znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 153/2011-140

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. H., P., zastúpeného advokátom JUDr. L. B., P., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 5 NcC/2/2011 a jeho uznesením z 9. februára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. J. H.   o d m i e t a   ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. marca 2011 doručená sťažnosť JUDr. J. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava”) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 NcC/2/2011 a jeho uznesením z 9. februára 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je právnym zástupcom odporcu Ing. K. M., P., v právnej veci navrhovateľa L. K., P., „o uloženie povinnosti a nariadenie predbežného   opatrenia“. Sťažovateľ   ďalej   uviedol,   že „Vzhľadom   na   pomer   sudcu JUDr. M.   K.   k právnemu   zástupcovi   odporcu   JUDr.   J.   H.,   ktorý   môžeme   označiť   ako personálny (je to vzťah ekonomickej závislosti sudcu a právneho zástupcu odporcu) bola vznesená námietka zaujatosti.“. Namietaným uznesením krajského súdu bolo v označenej právnej   veci   o námietke   zaujatosti   vznesenej   sťažovateľom   voči   vec   prerokovávajúcej sudkyni   v konaní   vedenom   Okresným   súdom   Prievidza   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod sp. zn. 6 C/102/2010 rozhodnuté   tak,   že „sudkyňa okresného súdu   JUDr.   M.   K.   nie je vylúčená   z prejednávania   a rozhodovania   veci,   vedenej   na tamojšom   súde   pod   sp. zn. 6 C/102/2010“.

Sťažovateľ   sa   nestotožnil   so   záverom   krajského   súdu,   ktorý   nezistil   u zákonnej sudkyne   taký   pomer   k prerokúvanej   veci   alebo   k účastníkom   konania,   prípadne   k ich zástupcom, ktorý by vzbudzoval pochybnosti o jej nezaujatosti. Podľa názoru krajského súdu „Iba skutočnosť, že právny zástupca odporcu je členom urbárskeho pozemkového spoločenstva, ktoré má pohľadávku voči matke zákonnej sudkyne, nezakladá sama osobe taký   pomer   zákonnej   sudkyne   k účastníkom   konania,   resp.   k ich   zástupcom,   aký predpokladá   ust.   § 14   ods. 1   O. s. p.   Takáto   skutočnosť   sama   osobe   nezakladá   taktiež kvalifikovaný pomer sudcu k prejednávanej veci.“.

Namietaným rozhodnutím krajského súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, bolo podľa sťažovateľa porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy okrem iného tým, že v inej právnej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 10 C 74/2001 bolo rozhodnuté o vylúčení menovanej sudkyne na základe rovnakých skutočností, aké boli obsahom   námietok   sťažovateľa   v konaní   vedenom   okresným   súdom   pod   sp. zn. 6 C/102/2010. To označuje sťažovateľ za „jednoznačný rozpor so zákonom“. K porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy malo dôjsť podľa názoru sťažovateľa okrem iného   preto,   že   zákonná   sudkyňa „nespĺňa   základné   predpoklady   za   vymenovanie za sudcu“, ale tiež preto, že „uznesenie, ktorým sa rozhodlo o námietke zaujatosti sudcu je nepreskúmateľné...“.

Za porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy považuje sťažovateľ najmä to, že „v konaní o vznesenej námietke nebolo možné sa vyjadriť k vykonaným dôkazom“.

Napokon právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru malo byť v danej veci porušené, pretože „je   tu   ekonomická   závislosť   sudcu   a sťažovateľa“, v dôsledku   ktorej „nebude   schopný nezávisle a nestranne rozhodovať“.

Sťažovateľ sa v konaní pred ústavným súdom domáha, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 NcC/2/2011 a jeho uznesením z 9. februára 2011 boli porušené jeho v sťažnosti označené práva a aby bolo uvedené uznesenie zrušené a vec vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je sťažovateľom   namietané porušenie jeho základných   práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 NcC/2/2011 a jeho uznesením z 9. februára 2011.

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že domáhať sa ochrany základných práv na ústavnom súde môže fyzická osoba alebo právnická osoba iba v záujme ochrany   svojich   základných   práv   (napr.   II. ÚS 32/06,   II. ÚS 80/06). Podľa   § 49   zákona o ústavnom súde sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy môže podať len fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba,   ktorá   tvrdí,   že   namietaným   právoplatným rozhodnutím orgánu verejnej moci, jeho opatrením alebo iným zásahom boli porušené jej základné práva   a slobody.   Sťažnosť však nemôže   podať fyzická   osoba   alebo právnická osoba,   ktorá   namieta   porušenie   základných   práv   a slobôd   iných   osôb,   nie   svojich (I. ÚS 56/98).

Z   čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   sťažovateľ   môže   namietať porušenie   svojich základných   práv   v   spojitosti   s konaním   pred   všeobecným   súdom   (resp.   iným   orgánom verejnej   moci)   len   vtedy,   ak je v čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   účastníkom konania, v ktorom namieta porušenie základných práv (m. m. II. ÚS 3/05, I. ÚS 56/98).

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   v sťažnosti označených práv postupom krajského súdu v konaní, v ktorom vystupuje iba ako právny zástupca odporcu.

Keďže   sťažovateľ   nemá   v   predmetnom   súdnom   konaní   procesné   postavenie účastníka   konania   (ale   je   len   právnym   zástupcom   odporcu),   nemôže   v tomto   konaní uplatňovať   svoje   procesné   práva   a plniť   procesné   povinnosti.   Z toho   dôvodu   nemohlo v posudzovanom konaní dôjsť ani k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. II. ÚS 205/04).

Namietaným rozhodnutím o nevylúčení zákonnej sudkyne by eventuálne mohli byť dotknuté iba práva účastníka konania, a nie jeho právneho zástupcu.

Z uvedeného   vyplýva,   že   sťažnosť   ústavnému   súdu   bola   v tomto   prípade   podaná sťažovateľom, ktorý nedisponuje aktívnou vecnou legitimáciou na jej podanie, a preto ju ústavný súd po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako podanú neoprávnenou osobou.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa v nej uplatnenými nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2011