znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 154/2014-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. marca 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť R. K., ktorou namieta porušenie svojho základného   práva na osobnú slobodu   podľa   čl.   17 ods.   2 a 5   Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 28 T 65/2013 a jeho uznesením z 23. januára 2014 a postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tos 11/2014 a jeho uznesením z 11. februára 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 25. februára 2014 doručené podanie R. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktoré ústavný súd podľa jeho obsahu a príloh kvalifikoval ako sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 28 T 65/2013 a jeho uznesením z 23. januára 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tos 11/2014 a jeho uznesením z 11. februára 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je obvinený zo spáchania zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) a b) a ods. 2 písm. d) Trestného zákona. Trestná vec sťažovateľa je v štádiu konania na súde po podaní obžaloby.

Z príloh   sťažnosti   vyplýva,   že   okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   0   Tp   621/2012 zo 7. decembra 2012 rozhodol o nevzatí sťažovateľa do väzby podľa § 72 ods. 3 Trestného poriadku, pričom zároveň podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku nariadil nad ním dohľad probačného a mediačného úradníka a uložil mu povinnosť dostavovať sa k nemu 1-krát   mesačne.   Sťažovateľovi   boli   zároveň   v   zmysle   §   82   ods.   1   Trestného   poriadku uložené primerané obmedzenia a povinnosti, a to kedykoľvek sa na predvolanie dostaviť pred orgán činný v trestnom konaní, resp. súd, bezodkladne oznámiť zmenu trvalého alebo prechodného   bydliska   policajtovi,   vyšetrovateľovi   alebo   súdu,   zákaz   priblížiť   sa   na vzdialenosť kratšiu ako 5 metrov k poškodenej A. B. a zákaz priblížiť sa na vzdialenosť kratšiu ako 5 metrov k poškodeným deťom Š., A., V. a T.

Označené uznesenie okresného súdu zo 7. decembra 2012 bolo zmenené a doplnené uznesením okresného súdu sp. zn. 28 T 65/2013 zo 16. augusta 2013 v časti uložených primeraných   obmedzení   tak,   že   sťažovateľovi   bolo   uložené   aj   obmedzenie   spočívajúce v zákaze   styku   akoukoľvek   formou   vrátane   styku   prostredníctvom   iných   osôb s poškodenými.

Následne   bol   sťažovateľ   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   28   T   65/2013 z 23. januára 2014 vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. V odôvodnení napadnutého uznesenia okresného súdu sa uvádza, že «Písomným podaním doručeným súdu dňa 20. 01. 2014 obž. R. K., vyslovil súhlas s trestným stíhaním poškodenej pre krivé obvinenie.

Písomnými   podaniami   doručenými   poškodenou   OS   Žilina   dňa   16.   12.   2013 a 22. 01. 2014 predloženým do spisu dňa 23. 1. 2014, poškodená uviedla, že obžalovaný opakovane porušuje uložené povinnosti a obmedzenia v tom, že ju kontaktuje, na ulici dňa 10. 12. 2013 na ňu v prítomnosti maloletých pošk. detí vykrikoval ohľadom jej výpovede dňa 21. 11. 2013. Dňa 20. 1. 2014 sa ku nej na ulici priblížil a povedal jej aby napísala na papier priznanie lebo vo štvrtok jej berú deti. Dňa 21. 1. 2014 sa neznáma osoba dobýjala do jej bytu o 11.40 hod. na otázky aby sa predstavila nereagovala, poškodená bola doma sama,   dvere neotvorila,   následne jej prišla sms od obžalovaného s textom: „Teraz ma stretla poštárka, že Ti tu chodí pošta zo súdu a z prokuratúry, prečo si nezmeníš adresu. Včera som podal súhlas na tvoje stíhanie, čo som 2x odmietol. Za celý čas si sa mi ani raz neospravedlnila. Teraz to môžeš ukázať sudkyni, že dávam súhlas na Tvoje stíhanie“. Túto sms s uvedeným textom predložila poškodená priamo na pojednávaní k nahliadnutiu. Obžalovaný bol vyzvaný aby sa vyjadril k tvrdeniam poškodenej, na čo uviedol, že je pravda, že poslal sms dňa 21. 01. 2014 poškodenej, pretože súd jej stále posiela poštu a ona má zmenenú adresu, on som sa o tom rozprával s poštárkou. Na otázku predsedníčky senátu prečo napriek uloženému zákazu akýmkoľvek spôsobom kontaktovať poškodenú tento zákaz porušuje, obžalovaný uviedol, že to robí to na ochranu vlastných práv poškodenej. Okrem tejto   sms-ky   ju   iným   spôsobom   nekontaktoval,   na   ulici   po   nej   nevykrikoval.   Je nezamestnaný. Poškodenú nesleduje. Na ulici ju neoslovil. V kontakte s mal. deťmi nie som, vôbec ich nevidel. Od rána do večera je na fuškách a má x svedkov, že sa o ňu nezaujíma, ani nestretáva.».

V ďalšej časti napadnutého uznesenia okresný súd po citácii príslušných ustanovení Trestného poriadku okrem iného uviedol:

„... Vzhľadom na písomné podanie svedkyne poškodenej A. B. doručené súdu 22. 1. 2014, jej vyjadrenie na hlavnom pojednávaní, vyjadrenie obžalovaného R. K. na hlavnom pojednávaní k podmienkam porušovania dohľadu, ktorý mu bol uložený rozhodnutím OS Žilina,   ktorého   podmienky   boli   sprísnené   uznesením   zo   dňa   16.   08.   2013,   kedy   bolo obžalovanému uložené podľa § 82 ods. 1 Tr. por. obmedzenie spočívajúce v zákaze styku akoukoľvek formou s poškodenou, bolo zistené, že toto obmedzenie obžalovaný opakovane napriek upozorneniam súdu porušuje. Súd preto pristúpil k rozhodnutiu o väzbe v zmysle § 80 ods. 3 Tr. por. priamo na hlavnom pojednávaní pretože mal za to že u obžalovaného je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Obžalovaný bol vypočutý k rozhodnutiu o väzbe, k čomu uviedol, že žiadne probačné opatrenie neporušil, sms ktorú poslal poškodenej, poslal na ochranu jej práv a stretnutiu s ňou sa vyhýba. Pokiaľ ho videla, mohlo to byť keď bol na ObU alebo na súde, pokiaľ ho stretla, musí mať na to svedkov. Žiadal súd, aby bol vo veci vypočutý mjr. M. ako svedok, pretože mu do telefónu po prvom pojednávaní povedal, že ho z ničoho neobvinil a že podal návrh prokuratúre. Návrh z čoho bol obvinený, mu nebol ani po opakovaných výzvach doručený.

Senát   po   preskúmaní   spisového   materiálu   dospel   k   záveru,   že   v   danom   štádiu trestného stíhania je vznesenie obvinenia pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), b) ods. 2 písm. d/ Tr. zák. dôvodné. Uvedené vyplýva z obsahu zabezpečeného vyšetrovacieho spisu a vykonaných dôkazov. Doteraz zistené skutočnosti v tomto štádiu trestného stíhania – dokazovanie na hlavnom pojednávaní nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo obvinenému vznesené obvinenie, bol spáchaný, má znaky trestného činu – konkrétne zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), b)   ods.   2   písm.   d/   Tr.   zák.   a   je   tu   dôvodné   podozrenie,   že   tento   spáchal   obž.   R.   K. Dôvodnosť   vedeného   trestného   stíhania   obvineného   vyplýva   predovšetkým   z výpovede svedkyne   poškodenej   A.   B.,   mal.   svedkov   poškodených,   ktorí   vo svojich   výpovediach popísali konanie obžalovaného v súvislosti so skutkom, ktorý je mu kladený za vinu. Boli zabezpečené   aj   znalecké   posudky   za   účelom   vyšetrenia   duševného   stavu   obžalovaného, psychológ   vyšetril   aj   poškodených.   Znalci   z   odboru   zdravotníctvo   a farmácia,   odvetvie psychiatria   MUDr.   S.   H.   a   MUDr.   K.   L.   vypracovali   znalecký   posudok.   Znalci   zistili psychiatrickým vyšetrením u obvineného prítomnosť Nešpecifikovanej poruchy osobnosti, ktorá sa u neho prejavovala aj v čase spáchania činu. Táto abnormná osobnostná varianta s trvalými prejavmi v správaní sa, nemá charakter duševnej poruchy v pravom zmysle slova a neovplyvňovala rozpoznávacie a ovládacie schopnosti obvineného v čase skutku. Ide o trvalú   povahovú   a   charakterovú   vadu   so   zvýraznenou   emočnou   reaktivitou,   kedy   v situáciách nevyhovenia, nesplnenia jeho subjektívnych predpokladov a očakávaní, reagoval neadekvátnou,   najmä   verbálnou   alebo   aj   brachiálnou   agresivitou.   V   oblasti   požívania alkoholu   znalci   u obvineného zistili   nezdržanlivé   zneužívanie   alkoholu,   nezistili   u   neho syndróm závislosti na alkohole. Z odpisu z registra trestov súd zistil, že obvinený R. K. bol 1-krát súdom potrestaný, ešte v roku 1985, ktoré odsúdenie má zahladené.“

V nadväznosti   na   citované   okresný   súd „po   zvážení   všetkých   okolností   prípadu a predovšetkým   osoby obžalovaného,   ktorý   napriek   súdom uloženým   obmedzeniam   tieto úmyselne   opakovane   porušuje,   tým,   že   kontaktuje   poškodenú,   či   už   osobne,   telefonicky alebo   prostredníctvom   sms   a   svojim   správaním   vzbudzuje   u   poškodenej   obavy   z   jeho konania voči nej aj maloletým deťom, ktoré sú v tomto konaní poškodené dospel k záveru, že v danom štádiu trestného stíhania tu existujú konkrétne skutočnosti, z ktorých vyplýva dôvodná obava, že v prípade ponechania obžalovaného na slobode, tento bude pokračovať v páchaní trestnej činnosti. Z výpovede svedkyne poškodenej vyplýva, že obžalovaný mal v páchaní trestnej činnosti pokračovať dlhšiu dobu a jeho útoky boli nielen verbálne ale aj brachiálne,   so   stupňujúcou   sa   intenzitou   aj   v   súvislosti   s   nezdržanlivým   zneužívaním alkoholu. Súd zároveň poukazuje aj na závery znaleckého posudku z odboru psychiatrie, pričom   znalci   u neho   zistili   zníženú   schopnosť   autokritickosti,   voči   chybám   iných   je hyperkritický. Súd mal za to, že správanie obžalovaného, stíhaného na slobode, možno hodnotiť   ako   nepredvídateľné,   malo   charakter   ovplyvňovania   svedkyne   poškodenej   jej zastrašovaním   v súvislosti   s   jej   výpoveďou   na   súde.   Uvedené   správanie   obžalovaného vzhľadom na prebiehajúce konanie pred súdom, kde je stíhaný pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), b) ods. 2 písm. d/ Tr. zák. súd vyhodnotil ako porušenie podmienok probačného dohľadu a preto rozhodol o jeho vzatí do väzby podľa § 80 ods. 3 Tr. por. z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por.“.

Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 1 Tos 11/2014 z 11. februára 2014 tak, že ju ako nedôvodnú zamietol.

V odôvodnení   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   sa   okrem   iného   uvádza: „Rozhodnutiu okresného súdu o vzatí obžalovaného R. K. do väzby nemožno vytknúť žiadnu chybu   či   nedostatok.   Nadriadený   súd   zistil,   že   okresný   súd   v   odôvodnení   napadnutého uznesenia podrobne popísal skutkový stav, ktorý bol podkladom pre jeho záver o trvaní dôvodov väzby. Skutkové závery zistené súdom prvého stupňa si osvojil, pretože vychádzajú z dôkazov, ktoré obsahuje spis, a v podrobnostiach na ne nadriadený súd odkazuje. Pri posudzovaní dôvodov väzby orgány činné v trestnom konaní a súd môžu prihliadať len na tie okolnosti a zistenia, ktoré majú základ v procesné vykonanom dokazovaní a sú významné pre záver o existencii niektorého z dôvodov väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a) až c) Tr. por.   Okresný   súd   v   napadnutom   uznesení   veľmi   podrobne   rozpísal   skutkové   i   právne dôvody,   ktoré odôvodňujú existenciu dôvodnej obavy z pokračovania v trestnej   činnosti obžalovaným R. K., a teda odôvodňujú preventívnu väzbu. Dôvody napadnutého uznesenia sú   zrozumiteľné   a   dostatočne   logické,   vychádzajúce   zo   skutkových   okolností   prípadu   a relevantných   právnych   noriem.   Nadriadený   súd   znovu   pripomína,   že   v   dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdov tvoria jednotu a pri existencii vysoko kvalifikovaného rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa   nadriadenému   súdu   nezostáva   nič   iné,   len   v podrobnostiach poukázať na veľmi správne a erudované dôvody, na ktorých okresný súd založil svoje rozhodnutie.“

V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajský súd zdôraznil, že «účelom väzby je zabezpečiť osobu obvineného pre trestné konanie a výkon trestu (§ 71 ods. 1 písm. a/   Tr.   por.).   Jej   účelom   je   tiež   zabrániť   obvinenému,   aby   maril   a   sťažoval uskutočnenie dôkazov (§ 71 ods. 1 písm. b/ Tr. por.), prípadne chrániť spoločnosť pred dokonaním   trestného   činu   alebo   pred   jeho   opakovaním   či   pokračovaním   (§   71   ods.   1 písm. c/ Tr. por.). Väzba ako zabezpečovací inštitút nemá sankčnú povahu, ani výchovné poslanie,   nesmie   byť   prostriedkom   na   získanie   priznania,   ani   na   uľahčenie   trestného stíhania. Väzba nie je trestom, ale je výlučne len procesným opatrením, ktorého účelom je dočasne   zaistiť   osobu   obvinenú   z   trestného   činu   pre   potreby   prebiehajúceho   trestného konania   obmedzením   jej osobnej   slobody.   Trestný   poriadok   podmieňuje   možnosť vzatia obvineného do väzby existenciou dôvodnej obavy vyplývajúcej z konania obvineného alebo z ďalších   konkrétnych   skutočností   vo   vzťahu   k   niektorej   nežiadúcej   forme   správania označovanej   ako   dôvod   väzby.   Konkrétnymi   skutočnosťami   odôvodňujúcimi   obavu z následku alebo viacerých následkov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a), b) alebo c) sa rozumejú také skutočnosti, ktoré reálne odôvodňujú takúto obavu. Výklad zákonných znakov „konkrétnych   skutočností“   je   predovšetkým   vecou   súdov,   ktoré   pri   dôkladnej   znalosti skutkových okolností a dôkaznej situácie konkrétnej trestnej veci musia posúdiť, či vzatie do väzby je opatrením nevyhnutným na dosiahnutie účelu trestného konania a či tento účel ani pri   vynaložení   úsilia   nemožno   dosiahnuť   inak.   Pre   aplikáciu   tohto   znaku   nie   sú   dané objektívne a nemenné kritériá, ale tieto kritériá. treba vždy vyvodiť z povahy konkrétnej a individualizovanej veci,   vrátane osoby obvineného,   jeho osobných pomerov a ďalších znakov upravených v tomto ustanovení. Konkrétne skutočnosti, ako zákonná podmienka odôvodňujúca väzbu obvineného podľa tohto ustanovenia, musia byť preukázané nielen pri vzatí obvineného do väzby, ale musia pretrvávať počas celej väzby.

Nadriadený súd tiež uvádza, že pretrvávanie dôvodného podozrenia, že osoba, ktorá bola pozbavená slobody väzbou, spáchala trestný čin, je condicio sine qua non (podmienka, bez ktorej nie) zákonnosti, jej ďalšieho držania vo väzbe. Po uplynutí určitého času to však už nestačí, pričom keď má väzba trvať naďalej, musí pristúpiť iný významný a dostatočný dôvod   alebo   dôvody   a   naviac   musí   byť   preukázané,   že   kompetentné   orgány   postupujú vo veci s osobitnou starostlivosťou. Krajský súd si je vedomý významu osobnej slobody jedinca ako jedného zo základov demokratickej spoločnosti, a preto zdôrazňuje, že väzba je výnimočným opatrením. Napriek všetkým týmto skutočnostiam je podľa jeho názoru naďalej daný dôvod väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. obžalovaného R. K.

Po preskúmaní obsahu spisu ani nadriadený súd nemá pochybnosti o tom, že sú splnené všetky formálne podmienky väzby obžalovaného.

Rovnako považuje za preukázané, že v prípade obžalovaného existujú aj základné materiálne podmienky väzby...

Z   obsahu   spisu   vyplýva,   že   prokurátorka   Okresnej   prokuratúry   v   Žiline   dňa 16. 4. 2013 podala na obžalovaného obžalobu, sp. zn. 3 Pv/1030/12 pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), b), ods. 2 písm. d) Tr. zák. Krajský súd zistil, že na základe doposiaľ zadovážených dôkazov možno považovať trestné stíhanie obžalovaného za dôvodné...

Rozhodnutie   o   vine   či   nevine   obžalovaného   však   bude   predmetom   ďalšieho dokazovania v prebiehajúcom trestnom konaní...

Okrem spomenutého podozrenia ako jedného z predpokladov vzatia obvinenej osoby do väzby a ďalšieho trvania väzby je v posudzovanej veci v súčasnom štádiu trestného konania splnená aj ďalšia podmienka väzobného stíhania obžalovaného, a to existencia väzobného   dôvodu podľa   §   71   ods.   1   písm.   c)   Tr.   por.   Podľa   zistenia   krajského súdu uvedený väzobný dôvod, pre ktorý bola obmedzená osobná sloboda obvineného jeho vzatím do väzby, sa opiera o celkom konkrétne skutočnosti vyžadované zákonom, pričom z nich vyplýva   reálna   obava   z   následkov   predpokladaných   v   ustanovení   upravujúcom   dôvody preventívnej väzby.

Pokračovaním v trestnej činnosti sa rozumie nielen opakovanie toho istého trestného činu, ale aj spáchanie trestného činu tej istej povahy. Z uznesenia o vznesení obvinenia, podanej obžaloby a doteraz zabezpečených a vykonaných dôkazov vyplýva, že obžalovaný sa opakovane dopúšťal konaní, ktoré v konečnom dôsledku môžu byť nestranným súdom posúdené   ako   trestný   čin.   Zvlášť   závažnou   skutočnosťou,   ktorá   zosilňuje   obavu z pokračovania v trestnej činnosti, je zistenie, že obžalovaný sa protiprávneho konania mal dopúšťať dlhšiu dobu voči tým istým poškodeným. V tejto súvislosti nemožno prehliadnuť psychickú   labilitu   obžalovaného,   ktorý   v značnej   miere   požíva   alkoholické   nápoje,   pod vplyvom ktorých sa zvyšuje jeho agresivita. Z uvedeného následne vyplýva riziko skratu v správaní obžalovaného, ako aj hrozba veľkého nebezpečenstva pre iných, najmä tých, ktorí s ním žijú v spoločnej domácnosti.

Krajský súd mal rovnako ako okresný súd preukázané, že obžalovaný opakovane porušuje   súdom   uložené   primerané   obmedzenie   spočívajúce   v   zákaze   styku   akoukoľvek formou, vrátane styku prostredníctvom iných osôb, s poškodenými: A. B. a mal. deťmi A. B., V. B., Š. B. aj T. B.».

Na tomto základe krajský súd v napadnutom uznesení konštatuje, že „Vyššie uvedené skutočnosti sú významným a dostatočným dôvodom pre držanie obžalovaného vo väzbe. Tieto   skutočnosti   zároveň   vo   vzájomnej   súvislosti   dostatočne   odôvodňujú   obavu,   že obžalovaný (bez väzby) by pokračoval v páchaní trestnej činnosti. S poukazom na uvedené potom aj krajský súd dospel k záveru, že dôvod, pre ktorý bol obžalovaný vzatý do väzby - § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por., sa nezmenil a trvá aj v súčasnom štádiu trestného konania. Rovnako   správny   je   aj   výrok   napadnutého   uznesenia   o   začiatku   plynutia   lehoty väzby, a to okamihom obmedzenia osobnej slobody obžalovaného (č. l. 630).

Nadriadený súd v posudzovanom prípade ďalej zdôrazňuje, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia   v   opravnom   konaní   nemá   odpovedať   na   každú   námietku   alebo   argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o sťažnosti,   zostali   sporné   alebo   sú   nevyhnutné   na   doplnenie   dôvodov   prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v sťažnostnom konaní.

Obžalovaný sťažnosť založil aj na opakovaných dôvodoch svojej obhajoby použitej v konaní pred okresným súdom. S jeho námietkami, skutkovými a právnymi, sa ale súd prvého stupňa v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na nadriadenom súde.

Podľa článku 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky... Pri aplikácii citovaného ustanovenia Ústavy SR vyplýva povinnosť pre súd skúmať podmienky väzby aj v súlade s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej Dohovor) vzhľadom k tomu, že väzbou dochádza k zásahu do jedného zo základných ľudských práv a slobôd priznaných článkom 17 ods. 1 Ústavy SR a článkom 5 ods. 1 Dohovoru.

Dôvody väzby, ktoré vyplývajú z článku 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru, sú stavané alternatívne. Na vzatie do väzby a držanie v nej preto postačuje akýkoľvek z tam uvedených dôvodov, teda dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu a potreba zabrániť osobe v spáchaní trestného činu alebo úteku po jeho spáchaní.

Nadriadený   súd   preskúmal   uznesenie,   ktoré   bolo   napadnuté   sťažnosťou,   aj   z hľadiska splnenia podmienok väzby podľa článku 5 ods. 1 Dohovoru a zistil, že rozhodnutie okresného súdu spĺňa podmienky väzby aj v súlade s článkom 5 ods. 1 Dohovoru. Na základe uvedených skutočností krajský súd sťažnosť obžalovaného R. K. zamietol postupom podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por., pretože nebola dôvodná.“.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   napadnutými   uzneseniami   okresného   súdu   a krajského   súdu došlo k neprípustnému zásahu zásahu do jeho práv, keďže „obžaloba je nezákonná, keď okresný súd do dnešného dňa mi nepreukázal doručenie uznesenia pol. Vyšetrovateľa na základe skončeného vyšetrovania dňa 5. 3. 2013 ČVS: ORP-1224/1-OVK-ZA-2012.... Už samotný záver sms správy je dôkazom toho, že som sa chránil pred porušením probačného opatrenia.

... súd mi nezaistil preposlanie, predovšetkým úradnej pošty i keď som na okresný súd podal v tejto veci sťažnosť.

Z podacích lístkov o uložení zásielky vyplýva, že sa jedná o dôležitú poštu, ktorá súvisí   s prejednávanou   vecou   a   tak   nastáva   otázka   není   tato   väzba   účelová   i   po   tejto stránke,   keď   porušenie   probačného   opatrenia   sms   správou   je   dosť   chabý   dôvod   na umiestnenie do väzby.

Navrhujem, aby ústavný súd poukázal na skutočnosť, že okresný súd sa nevyrovnal a nevysporiadal so spornou otázkou doručenia uznesenia pol. vyšetrovateľa podľa § 206 odst. 1 TP., keď 5. 3. 2013 skončil vyšetrovanie.

Ďalej   sa   nevyrovnal   s   otázkou   ďalších   dvoch   trestných   oznámení   podaných poškodenou, že som porušil probačné opatrenie kde prvé bolo postúpené na obvodný úrad, kde poškodená sa sama priznala, že si to vymyslela a druhé trestné ozn. bolo zastavené rovnako.“.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd „vyslovil, že bolo porušené právo obžalovaného na osobnú slobodu postupom Okresného súdu v Žiline“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

1. K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 28 T 65/2013 a jeho uznesením z 23. januára 2014

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľ mal právo podať proti napadnutému uzneseniu okresného súdu sťažnosť (čo aj urobil), o ktorej bol oprávnený a povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods.   2   a 5   ústavy   postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 Tos 11/2014 a jeho uznesením z 11. februára 2014

Sťažnosť   sťažovateľa   smeruje   aj   proti   napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť smerujúca proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, ktorým bol vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Pri   predbežnom   prerokovaní   tejto   časti   sťažnosti   ústavný   súd   poukazuje   na   už citovaný § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, z ktorého vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Vo   vzťahu   k tejto   časti   sťažnosti   ústavný   súd   poukazuje   aj   na   svoju   ustálenú judikatúru,   v ktorej   opakovane   zdôrazňuje,   že   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (m.   m. II. ÚS 1/95,   II.   ÚS   21/96).   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Vychádzajúc z citovaných častí odôvodnení napadnutých uznesení okresného súdu a krajského   súdu,   ústavný   súd   poukazuje na   skutočnosť,   že   uznesením   okresného   súdu sp. zn. 0 Tp 621/2012 zo 7. decembra 2012 v spojení s uznesením okresného súdu sp. zn. 28 T 65/2013 zo 16. augusta 2013 bol sťažovateľ ponechaný na slobode a podľa § 80 ods. 1 písm.   c)   Trestného   poriadku   bol   nad   ním   nariadený   dohľad   probačného   a   mediačného úradníka, pričom mu zároveň boli uložené aj ďalšie primerané obmedzenia a povinnosti, okrem iného aj zákaz priblížiť sa na vzdialenosť kratšiu ako 5 metrov k poškodenej a zákaz priblížiť   sa   na   vzdialenosť   kratšiu   ako   5   metrov   k poškodeným   deťom,   zákaz   styku akoukoľvek formou vrátane styku prostredníctvom iných osôb s poškodenými.

Nespornou   skutočnosťou   (túto   skutočnosť   nepopiera   ani   sám   sťažovateľ)   je,   že sťažovateľ   napriek   obmedzeniu   vyplývajúcemu   z   uznesenia   okresného   súdu   sp.   zn. 28 T 65/2013   zo   16.   augusta   2013   kontaktoval   poškodenú   A.   B.   prostredníctvom   sms správy 21. januára 2014, a teda nepochybne porušil primerané obmedzenie zákazu styku akoukoľvek formou s poškodenou A. B. vyplývajúce z uznesenia okresného súdu sp. zn. 28 T 65/2013 zo 16. augusta 2013.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu (v spojení s odôvodnením napadnutého uznesenia okresného súdu) vyplýva, že krajský súd sa zaoberal relevantnými otázkami   potrebnými   na   posúdenie   existencie   väzobných   dôvodov   v   rozsahu,   ktorý postačuje na   konštatovanie,   že   sťažovateľ   v   tomto   konaní dostal   vysvetlenie   na všetky podstatné okolnosti prípadu. Ústavný súd zastáva názor, že napadnuté uznesenie krajského súdu nie je arbitrárne a je primeraným spôsobom odôvodnené.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   odôvodnenie   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu (v spojení   s   odôvodnením   namietaného   uznesenia   okresného   súdu)   je   zrozumiteľné a dostatočne   logické,   vychádzajúce   zo   skutkových   okolností   prípadu   a aplikácie relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle a k záverom uvedeným v odôvodnení dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   nahrádzať   (podobne   aj   I.   ÚS   21/98, IV. ÚS 110/03),   pretože   sú   podľa   jeho   názoru   ústavne   akceptovateľné   a   udržateľné. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou v tejto súvislosti opakovane uvádza, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva, a aj preto nie je jeho zásah do napadnutého uznesenia krajského súdu v danom prípade opodstatnený a ani vhodný.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd zastáva názor, že medzi obsahom základného práva na osobnú slobodu a napadnutým uznesením krajského súdu neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o jeho porušení.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol   túto   časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2014