znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 154/04-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr. Ing. Dušana   Ďurďoviča,   Stavebně   obchodní   firma Hodonín, Česká republika, zastúpeného advokátom JUDr. J. H., B., vo veci porušenia čl. 12 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a základných práv a slobôd podľa čl. 19 ods. 3, čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. l a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupmi   Krajského   súdu v Bratislave v konaní vedenom   pod sp. zn.   81   Cb   80/97   a   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   v konaní vedenom   pod sp. zn.   6 Obo 62/03 a   JUDr.   J.   J.,   správcu   konkurznej podstaty Želstav, A-Z, spol. s r. o., Štefánikova 15, Bratislava, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   JUDr.   Ing.   Dušana   Ďurďoviča,   Stavebně   obchodní   firma   Hodonín, Česká republika, o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 12. februára 2004   doručená   sťažnosť JUDr.   Ing.   Dušana Ďurďoviča,   Stavebně obchodní firma Hodonín (ďalej len „sťažovateľ“), Česká republika, ktorou namieta porušenie čl. 12 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základných práv a slobôd podľa čl. 19 ods. 3, čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. l a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupmi Krajského   súdu   v   Bratislave (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 81 Cb 80/97 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Obo 62/03. Za porušovateľa základných práv sťažovateľ označuje aj JUDr. J. J., správcu konkurznej podstaty Želstav, A-Z, spol. s r. o., Štefánikova 15, Bratislava.

Sťažovateľ uviedol, že rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 38 K 111/95 z 1. februára 1996   bol   vyhlásený   konkurz   na   majetok   Želstav,   A-Z,   spol.   s   r.   o.,   Štefánikova   15, Bratislava (ďalej aj „Želstav“) a JUDr. J. J. bol ustanovený za správcu konkurznej podstaty (ďalej   aj   „SKP“),   ktorý   do   konkurznej   podstaty   zahrnul   aj   hnuteľné   a nehnuteľné   veci v jeho vlastníctve. Sťažovateľ tento majetok nadobudol na základe zmluvy z 30. apríla 1992 uzatvorenej s bývalým Federálnym fondom národného majetku v zmysle zákona č. 92/1991 Zb.   o   podmienkach   prevodu   majetku   štátu   na   iné   osoby   v znení   neskorších   predpisov. Želstav v zastúpení SKP tak zasiahol do vlastníckeho práva sťažovateľa chráneného ústavou v čl. 20 ods. l a 3, na základe čoho bol daný naliehavý záujem na určenie vlastníckeho práva v zmysle § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ako aj podanie žalobného návrhu na vylúčenie veci z konkurznej podstaty.

Sťažovateľ v sťažnosti   podrobne   špecifikuje   nehnuteľnosti,   o   ktoré   sa   vedie   spor na Okresnom   súde   Bratislava   I   pod   sp.   zn.   10   C   51/99   a   na   Okresnom   súde   Žilina pod sp. zn. 14 C 244/00.

Vylúčenia   vecí   z konkurznej   podstaty   sa   sťažovateľ   domáhal   návrhom z 28. augusta 1997   na   krajskom   súde,   ktorý   jeho   návrh   rozsudkom   sp.   zn.   81 Cb 80/97 z 29. septembra 2001 zamietol.

Krajský súd svoje rozhodnutie okrem iného odôvodnil tým, „že zmenou spoločenskej zmluvy   zo   dňa   23.   novembra   1992   o   založení   spoločnosti   Želstav   A-Z,   s.   r.   o.   vniesol JUDr. Ing. Dušan Ďurďovič Stavebno-obchodná firma A-Z (bez označenia sídla) majetok v rozsahu podľa čl. IV., bod 5) zmeny spoločenskej zmluvy, teda časť podniku Železničné staviteľstvo,   Štefánikova   15,   Bratislava,   v rozsahu,   ktorý   nadobudol   na   základe   zmluvy o predaji časti podniku z 30. 4. 1992 a jej príloh s výnimkou tam uvedených vecí podľa zák. č. 92/1991 Zb., v znení zák. č. 92/1992 Zb“.

Sťažovateľ namieta, „že táto zmena spoločenskej zmluvy spoločnosti Želstav A-Z, s. r. o. zo dňa 23. 11. 1992 neobsahovala a neobsahuje zákonom predpísané náležitosti, čo do určitosti právneho úkonu, označenia nehnuteľností, pevného zošitia jednotlivých listín a   hlavne   súd   nezisťoval,   či   zmena   spoločenskej   zmluvy   bola   v roku   1992   správne registrovaná   štátnym   notárom   v zmysle   ust.   §   61   a   nasl.   zák.   č.   72/1983   Zb.   v znení neskorších predpisov“.

Sťažovateľ   poukazuje   aj   na   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   sp. zn.   2 Obo 170/96 zo 14. mája 1997 a jeho výrok, z ktorého je zrejmé, že týmto rozhodnutím nebola otázka vlastníctva riešená, čoho dôkazom je aj rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. Obdo V 13/99 z 30. apríla 1999.

Na   základe   sťažovateľom   podaného   odvolania   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu z 29. septembra 2001 najvyšší súd rozhodnutím sp. zn. 6 Obo 324/01 dňa 17. mája 2002 rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie.

Sťažovateľ   akcentuje   ako   podstatnú   otázku   v tomto   konaní,   či   došlo   k prechodu vlastníckeho práva k veciam, ktoré žalobca vniesol do spoločnosti Želstav, A-Z, spol. s r. o., a či jeho návrh na vylúčenie týchto vecí z konkurznej podstaty úpadcu je oprávnený.

Zo   sťažnosti   ďalej   vyplýva,   že   „Súd   prvého   stupňa   odkazoval   v odôvodnení na nepriame   dôkazy   –   návrhy   na   zápis   vkladov   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnostiam na menovanú   spoločnosť,   ktoré   podpisoval   sám   žalobca   ako   konateľ   spoločnosti,   ktoré by mohli svedčiť o jeho vôli vniesť svoj majetok do spoločnosti a previesť aj vlastníctvo, nie sú však dôkazom, že k prevodu vlastníckeho práva skutočne došlo. V spise nie sú dôkazy –   listy   vlastníctva   k nehnuteľnostiam,   ktoré   by   preukazovali   vlastníctvo   žalovaného (úpadcu) v čase pred vyhlásením konkurzu na jeho majetok, a pokiaľ ide o listy vlastníctva založené v spise pod. č. 298 – 306, o týchto nehnuteľnostiach je vedený spor na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 10 C 51/99, zatiaľ neskončený (...)“.

Podľa   odôvodnenia   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   odvolací   súd   dospel   k záveru, „že súd   prvého   stupňa   nevykonal   dokazovanie   v zmysle   § 120   a   nasl.   O.   s.   p.,   nezistil skutkový stav úplne na základe predložených písomných dôkazov a preto jeho rozhodnutie vykazuje   vady,   ktoré   sú   dôvodom   pre   jeho   zrušenie   podľa   § 221,   ods.   1,   písm. a), c) O. s. p.“.

Sťažovateľ   poukazuje   na   skutočnosť,   že   prvostupňový   súd   po   vrátení   veci   bol viazaný právnym názorom najvyššieho súdu v zmysle už citovaného § 226 OSP, čo však neurobil a 9. decembra 2002 opäť návrh na vylúčenie veci z konkurznej podstaty zamietol.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, „že po vrátení veci bolo povinnosťou súdu prvého stupňa skúmať prekážky postupu konania v zmysle § 109 ods. 1, písm. b) O. s. p., vzhľadom na podané žalobné návrhy a to:

1) Žaloba   o   určenie   vlastníctva   zo   dňa   28. 6. 1995,   vedená   na   Okresnom   súde Bratislava   I,   pod   sp.   zn.   10 C   51/99,   ako   je   citované   na   str.   6   rozhodnutia sp. zn. 6 Obo 324/01, (spor doposiaľ neskončený.)

2) Žalobný návrh podaný na Okresnom súde Bratislava I dňa 6. 3. 1996, vedený pod sp. zn. 7 NC 8/01, predmetom ktorého je návrh na obnovu konania v zmysle § 228 ods. 1 písm. b) O. s. p.

3) Súd bol viazaný právnym názorom NS SR č. k. 6 Obo 324/01 z 17. 5. 2002 a bol povinný skúmať ako predbežnú otázku, a to:

- či   dodatok   spoločenskej   zmluvy   č.   1   odporcu   zo   dňa   23. 11. 1992,   je   listinou spôsobilou na prevod, zmenu vlastníctva

- či obsahuje náležitosti v zmysle zákona čo do určitosti právneho úkonu

- či na základe dodatku spol. zmluvy z 23. 11. 1992 v zmysle citovaného § 59 ods. 3 Obch. zák. bola podpísaná zmluva o predaji časti podniku v zmysle § 476 a nasl. Obch. zák. medzi navrhovateľom a odporcom

- či   spoločenská   zmluva   bola   riadne   registrovaná   Štátnym   notárstvom   (nakoľko sa jednalo   o   nehnuteľnosti   len   v Bratislave   evidovaných   na   3   katastrálnych úradoch a na celom   území   SR,   nehnuteľnosti   boli   evidované   na   13-tich   katastrálnych úradoch)

- či došlo k odovzdaniu hnuteľného majetku v zmysle § 483 Obch. zák. na základe preberacieho a delimitačného protokolu, ktorý je kogentným (nutným) ustanovením zákona, bez ktorého vlastníctvo hnuteľného majetku nikdy nemohlo prejsť na odporcu Želstav A-Z, s. r. o.“

Rozhodnutie   prvostupňového   súdu   sťažovateľ   považuje   za   rozhodnutie,   ktoré je v rozpore so zákonom, a to z dôvodov uvedených v jeho sťažnosti, ako aj s poukazom na to, že:

„Spoločenská zmluva zo dňa 23. 11. 1992 nebola zákonným spôsobom registrovaná Štátnym notárstvom, vyznačenie registrácie zmluvy len a len na poslednej čistej strane, (listiny) bez priložených LV, ktorých sa prevod nehnuteľnosti dotýkal, bez overenia podpisu prevoditeľa, bez riadneho spojenia, (zošitia), aby neboli pochybnosti o jej obsahu a nebolo možné   túto   listinu   dodatočne   meniť   či   dopĺňať,   takáto   registrácia   odporuje   zákonu a je neplatná.

- Neboli   podpísané   vkladuschopné   listiny   na   prevod   majetku   v zmysle   zákona č. 265/1992 Zb. platného od 1. 1. 1993 v prospech odporcu.

- Nebol   podpísaný   protokol   o   odovzdaní   a   prevzatí   hnuteľného   majetku   v zmysle § 483 Obch. zákona.“

Sťažovateľ   ďalej   v sťažnosti   konštatuje,   že „Pokiaľ   vyššie   uvedené   zákonom stanovené   náležitosti   neboli   splnené,   pre   súd   by   mala   byť   takáto   listina   irelevantná (nepoužiteľná) a pokiaľ na základe takto registrovanej zmluvy vlastníctvo bolo prevedené, takéto prevody sú v rozpore so zákonom a sú absolútne neplatné“.

Proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 81 Cb 80/97 z 9. decembra 2002 ako súdu prvého   stupňa   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   najvyšší   súd   rozsudkom sp. zn. 6 Obo 62/03 z 24. septembra 2003 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Na podporu svojich tvrdení sťažovateľ poukazuje na stanovisko najvyššieho súdu č. Obpj   1/99   z   19. marca 1999,   podľa   ktorého   pri „posudzovaní   otázky,   či   je   daná príslušnosť súdu podľa § 9, ods. 1 alebo § 9 ods. 4 písm. a) O. s. p., treba vychádzať z obsahu sporu. Ak ide o spor, ktorého obsahom je určenie vlastníctva k veciam zapísaných v konkurznej podstate, možno sa domáhať pozitívneho alebo negatívneho určenia právneho vzťahu, ak je na tom naliehavý právny záujem [§ 80 písm. c) O. s. p.]. Ide o spor, ktorý môže   viesť   konkurzný   úpadca,   alebo   ktorý   by   mohol   byť   vedený   aj   proti   úpadcovi ako žalovanému i keby nebol vyhlásený konkurz. Takýto spor nemožno pokladať za spor vyvolaný   konkurzným   konaním.   Ust.   §   19   ods.   2   zák.   č.   328/1991   Zb.   nevylučuje, aby sa žalobca nedomáhal na okresnom súde určenia vlastníctva. Predmet konania podľa takejto žaloby je iný a iné budú aj účinky rozhodnutia, ktoré z toho vyplynú. Na prejednanie uvedeného sporu je teda vecne príslušný okresný súd (§ 9 ods. 1 O. s. p.)“.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje aj na stanovisko občianskeho kolégia najvyššieho súdu   pod   sp. zn.   Cpj 33/01   z   3. októbra 2001,   podľa   ktorého   v zmysle   § 46   ods. 1 Občianskeho   zákonníka   písomnú   formu   musia   mať   zmluvy   o prevode   nehnuteľností, ako aj iné zmluvy, pre ktoré to vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov, čo prvostupňový súd v konaní sp. zn. 81 Cb 80/97, ale ani odvolací súd vo veci sp. zn. 6 Obo 62/03 neskúmal a nevyhodnotil,   čo   má   podľa   názoru   sťažovateľa   za   následok   nesprávne   rozhodnutie vo veci.

Sťažovateľ   ďalej   uvádza,   že „súd   v predmetnej   veci   pochybil,   keď   registráciu spoločenskej zmluvy zo dňa 23. 11. 1992 pod č. RI 587/92 zo dňa 28. 12. 1992 neskúmal z pohľadu zákonných ustanovení opísaných v stanovisku, NS SR č. Cpj 33/01“.

Sťažovateľ   podal   Okresnému   súdu   Bratislava   I dňa   6. marca 1996   v   zmysle § 228 ods. 1 písm. b) „návrh na obnovu konania registrácie ŠN pod sp. zn. RI 587/92“. O tomto   návrhu   Okresný   súd   Bratislava   I rozhodol   uznesením   sp. zn.   7 C 8/01 dňa 21. marca   2003   tak,   že konanie   zastavil,   pričom   svoje   rozhodnutie   odôvodnil nasledovne:

«„V predmetnej veci nebolo začaté registračné konanie pred Štátnym notárstvom,“ a z tohto dôvodu registračné číslo ŠN Ba. I., RI 587/92, ako aj celá registrácia je (nie len podľa nás) neplatná“». Z uvedeného sťažovateľ usudzuje, že sa nemožno na registráciu spoločenskej zmluvy z 23. novembra 1992 v zmysle § 133 ods. 2 zákona č. 509/1991 Zb., ktorým   sa   mení, dopĺňa   a upravuje   Občiansky   zákonník   odvolávať   ako   na   záväzný dokument pre zmenu vlastníctva.

Sťažovateľ   ďalej   konfrontuje   postup   správcu   konkurznej   podstaty   po   vyhlásení konkurzu so zákonom a je toho názoru, že úpadca sa nemôže úspešne dovolávať vlastníctva žalobami   v zmysle   Občianskeho   zákonníka,   prípadne   žalobou   v zmysle   Obchodného zákonníka, túto možnosť v zmysle zákona majú obaja spoločníci spoločnosti, a to v zmysle § 113 Obchodného zákonníka. SKP zastupuje spoločnosť, na ktorú bol vyhlásený konkurz a môže sa domáhať vlastníctva iba incidenčnými žalobami v zmysle zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze   a vyrovnaní   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o konkurze a vyrovnaní“).

Sťažovateľ je ešte aj dnes vedený ako vlastník niektorých sporných nehnuteľností a hnuteľných vecí, ktoré SKP zapísal do konkurznej podstaty, o čom predložil aj dôkazy, čo je podľa jeho tvrdenia taktiež dôvod na zrušenie predmetného rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 62/03.

Sťažovateľ tvrdí, že odvolací súd pochybil aj v dokazovaní pri výsluchu svedkov, ktorí zámerne vypovedali nepravdivo, pretože nemali záujem na „vrátení hodnôt v prospech vlastníka   a   veriteľov“,   ako   aj   pri   hodnotení   jednotlivých   listinných   dôkazov.   Podľa sťažovateľa   pokiaľ   nebol   podpísaný   delimitačný   protokol   v zmysle   §   483   Obchodného zákonníka, „majetok nikdy nemohol byť vnesený ani ako nepeňažný vklad do spoločnosti odporcu“.

Sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   v zmysle   §   25   ods.   1   zákona Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o   ústavnom   súde”) predmetnú   sťažnosť   predbežne prerokoval   na neverejnom   zasadnutí a v zmysle § 25 ods. 3 zákona č. 226/2000 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, po predbežnom   prerokovaní   túto   sťažnosť   prijal   na   ďalšie   konanie   a po vykonanom dokazovaní takto rozhodol:

„1) Ústavný   súd   v zmysle   §   55   ods.   2   odkladá   vykonateľnosť   napadnutého rozhodnutia NS SR sp. zn. 6 Obo 62/03 zo dňa 24. 9. 2003, a to až do doby rozhodnutia ÚS SR vo veci samej.

2) Ústavný súd SR Rozsudok NS SR pod sp. zn. 6 Obo 62/03 zo dňa 24. 9. 2003 zrušuje   a   zrušuje   aj   Rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp. zn.   98 Cb 80/97 zo dňa 9. 12. 2002 a vracia vec týmto súdom na nové konanie a rozhodovanie z dôvodov vyššie uvedených.

3) Sťažovateľ žiada, aby ÚS SR priznal sťažovateľovi náhradu trov konania pred NS SR v konaní sp. zn. 6 Obo 62/03, ako aj náhradu trov konania pred Krajským súdom v Bratislave sp. zn. 81 Cb 80/97, a to z dôvodov nesprávneho rozhodnutia vo veci.

4) ÚS SR sťažovateľovi priznáva v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy SR náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená prieťahmi v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

5) Sťažovateľ   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenú   právnym   zastúpením   pred Krajským súdom v Bratislave sp. zn. 81 Cb 80/97 a NS SR v konaní sp. zn. 6 Obo 62/03.

6) Sťažovateľ má právo na náhradu trov právneho zastúpenia pred Ústavným súdom SR.“II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanovených   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods.   1 zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa ústavný súd skúmal jej zákonom predpísané náležitosti upravené v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ako aj prípadné dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1. Tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 19 ods. 3 ústavy, ústavný súd odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Podľa   čl.   19   ods.   3   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.

Namietané porušenie označeného základného práva v tejto časti sťažnosti sťažovateľ odôvodňuje tým, že v súčasnej dobe je stále v rozpore so zákonom zapísaný v obchodnom registri   napriek   tej   skutočnosti,   že   29. mája 1996   bol   z neho   právoplatne   vymazaný. Dôsledkom tohto, podľa sťažovateľa nezákonného stavu, je skutočnosť, že údaje zapísané v obchodnom registri sú stále „voči tretím osobám právoplatné“.

Z obsahu sťažnosti vôbec nevyplýva, že by bol sťažovateľ v danej veci využil právne prostriedky ochrany, ktoré mu poskytujú všeobecné súdy.

Podľa názoru ústavného súdu mal sťažovateľ prinajmenšom sám povinnosť podľa právnej úpravy platnej do 31. januára 2004 v zmysle § 28b zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník   v znení   neskorších   predpisov   podať   návrh   na   zápis   zmeny   alebo   zániku zapisovaných údajov, od 1. februára 2004 podľa zákona č. 530/2003 Z. z o obchodnom registri   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov,   resp.   signalizovať   registrovému   súdu nezhodu medzi zápisom v obchodnom registri a skutočným stavom, čo umožňuje začatie konania na registrovom súde aj bez návrhu podľa § 200a ods. 4 OSP.

Keďže   ochranu   základnému   právu   nemožno   poskytnúť   v konaní   o   sťažnosti, ak sťažovateľ nevyužil účinné právne prostriedky ochrany, ktoré mu poskytujú všeobecné súdy, ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   odmietol   z dôvodu   nedostatku právomoci.

Hodnotením   skutkových   okolností   v spojitosti   s tým,   či   sťažovateľ   je   zapísaný v obchodnom   registri   v rozpore   so   zákonom   sa   ústavný   súd   nezaoberal   z dôvodov nedostatku právomoci, ktoré už boli špecifikované.

2. Pokiaľ   ide   o tú   časť   sťažnosti,   v ktorej   sťažovateľ   namietal   porušenie   jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy, ústavný súd ju taktiež odmietol z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 20 ods. 3 ústavy vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.

Porušenia citovaného článku ústavy sa mal dopustiť správca konkurznej podstaty tým,   že   zahrnul   do   konkurznej   podstaty   aj   hnuteľné   a nehnuteľné   veci   vo   vlastníctve sťažovateľa, ako aj všeobecné súdy, ktoré nevyhoveli návrhu sťažovateľa na vylúčenie veci z konkurznej podstaty.

Ústavný súd poukazuje predovšetkým na čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Namietané   porušenie niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   nezakladá   automaticky   aj   právomoc ústavného   súdu   na konanie   o nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto základného práva alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže   domôcť   využitím   jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie.

Z tejto   časti   sťažnosti   a jej   príloh   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ   v   dôsledku vyhlásenia konkurzu a vykonaného súpisu majetku úpadcu správcom konkurznej podstaty vyvolal   spor   podaním   vylučovacej   (intervenčnej,   excíznej)   žaloby   o vylúčenie   vecí z konkurznej podstaty podľa § 19 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní, o ktorej rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 81 Cb 80/97 z 9. decembra 2002 tak, že žalobu o vylúčenie veci   z konkurznej   podstaty   sťažovateľa   zamietol.   Sťažovateľ   podal   proti   tomuto rozhodnutiu   odvolanie,   o ktorom   rozhodol najvyšší   súd   rozsudkom   sp. zn.   6 Obo   62/03 z 24. septembra 2003 tak, že rozsudok krajského súdu potvrdil.

Sťažovateľ teda na ochranu vlastníckeho práva uplatnil právny prostriedok ochrany pred všeobecnými súdmi v obchodnoprávnom spore, v osobitnom druhu sporového konania o vylúčenie vecí z konkurznej podstaty. O ochrane týchto práv na základe zákonnej úpravy rozhoduje   výlučne   všeobecný   súd,   ktorý   v   rámci   svojho   rozhodovania   môže   a musí posudzovať okolnosti odôvodňujúce záver o tom, či žalobca má a v akom rozsahu alebo nemá právo na vylúčenie veci z konkurznej podstaty.

Ústavný   súd   je   oprávnený   posúdiť   neústavnosť   konania,   resp.   rozhodovania všeobecných   súdov,   t.   j.   či   v konaní   pred   nimi   nedošlo   k   porušeniu   procesnoprávnych princípov konania (čl. 46 až 50 ústavy). Táto právomoc ústavného súdu však nie je spojená so vznikom oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto   dospeli   na   základe   výkladu   a   uplatňovania   zákonov,   tak   ako   sa   toho   domáha sťažovateľ.

Ústavný   súd   nemá   právomoc   na   konanie   o sťažnosti,   ktorou   sa   žiada   vysloviť, že právoplatným   rozhodnutím   všeobecného   súdu   došlo   k porušeniu   základného   práva sťažovateľa,   pokiaľ   by   vysloveniu   takéhoto   porušenia   malo   predchádzať   hodnotenie zákonnosti   postupu   alebo   rozhodnutia   všeobecného   súdu.   Uplatnenie   takej   právomoci by viedlo k odňatiu právomoci všeobecným súdom a taký postup ústavného súdu by bol v rozpore s čl. 142 ods. 1 ústavy.

Právomoc   obchodnoprávneho   súdu   rozhodovať   o vylúčení   vecí   z   konkurznej podstaty podľa § 19 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní, ktorá vyplýva z čl. 142 ods. 1 ústavy   a §   9   ods.   4   OSP,   nemožno   nahradiť alebo v   nej   pokračovať uplatnením práva na ochranu tohto práva v konaní pred ústavným súdom.

Z toho vyplýva, že pokiaľ o ochrane základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy rozhoduje   v rozsahu   zákonných   úprav   všeobecný   súd   v   civilnom   procese,   vylučuje to právomoc ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

3. Sťažovateľ v ďalšej časti namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. l a ods. 3 ústavy a žiada priznať náhradu škody.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy   každý   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom.

V zmysle judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 6/94, I. ÚS 9/00) ústavný súd nemá právomoc   na   rozhodovanie   o   nárokoch   na   náhradu   škody   spôsobenej   nezákonnými postupmi alebo rozhodovaním iných štátnych orgánov. Ide o povinnosť občianskoprávnej povahy, o ktorej v prípade sporu rozhodujú všeobecné súdy na základe príslušnej žaloby v občianskom súdnom konaní (zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom).

Všeobecné   súdy,   ktoré   v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.

Vo veci sťažovateľa všeobecné súdy, ktoré sťažovateľ označil ako porušovateľov práva na súdnu a inú právnu ochranu, konali a rozhodli, ich rozhodnutia sú prejavom toho, že základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu rešpektované bolo. Uvedené právo v sebe nezahŕňa záruku na úspech v konaní, ani povinnosť súdu rozhodnúť v zmysle petitu žaloby. Ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama o sebe nie je právnym základom pre namietane porušenia základných práv a slobôd. Ústavný súd môže do sféry pôsobnosti všeobecných súdov zasiahnuť len vtedy, ak by   ich   rozhodnutia   (a   im   predchádzajúci   postup)   boli   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné   a neudržateľné   (zjavne   neodôvodnené   a arbitrárne   rozhodnutia) a zároveň   by mali za   následok   porušenie   niektorého z princípov   spravodlivého   procesu, ktoré   nebolo   napravené   ani   v inštančnom   (opravnom)   postupe   všeobecných   súdov (I. ÚS 34/03, III. ÚS 53/02, I. ÚS 24/00).

Z obsahu sťažnosti pritom vyplýva, že jej podstatou   je nespokojnosť sťažovateľa s výsledkom   súdnych   konaní   vyvolaných   v dôsledku   vyhláseného   konkurzu   v   zmysle zákona   o konkurze   a vyrovnaní   a s tým   spojených   nevyhnutných   úkonov   vykonaných správcom   konkurznej   podstaty   (súpis   majetku   konkurznej   podstaty).   Súdne   konania uvedeného   typu   sú   vo   výslovnej   právomoci   všeobecných   súdov   a ústavný   súd   zásadne nie je oprávnený preskúmavať právne názory všeobecného súdu, ku ktorým dospel v rámci rozhodnutia vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   vo   veci   a aké   skutkové   a právne   závery   z neho všeobecný súd vyvodil.

Po preskúmaní rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu s ohľadom na dôvody, ktoré   sťažovateľ   uviedol   vo   svojej   sťažnosti,   ústavný   súd   nezistil   také   porušenia všeobecných súdov, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s označenými článkami ústavy, príp. spochybniť ich právne závery o existencii a relevantnosti uplatnených nárokov alebo aby sa tieto rozhodnutia inak javili neodôvodnené, či svojvoľné. Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti z dôvodu nedostatku právomoci.

4. Sťažovateľ   v ďalšej   časti   sťažnosti   namieta   porušenie   základného   práva   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. l dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...

Zo sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľom namietané rozhodnutia všeobecných   súdov,   a to   konkrétne   rozsudok   krajského   súdu   sp. zn.   81 Cb 80/97 z 9. decembra   2002   bol   potvrdený rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp. zn.   6 Obo 62/03 z 24. septembra 2003, ktorý nadobudol právoplatnosť 5. januára 2004.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01) sa ochrana základnému právu vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   poskytuje   v konaní   pred   ústavným   súdom   len   vtedy,   ak   v čase   uplatnenia   tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade všeobecnými   súdmi)   ešte   trvalo.   Ak   v čase,   keď   došla   sťažnosť   ústavnému   súdu, už nedochádza   k namietanému   porušovaniu   základného   práva,   ústavný   súd   sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Z obsahu   sťažnosti   z   11.   februára   2004   ústavný   súd   zistil,   že   v čase   doručenia sťažnosti už tvrdené porušovanie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru netrvalo. Konanie, v ktorom malo dochádzať k zbytočným prieťahom, bolo skončené rozsudkom, ktorý nadobudol právoplatnosť 5. januára 2004.

Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec uvedeného je potrebné poukázať, že ústavný súd nepovažoval za potrebné sa zaoberať osobitne otázkou porušenia čl. 12 ods. 1, 2 a ods. 4 ústavy, ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti nijako neodôvodnil. Ústavný súd vo svojej judikatúre vychádza z toho, že zásady uvedené v čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy sú ústavné direktívy, ktoré nemôžu byť zásadne priamo aplikovateľné v individuálnych záležitostiach bez konkrétneho vyjadrenia dopadu diskriminujúceho postupu štátneho orgánu na základné právo alebo slobodu fyzickej alebo právnickej osoby (II. ÚS 123/02). Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Záverom ústavný súd poukazuje na to, že pokiaľ sťažovateľ označil za porušovateľa jeho základných práv správcu konkurznej podstaty, je jeho sťažnosť nezlučiteľná ratione personae s čl. 127 ústavy, pretože bola podaná proti fyzickej osobe. Správca konkurznej podstaty je síce subjektom konkurzného konania a pri výkone svojej funkcie je povinný postupovať s odbornou starostlivosťou, keďže zodpovedá za škodu vzniknutú porušením povinností, ktoré mu ukladá zákon alebo mu ich uloží súd, ale stále je fyzickou osobou.

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   aj   v tejto   časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia a bolo už bez právneho významu   zaoberať   sa   ďalšími   návrhmi   sťažovateľa   tak,   ako   to   sťažovateľ   požadoval vo svojej sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2004