyhlásil   rozsudok   k   č. k.   4 C 2/01-99,   voči   ktorému   sťažovateľka   v   zákonom   stanovenej lehote podala odvolanie.

Dňa 02. 09. 2003, odvolací súd v Trenčíne, uznesením 17 Co 99/03-115, rozsudok Okresného   súdu   v Prievidzi   zo   dňa 18. 02. 2003,   zrušil   a vrátil   vec   späť   na   doplnenie dokazovania.

Dňa   09. 12. 2003   vyniesol   Okresný   súd   v   Prievidzi,   po   doplnení   dokazovania rozsudok   vo   veci   k   č. k.   4 C 2/2001-132,   ktorým   prvostupňový   súd   určil,   že   výpoveď je neplatná   a   pracovný   pomer   sťažovateľky   u   žalovaného   trvá   naďalej.   Proti   tomuto rozsudku Okresného súdu v Prievidzi sa v zákonom stanovenej lehote odvolal žalovaný.

07. 09. 2004,   Krajský   súd   v   Trenčíne,   vyniesol   rozsudok   17 Co 73/-162,   ktorým zmenil rozsudok Okresného súdu v Prievidzi zo dňa 09. 12. 2003 a žalobu sťažovateľky zamietol. PaedDr. M. U. sa v zákonom stanovenej lehote dovolala na Najvyšší súd SR. Na dovolanie sťažovateľky vo veci rozhodol Najvyšší súd SR, ktorý svojim rozsudkom č. k. 1 Cdo 224/2004-192 zo dňa 28. 04. 2005 zrušil rozsudok KS v Trenčíne zo 07. 09. 2004 a   vec   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Najvyšší   súd   SR   vo   svojom   rozsudku   vyslovil   názor, pri výpovedi z pracovného pomeru podľa § 46 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce (účinnom v čase dania výpovede) musia byť splnené všetky zákonné predpoklady vymedzujúce tento výpovedný dôvod.

Najvyšší   súd   SR   tiež   vyslovil   názor,   že   pri   posudzovaní   splnenia   jedného zo zákonných predpokladov platnej výpovede vyplývajúceho z ust. § 46 ods. 2 ZP výsledky vykonaného dokazovania nesvedčia pre záver, že bola splnená aj táto podmienka. V konaní nebolo dostatočným spôsobom zistené, či skutočne v čase podania výpovede sťažovateľky nemal odporca pre ňu volné miesto a či teda vo vzťahu k sťažovateľke mal splniť ponukovú povinnosť v zmysle § 46 ods. 2 ZP.

Následne Krajský súd v Trenčíne svojím uznesením č. k. 17 Co 142/05-202 zo dňa 03. 08. 2005 rozsudok okresného súdu zo dňa 09. 12. 2003 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Uviedol, že na splnenie hmotno-právnej podmienky podľa § 46 ods. 2 ZP bude povinnosťou Okresného súdu vykonávať dokazovanie a to vypočutím účastníkov na otázku, či boli voľné pracovné miesta v čase predmetnej výpovede, prehľadom zamestnancov podľa organizačnej štruktúry pred a po organizačnej zmene.

Súd viazaný právnym názorom vyšších súdov v tomto prípade Najvyššieho súdu SR a krajského   súdu   doplnil   vo   veci   dokazovanie   výsluchom   sťažovateľky   a   štatutárneho zástupcu   odporcu,   oboznámením   sa   s   pracovnými   úväzkami   učiteľov   u   odporcu k 01. 09. 2000,   organizačnou   schémou   odporcu   pred   zmenou   zo   dňa   19. 05. 2000 a po organizačnej zmene k 01. 09. 2000.

Dňa 17. 01. 2006 sa Okresný súd v Prievidzi hmotnoprávnou podmienkou výpovede z pracovného   pomeru   zo   strany   zamestnávateľa   podľa   § 46   ods. 1.   písm. c)   zaoberal, ale máme za to že nie v dostatočnom rozsahu zistil či v čase dania výpovede, zamestnávateľ nemal   pre   sťažovateľku   žiadnu   prácu   a   to   ani   v   rozsahu,   v   ktorom   požadovala, čo by predstavovalo polovičný pracovný úväzok.

Zamestnávateľ nepreukázal, že si nemohol splniť svoju ponukovú povinnosť, pretože podľa názoru sťažovateľky mal možnosť sťažovateľku i naďalej zamestnávať v mieste, ktoré bolo dojednané ako miesto výkonu práce, a teda nešlo o absolútnu nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať. Z toho dôvodu nie je možné považovať za splnené, dodržanie zákonných povinností vyplývajúcej pre zamestnávateľa z ustanovenia § 46 ods. 2 Zákonníka práce. Podľa   tvrdenia   žalovaného,   bolo   v   školskom   roku   1999/2000   celkom   18 tried (v 1. ročníku   3 triedy)   a   v   školskom   roku   2000/2001,   celkom   16 tried,   čo   podľa predložených   výkazov   (rozvrhov   učiteľov)   bola   účelovo   uvádzaná   nepravda,   vzhľadom na to, že skutočný počet tried v tom čase bol 17 (v 1. ročníku 4 triedy) a k 30. 09. 2001 (v 1. ročníku až 5 tried).

Sťažovateľka   k   mesiacu   júl   roku   2000,   mala   21   hodinový   pracovný   úväzok a k mesiacu   september   roku   2000   mala   už   len   2   hodinový   pracovný   úväzok.   Hodiny sťažovateľky   boli   prerozdelené   medzi   učiteľov,   ako   hodiny   nadčasové.   Z   uvedeného zoznamu   vyplýva,   že   najmenej   osem   učiteľov   má   v   úväzku   nadčasové   hodiny,   ktoré vzhľadom na svoju odbornosť a pedagogickú spôsobilosť mohla sťažovateľka plnohodnotne vyučovať.

Napriek uvedeným skutočnostiam Okresný súd v Prievidzi dňa 12. 05. 2005, vo veci rozhodol zamietnutím žaloby.

Krajský   súd   v   Trenčíne   č. k.   17 Co/210/2006-350,   dňa   12. 12. 2006,   rozsudok Okresného súdu potvrdil a návrhu na opravu dôvodov prvostupňového rozsudku nevyhovel. V   zákonom   stanovenej   lehote   sa   PaedDr.   M.   U.   dovoláva   na   Najvyšší   súd   SR,   sp. zn. 4 C/2/2001“.

V   doplnení   sťažnosti   reagujúcom   na   výzvu   ústavného   súdu   z 2. mája 2007 doručenom   ústavnému   súdu   16. mája 2007   sťažovateľka   odstránila   rozpor   spočívajúci v nesprávnom označení napadnutého konania a rozhodnutia krajského súdu a navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Konaním Krajského súdu v Trenčíne vedením pod č. k. 17 Co 210/2006-350, bolo porušené základné ústavné právo PaedDr. M. U., (...), bytom P, zakotvené v čl. 36 ods. b), Ústavy Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   v   Trenčíne, č. k. 17 Co 210/2006-350, zo dňa 12. 12. 2006 a vracia vec na ďalšie konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje v konaní na Krajskom súde v Trenčíne, č. k.   17 Co 210/2006-350,   pokračovať   v   porušovaní   práva   vyjadreného   v   čl. 48   ods. 2 Ústavy SR.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľke   primerané   finančné zadosťučinenie   v   sume   500.000,- Sk   (slovom   päťstotisíc   Sk),   ktoré   je   povinný   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Ústavný súd Slovenskej republiky, ukladá Krajskému súdu v Trenčíne zaplatiť trovy právneho zastupovania PaedDr. M. U., bytom P., za zastupovanie v konaní pred Ústavným súdom SR, na účet advokáta JUDr. Ing. B. P....“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 36 písm. b) ústavy zákon zabezpečuje zamestnancom najmä ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. V zmysle uvedeného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03).Podľa   názoru   sťažovateľky   k porušeniu   čl. 36   písm. b)   ústavy   postupom a rozhodnutím krajského súdu v napadnutom konaní došlo „... tým spôsobom, že riaditeľ S. ignoroval   základné   zásady   podmienok   výpovede   z pracovného   pomeru“ a že v konaní nebolo   dostatočne   preukázané,   že   na   relevantné   skončenie   pracovného   pomeru so sťažovateľkou   boli   splnené   všetky   hmotnoprávne   podmienky   stanovené   príslušnými ustanoveniami Zákonníka práce.

Krajský súd v odôvodnení sťažnosťou napadnutého rozsudku sp. zn. 17 Co 210/2006 z 12. decembra 2006 okrem iného uviedol, že:

„Okresný súd svojim rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala vyslovenia   neplatnosti   výpovede   z   pracovného   pomeru,   ktorá   jej   bola   daná   žalovaným 28. 8. 2000 podľa § 46 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce. O trovách rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu.

Uznesením   zo   dňa   19.   júna   2006   nevyhovel   návrhu   navrhovateľky   na   opravu odôvodnenia   svojho   rozsudku.   Prvostupňový   súd   svoj   rozsudok   odôvodnil   odkazom na predchádzajúce   rozhodnutia   okresného   i   krajského   súdu   a   citoval   dôvody   rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. 4. 2005. Vykonané dokazovanie vyhodnotil tak, že v konaní bola splnené všetky podmienky platnosti výpovede v zmysle ust.   § 46 Zákonníka práce. S poukazom na právny názor Najvyššieho súdu SR i Krajského súdu v Trenčíne ustálil, že okrem   hmotnoprávnej   podmienky   výpovede   podľa   § 46   ods. 2   Zákonníka   práce   boli ďalšie hmotnoprávne podmienky predmetnej výpovede splnené, a teda z tohto pohľadu bola výpoveď platná. V doplňujúcom dokazovaní sa už nezaoberal splnením podmienky podľa § 59 ods. 2, 3 Zákonníka práce, ani existenciou výpovedného dôvodu podľa § 46 ods. 1 písm. c).   Vychádzal   pritom   z   právneho   názoru   Najvyššieho   súdu   SR,   podľa   ktorého ak príslušný odborový orgán v dobe do 15 dní odo dňa, kedy bol odporcom požiadaný o predchádzajúci súhlas k rozviazaniu pracovného pomeru s navrhovateľkou podľa § 46 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce, tento písomne neodmietol, platí v zmysle § 59 ods. 2 veta druhá Zákonníka práce, že požadovaný súhlas bol udelený. (...)

Proti rozsudku okresného súdu podala v zákonnej lehote prostredníctvom svojho právneho   zástupcu   odvolanie   žalobkyňa,   ktorá   navrhla   jeho   zmenu   a   vyhovenie   žaloby v celom rozsahu. Prvostupňovému súdu vyčítala nesprávne a nedostatočné vyhodnotenie dôkazov, ktoré mu boli predkladané. Spochybnila závery prvostupňového súdu o splnení hmotnoprávnej podmienky výpovede podľa 46 ods. 2 Zákonníka práce. (...)

Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a zistil, že rozsudok okresného súdu je potrebné potvrdiť podľa § 219 O. s. p. ako vecne správny. (...)

V   prejednávanej   veci   dal   žalovaný   žalobkyni   výpoveď   dňa   24.   augusta   2000. Vo výpovedi výslovne uviedol, že rozhodnutím riaditeľa S. P. č. 1/2000 zo dňa 19. mája 2000 došlo k racionalizačným opatreniam, v rámci ktorých dochádza k zníženiu počtu tried a   vyučovacích   hodín.   V   dôsledku   uvedených   racionalizačných   opatrení   sa   potom   stala žalobkyňa nadbytočnou, a preto jej dáva výpoveď podľa § 46 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce - zníženie stavu zamestnancov za účelom zvýšenia efektívnosti práce.

Je nepochybné, že žalobníčka vykonávala u žalovaného prácu učiteľa. Prvostupňový súd   konštatuje   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   v   súlade   s   dôvodmi   rozsudku Najvyššieho súdu SR, že predpokladom výpovede zamestnancovi podľa § 46 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce je postup podľa § 46 ods. 2 Zákonníka práce, teda že výpoveď možno dať len vtedy, ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať v mieste, ktoré bolo   dohodnuté   ako   miesto   výkonu   práce,   ani   v   mieste   jeho   bydliska,   a   to   ani po predchádzajúcej   príprave   alebo   zamestnanec   nie   je   ochotný   prejsť   na   inú   pre   neho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce, alebo v jeho bydlisku, alebo podrobiť sa predchádzajúcej príprave na túto inú prácu. Nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať ďalej znamená, že zamestnávateľ nemá pre zamestnanca žiadnu prácu, a teda ide o absolútnu nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať. Zamestnávateľ musí totiž zamestnancovi ponúknuť akékoľvek voľné miesto, ktoré je k dispozícii v dobe výpovede, a to nielen miesto zodpovedajúce pôvodnej pracovnej zmluve poprípade kvalifikácii zamestnanca kedykoľvek získanej, aj keď toto miesto vyžaduje predchádzajúcu   prípravu.   Podmienka   platnej   výpovede   je   teda   splnená   nielen   vtedy, ak odmietne   zamestnanec   ponuku   inej   pre   neho   vhodnej   práce,   ale   aj   v   prípade ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať preto, že takúto prácu pre neho   nemá.   Z   uvedeného   ustanovenia   však   nevyplýva   povinnosť   zamestnávateľa vytvárať   pre   zamestnanca,   ktorý   sa   stal   v   dôsledku   rozhodnutia   o   organizačnej   zmene nadbytočným nové pracovné príležitosti, aby mohol vykonať ponuku v zmysle § 46 ods. 2 Zákonníka práce a rovnako nieje zmyslom uvedeného ustanovenia,   aby ponúkal prácu, o ktorej je zrejmé, že aj na ponúknutom mieste bude zamestnanec nadbytočný. Aby bola splnená ponuková povinnosť, musí mať zamestnávateľ potrebu, aby určitá pracovná činnosť bola reálne vykonávaná.

V prejednávanej veci je potrebné poukázať na to, že žalobníčke bola daná výpoveď preto,   že   v   dôsledku   podstatného   zníženia   vyučovacej   povinnosti   pedagogických zamestnancov u žalovaného sa existujúci počet pedagogických zamestnancov stal pre neho neefektívnym,   a   preto   19. 5.   2000   vydal   rozhodnutie   o   znížení   stavu   zamestnancov   za účelom zvýšenia   efektívnosti   práce.   Vzhľadom   na to,   že žalobníčke bola   daná výpoveď práve v dôsledku takej zmeny, ktorá spočívala v znížení počtu učiteľov je pojmovo vylúčené predpokladať, že žalovaný ako zamestnávateľ mal možnosť ponúknuť žalobníčke iné miesto učiteľa na tejto škole. (...)

Vzhľadom na to, že pre rozhodnutie veci bolo podstatné posúdenie toho, či žalovaný mohol   reálne   ponúknuť   žalobníčke   voľné   pracovné   miesto,   ktoré   by   mohla   skutočne obsadiť, zamestnávateľ však preukázal, že nemá pre žalobníčku žiadnu vhodnú prácu, a teda nemá ju možnosť ďalej zamestnávať. Tým je aj splnená podmienka platnej výpovede podľa § 46 ods. 2 Zákonníka práce. (...)

Nebolo možné vyhovieť ani návrhu žalobníčky na opravu odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa.

Žalobníčka v návrhu na opravu odôvodnenia v podstate vyčítala prvostupňovému súdu nedostatočné zistenie skutkového stavu, prípadne nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov. Uvedenými skutočnosťami sa zaoberal odvolací súd vyššie v rámci rozhodovania o odvolaní žalobníčky proti rozsudku vo veci samej.

Odvolací   súd   preto   nezistil   žiadny   dôvod   na   opravu   dôvodov   rozsudku prvostupňového súdu tak, ako to predpokladá ust. § 165 ods. 1 O. s. p.“

Ústavný   súd   preskúmal   sťažnosťou   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   sp. zn. 17 Co 210/2006   z   12. decembra 2006   a   nezistil   žiadne   skutočnosti,   na   základe   ktorých by bolo   možné   tento   rozsudok   označiť   za   arbitrárny.   Obdobne   ústavný   súd   preskúmal aj postup krajského súdu v konaní z pohľadu eventuality porušenia práv sťažovateľky podľa čl. 36 písm. b) ústavy a konštatuje, že porušenie označeného základného práva nezistil.Ústavný   súd   sa   pri   výkone   svojej   funkcie   podľa   ústavy   zameriava   na   kontrolu zlučiteľnosti   interpretácie   a aplikácie   vnútroštátnych   právnych   predpisov   všeobecnými súdmi   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a slobodách.

V zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 36 tejto ústavy možno len   v   medziach   zákonov,   ktoré   tieto   ustanovenia   vykonávajú.   Právo   na spravodlivé a uspokojujúce   pracovné   podmienky,   ktorého   súčasťou   je   aj   právo   na ochranu   proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania, patrí medzi tie práva, ktorých sa možno domáhať v tom rozsahu, ktorý ustanovuje Zákonník práce a súvisiace predpisy. Ústavný súd preto zvlášť skúmal, či v danom prípade neboli ustanovenia zákonov aplikované spôsobom, ktorý by prerástol do porušenia označených ústavných práv sťažovateľky, a zistil, že to tak nie je. Krajský   súd   sa   primerane   vysporiadal   s argumentáciou   sťažovateľky   a   relevantné ustanovenia Zákonníka práce aplikoval spôsobom, ktorý neodporuje ich zneniu, účelu ani označeným článkom ústavy.

Právo   na   ochranu   proti   svojvoľnému   prepúšťaniu   zo   zamestnania   podľa   čl. 36 písm. b)   ústavy   neznamená   nemennosť,   resp.   zákaz   skončiť   pracovný   pomer so zamestnancom, pokiaľ sa tak stane v súlade s ústavnými a zákonnými limitmi, ktoré sa na takýto postup zamestnávateľa vzťahujú (v konkrétnom prípade platia najmä ustanovenia Zákonníka práce účinného v relevantnom období). Odporca mal nepochybne právo v rámci úsporných a racionalizačných opatrení zrušiť pracovné miesto a dať podľa svojho uváženia výpoveď   z pracovného   pomeru   jednému   zo   zamestnancov,   ktorí   pracujú   v uvedenom zaradení.

Sťažovateľka nesúhlasila s výpoveďou z pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti podľa príslušných ustanovení Zákonníka práce, ktorú jej odporca doručil, preto si uplatnila ochranu svojich práv pred všeobecnými súdmi, na ktorú mala nepochybne nárok. Krajský súd ako odvolací súd preskúmal postup okresného súdu v konaní o vyslovenie neplatnosti výpovede, dospel však k záveru, že okresný súd správne posúdil skutkový stav uvedenej veci   a   výpoveď   daná   odporcom   sťažovateľke   je   v súlade   s právnymi   predpismi,   preto svojím   rozsudkom   sp. zn.   17 Co 210/2006   z   12. decembra 2006   potvrdil   rozhodnutie okresného súdu, pričom v jeho rozhodnutí bol rešpektovaný skutkový a právny stav v čase, keď nastala relevantná právna skutočnosť. Krajský súd v odôvodnení rozsudku analyzoval zo   skutkového   a právneho   hľadiska   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   a takisto sa vysporiadal   aj   s   argumentáciou   sťažovateľky   uvedenou   v odvolaní   proti   rozsudku okresného   súdu. Ústavný   súd   pri   preskúmaní rozsudku   krajského   súdu   sp. zn. 17 Co 210/2006 z 12. decembra 2006 nezistil žiadne skutočnosti, na základe ktorých by bolo   možné   tento   rozsudok   označiť   za nezlučiteľný   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   ustanovenými   princípmi   súdneho   rozhodovania   (čl. 144   ods. 1 ústavy).

Z uvedeného dôvodu podľa názoru ústavného súdu nejestvuje ani príčinná súvislosť medzi   označeným   základným   právom   sťažovateľky   a postupom   krajského   súdu pri rozhodovaní v danej veci, ktorá by umožňovala vysloviť záver o porušení sťažovateľkou označeného   základného   práva.   Skutočnosť,   že   sa   sťažovateľka   nestotožňuje   s právnym názorom   krajského   súdu,   nemôže   viesť   k záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti uvedeného rozhodnutia.

O svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   zákonného   predpisu   všeobecným   súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03), pričom v konkrétnych okolnostiach danej veci sa tak podľa názoru ústavného súdu nestalo.Ústavný súd zároveň v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou vyslovuje názor, že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom   základných   práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až 48 ústavy. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom   ochrany   ústavnosti   podľa   čl. 124   ústavy   v spojení   s čl. 127   ods. 1   ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom toho, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (II. ÚS 78/05).

Keďže s ohľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnutý postup a rozhodnutie   krajského   súdu   nemá   žiadnu   vecnú   súvislosť   s tvrdeným   porušením základného práva sťažovateľky proti svojvoľnému prepusteniu zo zamestnania podľa čl. 36 písm. b) ústavy, odmietol jej sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom ako zjavne neopodstatnenú.

V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom   sa   vzťahuje   zvlášť   na   návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa   sťažovateľka domáhala. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).

Rozhodnutie   o prikázaní   konať   vo   veci   podľa   osobitných   predpisov   je   viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy). Keďže   sťažovateľka   v konaní   pred   ústavným   súdom   kvalifikovane   zastúpená advokátom sa v návrhu na rozhodnutie sťažnosti, resp. ani v jeho doplnení nedomáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v napadnutom konaní krajského   súdu,   ale   iba   navrhla   vysloviť   zákaz „... pokračovať   v   porušovaní   práva vyjadreného   v čl. 48   ods. 2   ústavy   SR“, ústavný   súd   viazaný   návrhom   sťažovateľky na začatie konania v zmysle čl. 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde sa touto časťou sťažnosti nemohol zaoberať.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   neprichádzalo   už   do   úvahy,   aby   ústavný   súd rozhodoval o ďalších nárokoch uplatnených sťažovateľkou.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 21. júna 2007