znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 154/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosť I. G., nar..., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutiami Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby L. č. 1191642/1-2012 z 20. apríla 2012 a z 23. apríla 2012, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. G. o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája 2012 doručená   sťažnosť   I.   G.,   nar...,   t.   č.   vo   výkone   trestu   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), a to rozhodnutím Ústavu na výkon   trestu   odňatia   slobody   a   Ústavu   na výkon   väzby   L.   (ďalej   len   „ústav   na   výkon trestu“) č. 1191642/1-2012 z 20. apríla 2012 o uložení disciplinárneho trestu a rozhodnutím ústavu na výkon trestu č. 1191642/1-2012 z 23. apríla 2012 o zamietnutí sťažnosti proti rozhodnutiu o uložení disciplinárneho trestu, ako aj postupmi, ktoré predchádzali vydaniu týchto rozhodnutí.

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľovi   ako   odsúdenému,   ktorý vykonáva   trest   odňatia   slobody,   bol   rozhodnutím   pedagóga   ústavu   na   výkon   trestu z 20. apríla 2012 podľa § 52 ods. 3 písm. d) zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o výkone trestu“) uložený disciplinárny trest umiestnenia do uzatvoreného oddelenia v mimopracovnom čase na dobu troch dní za disciplinárne previnenie podľa § 39 písm. b) zákona o výkone trestu, ktorého sa mal sťažovateľ dopustiť tým, že nevhodným a posmešným spôsobom reagoval na pokyny príslušníka Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky (ďalej len „zbor“).

Sťažovateľ podal po vyhlásení rozhodnutia proti nemu sťažnosť, o ktorej rozhodla vedúca oddelenia výkonu trestu 23. apríla 2012 tak, že sťažnosť podľa § 59e ods. 2 písm. b) zákona   o   výkone   trestu   zamietla   a   rozhodnutie   pedagóga   potvrdila   s   odôvodnením,   že „Disciplinárne   previnenie   sa   stalo,   dopustil   sa   ho   ods.   tým   spôsobom,   že   na   pokyny príslušníka...,   aby   sa   správal   slušne,   reagoval   zvýšeným   hlasom,   posmešne,   drzo a arogantne. Skutok je disciplinárnym previnením. Disc. právomoc príslušníka, ktorý disc. trest uložil nebola prekročená. Disciplinárny trest je úmerný závažnosti disc. previnenia.“.

Sťažovateľ uviedol, že uloženie disciplinárneho trestu bolo následne dôvodom na jeho preradenie na výkon trestu odňatia slobody do prísnejšej diferenciačnej podskupiny.

Podľa názoru sťažovateľa týmito rozhodnutiami, ako aj postupmi, ktoré ich vydaniu predchádzali, bolo porušené jeho základné právo „na spravodlivé prejednanie veci“ podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože príslušníci zboru „pri odôvodňovaní   svojích   rozhodnutí   nedodržali   určité   kvalitatívne   požiadavky   stanovené judikatúrou   Ústavného   súdu   SR...   a   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva“.   Sťažovateľ namieta,   že   podnetom   na   disciplinárne   konanie   bolo   nejasné   a   nepodložené   tvrdenie pedagóga, z rozhodnutia o uložení disciplinárneho trestu nemožno zistiť, na základe akých dôkazov   a   úvah   pedagóg   dospel   k   záveru   o   jeho   vine   ani   ako   sa   vysporiadal   s   jeho obhajobou.   Rozhodnutie   o   zamietnutí   sťažnosti   je   podľa   sťažovateľa   nepreskúmateľné, pretože   z   neho   nevyplývajú   dôvody,   pre   ktoré   boli   odmietnuté   jeho   ústne   a   písomné námietky proti napadnutému konaniu a rozhodnutiu.

Za porušenie základného práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru sťažovateľ považuje formuláciu skutku v zázname o disciplinárnom previnení, ako aj to, že vykonanie uloženého disciplinárneho trestu bolo nariadené už po vyhlásení rozhodnutia 20. apríla 2012, ešte pred rozhodnutím o sťažnosti.

Na základe uvedeného sťažovateľ požaduje ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom a navrhuje, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a rozhodol, že v disciplinárnom konaní vedenom pod č. 1191642/1-2012 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru, aby ústavný súd zrušil sťažnosťou napadnuté rozhodnutia, vec vrátil na nové prerokovanie a rozhodnutie a aby priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie 1 000 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich v sťažnosti uvedených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru postupom orgánov ústavu na výkon trestu v konaní o jeho disciplinárnom   previnení   vedenom   pod   č.   1191642/1-2012   a   jeho   rozhodnutiami z 20. a 23. apríla   2012.   Ústavný   súd   sa   najskôr   zameral   na   posúdenie,   či   je   splnená podmienka konania o sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nie   je   prípustná,   ak   sťažovateľ   nevyčerpal   opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd vo vzťahu k podmienke vyčerpania účinných právnych prostriedkov ochrany základných práv a slobôd pred podaním sťažnosti vo svojej judikatúre už uviedol, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha právomoc ústavnému súdu zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody sťažovateľa len za predpokladu, že právna úprava takémuto právu alebo slobode neposkytuje účinnú ochranu využitím   jemu   dostupných   a   aj   účinných   právnych   prostriedkov   pred   iným   orgánom verejnej moci (m. m. I. ÚS 78/99).

Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až v   prípade   nefunkčnosti   všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

Podľa § 96 zákona o výkone trestu dozor nad zachovávaním zákonnosti v ústave vykonáva prokurátor podľa osobitného predpisu. Zákon o výkone trestu tu odkazuje na § 18 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“).

Podľa § 3 ods. 1 zákona o prokuratúre prokuratúra chráni práva a zákonom chránené záujmy fyzických osôb, právnických osôb a štátu.

Podľa § 4 ods. 1 písm. b) zákona o prokuratúre pôsobnosť prokuratúry vykonávajú prokurátori   dozorom   nad   zachovávaním   zákonnosti   v   miestach,   kde   sú   držané   osoby pozbavené osobnej slobody alebo osoby, ktorých osobná sloboda je obmedzená na základe rozhodnutia súdu alebo iného oprávneného štátneho orgánu.

Podľa § 18 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor dozerá na to, aby v miestach, kde sa vykonáva väzba, trest odňatia slobody, disciplinárne tresty vojakov, ochranné liečenie, ochranná výchova, ústavné liečenie alebo ústavná výchova na základe rozhodnutia súdu, ako aj v celách policajného zaistenia, boli držané osoby len na základe rozhodnutia súdu alebo iného oprávneného štátneho orgánu o pozbavení alebo obmedzení osobnej slobody a aby sa v týchto miestach dodržiavali zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy.

Pri výkone tejto pôsobnosti prokuratúry je prokurátor podľa § 18 ods. 2 písm. a) a c) zákona o prokuratúre povinný

a) vykonávať previerky zachovávania zákonnosti v miestach uvedených v odseku 1,

c) písomným príkazom zrušiť alebo pozastaviť vykonávanie rozhodnutia, príkazu alebo opatrenia   orgánov vykonávajúcich   správu miest   uvedených   v odseku   1 alebo ich nadriadeného   orgánu,   ak   sú   v   rozpore   so   zákonom   alebo   s   iným   všeobecne   záväzným právnym predpisom.

Ako vyplýva z citovaných ustanovení zákona o výkone trestu a zákona o prokuratúre, v prípade sťažovateľa existuje orgán, do pôsobnosti ktorého zákon zveril ochranu práv sťažovateľa pred namietaným zásahom a ktorý má právomoc svojím rozhodnutím odstrániť účinky tohto zásahu, ak zistí, že ním došlo k porušeniu práv sťažovateľa. Sťažovateľ teda mal   a   má   možnosť   domáhať   sa   ochrany   ním   označených   práv   tak,   ako   to   namietal v sťažnosti   podanej   ústavnému súdu   prostredníctvom   príslušnej   prokuratúry   ako   orgánu vykonávajúceho dozor nad zachovávaním zákonnosti v ústave na výkon trestu, ktorá je oprávnená a zároveň povinná v prípade zistenia porušenia právnych predpisov ústavom na výkon trestu vo vzťahu k osobe sťažovateľa zabezpečiť nápravu nezákonného stavu (pozri I. ÚS 265/2012).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   nevyužitie   prostriedku   nápravy   prostredníctvom orgánov   prokuratúry   nemožno   nahrádzať   podaním   sťažnosti   v   konaní   pred   ústavným súdom,   pretože   takto   by   sa   obmedzovala   možnosť   orgánov   prokuratúry   vo   vlastnej kompetencii nielen preveriť skutočnosti, ktoré tvrdí sťažovateľ, ale aj prijať opatrenia podľa zákona o prokuratúre, ktoré by účinne napomohli odstráneniu procesných alebo faktických prekážok zákonného postupu (m. m. I. ÚS 186/05, IV. ÚS 53/05, IV. ÚS 126/07).

Vzhľadom na to ústavný súd zotrváva v súlade so svojou doterajšou judikatúrou na tom, že každý sťažovateľ je pred podaním sťažnosti ústavnému súdu povinný vyčerpať všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných predpisov (napr. III. ÚS 152/03, IV. ÚS 126/07).

Sťažovateľ   sa   neobrátil   na   príslušnú   prokuratúru   s   požiadavkou   o   preskúmanie zákonnosti postupu orgánov ústavu na výkon trestu v konaní vedenom pod č. 1191642/1-2012 a ich rozhodnutí z 20. apríla 2012 o uložení disciplinárneho trestu a z 23. apríla 2012 o zamietnutí jeho sťažnosti proti tomuto rozhodnutiu.

Skutočnosť,   že   preskúmanie   rozhodnutí   o   disciplinárnom   previnení   vydaných orgánmi ústavu na výkon trestu spadá do právomoci príslušnej prokuratúry, potvrdzuje aj judikatúra   všeobecných   súdov   (pozri   napr.   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžo 53/2011 z 20. marca 2012).

Ústavný súd preto konštatuje, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu sťažovateľ nevyčerpal iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje, a preto jeho sťažnosť odmietol pre neprípustnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2013