znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 155/04-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája   2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   Marty   Bodnárovej,   bytom   K.   Ch.,   zastúpenej advokátom JUDr. O. Š., B., vo veci namietaného porušenia princípu ústavnosti podľa čl. l Ústavy   Slovenskej   republiky,   princípu   rovnosti   vlastníckeho   práva   všetkých   vlastníkov podľa čl.   11   Listiny   základných   práv   a slobôd   a čl. 12   ods.   1   a   2   Ústavy   Slovenskej republiky, porušenia základného práva vlastniť majetok a základného práva na podnikanie podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na ochranu majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava V sp. zn.   8   C   226/01 z 25. novembra 2002 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Co 5/03 z 3. decembra 2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. Marty Bodnárovej   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. apríla 2004 doručená sťažnosť MUDr. Marty Bodnárovej (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie princípu ústavnosti podľa čl. l Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), princípu rovnosti vlastníckeho práva všetkých vlastníkov podľa čl. 11 Listiny základných práv   a slobôd   a čl. 12   ods.   1   a   2   ústavy, porušenia   základného   práva   vlastniť   majetok a základného práva na podnikanie podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd rozsudkom   Okresného súdu   Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 8 C 226/01 z 25. novembra 2002 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 5/03 z 3. decembra 2003.

Sťažovateľka   uviedla,   že   ako   prevádzkovateľka   neštátneho   zdravotníckeho zariadenia v rokoch 1998 a 1999 poskytovala zdravotnú starostlivosť v súlade so zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného   poistenia,   o   zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a   o   zriaďovaní rezortných,   odvetvových,   podnikových   a   občianskych   zdravotných   poisťovní   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zdravotnom poistení“) aj poistencom zrušenej Družstevnej zdravotnej poisťovne Perspektíva, ktorá neuhradila plnenie za takto poskytnutú zdravotnú starostlivosť a na návrh likvidátora bol príslušným súdom vyhlásený na majetok poisťovne Perspektíva konkurz. Sťažovateľka vyhodnotila túto situáciu tak, že u zrušenej zdravotnej   poisťovni   nastala   právna   skutočnosť   predpokladaná   zákonom,   a to   zistenie, že z majetku zrušenej zdravotnej poisťovne Perspektíva nie je možné uspokojiť jej záväzky, a preto   si   sťažovateľka   uplatnila   svoje   pohľadávky   voči   zrušenej   zdravotnej   poisťovni Perspektíva   u Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   súdnou   cestou   z dôvodu   ich   prechodu na tento subjekt, výsledkom čoho boli zamietajúce rozhodnutia všeobecných súdov.Podľa   názoru   sťažovateľky   neuhrádzaním   nákladov   za   poskytnutú   zdravotnú starostlivosť   vzniká   jej   poskytovateľom   bezprostredná   škoda   na   majetku,   čím   podľa sťažovateľky zákon výrazne zasiahol do vlastníckeho práva poskytovateľov zdravotníckej starostlivosti a narúša samotnú ústavnú podstatu rovnosti vlastníckeho práva.

Opierajúc   sa   o judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   vyhodnocuje sťažovateľka   ustanovenie   §   34   ods.   6   zákona   o   zdravotnom   poistení   ako   obmedzenie vlastníckeho   práva   nad nevyhnutnú   mieru   a v rozpore   s verejným   záujmom.   Keďže o citované ustanovenie oba všeobecné súdy opreli svoje rozhodnutie, došlo podľa názoru sťažovateľky k porušeniu jej garantovaných práv a slobôd.

Zákon č. 233/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon o zdravotnom poistení, podľa názoru sťažovateľky zásadne zmenil podmienky podnikania a retroaktívne „odkladá podnikateľom ich právo na vymožiteľnosť svojich pohľadávok vzniknutých v čase, keď ich vymožiteľnosť   bola   garantovaná   na   dobu   neurčitú,   čo   je   výrazným   zásahom do sťažovateľovej právnej istoty“.

Podľa sťažovateľky požiadavka právnej istoty sa zabezpečuje predovšetkým tým, aby sa všeobecne záväzné právne predpisy   nemenili náhodne a subjektivisticky, ale iba v súlade s ústavou rešpektujúc spoločenský vývoj a základné práva a slobody.

Postup   okresného   súdu   a krajského   súdu   v tomto   prípade   považuje   sťažovateľka za rozporný s čl. 1 ústavy. Postup zákonodarcu a označených súdov označila za rozporný s ústavným princípom rovnosti vlastníckeho práva všetkých vlastníkov vyjadreným v čl. 11 Listiny základných práv a slobôd a v čl. 12 ústavy a tento postup spôsobil stav, ktorý je v priamom rozpore s ústavne garantovaným princípom slobodného výkonu podnikateľskej činnosti.

Sťažovateľka   poukazuje   na   to,   že   štát   právnou   úpravou   v   tejto   oblasti   vytvára nerovnaké podmienky ochrany vlastníckeho práva.

Zamietnutie   návrhu   na   zaplatenie   úhrad   považuje   sťažovateľka   za   zvláštny   druh vyvlastnenia   jej vlastníctva   nedefinovaný zákonom, na ktoré neboli splnené podmienky podľa čl. 20 ods. 4 ústavy. Sťažovateľke takýmto postupom vznikajú bezprostredné škody na majetku.

Na   základe   uvedeného   sa   sťažovateľka   domnieva,   že   napadnutými   rozsudkami všeobecných súdov boli porušené citované základné práva, a navrhuje ústavnému súdu, aby po predbežnom prerokovaní jej ústavnú sťažnosť prijal na ďalšie konanie a po vykonanom dokazovaní vyniesol tento nález:

„Zamietnutím   návrhu   na   zaplatenie   389.284,30   Sk   s príslušenstvom   rozsudkom Krajského   súdu   Bratislava   3   Co   5/03-80   v dôsledku   aplikácie   §   34   ods.   6   zákona č. 273/1994   Z.   z.   o   zdravotnom   poistení,   financovaní   zdravotného   poistenia,   o   zriadení Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a   o   zriaďovaní   rezortných,   odvetvových,   podnikových a občianskych   zdravotných   poisťovní   v znení   neskorších   predpisov   došlo   k porušeniu základného   práva   sťažovateľa   na   rovnosť   garantovanú   čl.   11   Listiny   základných   práv a slobôd a čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy SR, práva na podnikanie zakotveného v čl 35 ods. 1 Ústavy SR, práva vlastniť majetok upraveného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a k prekročeniu podmienok vyvlastnenia, ktoré sú zakotvené v čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Zároveň   došlo   aj   k porušeniu   ustanovenia   čl.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ktorý   je vyjadrením princípu právneho štátu.

Rozsudok   Krajského   súdu   v Bratislave   zo   dňa   03.   12.   2003,   č.   k.   4   Co   5/03   sa zrušuje.

Slovenská republika je povinná zaplatiť navrhovateľovi čiastku 70.000,- Sk k rukám navrhovateľa do troch dní odo dňa právoplatnosti z titulu primeraného zadosťučinenia.“

Sťažovateľka   odôvodňuje   priznanie   finančného   zadosťučinenia   z   titulu nevyhnutnosti   vynaloženia   finančných   nákladov   na   obhajobu   svojich   ústavných   práv   a slobôd a finančných strát, ktoré jej vznikli v dôsledku rozhodnutí súdov v podnikateľskej praxi.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde”) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky ústavný súd skúmal jej zákonom predpísané náležitosti upravené v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ako aj prípadné dôvody   na   jej   odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde.   Ústavný   súd pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti pravidelne skúma aj to, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť   porušenia   označeného   práva   alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by mohol   posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Zo   sťažnosti   sťažovateľky   ústavný   súd   zistil,   že   okresný   súd   rozsudkom č. k. 8 C 226/01-71   z   25.   novembra   2002   zamietol   návrh   sťažovateľky   a krajský   súd rozsudkom č. k. 4 Co 5/03-94 z 3. decembra 2003 rozsudok okresného súdu potvrdil.

Ústavný súd na základe obsahu sťažnosti a jej príloh posúdil sťažnosť sťažovateľky v časti, v ktorej namieta porušenie základného práva zaručeného v čl. 35 ústavy a v čl. 11 Listiny základných práv a slobôd, a zistil, že neexistuje príčinná súvislosť medzi konaním všeobecných súdov   a sťažovateľkou namietaným porušením základného práva podnikať zaručeného   v čl.   35   ods.   l   ústavy   a   základného   práva   na   rovnosť   vlastníckeho   práva všetkých vlastníkov zaručeného v čl. 11 Listiny základných práv a slobôd. Takúto príčinnú súvislosť   nemôže   zakladať   ani   postup   a rozhodnutie   súdu,   v ktorom   bol   rešpektovaný skutkový a právny stav v čase vyhlásenia rozhodnutia súdu podľa § 154 ods. l Občianskeho súdneho poriadku. Súd môže pre svoje rozhodnutie vziať do úvahy iba skutočnosti, ktoré tu boli v čase vyhlásenia rozsudku. Okamih uplatnenia práva je viazaný na hmotnoprávne posúdenie zisteného   skutočného   stavu   vo veci   podľa   príslušných   zákonných   ustanovení spojené so vznikom, zmenou alebo zánikom práv či povinností.

Ústavný   súd   poukazuje   najmä   na   to,   že   právo   na   slobodnú   voľbu   povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť obsiahnuté v čl. 35 ods. l ústavy je ústavnou zárukou slobody výkonu hospodárskej činnosti podľa uváženia.   Súčasťou   takto   poskytnutej   záruky   nie   je   ochrana   podnikateľa   pred   vstupom konkurenta do zvolenej hospodárskej činnosti ani záruka, že podnikateľ bude mať úspech vo   svojej   činnosti.   Neúspech,   resp.   strata   podnikateľa   vo   svojej   činnosti   predstavuje podnikateľské   riziko,   ktoré   musí   znášať   podnikateľ   sám.   Toto   konštatovanie   má   oporu v ustanoveniach zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov, ktoré podnikateľa prezentujú jednak v rovine samotnej realizácie podnikateľskej činnosti, ako   aj   v rovine   právnorelevantnej.   Právnorelevantná   rovina   je   daná   právnou zodpovednosťou   podnikateľa   a v širšom   zmysle   znášaním   hospodárskeho   rizika za komplexnú podnikateľskú činnosť (IV. ÚS 66/03, IV. ÚS 100/03, IV. ÚS 141/03).

Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pri   predbežnom   prerokovaní   tej   časti   sťažnosti,   v ktorej   sťažovateľka   namietala porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, sa ústavný súd riadil princípom subsidiarity v zmysle čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy a zistil, že na prejednanie tejto časti sťažnosti nemá právomoc.

K tomuto záveru dospel na základe tej skutočnosti, že ochranu vlastníckemu právu pred jeho ohrozením alebo porušením zásadne poskytujú všeobecné súdy. Tejto ochrany sa nemožno domáhať návrhom   na začatie konania pred ústavným súdom. Sťažovateľka   si právo na zaplatenie pohľadávky vzniknutej z titulu poskytnutej   zdravotnej starostlivosti spadajúce   do   právneho   inštitútu   práva   na   ochranu   vlastníckeho   práva   uplatnila pred všeobecnými   súdmi,   ktoré   o tomto   práve   aj   rozhodli.   Ústavný   súd   preto   nie   je oprávnený   konať a rozhodovať   o veciach,   ktoré   sú   zverené   do   rozhodovacej   právomoci všeobecných súdov. Uplatnenie ochrany označeného práva ústavným súdom podľa čl. 142 ods. 1 ústavy predpokladá taký procesný postup všeobecných súdov v konaní o ochrane vlastníckeho práva, ktorým by bolo porušené niektoré základné právo upravené v čl. 46 až 50 ústavy.

Vychádzajúc   z uvedeného   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľky   v tejto   časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa osobitne otázkou porušenia čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, ktorú sťažovateľka vo svojej sťažnosti neodôvodnila. Ústavný súd vo svojej judikatúre vychádza z toho, že zásady uvedené v čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy sú ústavné direktívy, ktoré nemôžu byť zásadne priamo aplikovateľné v individuálnych záležitostiach bez konkrétneho vyjadrenia dopadu diskriminujúceho postupu štátneho orgánu na základné právo alebo slobodu fyzickej alebo právnickej osoby (II. ÚS 123/02). Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Nad   rámec   uvedeného   je   potrebné   poukázať   na   to,   že   ústavný   súd   sa   osobitne nezaoberal   otázkou   porušenia   čl.   1   ústavy,   keďže   toto   ustanovenie   je   spravidla   vždy porušené, ak je porušené niektoré základné právo alebo sloboda. Ide o sprievodný účinok porušenia základného práva alebo slobody.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia je rovnako viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou návrhu na rozhodnutie, ktorou sa sťažovateľka domáhala jeho priznania, nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2004