znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 153/2014-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. marca 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť M. H. a maloletej P. H., zastúpených advokátkou JUDr. Jankou Chorvátovou, Alexandra Rudnaya 23, Žilina, ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej   republiky,   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a práv podľa čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1 a 2 a čl. 34 Dohovoru o právach   dieťaťa   v   spojení   s   namietaným   porušením   čl.   12   ods.   1   a čl.   19   Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   vyšetrovateľa   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky, SKIS,   odboru   inšpekčnej   služby,   3.   inšpekčného   oddelenia,   Banská   Bystrica   vo   veci vedenej pod sp. zn. SKIS-199/IS-3V-2009 a jeho uznesením z 25. januára 2013 a postupom Okresnej   prokuratúry   Žilina   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   3   Pv   983/11 a jej   uznesením z 9. mája 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. H. a maloletej P. H. o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. februára 2014 doručená sťažnosť M. H. (ďalej len „sťažovateľka v 1. rade“), a maloletej P. H. (ďalej spolu   len   „sťažovateľky“,   v   citáciách   aj   „sťažovateľ“),   zastúpených   advokátkou   JUDr. Jankou Chorvátovou, Alexandra Rudnaya 23, Žilina, ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práv podľa čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1 a 2 a čl. 34 Dohovoru o právach dieťaťa v spojení s namietaným porušením čl. 12 ods. 1 a čl. 19 ústavy postupom vyšetrovateľa Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, SKIS, odboru inšpekčnej služby, 3. inšpekčného oddelenia, Banská Bystrica (ďalej len „vyšetrovateľ“) vo veci vedenej pod sp. zn. SKIS-199/IS-3V-2009 a jeho uznesením z 25. januára 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie   vyšetrovateľa“)   a   postupom   Okresnej   prokuratúry   Žilina   (ďalej   len   „okresná prokuratúra“) vo veci vedenej pod sp. zn. 3 Pv 983/11 a jej uznesením z 9. mája 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresnej prokuratúry“).

V sťažnosti sa okrem iného uvádza: „M.   H.   je   matka   maloletej   dcéry   P.   H.,   bytom   u   matky,   ktorej   bola   rozsudkom Okresného   súdu   Žilina,   sp.   zn.   13 P 62/2009   zo   dňa   7.   9.   2011   maloletá   zverená   do výchovy.

Uznesením sp. zn. SKIS-199/IS-3V-2009 zo dňa 25. 01. 2013, bolo podľa § 215 ods. 1 písm. b) ods. 4 Tr. poriadku zastavené trestné stíhanie, ktoré bolo opätovne začaté za zločin sexuálne zneužívanie podľa § 201 ods. 1, ods. 2, písm. b) Tr. zákona a za zločin týranie blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1, písm. a) Tr. zákona - z dôvodu, že prešetrovaný skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci....

Proti   citovanému   uzneseniu   podala   sťažovateľka   v   rade   1/   prostredníctvom splnomocnenca poškodenej, Poradne pre rodinu v kríze N. so sídlom Ž., sťažnosť, ktorou namietala jeho predčasnosť a nezákonnosť a žiadala, aby dozorový prokurátor uznesenie zo dňa 25. 01. 2013 zrušil a nariadil, aby vyšetrovateľ vo veci znovu konal a rozhodol. Okresnou prokuratúrou v Žiline č. k. 3 Pv 983/11 v uznesení zo dňa 09. 05. 2013 bola táto sťažnosť vo veci týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1, písm. a) Tr. zákona zamietnutá ako nie dôvodná a vo veci sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zákona Okresná prokuratúra znovu rozhodla, s tým, že upravila skutkový základ prešetrovaného skutku a trestné stíhanie zastavila, s tým, že po zhodnotení výsledkov   vykonaného   dokazovania,   podozrivý   P.   H.   svojim   konaním   nenaplnil   znaky skutkovej   podstaty   zločinu   sexuálneho   zneužívania   podľa   §   201   ods.   l,   ods.2,   písm.   b) Tr. zákona   a   zločinu   týrania   blízkej   a   zverenej   osoby   podľa   §   208   ods.   1,   písm.   a) Tr. zákona,   ani   žiadneho   iného   trestného   činu   uvedeného   v   osobitej   časti   Tr.   zákona. V prípade jednotlivých protiprávnych útokov, uvedených vo výroku v bode 2/ napadnutého uznesenia   vyšetrovateľa,   by   konanie   podozrivého   mohol   príslušný   orgán   posúdiť   ako priestupok, resp. priestupky proti občianskemu spolunažívaniu podľa §49 ods. 1, písm. d) zákona   372/90   Zb.   o   priestupkoch   v   znení   neskorších   predpisov,   avšak   toto   konanie podozrivého   toho   času   nemožno   prejednať   v   priestupkovom   konaní,   nakoľko   od   jeho spáchania uplynuli viac ako dva roky.

Pre úplnosť informácii v uvedenej veci je dôležité poznamenať, že trestné stíhanie ohľadne sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 1, ods.2, písm. b) Tr. zákona a za zločin týrania blízkej   a zverenej   osoby   podľa §   208 ods.   1,   písm.   a)   Tr.   zákona   bolo   už   raz vyšetrovateľom   Ľ.   Ch.   uznesením   zo   dňa   29.   10.   2010   zastavené.   Toto   sa   stalo právoplatným dňa 02. 12. 2010 Uzneseniami Vojenskej obvodnej prokuratúry Ul. ČSA 7, Banská Bystrica zo dňa 02. 12. 2010, aj napriek tomu, že voči uzneseniu vyšetrovateľa zo dňa   29.   10.   2010   o zastavení   boli   podané   sťažnosti   prostredníctvom   splnomocnenca sťažovateľky v rade 1/ a opatrovníka sťažovateľky v rade 2/. Až na pokyn Vyššej vojenskej prokuratúry, Námestie sv. Anny č. 28, Trenčín sa opakovane v tejto veci začalo konať, nakoľko sa prokurátor VOP Banská Bystrica nedostatočne vysporiadal so zabezpečeným spisovým materiálom v smere vydania meritórneho rozhodnutia.

Dňa 03. 08. 2011 bolo znova začaté trestné stíhanie vo veci sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 1, ods. 2, písm. b) Tr. zákona a za zločin týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1, písm. a) Tr. zákona.

Následne   došlo   k   procesným   pochybeniam   vyšetrovateľa,   okrem   iného   aj k nesprávnemu stanoveniu znalcov na opätovné vyšetrenie duševného stavu sťažovateľky v rade 1/ a rovnako aj nestanovenie opätovného vyšetrenia podozrivého P. H. - ako je zrejmé z Uznesenia Krajskej prokuratúry v Žiline č. 3 KPt 49/12-3 zo dňa 20. 02. 2012 (z vyžiadaného   spisu),   ktorá   považovala   za   kľúčové   posúdenie   duševného   stavu sťažovateľky v rade 1/ a P. H...“

Podľa   názoru   sťažovateliek „zo   strany   orgánov   činných   v   trestnom   konaní (vyšetrovateľa, prokuratúr) nedošlo k vysporiadaniu sa najmä s listinným dôkazom z DKC Náruč: Psychologické vyjadrenie - klientka M. H. a mal. P. H. zo dňa 24. 03. 2010 (príloha č. 6), z ktorého záverov a odporúčaní vyplýva, že došlo k naplneniu skutkovej podstaty posudzovaných trestných činov... Okrem toho, že sa s uvedeným listinným dôkazom nijako orgány   činné   v   trestnom   konaní   nevysporiadali,   svoje   rozhodnutia   kompetentné   orgány opierajú   o   nedostatok   dôkazov   v   danej   trestnej   veci;   avšak   nebolo   pristúpené   na zhromažďovanie   a   získavanie   takých   dôkazov,   ktoré   mohli   jednoznačne   potvrdiť   alebo vyvrátiť   podozrenia   uvedené   sťažovateľkou   v   rade   1/   a   na   základe   ktorého   mohla   byť maloletá   P.   ako   sťažovateľka   v rade   2/   uchránená   pred   neadekvátnym   konaním   otca v budúcnosti.

Jedným   z   takých   dôkazov   malo   a   mohlo   byť   nariadenie   znaleckého   skúmania sťažovateľky v rade 2/ znalcom z odboru detskej psychológie... Orgány činné v trestnom konaní to, že nemohlo dôjsť k neadekvátnemu sexuálnemu správaniu sa zo strany otca k sťažovateľke v rade 2/, bez akéhokoľvek vyšetrenia maloletej P. H., opierali aj o odborné vyjadrenie   traumatológa   a   chirurga   T.,   ktorý   sa   mal   vyjadriť   k možným   následkom sexuálneho zneužívania maloletej bez toho, aby maloletú vyšetril. Je spochybniteľný úmysel riadneho   prešetrenia   predmetnej   trestnej   veci,   nakoľko   o   takéto   vyjadrenie   mal   byť požiadaný gynekológ - sexuológ, ale nie chirurg a traumatológ...“.

Sťažovateľky namietajú porušenie svojich v sťažnosti označených základných práv podľa   ústavy   a práv   podľa   dohovoru   a Dohovoru   o právach   dieťaťa „aj   vzhľadom   na sporné posudky vypracované v tomto konaní znalcami Š., K. a S. Tieto posudky, ako bolo neskôr   preukázané   kontrolným   posudkom   od   znaleckej   organizácie   Centrum   duševného zdravia, s. r. o., boli vypracované nesprávne a poškodzovali nielen samotnú sťažovateľku v rade 1/, ale následne aj sťažovateľku v rade 2/ s dôsledkom nevykonania navrhovaných dôkazov   a prvého   zastavenia   konania   s odôvodnením   na   nevyhovujúci   duševný   stav sťažovateľky v rade 1/.

Tým,   že   došlo   k   pochybeniu   menovaných   znalcov,   došlo   následne   v   konaní SKIS-199/IS-3V-2009 k viacerým procesným a potom aj skutkovým pochybeniam orgánov činných   v   trestnom   konaní.   Sťažovateľka   v   rade   1/   viac   ako   dva   roky   až   do   doby vypracovania kontrolných posudkov musela žiť neprávom označená za duševne chorého človeka a v podstate iba za pomoci Poradne pre rodinu v kríze N. nešla absolvovať liečbu údajnej duševnej poruchy návykovými sedatívami, ktoré by v podstate zničili jej existenciu ako plnohodnotného občana našej republiky.“.

Na   základe   skutočností   uvedených   v   sťažnosti   sa   sťažovateľky   domáhajú,   aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Právo sťažovateľov v rade 1/ a v rade 2/... upravené v čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky   a   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd, postupom   a   uzneseniami   Okresnej   prokuratúry   v   Žiline   č.   k.   3 Pv   983/11-35   zo   dňa 09. 05. 2013 a vyšetrovateľa MV SR, SKIS v Banskej Bystrici č. k. SKIS-199/IS-3V-2009 zo dňa 25. 01. 2013 bolo porušené.

2.   Právo sťažovateľov v rade 1/ a v rade 2/...   upravené v čl.   47 ods.   3 Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   a   uzneseniami   Okresnej   prokuratúry   v   Žiline č. k. 3 Pv983/11-35 zo dňa 09. 05. 2013 a vyšetrovateľa MV SR, SKIS v Banskej Bystrici č. k. SKIS-199/IS-3V-2009 zo dňa 25. 01. 2013 bolo porušené.

3. Právo sťažovateľa v rade 2/ podľa čl. 3 ods. 1 a právo na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa postupom a uzneseniami Okresnej prokuratúry v Žiline č. k. 3 Pv 983/11-35 zo dňa 09. 05. 2013 a vyšetrovateľa   MV   SR,   SKIS   v   Banskej   Bystrici   č.   k.   SKIS-199/IS-3V-2009   zo   dňa 25. 01. 2013 bolo porušené.

4. Právo sťažovateľa v rade 2/... podľa čl. 19 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa postupom   a   uzneseniami   Okresnej   prokuratúry   v   Žiline   č.   k.   3   Pv   983/11-35   zo   dňa 09. 05. 2013 a vyšetrovateľa MV SR, SKIS v Banskej Bystrici č. k. SKIS-199/IS-3V-2009 zo dňa 25. 01. 2013 bolo porušené.

5. Právo sťažovateľa v rade 2/... podľa čl. 34 Dohovoru o právach dieťaťa postupom a uzneseniami Okresnej prokuratúry v Žiline č. k. 3 Pv 983/11-35 zo dňa 09. 05. 2013 a vyšetrovateľa   MV   SR,   SKIS   v   Banskej   Bystrici   č.   k.   SKIS-199/IS-3V-2009   zo   dňa 25. 01. 2013 bolo porušené.

6. Právo sťažovateľov v rade 1/ a v rade 2/... podľa čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom a uzneseniami Okresnej prokuratúry v Žiline č. k. 3 Pv 983/11-35 zo dňa 09. 05. 2013 a vyšetrovateľa MV SR, SKIS v Banskej Bystrici č. k. SKIS-199/IS-3V- 2009 zo dňa 25. 01. 2013 bolo porušené.

7. Právo sťažovateľov v rade 1/ a v rade 2/... vyplývajúce z čl. 19 Ústavy Slovenskej postupom   a   uzneseniami   Okresnej   prokuratúry   v   Žiline   č.   k.   3   Pv   983/11-35   zo   dňa 09. 05. 2013 a vyšetrovateľa MV SR, SKIS v Banskej Bystrici č. k. SKIS-199/IS-3V-2009 zo dňa 25. 01. 2013 bolo porušené.

8. Uznesenie Okresnej prokuratúry v Žiline č. k. 3 Pv 983/11 - 35 zo dňa 09. 05. 2013 a uznesenie vyšetrovateľa MV SR, SKIS v Banskej Bystrici č. k. SKIS-199/IS-3V-2009 zo dňa 25. 01. 2013 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

9.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   spravodlivé   zadosťučinenie   za nametané porušenie jeho práv v sume 2 000 Eur sťažovateľovi v rade 1/.

10.   Okresná   prokuratúra   v   Žiline   je   povinná   uhradiť   sťažovateľke   náhradu   trov konania vo výške 284,08 € za dva právne úkony a režijný paušál (jeden právny úkon = 134 €   +   8,04   €   režijný   paušál   =   142,04   €   x   2   úkony   = 284,08   €),   na   účet   právneho zástupcu... v lehote do 15 dní odo dňa vydania nálezu...“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľky namietajú porušenie svojich v sťažnosti označených práv podľa ústavy, dohovoru   a   Dohovoru   o   právach   dieťaťa   postupom   vyšetrovateľa   vo   veci   vedenej   pod sp. zn.   SKIS-199/IS-3V-2009   a jeho   napadnutým   uznesením   a postupom   okresnej prokuratúry vo veci vedenej pod sp. zn. 3 Pv 983/11 a jej napadnutým uznesením.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práv podľa čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1 a 2 a čl. 34 Dohovoru o právach dieťaťa v spojení s namietaným porušením čl. 12 ods. 1 a čl. 19 ústavy napadnutým uznesením vyšetrovateľa a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o   ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v   ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že uznesením sp. zn. II. ÚS 390/2013 z 10. júla 2013 odmietol prechádzajúcu sťažnosť sťažovateliek, ktorou namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 1, čl. 19, čl. 34, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ústavy, práv podľa čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 19 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   uznesením   vyšetrovateľa   sp.   zn.   SKIS-199/IS-3V-2009   z   25.   januára   2013 a postupom,   ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu,   pre   nedostatok   svojej   právomoci   na   jej prerokovanie   a   poukázal   pritom   na   skutočnosť,   že   sťažovateľky   mohli   podať   proti označenému   uzneseniu   vyšetrovateľa   sťažnosť   okresnej   prokuratúre.   Z   povahy   veci vyplýva,   že   záver   o   tom,   že   v   predmetnom   konaní existuje   „iný   orgán“,   a   to   okresná prokuratúra, povolaný na poskytnutie ochrany právam sťažovateliek, vylučuje, aby došlo k (faktickej) zmene tohto záveru, t. j. podaním „novej“ sťažnosti nemožno „dodatočne“ založiť   právomoc   ústavného   súdu   rozhodnúť   o   namietanom   porušení   práv   napadnutým uznesením   vyšetrovateľa   a postupom, ktorý   predchádzal   jeho vydaniu. Táto skutočnosť predstavuje prekážku rozhodnutej veci v zmysle dikcie uvedenej v § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a teda zakladá dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti ako neprípustnej.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd túto časť sťažnosti sťažovateliek pri predbežnom prerokovaní odmietol ako neprípustnú podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práv podľa čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1 a 2 a čl. 34 Dohovoru o právach dieťaťa v spojení s namietaným porušením čl. 12 ods. 1 a čl. 19 ústavy napadnutým uznesením okresnej prokuratúry a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Z už uvedeného vyplýva, že ústavný súd uznesením sp. zn. II. ÚS 390/2013 z 10. júla 2013 odmietol predchádzajúcu sťažnosť sťažovateliek v časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu okresnej prokuratúry a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, ako neprípustnú, pričom v odôvodnení označeného uznesenia uviedol:

„Podľa právneho názoru ústavného súdu podnet v zmysle ustanovenia § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre, ako aj opakovaný podnet podľa § 34 zákona o prokuratúre poskytuje sťažovateľovi účinnú ochranu jeho práv a právom chránených záujmov, najmä v trestných veciach   v štádiu   konania pred   podaním   obžaloby, v rámci ktorých   disponuje prokurátor značnými oprávneniami   na   zaistenie   dohľadu   nad   zachovávaním   zákonnosti (IV. ÚS 158/03, IV. ÚS 80/03, I. ÚS 186/05, II. ÚS 94/06). Podnet aj opakovaný podnet zakladajú povinnosť prokurátora aj nariadeného prokurátora sa nimi zaoberať, vybaviť ho a spôsob vybavenia oznámiť podnecovateľovi.

Vynechanie   týchto   prostriedkov   nápravy   v rámci   sústavy   orgánov   prokuratúry Slovenskej   republiky   nemožno   nahrádzať   podaním   sťažnosti   v konaní   pred   ústavným súdom,   pretože   takto   by   sa   obmedzovala   možnosť   orgánov   prokuratúry   vo   vlastnej kompetencii   nielen   preveriť   skutočnosti,   ktoré   tvrdí   sťažovateľ,   ale   aj   prijať   účinné opatrenia podľa zákona o prokuratúre, ktoré by napomohli odstráneniu procesných alebo faktických prekážok zákonného postupu (I. ÚS 186/05, IV. ÚS 53/05).

Použitie   tohto   právneho   prostriedku   je v zmysle §   53   ods.   1 zákona   o ústavnom súde podmienkou   konania   vo veci   individuálnej   ochrany   základných   práv   a slobôd pred ústavným súdom.“

Z dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka v 1. rade (zrejme) v nadväznosti na citovanú časť uznesenia sp. zn. II. ÚS 390/2013 podala v predmetnej veci 23. júla 2013 podnet podľa § 31 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   prokuratúre“).   Podnet   sťažovateľky   vybavila Krajská prokuratúra v Žiline prípisom č. k. 3 Kpt 49/12-27 z 5. septembra 2013, v ktorom prokurátor   vybavujúci   tento   podnet   na   základe   poznatkov   získaných   zo   spisovej dokumentácie   uviedol: „V   danej   veci   som   nezistil   po   preskúmaní   vyšetrovacieho a dozorového   spisu   dôvod   na   prijatie   osobitného   opatrenia   na   nápravu   vo   vzťahu k orgánom činným v trestnom konaní. Váš podnet pokladám za nedôvodný.“ V nadväznosti na túto skutočnosť sťažovateľka v 1. rade podala 13. septembra 2013 opakovaný podnet podľa   §   34   ods.   1   zákona   o prokuratúre,   ktorý   adresovala   Generálnej   prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“). Generálna prokuratúra vybavila opakovaný podnet sťažovateľky v 1. rade prípisom č. k. IV/4 GPt 67/12-16 z 28. novembra 2013,   v ktorého   záverečnej   časti   sa   uvádza: „Preskúmavaný   postup   orgánov   polície i prokuratúry   považujem   za   správny   a opodstatnený,   v dôsledku   čoho   Váš   opakovaný podnet odkladám.“

Sťažovateľky v súvislosti s uvedenými skutočnosťami v sťažnosti uvádzajú: „Nové dôležité   skutočnosti   neznáme   Ústavnému   súdu   SR   v čase   rozhodovania   o sťažnosti sťažovateliek uznesením sp. zn. ÚS 390/2013-11.

Odloženie   opakovaného   podnetu   sťažovateľky   v rade   1   Generálnou   prokuratúrou listom   sp.   zn.   Zo   sťažnosti   Označený   prípis   generálnej   prokuratúry   bol   sťažovateľke v 1. rade   IV/4   GPt   67/12-16   z 28.   11.   2013,   doručeným   sťažovateľke   v rade   1   dňa 18. 12. 2013.

Z citovaného sa dá vyvodiť, že sťažovateľky zastávajú názor, že po podaní podnetu a opakovaného   podnetu   príslušným   orgánom   prokuratúry,   ktoré   ústavný   súd   vo   svojej stabilizovanej judikatúre považuje za účinné právne prostriedky nápravy v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, splnili zákonné podmienky na preskúmanie napadnutého uznesenia   okresnej   prokuratúry   a   postupu,   ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu,   ústavným súdom na základe ich „novej“ sťažnosti.

V   nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   síce   akceptuje,   že   formálne boli   splnené podmienky   vyplývajúce   z   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde,   keďže   sťažovateľky v predmetnej   veci   pred   doručením   „novej“   sťažnosti   ústavnému   súdu   vyčerpali   všetky právne prostriedky nápravy, teda aj podnet a opakovaný podnet, ktoré im zákon na ochranu ich práv účinne poskytuje. Táto skutočnosť ale nemôže vytvoriť predpoklady na prípadný ústavný prieskum napadnutého uznesenia okresnej prokuratúry a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, v konaní o „novej“ sťažnosti podľa čl. 127 ods.   1 ústavy bez toho, aby sťažovateľky touto sťažnosťou zároveň napadli aj rozhodnutie toho orgánu verejnej moci, ktorý bol (ako posledný) oprávnený v predmetnej veci zabezpečiť nápravu, t. j. rozhodnutie generálnej prokuratúry obsiahnuté v jej prípise č. k. IV/4 GPt 67/12-16 z 28. novembra 2013, ktorým bol vybavený opakovaný podnet sťažovateľky v 1. rade. Opačný záver by znamenal popretie princípu subsidiarity, na ktorom je založená právomoc ústavného súdu vyplývajúca z čl. 127 ods. 1 ústavy a ktorý vyplýva tiež z § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Zmysel a účel tohto princípu vychádza z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje z tohto hľadiska inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú   (porovnaj   m.   m. III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, II. ÚS 156/09, I. ÚS 480/2013), pričom z podstaty tejto ústavnej konštrukcie nepochybne vyplýva, že predmetom ústavného prieskumu zo strany ústavného   súdu   môže   byť (v   zásade)   len   také   rozhodnutie   orgánu   verejnej   moci,   proti ktorému   už   sťažovateľ   v   danom   prípade   nemá   k   dispozícii   žiaden   účinný   prostriedok nápravy v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľky - zastúpené v konaní pred ústavným súdom kvalifikovaným právnym zástupcom - svojou sťažnosťou napadli uznesenie   okresnej   prokuratúry   sp.   zn.   3   Pv   983/11   z   9.   mája   2013   a   postup,   ktorý predchádzal jeho vydaniu, nie však prípis generálnej prokuratúry, ktorým bol vybavený ich opakovaný   podnet   smerujúci   aj   proti   postupu   a   napadnutému   uzneseniu   okresnej prokuratúry. Za týchto okolností nie sú splnené zákonné podmienky na konanie o tejto časti sťažnosti sťažovateliek vyplývajúce z čl. 127 ods. 1 ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, a preto ústavný súd pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateliek bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už nezaoberal ich ďalšími návrhmi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2014