znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 154/09-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. apríla 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Mgr.   L.   J.,   P.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základných   práv   podľa   čl. 20,   čl. 36   a čl. 46   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 255/2007 z 25. novembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. L. J. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. marca 2009 doručená sťažnosť Mgr. L. J. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných   práv   podľa   čl. 20,   čl. 36   a čl. 46   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) rozsudkom   Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 255/2007 z 25. novembra 2008 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Zo sťažnosti a z vyžiadaného súvisiaceho spisu Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) vyplýva, že sťažovateľ bol žalobcom v konaní vedenom okresným súdom pod   sp. zn.   PN-4 C 53/02   o určenie,   že   jeho   neprítomnosť   v práci   19.   januára   2000 až 21. januára 2000, 31. januára 2000, 1. až 4. februára 2000, 7. februára 2000 a 8. februára 2000   nie   je   neospravedlniteľnou   absenciou,   a   iné.   Okresný   súd   rozsudkom   sp. zn. PN-4 C 53/02 zo 7. februára 2006 žalobe v časti o určenie, že neprítomnosť sťažovateľa v práci   v uvedených   dňoch   nebola   neospravedlnenou   absenciou,   vyhovel.   Krajský   súd v Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   na odvolanie   žalovanej   (Základnej   školy   B.),   ale aj sťažovateľa (vo vzťahu k zamietajúcemu výroku o nepriznaní náhrady neoprávnene krátenej mzdy za dovolenku) rozsudkom sp. zn. 23 Co 128/06 z 12. marca 2007 zmenil rozsudok prvostupňového súdu tak, že žalobu zamietol. V odôvodnení svojho rozsudku krajský súd poukázal na rozdiel od súdu prvého stupňa na to, že sťažovateľ odcestoval na kúpeľnú liečbu   bez   toho,   aby   mal   ukončenú   práceneschopnosť,   pričom   mal   za   preukázané,   že sťažovateľ   bol   viackrát   upozorňovaný   svojou   všeobecnou   lekárkou,   že   pri   nástupe na kúpeľnú liečbu nemôže byť práceneschopný. Z kúpeľného poukazu sťažovateľa taktiež vyplynulo, že nešlo o tzv. kúpeľný poukaz „X“, a preto sťažovateľ si mal vziať dovolenku. Krajský   súd   taktiež   zistil,   že   sťažovateľ   zamestnávateľa   nepožiadal   o dovolenku (ani o pracovné voľno s náhradou   mzdy   alebo bez náhrady   mzdy) a svoju neprítomnosť v práci neospravedlnil, hoci mu v tom nebránili žiadne objektívne prekážky. Podľa záverov krajského   súdu   preto   žalovaná   postupovala   správne,   ak kvalifikovala   neprítomnosť sťažovateľa v práci ako neospravedlnenú absenciu a krátila mu z toho dôvodu dovolenku.

Rozsudok krajského súdu napadol sťažovateľ dovolaním požadujúc, aby ho dovolací súd zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V dovolaní najmä uviedol, že nemal možnosť navrhnúť   vykonanie   ďalších   dôkazov   na   vyvrátenie   alebo   aspoň   spochybnenie   tvrdení svedkyne MUDr. M., poukazujúc na rozpory medzi jej tvrdeniami a ďalšími vykonanými dôkazmi. V dôsledku toho vyslovil názor, že mu bola ako účastníkovi konania postupom krajského súdu znemožnená realizácia jeho procesných práv a že mu bola odopretá možnosť prieskumu nových zistení, ktoré dovolací súd považoval za rozhodujúce.

Sťažovateľ   v sťažnosti   predkladá   svoju   verziu   skutkového   stavu   v súvislosti s okolnosťami nástupu na kúpeľnú liečbu spochybňujúc hodnovernosť výpovede menovanej svedkyne, ako aj tvrdenia, že svoju neprítomnosť v práci neospravedlnil.

Pokiaľ   sa   v namietanom   rozsudku   uvádza,   že   sťažovateľ „svojvoľne   odcestoval na kúpeľnú liečbu bez toho, aby išiel ukončiť práceneschopnosť“, označuje to v sťažnosti za klamstvo.

Z týchto dôvodov sťažovateľ žiada, aby ústavný súd namietaný rozsudok zrušil.

Sťažovateľ   napokon   požiadal,   aby   mu   ústavný   súd   ustanovil   v   konaní   o   jeho sťažnosti vzhľadom na jeho nepriaznivú sociálnu situáciu právneho zástupcu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie   o sťažnostiach   je   bližšie   upravené   predovšetkým   v   § 49   až   § 56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Predmetom   sťažnosti   sťažovateľa   je   namietané   porušenie   jeho   základných   práv zaručených   v   čl. 20,   čl. 36   a čl. 46   ústavy   rozsudkom   najvyššieho   súdu   (ako   súdu dovolacieho) sp. zn. 2 Cdo 255/2007 z 25. novembra 2008.

Pokiaľ ide o namietaný rozsudok najvyššieho súdu, možno zo sťažnosti vyvodiť, že sťažovateľ považuje za porušenie svojich základných práv spôsob, akým sa najvyšší súd vysporiadal v predmetnej veci s vykonanými dôkazmi v rámci ich hodnotenia a následného vyvodenia zodpovedajúcich skutkových a právnych záverov v jeho meritórnom konečnom rozhodnutí.

Základom argumentácie sťažovateľa je teda v podstate nesúhlas s právnym názorom najvyššieho súdu vysloveným v odôvodnení namietaného rozsudku.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu   a inú   právnu   ochranu   je   umožniť   každému   reálny   prístup   k súdu,   pričom tomuto základnému   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať   a   rozhodnúť   (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a slobôd   vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný   súd   nie   je   v zásade   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.   Právomoc   ústavného   súdu   konať   a rozhodovať   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných   práv   a slobôd   je   daná   v prípade,   že   je   vylúčená   právomoc   všeobecných súdov,   alebo   v prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v príslušnej   medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho označených základných práv namietaným   rozsudkom,   ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   v danej   veci   nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov.

V právomoci ústavného súdu preto zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci   najvyššieho   súdu   v súvislosti   s jeho rozhodnutím   o sťažovateľovom   dovolaní rozsudkom   sp. zn.   2 Cdo 255/2007   z 25.   novembra   2008   sú   zlúčiteľné   s označeným článkom ústavy.

Ústavný   súd   ešte   pripomína,   že   napadnuté   rozhodnutie   posudzuje   iba   z hľadiska kritérií ústavných predpisov a nimi garantovaných základných práv a slobôd. Vzhľadom na to nie je jeho úlohou do detailov preskúmať prípad z pozície v okolnostiach prípadu aplikovaných   právnych   noriem   ani   opätovne   podrobiť   revízii   napadnutý   rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení najvyššieho súdu, ak tieto nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého rozsudku s ústavou.

V zmysle svojej judikatúry ústavný súd považuje za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a právne   skutočnosti   (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s obsahom   rozsudku   najvyššieho   súdu   dospel k záveru,   že   tento   svoje   rozhodnutie   náležite   odôvodnil,   čo   vyplýva   aj   z tejto   časti odôvodnenia napadnutého rozsudku:

«Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon   pripúšťa   (§ 236   ods. 1   O. s. p.).   Bez   ohľadu   na   to,   či   odvolací   súd   rozhodol rozsudkom   alebo   uznesením,   ustanovenie   § 237   O. s. p.   pripúšťa   dovolanie   proti   jeho rozhodnutiu,   ak   konanie,   v   ktorom   bolo   vydané,   je   postihnuté   niektorou   z   vád vymenovaných   pod   písmenami   a/   až   g/.   Na   tieto   vady   konania   musí   dovolací   súd prihliadnuť ex officio, teda vždy, či už ich existenciu účastník namieta alebo nie (§ 242 ods. 1   veta   druhá   O. s. p.).   Dovolateľ   namietal   vadu   podľa   ustanovenia   § 237   písm.   f/ O. s. p.   a   to,   že   postupom   odvolacieho   súdu   mu   bolo   znemožnené   navrhnúť   vykonanie ďalších   dôkazov   na   vyvrátenie   alebo   aspoň   spochybnenie   tvrdení   svedkyne   MUDr.   M. Dovolací súd z obsahu zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom 12. 3. 2007 (č. l. 161 a nasl. spisu) zistil, že na tomto pojednávaní bola vypočutá MUDr. M. Na pojednávaní bol žalobca osobne prítomný ako aj jeho právna zástupkyňa. Mal preto možnosť hneď reagovať spolu so svojou právnou zástupkyňou na výpoveď tejto svedkyne. Z uvedeného vyplýva, že mu   preto   nebola   znemožnená   realizácia   jeho   procesných   práv   (§ 237   písm.   f/ O. s. p.) odvolacím súdom navrhovať dôkazy a sa k nim vyjadrovať, konkrétne k výpovedi MUDr. M. Vadou   uvedenej   povahy   v   dovolacom   konaní   nevyšli   najavo   ani   iné   vady   uvedené   v ustanovení § 237 písm. a/ až g/ O. s. p.

Dovolanie žalobcu smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalobu zamietol.

Podľa   § 238   ods. 1   O. s. p.   je   dovolanie   prípustné,   ak   smeruje   proti   rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Dovolanie žalobcu smeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu vo veci samej, preto je prípustné.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   oprávnený   rozhodnutie   odvolacieho   súdu preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom (ak nejde o prípad uvedený v § 242 ods. 2 O. s. p.) je viazaný uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil (§ 242 ods. 1 O. s. p.).

Žalobca v dovolaní uplatnil dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., tvrdiac,   že   napadnutý   zmeňujúci   rozsudok   odvolacieho   súdu   spočíva   na   nesprávnom právnom   posúdení   veci.   Právnym   posúdením   je   činnosť   súdu,   pri   ktorej   zo   skutkových zistení   vyvodzuje   právne   závery   a   na   zistený   skutkový   stav   aplikuje   konkrétnu   právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav veci; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil náležitý právny predpis alebo síce aplikoval správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Z obsahu spisu vyplýva, že odvolací súd správne vychádzal zo zistenia, že žalobca svojvoľne   odcestoval   na   kúpeľnú   liečbu   bez   toho,   aby   išiel   ukončiť   práceneschopnosť. Na kúpeľnú   liečbu nemohol   nastúpiť   ako   práceneschopný,   pričom   na   túto   okolnosť   bol upozornený a vedel, že nejde na kúpeľnú liečbu s poukazom „X“. Odvolací súd ďalej zistil, že   žalobcovi   nebránili   žiadne   objektívne   prekážky   ani   zdravotného   alebo   osobného charakteru, aby požiadal o dovolenku alebo neplatené voľno a tieto skutočnosti oznámil zamestnávateľovi.

Podľa   názoru   dovolacieho   súdu   ak   žalobca   takto   nepostupoval,   neprítomnosť žalobcu v uvedené dni treba kvalifikovať ako neospravedlnenú absenciu a v tomto smere treba súhlasiť s odvolacím súdom.

Dovolací súd takisto poukazuje v podrobnostiach na výstižné dôvody rozhodnutia odvolacieho súdu, s ktorými sa stotožňuje. Ďalšie námietky žalobcu preto dovolací súd považoval za právne bezvýznamné.»

Predmetné rozhodnutie (jeho odôvodnenie) obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery   (aj   s prihliadnutím   na   obšírne   odôvodnenie   rozsudku   krajského   súdu   sp. zn. 23 Co 128/06   z 12.   marca   2007,   na   ktoré   sa   najvyšší   súd   v odôvodnení   namietaného rozsudku   odvoláva   a stotožňuje   sa   s ním)   boli   svojvoľné   alebo   zjavne   neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Závery vyslovené v namietanom rozsudku najvyššieho súdu považuje ústavný súd za ústavne aprobovateľné, nesignalizujúce možnosť   existencie príčinnej   súvislosti   s namietaným   porušením   označených   základných práv sťažovateľa.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Ústavný   súd   sa   z obsahu   napadnutého   rozsudku   presvedčil,   že   najvyšší   súd   sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne   objasňujú   skutkový   a právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia, postačuje   na   záver   o tom,   že   z tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo   účastníka na spravodlivé   súdne   konanie   (m. m.   IV. ÚS 112/05,   I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutého dovolacieho   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne   odôvodnené   a majú   oporu   vo vykonanom dokazovaní. Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle a je   dostatočne   odôvodnené   na   základe   jeho   vlastných   myšlienkových   postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne   aj   I. ÚS 21/98,   III. ÚS 209/04)   a v   tejto   situácii   nemá   dôvod   zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.

Čo   sa   týka   konkrétnych   výhrad sťažovateľa   k zistenému   skutkového   stavu a k tvrdeniam   s tým   súvisiacim,   ústavný   súd   najmä   s   prihliadnutím   na   svoje   osobitné postavenie   vo   vzťahu   k rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov,   na   odôvodnenie napadnutého rozhodnutia   a v neposlednom   rade   aj   s   poukazom   na   to,   že   obsahom základného   práva   na súdnu   ochranu,   ktorým,   ako   už   bolo   uvedené,   nie   je   právo na rozhodnutie   v   súlade   s právnym   názorom   účastníka   súdneho   konania,   resp.   právo na úspech   v   konaní   (obdobne   napr.   II. ÚS 218/02,   III. ÚS 198/07,   I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), nepovažoval už za potrebné osobitne sa im podrobnejšie venovať.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   niet   žiadnej   spojitosti medzi rozhodnutím (odôvodnením rozhodnutia najvyššieho súdu) a namietaným porušením základných práv sťažovateľa podľa čl. 20, čl. 36 a čl. 46 ústavy.

Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v danom prípade sú zlučiteľné so sťažovateľom označenými základnými právami, sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti nemožno odstrániť, preto ústavný súd nevyzval sťažovateľa,   aby   preukázal   svoje   majetkové   pomery   s   cieľom   posúdenia   podmienok na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, čo sťažovateľ vo svojej sťažnosti požadoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. apríla 2009