znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 155/05-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. mája 2005 predbežne prerokoval sťažnosť V. M. GmbH, B., Spolková republika Nemecko, zastúpenej advokátkou Mgr. O. B., B., ktorou namieta porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   IV   v   konaní vedenom pod sp. zn. 11 Cb 112/03, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. M. GmbH o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. apríla 2005 doručená   sťažnosť   V.   M.   GmbH   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len „ústava“)   a   práva   na prejednanie jej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Cb 112/03.

Sťažovateľka uviedla, že 7. augusta 2003 podala Okresnému súdu Bratislava I žalobu o zaplatenie odmeny za použitie predmetov autorského zákona – vysielaných televíznych programov   a   vydanie   predbežného   opatrenia,   ktorá   bola   19. augusta 2003   postúpená Okresnému   súdu   Bratislava   IV,   kde   je   vedená   pod   sp.   zn.   11   Cb   112/03.   Podľa sťažovateľky dochádza v tomto konaní k prieťahom, pričom poukazuje na to, „... že ide o vec pomerne právne náročnú, avšak je potrebné upozorniť, že súd do dnešného dňa v merite veci nevykonal žiaden právny úkon, a teda všetka zodpovednosť za prieťahy v konaní je na strane súdu. (...) Svoju požiadavku na vyplatenie predmetného finančného zadosťučinenia opiera sťažovateľ o skutočnosť, že vzhľadom na nekonanie súdu uskutočnil a bude musieť uskutočniť zmeny v žalobe a žalovať na uhradenie ďalších dlžných súm, nakoľko trvaním sporu a jeho prieťahmi dlžná suma stále narastá“.

Na   výzvu   ústavného   súdu   na   odstránenie   nedostatkov   podania   z   29. apríla 2005, najmä na preukázanie, že sťažovateľka pred tým, než podala sťažnosť ústavnému súdu, podala sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní predsedovi príslušného súdu, sťažovateľka okrem iného predložila ústavnému súdu „žiadosť o konanie“ zo 7. apríla 2005 adresovanú okresnému súdu, z obsahu ktorej vyplýva, že sťažovateľka žiada okresný súd o urýchlené konanie, „aby   sa   prieťahmi   v konaní   zabránilo   ťažkým   škodám   na   strane   spoločnosti V. M. GmbH...“.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní jej sťažnosti rozhodol nálezom, ktorým vysloví, že:

„1. Základné právo V. M. GmbH na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV. v konaní vedenom pod č. k. 11 Cb 112/03 porušené bolo.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   IV.   sa   prikazuje,   aby   v konaní   vedenom   pod   č.   k. 11 Cb 112/03 konal bez zbytočných prieťahov.

3. V. M. GmbH priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk (slovom: jednostotisíc   korún   slovenských),   ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava   IV.   povinný   zaplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný   súd   Bratislava   IV.   je   povinný   uhradiť   V.   M.   GmbH   do   15   dní od právoplatnosti   tohto   rozhodnutia   trovy   právneho   zastúpenia   vo   výške   515.984,- Sk (216.650,- Sk = 1 úkon   +   150,- Sk   režijný   paušál   +   19 %)   na   účet   právnej   zástupkyne sťažovateľa.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd upravených buď v ústave, alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských právach, pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že Okresnému súdu Bratislava I bola   7. augusta 2003   doručená   sťažovateľkou   podaná „Žaloba   a   Návrh   na   vydanie predbežného opatrenia o zaplatenie odmeny/vydanie bezdôvodného obohatenia za použitie programov   vysielateľa“,   ktorá   bola   19. augusta 2003   postúpená   Okresnému   súdu Bratislava IV. Dňa 20. októbra 2003 doručila sťažovateľka okresnému súdu zmenu návrhu. Okresný   súd   rozhodol   uznesením   sp.   zn.   11 Cb 112/03   z   1. apríla 2004   tak,   že „bude namiesto žalovaného v 3. rade pokračovať v konaní so žalovaným v 1. rade“, a uznesením sp. zn. 11 Cb 112/03   z   15. decembra 2004   o   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia rozhodol tak, že návrh zamietol.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom (...).

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo (...) prejednaná nezávislým a nestranným súdom (...).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, I. ÚS 20/05), že účelom práva účastníka   konania   pred   všeobecným   súdom   podať   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní [podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností   a   o   voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“) v spojení s § 6 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov účinného do 31. marca 2005 a od 1. apríla 2005 podľa § 3 ods. 7 a § 62 ods. 1 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“)] je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám urobil nápravu a odstránil protiprávny stav zapríčinený nesprávnym postupom alebo svojou nečinnosťou.   Preto   ústavný   súd   o   sťažnosti,   ktorej   predmetom   je   namietané   porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, koná iba za   predpokladu,   že   sťažovateľ   preukáže,   že účinne využil   označené   právne   prostriedky podľa zákona o štátnej správe súdov v spojení so zákonom o súdoch, alebo že sa preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sa   podanie   sťažnosti   na   prieťahy   v   konaní   podľa § 3 ods. 7 a § 62 ods. 1 a nasl. zákona o súdoch zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu a inú právnu ochranu, ako aj so   základným právom   na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch   a   prísediacich   a o zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach   zdôrazňuje   povinnosť   sudcu   konať   bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona].Vychádzajúc   z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľka podala 7. apríla 2005 sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 3 ods. 7 a § 62 ods. 1 a nasl. zákona o súdoch. Podľa názoru ústavného súdu využitie uvedeného právneho prostriedku, na uplatnenie   ktorého   mala   sťažovateľka   právo   podľa   citovaných   ustanovení   zákona o súdoch, dva týždne pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, nepredstavuje dostatočný časový   priestor   na poskytnutie   možnosti   napadnutému   všeobecnému   súdu,   aby   sám odstránil protiprávny stav zapríčinený nečinnosťou okresného súdu. Ústavný súd zastáva stanovisko, že predmetná sťažnosť bola v okolnostiach prípadu zo strany sťažovateľky iba formálnym   úkonom,   ktorému   nemožno   pripísať   účinky,   ktoré   by   inak   takáto   sťažnosť mohla   mať,   ak by predsedníčka   okresného   súdu   dostala   primeranú   lehotu   na   prijatie opatrení   proti   zbytočným   prieťahom   v napadnutom   konaní   (m. m.   IV. ÚS 278/04, IV. ÚS 74/05).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd zastáva názor, že hoci sťažovateľka podala pred tým, než sa obrátila na ústavný súd, sťažnosť podľa zákona o súdoch, takéto formálne využitie   právneho   prostriedku   nápravy   podľa   § 53   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde sťažovateľkou nemožno považovať za efektívny postup,   ktorý   by predstavoval splnenie podmienky prípustnosti sťažnosti podľa označeného ustanovenia zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť bola podaná predčasne, a to v čase, keď ešte nebolo   možné   dospieť   k záveru, že by   vyčerpanie   právneho   prostriedku,   ktorý   zákon sťažovateľke   na   ochranu   jej   základných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   použitie ktorého   je   oprávnená   podľa   osobitných   predpisov,   bolo   bezúspešné   a   neprinieslo   ňou sledovaný   cieľ,   ani   k záveru,   že napriek   jeho   využitiu   predsedníčka   okresného   súdu primerane   nereagovala   a   nevyužila   príležitosť,   aby   sama   urobila   nápravu   a   odstránila protiprávny stav zapríčinený nečinnosťou okresného súdu.

Preto ústavný súd podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších nárokoch uplatnených sťažovateľkou.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. mája 2005