znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 154/07-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   21. júna 2007 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   L.   B.,   K.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   I.   T., Advokátska kancelária, K., pre namietané porušenie jeho základných práv zúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov a na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 1 a 4 Ústavy   Slovenskej   republiky   konaním   starostu   mestskej   časti   K. – Z.   PhDr.   P.   M. na ustanovujúcom   zasadnutí   Miestneho   zastupiteľstva   mestskej   časti   K. – Z.   konanom 28. decembra 2006 a na mimoriadnom zasadnutí Miestneho zastupiteľstva mestskej časti K. – Z.   konanom   12.   januára   2007,   ktorým   neumožnil   hlasovať   o predloženom   návrhu na voľbu zástupcu starostu, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Ing.   L.   B. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. februára 2007   doručená   sťažnosť   Ing.   L.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   doplnená   podaniami doručenými 28. februára 2007 a 16. marca 2007 pre namietané porušenie jeho základných práv   zúčastňovať sa   na   správe   verejných   vecí   priamo   alebo   slobodnou   voľbou   svojich zástupcov   a   na   prístup   k voleným   a iným   verejným   funkciám   za rovnakých   podmienok podľa   čl. 30   ods. 1   a   4   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   konaním starostu mestskej   časti   K. – Z.   PhDr.   P.   M.   (ďalej   len   „starosta   mestskej   časti“) na ustanovujúcom   zasadnutí   Miestneho   zastupiteľstva   mestskej   časti   K. –   Z.   (ďalej   len „miestne   zastupiteľstvo“)   konanom   28. decembra 2006   a na mimoriadnom   zasadnutí miestneho   zastupiteľstva   konanom   12. januára 2007,   ktorým   neumožnil   hlasovať o predloženom návrhu na voľbu zástupcu starostu.

Skutkový   stav, z ktorého   sťažovateľ   odvodzuje   porušenie   uvedených   základných práv, je v sťažnosti uvedený tak, že starosta mestskej časti na ustanovujúcom zasadnutí miestneho zastupiteľstva konanom 28. decembra 2006 «... zaradil do programu rokovania ako bod č. 10 „Organizačné a personálne otázky“. Po otvorení diskusie k bodu 10a, ktorý počas rokovania miestneho zastupiteľstva starosta označil ako „Voľba zástupcu starostu“ starosta   uviedol,   že   obdržal   tri   návrhy   na   zástupcu   starostu,   ale   vzhľadom   k tomu, že „do dnešného   dňa   nemal   možnosť   dôkladne   rozprávať   s   navrhnutými   kandidátmi“, nepredkladá tento bod na prerokovanie a presúva ho do programu riadneho rokovania miestneho zastupiteľstva vo februára 2007».

Nadväzne   na   to   poslanec   miestneho   zastupiteľstva   MUDr.   M.   B.   poukázal na obligatórnosť   funkcie   zástupcu starostu   a   navrhol   za   zástupcu   starostu   sťažovateľa. Reagujúc   na   tento   návrh   starosta   tvrdil,   že   predložený   návrh   menovaného   poslanca   je v rozpore   so   zákonom,   odvolávajúc sa   pritom   na ustanovenie   § 13b   zákona   Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon   o obecnom   zriadení“),   podľa   ktorého   starostu   počas   neprítomnosti   alebo nespôsobilosti na výkon funkcie zastupuje jeho zástupca, ktorého na návrh starostu na tento účel zvolí spravidla na celé funkčné obdobie obecné zastupiteľstvo z poslancov obecného zastupiteľstva. Argumentujúc znením citovaného ustanovenia zákona o obecnom zriadení odmietol starosta návrh poslanca miestneho zastupiteľstva MUDr. M. B. a ako predsedajúci o ňom nedal hlasovať.

Na uvedené rozhodnutie starostu zareagoval ďalší poslanec miestneho zastupiteľstva MUDr. I. J., ktorý ho vyzval, aby predložil všetky tri návrhy na zástupcu starostu, ktoré mu boli   doručené,   a   požadoval,   aby   sa   o nich   hlasovalo.   Poukazujúc   na   to,   že si neosvojil žiaden   z predložených   návrhov   na   zástupcu   starostu   vzal   starosta   bod   10a   z rokovania miestneho zastupiteľstva späť a vzhľadom na to nedal o predložených návrhoch opätovne hlasovať.

Sťažovateľ je toho názoru, že v dôsledku takéhoto konania starostu bolo porušené jeho aktívne aj pasívne volebné právo.

V ďalšom priebehu tejto záležitosti skupina 16 poslancov miestneho zastupiteľstva písomne požiadala starostu o zvolenie mimoriadneho zasadnutia miestneho zastupiteľstva, ktorého jedným z bodov mala byť znovu dovtedy neuskutočnená voľba zástupcu starostu.

Mimoriadne   rokovanie   miestneho   zastupiteľstva   bolo   zvolané na 12. január 2007, «... pričom   po   otvorení   rozpravy   k bodu   „Voľba   zástupcu   starostu“   opätovne   oznámil poslancom miestneho zastupiteľstva, že si zatiaľ žiaden z návrhov neosvojil a preto žiaden nepredkladá.   Poslanec   miestneho   zastupiteľstva,   pán   Ing.   P.   D.,   s poukázaním   na § 15 ods. 5   zákona   o meste   K.   navrhol   zvoliť   za   zástupcu   starostu   Ing.   L.   B.   (sťažovateľa). Starosta opätovne ani o tomto návrhu nedal hlasovať a svojvoľne, v rozpore so zákonom neumožnil poslancom hlasovať o predloženom návrhu a zvoliť zástupcu starostu. Starosta svojím konaním opakovane zabránil voľbe a hlasovaniu o zástupcovi starostu, hoci funkcia zástupcu starostu je funkcia obligatórna».

Pretože   starosta   neumožnil   miestnemu   zastupiteľstvu   voliť   a   prípadne   aj   zvoliť svojho zástupcu, osobuje si podľa sťažovateľa „... z pozície osoby, ktorá zo zákona vedie rokovanie miestneho zastupiteľstva, nad rámec stanovený zákonom (...) právomoci, ktoré mu   nepatria,   keď   svojvoľne   nedá   hlasovať   o návrhoch   poslancov.   Sťažovateľ   je   toho názoru, že starosta porušil zákon, keď odmietol dať hlasovať o predložených návrhoch na zástupcu   starostu,   čím   mu   odoprel   ústavné   právo   voliť   (a byť   volený)   podľa   článku 30 ods. 1 a čl. 30 ods. 4 ústavy“.

Sťažovateľ sa v sťažnosti zmieňuje o tom, že:«O postupe   starostu   bol   listom   zo dňa   8. januára 2007   upovedomený   aj   okresný prokurátor   z   miestne   príslušnej   Okresnej   prokuratúry   Košice   II.   Listom   zo   dňa 11. januára 2007, sp. zn. Pd 5/2007 potvrdila prokurátorka Okresnej prokuratúry Košice II, JUDr. G. A., prijatie podnetu na prešetrenie zákonnosti postupu starostu mestskej časti K. – Z. (...)

Podľa   názoru sťažovateľa   neobstojí   argumentácia starostu,   ktorý   tvrdí,   že návrh na zástupcu   starostu   (t. j.   určenie   osoby)   predkladá   starosta,   poukazujúc   pritom na ustanovenie § 13b ods. 1 zákona o obecnom zriadení, podľa ktorého „starostu počas neprítomnosti   alebo   nespôsobilosti   na   výkon   funkcie   zastupuje   jeho   zástupca,   ktorého na návrh   starostu   na   tento   účel   zvolí   spravidla   na   celé   funkčné   obdobie   obecné zastupiteľstvo“.   Je   dôležité   zdôrazniť,   že   zákon   o meste   K.,   ktorý   je   svojou   povahou lex specialis   k zákonu   obecnom   zriadení   (čo   vyplýva   priamo   z ustanovenia   § 24   ods. 1 zákona o meste K.), upravuje v § 15 ods. 5 spôsob voľby zástupcu starostu odlišne - tak, že „starostu   zastupuje   jeho   zástupca,   ktorého   zvolí   miestne   zastupiteľstvo   z radov   svojich poslancov a vymedzí mu okruh právomocí.“»

V spojitosti   s tým sťažovateľ upriamuje pozornosť   na odlišnosti   v právnej úprave v ustanovení   § 15   ods. 5   zákona   Slovenskej   Národnej   rady   č. 401/1990   Zb.   o meste   K. v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o meste   K.“)   a ustanovení   § 13b   ods. 1 zákona o obecnom zriadení, keď napr. okruh právomocí zástupcu starostu zvoleného podľa zákona o meste K. je vymedzený rozhodnutím miestneho zastupiteľstva a rozdiel od zákona o obecnom zriadení, podľa ktorého zástupca starostu zastupuje starostu počas neprítomnosti alebo   nespôsobilosti   na   výkon   funkcie.   Ďalšia   odlišnosť   právnej   úpravy   v uvedených zákonoch   spočíva   v tom,   že   pri   voľbe   zástupcu   starostu   podľa   zákona   o meste   K.   sa nevyžaduje návrh starostu pre voľbu zástupcu, ako je to v prípade voľby zástupcu starostu voleného podľa zákona o obecnom zriadení.

Sťažovateľ zastáva názor, že aj za predpokladu, že by starosta ako osoba, ktorá vedie zasadnutia   miestneho   zastupiteľstva,   mal   právo   navrhnúť   kandidáta   na   voľbu   svojho zástupcu, v každom prípade by išlo „... iba o návrh vo vecnej rovine, nie v rovine osobnej, teda   že   starosta   má   právo   (s ohľadom   na   obligatórnosť   funkcie   zástupcu   starostu i povinnosť)   navrhnúť   voľbu   zástupcu   starostu   ako   takú,   avšak   nemá   právo   vyberať si osobu,   ktorú   navrhne   ako   kandidáta   na   zástupcu   starostu.   Zároveň   je   nepochybné, že pokiaľ bol predložený návrh na voľbu zástupcu starostu, bol starosta povinný vynaložiť všetko úsilie pre to, aby sa o predloženom návrh mohlo hlasovať. Starosta však v rozpore s touto povinnosťou si túto nesplnil a svojím konaním hlasovaniu a voľbe zabránil,   čím porušil právo sťažovateľa podľa článku 30 ods. 1 a 4 ústavy“.

K právomoci   ústavného   súdu   na   prerokovanie   jeho   sťažnosti   sťažovateľ   uviedol, že v danej   veci   nemal   možnosť   požiadať   všeobecný   súd   o ochranu   svojich   základných práv. V súvislosti   s tým   znovu   pripomenul,   že   sa   listom   z   8. januára 2007   obrátil na Okresnú   prokuratúru   Košice   II   (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“)   s podnetom na prešetrenie zákonnosti postupu starostu mestskej časti a v súvislosti s tým tvrdí, že využil všetky jemu dostupné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo   slobôd   účinne   poskytuje   a na   použitie   ktorých   je sťažovateľ   oprávnený   podľa osobitných predpisov.

Okrem vyslovenia porušenia základných práv zúčastňovať sa na správe verejných vecí   priamo   alebo slobodnou   voľbou   svojich   zástupcov   a   na prístup   k voleným a iným verejným   funkciám   za   rovnakých   podmienok   podľa   čl. 30   ods. 1   a   4   ústavy   žiadal sťažovateľ   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume   120 000 Sk za svojvoľné rozhodovanie starostu pri vedení miestneho zastupiteľstva 28. decembra 2006 a 12. januára 2007, ktorým mu mala byť spôsobená značná právna neistota spočívajúca v nedôvere v dostatočné zabezpečenie demokratických inštitútov právneho štátu.

Sťažovateľ sa zároveň domáha, aby ústavný súd zakázal starostovi mestskej časti pokračovať   v porušovaní   ním   označených   základných   práv   a   priznal   mu   úhradu   trov právneho zastúpenia.

Dňa 28. februára 2007 bolo ústavnému súdu doručené podanie sťažovateľa označené ako „Doplnenie   dôkazov   k sťažnosti   zo   dňa   26. 02. 2007“. Týmto   podaním   upozornil sťažovateľ ústavný súd, že zástupca starostu mestskej časti nebol zvolený ani na riadnom rokovaní   miestneho   zastupiteľstva   konanom   27.   februára   2007,   a to   aj   napriek   tomu, že starosta mestskej časti opakovane tvrdil, že na uvedenom zasadnutí sa voľba zástupcu starostu mestskej časti uskutoční.

Podaním z 15. marca 2007 označeným ako „Doplnenie dôkazov k sťažnosti zo dňa 26. 02. 2007“ sťažovateľ ústavnému súdu oznámil, že mu bolo 7. marca 2007 doručené upovedomenie okresnej prokuratúry o vybavení jeho podnetu z 8. januára 2007, ktorým mu bolo oznámené, že „... konajúca okresná prokurátorka zistila nezákonný postup starostu, pričom   zistené   pochybenia   majú   byť   odstránené   podaním   upozornenia   prokurátora“. Sťažovateľ   k tomu poznamenal,   že   napriek   konštatovaniu   porušenia   zákona   doteraz k náprave zo strany porušovateľa nedošlo a jeho práva sú aj naďalej porušované.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach, ktorými fyzické osoby alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd   upravených   v ústave,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podmienky konania   o sťažnostiach   sú   upravené   v ustanoveniach   § 20   ods. 1   a   § 49   až   56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   pričom   nesplnenie   všeobecnej   alebo osobitnej   podmienky   je   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom   súde.   Ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť   sťažovateľa   a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Významnou ústavnou podmienkou limitujúcou rozhodovaciu právomoc ústavného súdu v konaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby vyjadrenou v čl. 127 ods. 1 ústavy   je,   že   o   ochrane   základných   práv   alebo   slobôd   sťažovateľa,   porušenie   ktorých namieta pred ústavným súdom, nerozhoduje iný súd. To potvrdzuje aj ustanovenie § 49 zákona   o   ústavnom   súde,   podľa   ktorého   sťažnosť   môže   podať   fyzická   osoba   alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa sa preto zaoberal tým, či účinnú ochranu práv, ktorých porušenie sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal, neposkytujú všeobecné súdy na základe takých právnych prostriedkov nápravy, ktoré je možné súčasne považovať za účinné právne prostriedky ochrany namietaného porušenia jeho   práva   (§ 53   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde),   teda   či   v danom   prípade   nejde o nedostatok právomoci ústavného súdu.

Podľa § 15 ods. 4 zákona o meste K. starosta zvoláva a vedie zasadnutia miestneho zastupiteľstva a miestnej rady a podpisuje ich uznesenia.

Z obsahu sťažnosti a z predložených príloh vyplýva, že k porušeniu základných práv sťažovateľa   zúčastňovať   sa   na   správe   verejných   vecí   priamo   alebo   slobodnou   voľbou svojich   zástupcov   a   na   prístup   k voleným   a iným   verejným   funkciám   za   rovnakých podmienok   podľa   čl. 30   ods. 1   a   4   ústavy   malo   dôjsť   podľa   sťažovateľa   svojvoľným konaním starostu miestnej časti na zasadnutí miestneho zastupiteľstva 28. decembra 2006 a na mimoriadnom zasadnutí miestneho zastupiteľstva konanom 12. januára 2007, ktorým neumožnil   hlasovať   o predloženom   návrhu   na   voľbu   zástupcu   starostu,   pričom   na túto funkciu bol poslancami miestneho zastupiteľstva navrhovaný aj sťažovateľ.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy vety za bodkočiarkou (účinného od 1. júla 2001) súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení   alebo   iných   zásahov   verejnej   moci,   ak   tak   ustanoví   zákon.   Podľa   § 7   ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v znení účinnom od 1. septembra 2003 v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí   a   postupov   orgánov   štátnej   správy,   orgánov   územnej   samosprávy,   ako   aj orgánov   záujmovej   samosprávy   a   ďalších   právnických   osôb,   pokiaľ   im   zákon   zveruje rozhodovanie   o   právach   a   povinnostiach   fyzických   osôb   a   právnických   osôb   v   oblasti verejnej správy.

Podmienky,   za   ktorých   súd   môže   preskúmať   zákonnosť   rozhodnutia   správneho orgánu, sú upravené v § 247 a nasl. OSP.

Prieskumná   právomoc   všeobecných   súdov   je   aj   predmetom   úpravy   zákona č. 757/2004   Z. z.   o   súdoch   a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   (ďalej   len   „zákon o súdoch“),   kde   je   upravená   tak   [§ 2   ods. 1   písm.   c)],   že   pri   výkone   súdnictva   súdy v Slovenskej republike konajú a rozhodujú o žalobách alebo o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam, zásahom, iným opatreniam alebo nečinnosti v oblasti verejnej správy, rozhodujú   o   zákonnosti   rozhodnutí   a   postupu   orgánov   verejnej   moci   a   o   ochrane pred nezákonným zásahom alebo opatrením orgánu verejnej moci (...) a v ďalších veciach, ak to ustanovuje zákon (ďalej len „správne veci“).

Podľa tretieho odseku citovaného ustanovenia zákona o súdoch súd rozhoduje o tom, či vec predložená súdu patrí do právomoci súdu, a nemôže svojvoľne zamietnuť návrh na začatie súdneho konania.

Podľa § 250v ods. 1 OSP fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti nej alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný, môže sa pred súdom domáhať ochrany proti zásahu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú, alebo hrozí jeho opakovanie.

Preskúmajúc   negatívnu   enumeráciu   a postupy   a rozhodnutia,   ktoré   sú   vylúčené z preskúmavacej právomoci všeobecných súdov, ústavný súd konštatuje, že nie je žiaden legálny dôvod na záver, podľa ktorého by malo byť v danej veci namietané konanie starostu (ako orgánu verejnej moci) pri výkone samosprávy z tejto právomoci vylúčené.

Ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ na ochranu svojich označených práv mal využiť   postup   podľa   citovaných   zákonných   ustanovení   a že   v systéme   všeobecného súdnictva   mal   k dispozícii   právny   prostriedok   na dosiahnutie   nápravy   svojho   práva, porušenie ktorého v konaní pred ústavným súdom namietal. Účinným prostriedkom nápravy v prípade namietaného porušenia čl. 30 ods. 1 a 4 ústavy postupom starostu bola v danom prípade žaloba všeobecnému súdu podľa § 7 ods. 2 v spojení s § 244 a nasl. OSP, ktorú však sťažovateľ nepodal.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ disponoval dostupným a účinným prostriedkom nápravy ním namietaného porušenia označených základných práv, o ktorom je v konečnom dôsledku oprávnený rozhodnúť všeobecný súd. Vzhľadom na princíp subsidiarity, podľa ktorého   ústavný   súd   rozhoduje   o individuálnych   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd   (čl. 127   ods. 1   ústavy),   nie   je vo vzťahu k predmetnému konaniu daná právomoc ústavného súdu.

Nevyužitie tejto možnosti ochrany práva sťažovateľa, ktorého porušenie namieta, nemožno nahradzovať sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý môže konať len vtedy, ak fyzická osoba alebo právnická osoba nemala inú možnosť účinnej ochrany svojich práv (čl. 127   ods. 1   ústavy   a   § 49   zákona   o ústavnom   súde). Princíp   subsidiarity   právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu.

Tento   záver   má   oporu   aj   v   stabilnej   judikatúre   ústavného   súdu   (podobne IV. ÚS 65/02, II. ÚS 147/02, II. ÚS 148/02, IV. ÚS 128/04).

Na základe týchto záverov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez toho, aby sa zaoberal tým, či vôbec mohlo namietaným konaním starostu mestskej časti dôjsť k porušeniu označených základných práv sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2007