znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 154/2011-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. M., Ž., zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. C., s. r. o.,   Ž.,   konajúcej   prostredníctvom   konateľa   a advokáta   JUDr.   D.   C.,   vo   veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 Co/291/2010 z 25. novembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. marca 2011 doručená   sťažnosť   M.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn.   9 Co/291/2010   z 25.   novembra   2010   (ďalej aj „namietaný rozsudok“ alebo „napadnutý rozsudok“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi domáhala voči žalovaným (jej synovi ako žalovanému v 1. rade a v čase podania žaloby jeho vtedajšej manželke ako žalovanej v 2. rade) určenia vlastníckeho práva k bytu č. 15 nachádzajúcemu sa na... ulici v..., zapísanému na LV č..., ktorý bol ku dňu podania žaloby v bezpodielovom vlastníctve žalovaných.

V sťažnosti sťažovateľka zrekapitulovala okolnosti, za ktorých ako pôvodná výlučná vlastníčka   uvedeného   bytu   ho   neskôr   na   naliehanie   žalovaných,   aby   im   ho „formálne previedla... do vlastníctva pre účely úverovej zmluvy, s tým, že mňa budú stále považovať za vlastníčku bytu a po získaní úveru spätne prevedú darovacou zmluvou predmetný byt na mňa“, napokon odpredala. Sťažovateľka poukazuje na to, že v kúpnej zmluve o predaji bytu   z 27.   júla   2001   (ďalej   aj „kúpna   zmluva“)   bola   uvedená   fiktívna   kúpna   cena 500 000 Sk   zhodná   s výškou   úveru   požadovanej   žalovanými   od   P.,   a. s.,   ktorý   im   bol následne aj poskytnutý. Neskôr sa manželstvo žalovaných ocitlo v kríze a žalovaná v 2. rade sa   z bytu   získaného   kúpnou   zmluvou   uzatvorenou   so sťažovateľkou   ako   predávajúcou odsťahovala. Keďže sťažovateľka tento byt stále užívala, vzhľadom na vzniknuté rozpory medzi žalovanými požadovala v zmysle tvrdenej ústnej dohody s nimi o jeho spätný prevod. Tento prevod sa mal zrealizovať na základe darovacej zmluvy, čo však žalovaná v 2. rade odmietla.

Okresný   súd   Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“)   rozsudkom   č. k.   18 C/51/2010-54 z 20. mája   2010   žalobu   sťažovateľky   o určenie   vlastníckeho   práva   k označenému   bytu zamietol a svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že podľa čl. 10 kúpnej zmluvy jej účastníci vyhlásili,   že   ju   uzavreli   slobodne   a vážne,   a preto   sťažovateľka   si   musela   byť vedomá následkov podpísania zmluvy, ktorej obsah jej bol známy. Podľa názoru okresného súdu bolo   preukázané,   že   sťažovateľka   chcela   žalovaným   predať   predmetný   byt,   aj   keď   iba na určitý čas, avšak v čase podpísania kúpnej zmluvy bola daná vážnosť prejavu vôle. Na   odvolanie   sťažovateľky   krajský   súd   namietaným   rozsudkom   napadnutý prvostupňový rozsudok potvrdil. Potvrdzujúci rozsudok odôvodnil predovšetkým tým, že kúpna   zmluva   je   prísne   formálny   úkon,   a preto   úmysel   strán   musel   byť   zistený   len zo zmluvy samotnej. Krajský súd ďalej v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval, že kúpna   zmluva   obsahovala   všetky   náležitosti,   účastníci   boli   spôsobilí   na   právne   úkony a vedeli o následkoch tohto úkonu. To, že malo ísť iba o dočasnú stratu vlastníctva, z kúpnej zmluvy nevyplývalo,   rovnako   tak   ani zákon   dočasný   prevod   nepozná,   pričom   v kúpnej zmluve neboli žiadne iné vedľajšie dojednania. Vzhľadom na to sa krajský súd stotožnil so závermi prvostupňového súdu.

Sťažovateľka   zastáva   názor,   že   napadnutý   rozsudok „je   arbitrárny,   v rozpore s princípom spravodlivosti ako aj obsahom súdneho spisu, v ktorom z jednotlivých listín ako aj z vykonaného dokazovania logickým výkladom vyplýva, že sťažovateľka nemohla mať vážnu   vôľu   odpredať   byt,   pritom   za   kúpnu   cenu,   ktorá   ani   z polovice   nepredstavuje skutočnú hodnotu bytu a navyše aj bez toho, aby bolo zriadené k bytu právo doživotného užívania v prospech sťažovateľky“. V tomto smere považuje sťažovateľka závery krajského súdu za nesúladné s vykonanými skutkovými zisteniami, čo podľa nej nie je v odôvodnení rozsudku vyhodnotené.

Za   kľúčové   pochybenie   považuje   sťažovateľka   spôsob,   akým   krajský   súd interpretoval ustanovenia kúpnej zmluvy, ktorý bol podľa nej formálny. V súvislosti s tým poukazuje na tú časť odôvodnenia krajského súdu, v ktorej sa uvádza, že zmluva je prísne formálny úkon, a preto úmysel strán musel byť zistený len zo samotnej zmluvy, ale taktiež upriamuje   pozornosť   na   názor   krajského   súdu,   podľa   ktorého   je   v písomne   urobenom právnom úkone významná len vôľa jeho účastníkov vyjadrená v písomnom texte. Naopak, zámery účastníkov nevyjadrené v písomnom texte nie sú právne významné.

Takýto prístup hodnotí sťažovateľka ako prehnaný formalizmus, ktorý nie je podľa nej z hľadiska základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie akceptovateľný. Sťažovateľka v nadväznosti na to tvrdí, že „Svojím spôsobom ide o zásah do zmluvnej slobody občana, princípu zmluvnej voľnosti a jej ochrany v zmysle čl. 2 ods. 3 Ústavy SR, nakoľko pri výklade dohodnutých ustanovení by mal súd prioritne vychádzať zo skutočnej vôle účastníkov zmluvy. Ak vôľa účastníkov zmluvy smeruje k inému významu, má táto vôľa prednosť pred doslovným výkladom textu nimi formulovanej zmluvy. Aj podľa Občianskeho zákonníka právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale hlavne tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil.“.

Napokon   sťažovateľka   dodáva,   že   formalistická   interpretácia   kúpnej   zmluvy odvolacím súdom má pre ňu „absurdné, nepriaznivé dôsledky. Stratila vlastníctvo k bytu, ktorý už 25 užíva a keďže aj kúpna cena 500.000,- Sk bola iba fiktívna, za prevod bytu nedostala   žiadnu   náhradu   tak   ako   to   medzi   účastníkmi   bolo   mimo   písomnej   dohody. Sťažovateľka   doteraz   žije   v právnej   neistote   a byt   naďalej   užíva   len   s tichým   súhlasom odporcov.“.

Sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   jej   sťažnosti   na   ďalšie   konanie v náleze vyslovil, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9 Co/291/2010 z 25. novembra 2010 bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby uvedený rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľka   taktiež   žiadala   priznať   úhradu   trov   konania   v sume,   ktorú   vyčísli „pri skončení veci samej“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom všeobecného súdu alebo jeho namietaným rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo označeným rozhodnutím všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6   ods. 1   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu   sp. zn.   9 Co/291/2010   z 25.   novembra 2010,   ktorým   potvrdil   zamietajúci   rozsudok   okresného   súdu   č. k.   18 C/51/2010-54 z 20. mája 2010 o určenie vlastníckeho práva k dvojizbovému bytu č. 15 na Berlínskej ulici v Žiline.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).

Sťažovateľka   namieta,   že   proces   uzavretia   spornej   kúpnej   zmluvy   tak,   ako   ho vyhodnotili všeobecné súdy, odporuje ako právu, tak aj logike a vykonanému dokazovaniu, ale   tiež   aj   faktickej   skutočnosti.   V sťažnosti   predkladá   svoj   výklad   skutkového   deja a dospieva k názoru o nesprávnosti právnych záverov krajského súdu, ktorý skutkový stav vyhodnotil a posúdil odlišne od nej.

Sťažovateľkina právna argumentácia vzťahujúca sa na okolnosti, za ktorých bola kúpna zmluva uzatvorená, bola už obsahom ňou podaného odvolania proti prvostupňovému rozsudku.   Ústavný   súd   sa   preto   zameral   na   posúdenie,   či   krajský   súd   namietaným rozsudkom,   ako   aj postupom,   ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu,   neporušil   sťažovateľkou v sťažnosti   označené   práva   tým,   že   by   sa   s   jej   argumentmi   adekvátne   nezaoberal a nevysporiadal. Ústavný súd preskúmal sťažnosť spolu s napadnutým rozsudkom v rozsahu svojej právomoci danej mu ústavou, t. j. z pozície nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je ďalšou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva, a ako taký nie je oprávnený zasahovať do rozhodovacej právomoci všeobecných súdov, iba za predpokladu, že by nepostupovali v súlade s ústavnoprávnymi princípmi spravodlivého procesu obsiahnutými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy. Vzhľadom na to ústavný súd posúdil namietaný rozsudok z toho hľadiska, či skutkové zistenia, ku ktorým krajský súd dospel, majú dostatočnú   a racionálnu základňu a či   prijaté právne závery nie sú   s nimi v extrémnom nesúlade. Zaoberal sa aj tým, či podaný výklad je ústavne konformný, resp. naopak, či ho nemožno kvalifikovať ako svojvoľný.

V namietanom   potvrdzujúcom   rozsudku   krajský   súd   najskôr   uviedol   obsah odvolaním   sťažovateľky   napadnutého   rozsudku   okresného   súdu   č. k.   18 C/51/2010-54 z 20. mája 2005, opísal doterajší priebeh konania a venoval sa obsahu odvolania. Následne ako súd odvolací v intenciách § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 214 OSP rozsudok prvostupňového súdu ako vecne správny podľa § 219 OSP potvrdil potom, ako dospel k záveru, že okresný súd vykonal vo veci   dostatočné   dokazovanie, z výsledkov   vykonaného dokazovania vyvodil správny záver a svoje rozhodnutie aj náležitým a vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil.

Krajský súd uviedol, že „Právne úkony vyjadrené slovami je treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale menovite tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, pokiaľ nie je táto vôľa v rozpore s jazykovým prejavom. Ak sú pojmy použité k jazykovému vyjadreniu   v obsahu   písomnej   zmluvy   natoľko   jednoznačné,   že   z   nich   nemožno   ani s prihliadnutím k tvrdenej vôli účastníka zmluvy usudzovať na iný obsah právneho úkonu, nemožno obsah zmluvného ujednania vyložiť v rozpore s jazykovým prejavom. V právnom úkone, urobenom v písomnej forme, je právne významná len vôľa účastníkov, vyjadrená v písomnom   texte.   Zámery   účastníkov   nevyjadrené   v   písomnom   texte,   alebo   odlišné do zámeru v ňom zachytenom, sú právne bezvýznamné.

Kúpna zmluva o prevode nehnuteľností je dvojstranným hmotnoprávnym úkonom, a ako taký musí spĺňať požiadavky, stanovené všeobecnou časťou Obč. zákonníka, menovite ust. § 37 a nasl. pre právne úkony ako prejavy vôle účastníkov občianskoprávnych vzťahov (§ 34   OZ).   Právny   úkon   musí   byť,   okrem   iného,   určitý   (§ 37   ods. 1),   nesmie   alebo odporovať zákonu, alebo ho obchádzať a nesmie sa priečiť dobrým mravom (§ 39), musí byť urobený v písomnej forme tak, aby prejavy účastníkov boli obsiahnuté na tej istej listine (§ 40 ods. 1 a § 46). Pri dodržaní uvedených požiadaviek je právny úkon platný, pričom tieto požiadavky sa musia vzťahovať na všetky podstatné náležitosti kúpnej zmluvy ohľadne prevodu   nehnuteľností,   jej   účastníkov,   predmetu   kúpy   a   kúpnej   ceny,   a   to   ku   dňu uzatvorenia   (podpísania)   takejto   zmluvy.   Úmysel   strán   musí   byť   zistený   len   zo   zmluvy samotnej, lebo ide o prísne formálny právny úkon.

Vôľa, ako základný konštitutívny prvok právneho úkonu, má právnu relevanciu len vtedy,   ak   spĺňa   náležitosti,   ktoré   predpisuje   právo.   Občianskym   právom   požadované náležitosti   o takejto vôli,   okrem toho,   že vôľa musí byť   skutočne daná je to,   aby bola slobodná, vážna, bez omylu.

V teórii   občianskeho   práva   je   sporné,   akú   vôľu   treba   pokladať   za   vážnu.   Podľa prevažujúcich názorov, vôľa nie je vážna pri simulácii a tzv. vnútornej výhrade. Podľa iných názorov, vôľa nie je vážna, ak prejavujúci nechcel vyvolať právne následky, ktoré by inak v dôsledku jeho prejavu nastali (napríklad pri hre, vyučovaní, zo žartu alebo aj pri simulácii).“.

Krajský súd považoval za nesporné, že účastníci konania medzi sebou uzatvorili kúpnopredajnú   zmluvu o prevode   sporného   bytu   konštatujúc,   že   išlo   o   prísne   formálny úkon, a preto úmysel strán musel byť zistený zo zmluvy samotnej. Ďalej vyjadril názor, že tento úmysel nemožno popierať s odstupom niekoľkých rokov potom, keď zjavne došlo i k zmene vzájomných vzťahov medzi účastníkmi kúpnej zmluvy.

Podľa   krajského   súdu   sťažovateľkou   spochybňovaná   kúpnopredajná   zmluva obsahovala všetky   náležitosti   predpísané zákonom   a bola „predložená príslušnej správe katastra   na odvkladovanie.   Účastníci   kúpnopredajnej   zmluvy   boli   plne   spôsobilí k uzatvoreniu takéhoto právneho úkonu, ich spôsobilosť obmedzená nebola a teda si boli plne   vedomí   následkov,   ktoré   sa   s   uzatvorením   tohto   právneho   úkonu   a   rozhodnutím príslušného katastrálneho   orgánu   o odvkladovaní   viažu.   Vedeli,   že právnym dôsledkom uzatvorenia   tohto   hmotnoprávneho   úkonu   je   na   jednej   strane   strata   vlastníctva predávajúceho a na druhej strane nadobudnutie tohto vlastníctva kupujúcim. To, že by mala byť táto strata vlastníctva iba dočasnou, viazanou na určité podmienky z kúpnopredajnej zmluvy   nevyplývalo   a   ani   zákon   dočasné   uzatvorenie   kúpnej   zmluvy,   dočasný   prevod vlastníctva nepozná. Dôsledkom kúpnopredajnej zmluvy je definitívna strata vlastníctva, pričom zákon iba umožňuje dojednať si v kúpnej zmluve vedľajšie dojednanie v podobe výhrady vlastníctva, predkupného práva, práva spätnej kúpy, prípadne iných vedľajších dojednaní, majúcich povahu výhrad a podmienok, pripúšťajúcich zánik právneho vzťahu založeného kúpnou zmluvou. Ani tieto vedľajšie dojednania však účastníci ku kúpnej zmluve nepripojili, resp. do obsahu kúpnej zmluvy nezakomponovali.

Ani krajský súd potom vzhľadom na okolnosti, ktoré v priebehu ďalšieho obdobia po uzatvorení   kúpnej   zmluvy   nastali,   ako   i   na   okolnosť,   že   sporný   byt   ako   záloh, na zabezpečenie   úveru   poskytnutého   odporcom   mohla   poskytnúť   priamo   samotná navrhovateľka   bez   toho,   aby   riskovala   stratu   vlastníctva   k   spornému   bytu,   stotožnil   sa so závermi prijatými so strany okresného súdu a jeho rozhodnutie ako správne potvrdil.“.Ťažiskovým argumentom sťažnosti je nesúhlas sťažovateľky s použitím výkladu vôle účastníkov zmluvy iba na základe toho, ako je vyjadrená v jej písomnom texte namiesto zaujatia, podľa jej mienky, menej formalistického prístupu v danej právnej veci. Krajský súd potom, ako okresný súd vykonal vo veci pomerne rozsiahle dokazovanie (postupujúc v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov obsiahnutou v § 132 OSP), a na základe takto vykonaného dokazovania dostatočne zistil skutkový stav veci (predovšetkým, pokiaľ ide   o prejav   skutočnej   vôle   účastníkov   zmluvy),   zamietajúci   prvostupňový   rozsudok potvrdil ako vecne správny. Podľa názoru ústavného súdu boli všetky v konaní vykonané dôkazy riadne vyhodnotené z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti a vierohodnosti a v takto vykonanom vyhodnotení nemožno zistiť   logický   rozpor,   prípadne zjavné priklonenie sa v prospech   iba   jednej   zo   strán   konania.   Pokiaľ   všeobecný   súd   postupoval   v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, ústavnému súdu neprislúcha, aby opätovne „prehodnocoval“ hodnotenie dôkazov všeobecným súdom. Úlohou ústavného súdu zásadne nie je posudzovať celkovú zákonnosť rozhodnutia, proti ktorému bola sťažnosť podaná, ale jeho úlohou pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je zistiť, či napadnutým rozhodnutím mohlo   byť   zasiahnuté   do   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd sťažovateľky. V tomto zmysle sa ústavný súd nezaoberá právnou argumentáciou všeobecných súdov, ale iba ústavnoprávnymi aspektmi konkrétnej veci (IV. ÚS 370/04).

Základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie, porušenia ktorých   sa   sťažovateľka   dovoláva,   neznamená,   že   je   jednotlivcovi   zaručované   priamo a bezprostredne   právo   na   také   rozhodnutie,   ktoré   zodpovedá   jeho   názoru,   ale   mu   je garantované právo na spravodlivé občianske súdne konanie, v ktorom sa uplatňujú zásady súdneho   rozhodovania   v súlade   so   zákonom   a ústavnými   princípmi.   Sťažovateľka   mala v konaní   nepochybne   možnosť   uplatniť   pred   súdmi   oboch   stupňov   všetky   procesné prostriedky na obhájenie svojich práv. Skutočnosť, že krajský súd založil svoje rozhodnutie na právnom názore, s ktorým sa sťažovateľka nestotožňuje, neznamená, že je jej sťažnosť dôvodná (obdobne napr. m. m. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ústavou zaručené základné právo na súdnu   ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom   a nemožno   ho   účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   len   víťazstvo v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné na posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú   z konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a   preto   aj   celkom   legitímne   a ústavne akceptovateľné. Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia prvostupňového   súdu   za   legitímny   s ústavným   kritériám   zodpovedajúcou   mierou interpretácie na vec aplikovaných zákonných ustanovení a vylučujúci možnosť porušenia základného   práva   sťažovateľky   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením v sťažnosti označených práv, sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pri jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami, ktoré v nej sťažovateľka nastolila.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2011