znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 154/2012-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť A. K., H., zastúpenej advokátom JUDr. E. Š., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej   únie   postupom   Okresného   súdu   Senica   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   C 211/2007 a jeho rozsudkom z 28. apríla 2008, postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Co 199/2008 a jeho rozsudkom z 18. februára 2009 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 MCdo 1/2010 a jeho rozsudkom z 15. decembra 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca 2012 doručená sťažnosť A. K., H. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. E. Š., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom Okresného súdu Senica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 211/2007 a jeho rozsudkom z 28. apríla 2008 (ďalej aj „namietaný rozsudok okresného súdu“), postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Co 199/2008 a jeho rozsudkom z 18. februára 2009 (ďalej aj „namietaný   rozsudok   krajského   súdu“)   a   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 MCdo 1/2010 a jeho rozsudkom   z 15. decembra   2011   (ďalej   aj   „namietaný   rozsudok   najvyššieho   súdu“). Sťažnosť bola daná na poštovú prepravu 13. marca 2012.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   žalobou   podanou   na   okresnom   súde domáhala voči žalovaným určenia, že nadobudla vydržaním právo zodpovedajúce vecnému bremenu   doživotného   a   bezplatného   spolubývania   v   rodinnom   dome   v   H.   Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 7 C 211/2007 z 28. apríla 2008 bola žaloba sťažovateľky zamietnutá, pričom   bola   zároveň   zaviazaná   nahradiť   žalovanej   v 1.   rade   trovy   konania.   Proti označenému rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 24 Co 199/2008 z 18. februára 2009 tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil a sťažovateľku zaviazal nahradiť žalovanej v 1. rade trovy odvolacieho konania.

Na základe podnetu sťažovateľky napadol generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) mimoriadnym dovolaním namietané rozsudky okresného aj   krajského   súdu.   O mimoriadnom   dovolaní   rozhodol   najvyšší   súd   ako   dovolací   súd rozsudkom sp. zn. 3 MCdo 1/2010 z 15. decembra 2011, ktorým mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora zamietol.

Sťažovateľka tvrdí, že všeobecné súdy jej určovaciu žalobu zamietli bez toho, aby vo veci vykonali potrebné dokazovanie. Ich rozhodnutia sú preto podľa jej názoru predčasné a nepresvedčivé a v konečnom dôsledku arbitrárne.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že na pojednávaní pred okresným súdom uskutočnenom 16. apríla 2008, ako aj listom z 21. apríla 2008 sťažovateľka navrhla doplniť dokazovanie „výsluchom svedkov a listinami za účelom preukázania skutočnosti v súvislosti s bývaním sťažovateľky v rodinnom dome a tiež s obsahom neformálnej dohody po nebohom J. K., ktorá   predchádzala   dedičskej   dohode   uzavretej   dedičmi   pred   Štátnym   notárstvom   v S. v roku 1980“. Okresný súd týmto návrhom na doplnenie dokazovania nevyhovel.

Podľa názoru sťažovateľky rozhodli všeobecné súdy v jej právnej veci len na základe tvrdení žalovaných a listinných dôkazov, čím došlo k porušeniu zásady rovnosti zbraní. Tým, že súdy odmietli doplniť dokazovanie o dôkazy navrhované sťažovateľkou, ako aj tým, že odvolací súd vo veci nenariadil   odvolacie pojednávanie pre účely zopakovania dokazovania,   resp.   doplnenia   dokazovania, bola   sťažovateľke   podľa   jej   tvrdenia   odňatá možnosť   konať   pred   súdom.   Najvyšší   súd   sa   podľa   tvrdenia   sťažovateľky   vôbec nevysporiadal s argumentmi generálneho prokurátora uvedenými v mimoriadnom dovolaní.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd o nej rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie ňou označených základných práv podľa   ústavy   a listiny,   ako   aj   práv   podľa   dohovoru   a charty   namietanými   rozsudkami okresného,   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu,   pričom   zároveň požaduje   všetky   namietané   rozhodnutia   zrušiť   a   vec   vrátiť   okresnému   súdu   na   ďalšie konanie.   Sťažovateľka   sa   domáha   aj   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia v sume 6 000 € a úhrady trov konania pred ústavným súdom.

Sťažovateľka   tiež   žiada,   aby   ústavný   súd   odložil   vykonateľnosť   všetkých namietaných rozhodnutí.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1.   K   namietanému   postupu   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 7 C 211/2007 a jeho rozsudku z 28. apríla 2008

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   môže   domôcť využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľka mala právo podať proti namietanému postupu a rozsudku okresného súdu odvolanie (čo aj využila), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2.   K   namietanému   postupu   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 24 Co 199/2008 a jeho rozsudku z 18. februára 2009

Ako   z už   uvedeného   vyplýva,   namietaný   rozsudok   krajského   súdu   napadol   včas podaným mimoriadnym dovolaním generálny prokurátor. Dôvody, na ktorých generálny prokurátor založil svoje mimoriadne dovolanie, sumarizoval najvyšší súd v úvodnej časti odôvodenia svojho rozsudku sp. zn. 3 MCdo 1/2010 z 15. decembra 2011, v ktorej najmä uviedol, že „navrhovateľka užívala nehnuteľnosť spolu s manželom od roku 1974 v celosti, odporkyňa   2/   nehnuteľnosť   nikdy   neužívala,   ich   užívania   sa   nedomáhala,   na   opravy a údržbu   neprispievala   a   voči   spoluvlastníkovi   nehnuteľnosti   (manželovi   navrhovateľky) a jeho manželke (navrhovateľke) nikdy neuplatnila žiadne nároky na náhradu za užívanie celej nehnuteľnosti. Z toho generálny prokurátor vyvodil, že medzi spoluvlastníkmi došlo konkludentne k dohode o užívaní celej veci; užívateľom nehnuteľnosti sa tak stal od roku 1976 spoluvlastník J. K. Navrhovateľka ako jeho manželka vykonávala právo spolubývania a   užívania   nehnuteľnosti   právom   odvodeným   z   manželského   vzťahu;   predmetnú nehnuteľnosť   užívala   dobromyseľne   najmenej   od   roku   1974.   Odporkyňa 1/   aj   po smrti svojho manžela J.   K.   (syna navrhovateľky)   jej   právo doživotného bývania   akceptovala. Vyhlásenie J. K. v konaní o dedičstve po J. K. vedenom Štátnym notárstvom v S. pod sp. zn. D 875/79 nie je možné hodnotiť ako právny úkon smerujúci k vzniku právneho vzťahu, z ktorého by navrhovateľke vzniklo právo užívania nehnuteľnosti, pretože v tom čase toto právo navrhovateľka už mala a vykonávala. Toto vyhlásenie preberajúceho dediča malo charakter   jednostranného   právneho   úkonu,   ktorého   obsahom   bola   akceptácia navrhovateľkou   vykonávaného,   neprerušeného   práva   bývania   a   užívania   uvedenej nehnuteľnosti.   Generálny   prokurátor   nesúhlasil   so   záverom   súdov,   že   v   konaní   nebol naplnený jeden z predpokladov vydržania, a to dobromyseľnosť navrhovateľky. Vzhľadom na predmet konania, ktorým je návrh na určenie, že navrhovateľka vydržaním nadobudla právo zodpovedajúce vecnému bremenu, bolo úlohou súdov skúmať existenciu zákonom stanovených   podmienok   vzniku   takéhoto   práva,   t.   j.   oprávnenosť   držby   práva, dobromyseľnosť držiteľa a dĺžku nepretržitej držby práva.   Súd prvého stupňa v konaní nevykonal relevantné úkony smerujúce k zisteniu skutkového stavu s ohľadom na uvedené zákonné podmienky vydržania práva a uspokojil sa len s krátkym výsluchom navrhovateľky, bez vzťahu k zisteniu zákonných podmienok vydržania. Svoje rozhodnutie odôvodnil len právnym   posúdením   prechodu   záväzku   z poručiteľa   na   navrhovateľku,   čo   z   hľadiska zákonných   podmienok   vydržania   práva   zodpovedajúceho   vecnému   bremenu   je   právne irelevantné.   Súd   prvého   stupňa   nevykonaním   relevantného   dokazovania   smerujúceho k zisteniu   objektívneho   skutkového   stavu   zaťažil   konanie   inou   vadou,   ktorá   mala   za následok   nesprávne   právne   posúdenie   a   rozhodnutie   veci.   Odvolací   súd   pochybil,   ak rozhodnutie súdu prvého stupňa, napriek tomu, že bolo zaťažené vadou konania, potvrdil. Z uvedených   dôvodov   žiadal   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   spolu   s   rozsudkom krajského súdu zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie.“.

Z citovaného   možno   vyvodiť,   že   podstata   mimoriadneho   dovolania   generálneho prokurátora spočívala v jeho tvrdení, že vo veci konajúce všeobecné súdy (okresný súd a krajský   súd)   nevykonali   vo   veci   potrebné   dokazovanie   a   v   dôsledku   nedostatočne zisteného skutkového stavu vec nesprávne právne posúdili.

Pri   predbežnom   prerokovaní   tejto   časti   sťažnosti   ústavný   súd   taktiež   vychádzal z toho, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach poľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na   princípe   subsidiarity.   Sťažovateľka   v posudzovanej   veci   využila   svoje   právo   podať generálnemu prokurátorovi podnet na podanie mimoriadneho dovolania, pričom generálny prokurátor   jej   podnetu   vyhovel   a mimoriadne   dovolanie   proti   namietanému   postupu a rozsudkom   okresného   a   krajského   súdu   podal.   O   mimoriadnom   dovolaní   generálneho prokurátora bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu   rozhodnúť   o   mimoriadnom   dovolaní   generálneho   prokurátora   v   danom   prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

3.   K   namietanému   postupu   najvyššieho   súdu v konaní   vedenom   pod sp.   zn. 3 MCdo 1/2010 a jeho rozsudku z 15. decembra 2011

Pri preskúmavaní tejto časti sťažnosti sa ústavný súd zameral na posúdenie, či ju nemožno   považovať   za   zjavne   neopodstatnenú.   Z už   citovaného   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver   o   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti,   nesporne   patrí   aj   ústavnoprávny   rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci,   posudzovaná   v kontexte   s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m. IV. ÚS 62/08).

V súvislosti s preskúmavaním namietaného rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd považoval za potrebné poukázať najmä na tieto časti jeho odôvodnenia:

«Krajský súd v Trnave rozsudkom z 18. februára 2009 sp. zn. 24 Co 199/2008 rozsudok   súdu   prvého   stupňa   potvrdil   a   navrhovateľku   zaviazal   zaplatiť   odporkyni 1/ náhradu   trov   odvolacieho   konania   65,38   €,   odporkyni   2/   náhradu   trov   odvolacieho konania   nepriznal.   Odvolací   súd   zhodne   so   súdom   prvého   stupňa   dospel   k   záveru,   že v dedičskom   konaní   po   nebohom   J.   K.   dedič   J.   K.   prevzal   na   seba   dohodou   dedičov o vyporiadaní dedičstva iba osobný záväzok   poskytnúť   navrhovateľke v zdedenom   dome právo doživotného spolubývania, a že tento osobný záväzok neprešiel na odporkyňu 1/, i keď zdedila spoluvlastnícky podiel svojho nebohého manžela J. K. Z obsahu tejto dedičskej dohody nevyplýva vecnoprávny charakter dojednanej povinnosti dediča J. K., teda ním prevzatá   povinnosť   nemá   povahu   vecného   bremena   a neprechádza   na   ďalších nadobúdateľov nehnuteľnosti. Tento záväzok nemožno prekvalifikovať na právo vecného bremena, a to ani pri nerušenom užívaní nehnuteľnosti navrhovateľkou po dobu, po ktorú sa inak nadobúda právo vydržaním, resp. ani pri tolerovaní jej užívania odporkyňami 1/ a 2/ po túto dobu. Navrhovateľka nemohla byť v žiadnom prípade dobromyseľná, lebo bola účastníčkou   dedičského   konania   a   o   obsahu   dedičskej   dohody   a   podstate   záväzku   jej spoludediča vedela. V konaní nebolo preukázané uzavretie ani inej dohody medzi ňou a jej nebohým   synom   J.   K.,   prípadne   medzi   ňou   a   odporkyňami,   z   ktorej   by   bolo   možné usudzovať,   že   navrhovateľka   je   dobromyseľná   v tom,   že   jej   patrí   právo   zodpovedajúce vecnému bremenu. Odvolací súd v tejto súvislosti poukázal aj na R 12/1988, podľa ktorého, keď vecné bremeno zaťažuje celú nehnuteľnosť, ktorá je v podielovom spoluvlastníctve, vyžaduje   sa,   aby   všetci   spoluvlastníci   boli   účastníkmi   zmluvy,   nestačí   iba   ich   súhlas. Zaťaženie   nehnuteľnosti   vecným   bremenom   je   nakladanie   s   nehnuteľnosťou   a každý   zo spoluvlastníkov môže s ňou disponovať len v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu a nie v rozsahu spoluvlastníckych podielov aj ostatných spoluvlastníkov. Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania odôvodnil súd podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p... V preskúmavanej veci sa navrhovateľka domáhala určenia, že vydržaním nadobudla právo zodpovedajúceho vecnému bremenu, obsahom ktorého je jej oprávnenie doživotne bývať   v   nehnuteľnosti.   Nehnuteľnosť,   ktorej   sa   ňou   tvrdené   právo   malo   týkať,   bola predmetom dedenia   v konaní o dedičstve po nebohom J.   K. (manželovi navrhovateľky) vedenom   na   Štátnom   notárstve   v S.   pod   sp.   zn.   D   875/79.   Rozhodnutím   o   dedičstve z 29. júna 1979 (právoplatným dňom 21. mája 1980) bola schválená dohoda o vyporiadaní dedičstva, v zmysle ktorej dedič J. K. (syn poručiteľa a navrhovateľky) nadobudol podiel ¾ nehnuteľností s tým, že svojim sestrám vyplatí po 1/3 nadobudnutého podielu nehnuteľnosti. Zároveň   sa   J.   K.   zaviazal   poskytnúť   manželke   poručiteľa   (t.   j.   navrhovateľke)   „právo doživotného   bezplatného   spolubývania   v zdedenom   dome“.   Navrhovateľka   užívala   tento dom so synom J. K., ktorý sa v roku 1982 oženil s odporkyňou 1/ a po dvoch rokoch sa aj s deťmi z domu odsťahovali do družstevnej bytovky v H. pre nezhody s navrhovateľkou. J. K.   zomrel   2. októbra   2004   a   jeho   dedičkou   sa   stala   jeho   manželka   (odporkyňa   1/). Spoluvlastníčkou podielu ¼ nehnuteľností je naďalej aj odporkyňa 2/, ktorá tento podiel nadobudla dedením po svojom otcovi v roku 1974.

Vecné bremená obmedzujú vlastníka nehnuteľnej veci v prospech niekoho iného tak, že je povinný niečo trpieť,   niečoho   sa   zdržať alebo   niečo konať.   Práva   zodpovedajúce vecným bremenám sú spojené buď s vlastníctvom určitej nehnuteľnosti, alebo patria určitej osobe (§ 151n a nasl. Občianskeho zákonníka). Vecné bremená vznikajú písomnou zmluvou, na základe závetu v spojení s výsledkami konania o dedičstve, schválenou dohodou dedičov, rozhodnutím príslušného orgánu alebo zo zákona. Právo zodpovedajúce vecnému bremenu možno   nadobudnúť   tiež   výkonom   práva   (vydržaním);   ustanovenia   §   134   Občianskeho zákonníka tu platia obdobne. Na nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecným bremenám je   potrebný   vklad   do   katastra   nehnuteľností   (§   151o   ods.   1   Občianskeho   zákonníka). Oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť (§ 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Pre začiatok a trvanie doby podľa odseku 1 sa použijú primerane ustanovenia o plynutí premlčacej doby (§ 134 ods. 4 Občianskeho zákonníka).

Občiansky zákonník považuje vydržanie (§ 134 Občianskeho zákonníka) za jeden zo spôsobov pôvodného nadobudnutia práva, pri ktorom sa na základe splnenia zákonom osobitne   určených   podmienok   priznávajú   právne   účinky   aj   len   domnelému   právu, vyplývajúcemu z domnelého právneho vzťahu medzi jeho určitými subjektmi, ak toto právo bolo vykonávané počas ustanovenej doby nerušene a nepretržite v dobrej viere, že nejde o právo len domnelé.

Predpoklady   vydržania   práva   zodpovedajúceho   vecnému   bremenu   sú   totožné s predpokladmi nevyhnutými pre vydržanie vlastníckeho práva. Ako je predpokladom dobrej viery u oprávneného držiteľa veci jeho presvedčenie, že mu vec patrí ako vlastníkovi, tak predpokladom   dobrej   viery   oprávneného   držiteľa   práva   zodpovedajúceho   vecnému bremenu   je   presvedčenie,   že   mu   patrí   právo   zodpovedajúce   vecnému   bremenu.   Toto presvedčenie musí byť podložené konkrétnymi skutočnosťami, ktoré ho k nemu oprávňujú. Oprávnený držiteľ práva zodpovedajúceho vecnému bremenu musí byť „so zreteľom ku všetkým   okolnostiam“   v   dobrej   viere,   že   sa   stal   subjektom   práva   na   základe   zákonom predpokladaného spôsobu vzniku vecného bremena, teda, že právo, ktoré k cudzej veci vykonáva, mu patrí, lebo riadne vzniklo alebo na neho riadne prešlo.

Otázka   existencie   dobrej   viery   držiteľa   sa   posudzuje   z   hľadiska   objektívneho, t. j. podľa toho, či držiteľ pri normálnej opatrnosti, ktorú možno od neho požadovať, nemal a nemohol mať pochybnosti o tom, že mu právo zodpovedajúce vecnému bremenu vzniklo a že   mu   patrí.   Dobromyseľnosť   držby   zaniká   v   momente,   keď   sa   držiteľ   oboznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne boli spôsobilé vyvolať pochybnosti o tom, že mu toto právo   patrí.   Nejde   preto   o   držbu   dobromyseľnú,   pokiaľ   držiteľ   vedel   od   počiatku o skutočnostiach   objektívne   (u   každého   iného   nachádzajúceho   sa   v   obdobnej   situácii) spôsobilých vyvolať pochybnosti o tom, že mu toto právo patrí.

Z   ustanovenia   §   151o   ods.   1   veta   prvá   Občianskeho   zákonníka   vyplýva,   že nevyhnutnou   podmienkou   vydržania   práva   zodpovedajúceho   vecnému   bremenu   je (medziiným) existencia právneho dôvodu (titulu), z ktorého subjekt so zreteľom na všetky okolnosti vyvodzuje a je v dobrej viere, že z určitého právneho vzťahu (v skutočnosti len domnelého) jemu patrí právo k cudzej veci spôsobilé byť obsahom vecného bremena a že na druhej strane je niekto iný povinný strpieť výkon tohto práva.

Podľa   právneho   názoru   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   za   takýto   právny dôvod (titul) nemožno považovať dohodu dedičov, ktorá bola uzavretá v konaní o dedičstve po   poručiteľovi   J.   K.   Jej   súčasťou   bol   iba   osobný   záväzok   dediča   J.   K.   poskytnúť navrhovateľke   „právo   bezplatného   doživotného   užívania   a   spolubývania   v   zdedenej nehnuteľnosti“. Obsah spisu svedčí o tom, že navrhovateľka jednoznačne vedela o obsahu a právnej povahe uvedeného záväzku jej syna. Nemohla byť preto „so zreteľom na všetky okolnosti“   v   dobrej   viere,   že   je   držiteľkou   práva   zodpovedajúceho   vecnému   bremenu. Zo spisu   nevyplýva,   že   by   táto   dedičská   dohoda   alebo   nejaká   iná   právna   skutočnosť opodstatňovali   ňou   v   konaní   tvrdené   vnútorné   presvedčenie,   že   v   právnom   vzťahu, o existencii   ktorého   sa   (údajne)   domnievala,   je   ona   oprávnenou   z   vecného   bremena a (spolu)vlastníčky nehnuteľnosti sú povinnými trpieť výkon tohto jej oprávnenia. Na tom nič   nemení,   že   nehnuteľnosť   užívala   po   dobu,   ktorá   je   stanovená   pre   vydržanie   práva zodpovedajúceho vecnému bremenu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za správny názor súdov nižších stupňov, že uvedený záväzok je svojím charakterom osobným záväzkom obligačnej povahy a nie vecnoprávnej povahy spojenej s vlastníctvom nehnuteľnosti. Záväzok takejto (len osobnej) povahy smrťou J. K. v roku 2004 nevyhnutne zanikol a na právnu nástupkyňu menovaného (odporkyňu 1/) nemohol prejsť. Tento záväzok nestratil svoju pôvodnú obligačnú povahu a nezmenil sa na vecné bremeno ani v zmysle § 135b a § 135c Občianskeho zákonníka v znení platnom od 1. apríla 1983 Zb. (t. j. od účinnosti zákona č. 131/1982 Zb.).

Pre úplnosť treba dodať, že v čase uzavretia dedičskej dohody (1979), súčasťou ktorej bol uvedený osobný záväzok dediča J. K., Občiansky zákonník vôbec neupravoval možnosť vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. Vzhľadom na to ani v tom čase nemohla byť uzavretá dohoda o zriadení vecného bremena.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nesúhlasí s mimoriadnym dovolaním, pokiaľ sa v ňom   namieta   nedostatočné   zistenie   rozhodujúcich   skutkových   okolností.   Súdy   oboch stupňov   správne   posudzovali   v   danej   veci   splnenie   podmienok   vydržania   práva zodpovedajúceho   vecnému   bremenu.   Súd   prvého   stupňa   podrobne   vypočul   účastníkov konania, vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi, najmä rozhodnutím Štátneho notárstva v S. z 29. júna 1979 č. k. D 875/79, na podklade ktorého posúdil, či toto rozhodnutie mohlo byť „so zreteľom na všetky skutočnosti“ navrhovateľkou považované za dôvod (titul) jej oprávnenej držby. Tieto dôkazy boli postačujúce pre obstaranie rozhodujúcich skutkových zistení a aj pre ich správne právne posúdenie.

Z vyššie uvedených dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k inej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 243f   ods.   1   písm.   b/   O.   s.   p.)   a   že   mimoriadnym   dovolaním   napadnuté   rozsudky nespočívajú   na   nesprávnom   právnom   posúdení   veci   (§   243f   ods.   1   písm.   c/   O.   s.   p.). Vzhľadom   na to,   že nie   je   daný   dôvod mimoriadneho   dovolania uplatnený generálnym prokurátorom a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 243f ods. 1 písm. a/ O. s. p., Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   mimoriadne   dovolanie   ako   neopodstatnené   zamietol (§ 243i a § 243b ods. 1 O. s. p.).»

Kľúčová   námietka sťažovateľky spočíva   v tom, že všeobecné súdy mali vo veci vykonať   ďalšie   ňou   navrhované   dôkazy   – „výsluchom   svedkov   a   listinami   za   účelom preukázania   skutočnosti   v   súvislosti   s   bývaním   sťažovateľky   v   rodinnom   dome   a   tiež s obsahom neformálnej dohody po nebohom J. K., ktorá predchádzala dedičskej dohode uzavretej   dedičmi   pred   Štátnym   notárstvom   v S.   v   roku   1980“, lebo   len   po doplnení dokazovania   bolo   možné   vo   veci   spravodlivo   rozhodnúť.   Vo   vzťahu   k namietanému postupu a rozsudku najvyššieho súdu sťažovateľka predovšetkým tvrdí, že najvyšší súd sa vôbec   nevysporiadal   s   argumentmi   generálneho   prokurátora   uvedenými   v mimoriadnom dovolaní.

V súvislosti s námietkami sťažovateľky ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (m.   m.   II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, resp. či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,   III.   ÚS   180/02   atď.).   O   svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   zákonného predpisu   všeobecným   súdom   možno   uvažovať   vtedy,   ak   by   sa   jeho   názor   natoľko odchýlil od   znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Vychádzajúc z uvedeného bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či najvyšší súd ako dovolací   súd   svoj   rozsudok   sp.   zn.   3   MCdo   1/2010   z 15.   decembra   2011   primeraným spôsobom odôvodnil a či ho nemožno považovať za arbitrárny, a teda z ústavného hľadiska za neakceptovateľný a neudržateľný.

Poukazujúc najmä na citovanú časť odôvodnenia namietaného rozsudku ústavný súd zastáva názor, že ním nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľkou označených základných práv   podľa   ústavy   a listiny   a práv   podľa   dohovoru   a   charty.   Namietaný   rozsudok najvyššieho   súdu   je   primeraným   spôsobom   odôvodnený   a   nemožno   ho   považovať   ani za arbitrárny. Najvyšší súd jasne a zrozumiteľne vysvetlil, prečo v danom prípade nešlo o vydržanie   práva   zodpovedajúceho   vecnému   bremenu   (nedostatok   dobromyseľnosti sťažovateľky vyplývajúci z jej vedomosti o obsahu a právnej povahe záväzku jej syna J. K., ktorý na seba prevzal v rámci dedičského konania po nebohom manželovi sťažovateľky J. K.), pričom tento svoj záver oprel o podrobný a ustálený výklad príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka týkajúcich sa vydržania a taktiež vysvetlil, prečo v danom prípade bolo pre záver súdov oboch stupňov postačujúce vykonané dokazovanie a prečo teda nebolo potrebné vo veci vykonať ďalšie dokazovanie.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi názormi najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými.

Odôvodnenie   namietaného   rozsudku   najvyššieho   súdu   nevykazuje   nedostatky; je jasné, zrozumiteľné. Aj preto ústavný súd argumentáciu najvyššieho súdu obsiahnutú v odôvodnení   jeho   rozhodnutia   považuje   z   ústavného   hľadiska   za   akceptovateľnú a udržateľnú.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva podľa čl. 47 charty ústavný súd navyše považoval   za   potrebné   uviesť,   že   ide   o právo,   ktoré   nie   je   na   vec   sťažovateľky aplikovateľné. Zo znenia čl. 51 ods. 1 charty, ako aj judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (napr.   rozsudok   z 13.   júna 1989 vo veci   5/88 Wachauf, Zb.   1989,   s.   2609,   alebo rozsudok   z 18.   decembra   1997   vo   veci   C-309/96   Annibaldi,   Zb.   1997,   s.   I-7493)   totiž jednoznačne vyplýva, že povinnosť členských štátov rešpektovať práva vymedzené v práve Európskej   únie   je   pre   členské   štáty   záväzná   výlučne   vtedy,   ak   ide   o konanie   v rámci pôsobnosti Európskej únie.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   namietaným rozsudkom   najvyššieho   súdu   a   sťažovateľkou   označenými   základnými   právami   podľa ústavy a listiny a právami podľa dohovoru a charty neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by   naznačovala   reálnu   možnosť   vysloviť   ich   porušenie   po   prípadnom   prijatí   sťažnosti na ďalšie   konanie.   Najvyšší   súd   rozhodol   vo   veci   sťažovateľky   spôsobom,   s   ktorým sťažovateľka   síce   nesúhlasí,   ale rozhodnutie   bolo náležite   odôvodnené   na základe   jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať.

Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol   v   tejto   časti   sťažnosť   sťažovateľky   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. marca 2012