znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 155/03-33

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   19.   mája   2004 v senáte zloženom   z predsedu   Jána   Lubyho   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a Juraja   Horvátha prerokoval sťažnosť M. O., bytom K., zastúpenej advokátkou G. H., Ž., vo veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Čadca   v konaní   vedenom pod sp. zn. Nc 2365/01 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. O. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. Nc 2365/01   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresný súd Čadca   j e   p o v i n n ý   uhradiť M. O. trovy konania vo výške 8 796   Sk   (slovom   osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť   slovenských   korún)   do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet advokátky JUDr. G. H., Ž.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. augusta 2003 doručená sťažnosť M. O. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie jej základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Nc 2365/01.

Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 155/03-9 z 27. augusta 2003 prijal na ďalšie konanie   sťažnosť   sťažovateľky   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“).

Predsedníčka okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti okrem iného uviedla:

„Mám za to, že v konaní k subjektívnym prieťahom a k nečinnosti zo strany súdu nedošlo. Ba práve naopak, sťažovateľka svojím prístupom sťažila postup v ďalšom konaní, svojím   správaním   pokiaľ   nevyhovela   výzve   súdu   a podanie   nedoplnila   a neupravila, zapríčinila samotné zastavenie súdneho konania. Z týchto dôvodov žiadam aby ústavný súd jej sťažnosť zamietol v celom rozsahu.“

Z obsahu   sťažnosti   a k nej   priložených   písomností,   z   vyjadrení   sťažovateľky a z vyžiadaného   spisu   okresného   súdu   ústavný   súd   vo   veci   sp.   zn.   Nc   2365/01   zistil nasledovné:

Okresnému súdu bol 17. decembra 2001 doručený návrh sťažovateľky na začatie konania.

Okresný súd 16. januára 2002 vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku.Sťažovateľka 24. apríla 2002 zaplatila súdny poplatok.Okresný súd 30. apríla 2002 vyzval odporcu na vyjadrenie k návrhu.Dňa 12. augusta 2002 odporca doručil okresnému súdu svoje vyjadrenie.Dňa 27. marca 2003 vyzval okresný súd sťažovateľku, aby sa vyjadrila k podaniu odporcu.

Dňa 26. mája 2003 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie sťažovateľky.Okresný súd 29. mája 2003 vyzval sťažovateľku, aby svoj návrh doplnila v súlade s ustanovením § 42 ods. 3 a § 79 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).Dňa 25. júla 2003 sťažovateľka doručila okresnému súdu na základe jeho výzvy podanie.

Okresný súd 13. augusta 2003 uznesením konanie zastavil.Dňa 9. októbra 2003 bolo okresnému súdu doručené odvolanie sťažovateľky.Dňa 17. októbra 2003 okresný súd doručil spis ústavnému súdu, ktorý mu bol vrátený 21. novembra 2003.

Dňa 23. januára 2004 okresný súd predložil spis Krajskému súdu v Žiline, ktorý 26. apríla 2004 odvolanie sťažovateľky odmietol.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami, ako aj obsahom súdneho spisu okresného súdu sp. zn. Nc 2365/01 dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemôže očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľka   sa   podanou   sťažnosťou   domáhala   vyslovenia   porušenia   svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „ Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03, IV. ÚS 15/03), pričom tento účel možno dosiahnuť zásadne právoplatným rozhodnutím. K vytvoreniu stavu právnej istoty preto   dochádza   až právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo iného   štátneho   orgánu.   Podľa názoru ústavného súdu možno preto za konanie (postup) súdu odstraňujúce právnu neistotu sťažovateľa   v posudzovanom   prípade   považovať   také   konanie,   ktoré   smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci alebo k odstráneniu právnej neistoty iným zákonom dovoleným spôsobom.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 813/00, I. ÚS 20/02, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka konania (2) a postup samotného súdu (3).

Ústavný   súd   pri   vyhodnotení   doterajšieho   konania   okresného   súdu   vo   veci sp. zn. Nc 2365/01 podľa troch uvedených základných kritérií dospel k týmto záverom:

1.   Predmetom   konania   na   okresnom   súde   je   návrh   sťažovateľky   na určenie vlastníctva   k nehnuteľnosti.   Vzhľadom   na   to,   že   návrh   neobsahoval   všetky   náležitosti v zmysle   §   42   ods.   3   a   §   79   ods.   1   OSP,   bol   zapísaný   do   registra   nejasných   podaní pod sp. zn. Nc 2365/01 za účelom odstránenia vád podania a jeho doplnenia. Ústavný súd konštatuje,   že   predmetná   vec   zo   skutkového   ani   z právneho   hľadiska   nevykazuje   črty skutkovej a právnej zložitosti. Napokon ani okresný súd vo svojom vyjadrení neuvádzal skutkovú a právnu zložitosť danej veci ako dôvod, ktorý by mal ovplyvniť priebeh konania.

2.   Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o   tom, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. V danom prípade ide o spor, v ktorom je každý účastník povinný postupovať podľa § 6 a § 120 ods. 1 OSP a vyvíjať všetko úsilie na súčinnosť so súdom tak, aby súd mohol o uplatnenej ochrane rozhodnúť   v súlade   so   zákonom.   Konanie   sťažovateľky   nebolo   v   súlade   s   jej   právami a povinnosťami ako účastníčky sporového konania, pretože ňou podaný návrh na začatie konania bol nezrozumiteľný a nejasný a sťažovateľka v ňom, ako aj v ďalších podaniach nesprávne označila účastníkov. Na ťarchu sťažovateľky možno pripísať i tú skutočnosť, že na výzvu okresného súdu z 29. mája 2003, aby odstránila nedostatky svojho podania v súlade s ustanovením § 42 ods. 3 a § 79 ods. 1 OSP, odpovedala vyjadrením doručeným okresnému súdu 25. júla 2003, ktorým nedostatky podania neodstránila, v dôsledku čoho okresný súd musel konanie zastaviť. Sťažovateľka tiež pri podaní návrhu na začatie konania nezaplatila súdny poplatok, čím si nesplnila poplatkovú povinnosť podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra   trestov   v znení   neskorších   predpisov,   ktorá   jej   vznikla   v zmysle   citovaného ustanovenia podaním návrhu. Sťažovateľka tento poplatok zaplatila až na základe výzvy súdu 24. apríla 2002.

Vychádzajúc   zo   svojej   ustálenej   judikatúry   (napr.   IV.   ÚS   22/03)   ústavný   súd pripomína,   že   v sporovom   konaní,   akým   je   aj   posudzované   konanie,   nesie   procesnú zodpovednosť za riadne uvedenie návrhu na rozhodnutie vo veci samej, postup vo veci samej,   predkladanie   dôkazov   a iných   úkonov   potrebných   na   dosiahnutie   účelu   takého konania vo výraznej miere účastník (§ 6, § 120 ods. 1 a iné OSP).

Tieto skutočnosti ústavný súd vyhodnotil tak, že aj samotná sťažovateľka sa svojím konaním podieľala na predĺžení tohto konania pred okresným súdom.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup okresného súdu.

Prvoradou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   organizovať   procesný   postup   v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil ten stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa osoba obrátila   na   súd   so   žiadosťou   o jeho   rozhodnutie.   Takáto   povinnosť   je   konkretizovaná v § 6 OSP,   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej v § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd bez ďalších návrhov tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Plynulosť súdneho konania závisí aj od toho, ako   rýchlo   súd   odstráni   nedostatky   žaloby,   ktoré   mu   bránia   vec   samu   prejednať a rozhodnúť.

Z rozboru veci, ktorý je výsledkom preskúmania obsahu súdneho spisu a doterajšieho priebehu   konania,   vyplýva,   že   v   predmetnej   veci   došlo   k   niekoľkomesačnému   obdobiu nečinnosti bez akejkoľvek zákonnej prekážky, čím v konaní vznikli zbytočné prieťahy.

Za zbytočný prieťah možno považovať obdobie od 12. augusta 2002, keď odporca doručil okresnému súdu vyjadrenie k návrhu, až do 29. mája 2003, keď okresný súd vyzval sťažovateľku, aby svoj návrh doplnila (v tomto období okresný súd 27. marca 2003 vyzval sťažovateľku, aby sa vyjadrila k podaniu odporcu). Tento úkon nesmeroval k odstráneniu stavu právnej neistoty a ústavný súd ho hodnotí ako neefektívny a nadbytočný.

Postup   okresného   súdu   bol   nesústredený   a neefektívny   aj   v tom,   že   výzvu na odstránenie   nedostatkov   podania   doručil   sťažovateľke   až   11.   júla   2003,   teda   až po uplynutí   19   mesiacov   od   doručenia   návrhu,   pričom   jeho   povinnosťou   bolo   skúmať podmienky konania a odstraňovať nedostatky podania hneď po doručení návrhu.

Aj medzi ďalšími úkonmi vykonávanými vo veci okresným súdom sú neprimerané časové   intervaly.   Také   jednoduché   úkony   ako   výzva   na   zaplatenie   súdneho   poplatku (16. januára 2002 – sťažovateľke doručená 19. apríla 2002) a výzva na vyjadrenie k návrhu odporcovi (30. apríla 2002 – odporcovi doručená 2. augusta 2002) mal okresný súd vykonať súčasne, a nie s takým časovým odstupom, ako tomu bolo v tomto prípade.

Tvrdenie   predsedníčky   okresného   súdu,   že   v konaní   k subjektívnym   prieťahom a k nečinnosti zo strany súdu nedošlo, ústavný súd neakceptoval.

Ústavný súd na základe uvedených dôvodov vychádzajúc zo svojej judikatúry preto uzavrel, že v predmetnom konaní došlo k nečinnosti a neefektívnej činnosti okresného súdu, čo odôvodňuje jeho výrok o porušení označeného základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

V zmysle čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

V prípade   sťažovateľky   ústavný   súd   svoju   právomoc   neuplatnil,   pretože   konanie na všeobecnom súde v priebehu konania o sťažnosti na ústavnom súde bolo právoplatne skončené.

O úhrade trov konania ústavný súd rozhodol v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, že sťažovateľke priznal sumu 8 796 Sk z dôvodu trov jej právneho zastúpenia pred ústavným súdom.   Ústavný   súd priznal podľa   § 1 ods.   3,   § 13 ods. 8,   § 16   ods.   1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z.   z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   právnej zástupkyni   úhradu   za   dva   úkony   právnej   služby   (prípravu   a prevzatie   veci,   písomné vyhotovenie   sťažnosti),   pričom   náhradu   za   jeden   úkon   právnej   služby priznal   vo výške 4 270 Sk (základom pre výpočet výšky náhrady za úkon právnej služby bola nominálna mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v prvom   polroku   2002 vo výške 12 811 Sk). Ďalej ústavný súd priznal právnej zástupkyni sťažovateľky aj dvakrát náhradu režijného paušálu za každý úkon po 128 Sk v zmysle § 19 citovanej vyhlášky.  

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. mája 2004