znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 153/09-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. apríla 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   I.   U.   (...),   t.   č. v ústave   na výkon   väzby,   zastúpeného advokátom JUDr. P. K., Ž., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj porušenia čl. 12 ods. 4 a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tpo/24/2008 a jeho uznesením z 9. októbra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. U. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. decembra 2008 doručená sťažnosť I. U. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj porušenia čl. 12 ods. 4 a čl. 13 ods. 4 ústavy postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tpo 24/2008 a jeho uznesením z 9. októbra 2008.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   uznesením   Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 0 Tp 43/08 z 1. augusta 2008 vzatý do väzby z dôvodov   uvedených   v § 71   ods. 1   písm. a),   b)   a c)   zákona   č. 301/2005   Z. z. Trestný   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“)   vo   veci trestného stíhania za trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 a ods. 2 písm. a) a b) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“).

Sťažovateľ podal 22. augusta 2008 Okresnej prokuratúre Považská Bystrica žiadosť o prepustenie z väzby, ktorú táto 3. septembra 2008 predložila s nesúhlasným stanoviskom okresnému   súdu.   Uznesením   z 22.   septembra   2008   okresný   súd   zamietol   žiadosť sťažovateľa   o prepustenie   z väzby.   Sťažovateľ   podal   proti   tomuto   uzneseniu   sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 2 Tpo/24/2008 z 9. októbra 2008 tak, že ju podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol. V odôvodnení uznesenia okrem iného konštatoval, že „od vzatia obvineného do väzby (31. 7. 2008) neboli zistené žiadne také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zánik alebo zmenu väzobných dôvodov, naopak, z výpovede   samotného   obvineného   na   verejnom   zasadnutí   o jeho   žiadosti   o prepustenie z väzby vyplýva, že obvinený pred spolužitím s J. K. bral drogy a hrával na automatoch a v užívaní   drog   pokračoval   bez   prestávky aj   naďalej.   Z toho   vyplýva dôvodnosť   obavy z možnej   drogovej   závislosti   obvineného,   ktorá   môže   nepredvídateľne   ovplyvňovať   jeho konanie a posilňuje existenciu všetkých väzobných dôvodov.“.

Podľa   sťažovateľa   spočíva   porušenie   jeho   označených   práv   v tom,   že   uznesenie krajského   súdu   je   všeobecné,   nie   je   dostatočne   odôvodnené,   nie   je   z neho   zrejmé,   na základe ktorých konkrétnych skutočností ho krajský súd ponechal naďalej vo väzbe.

Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd dôsledne neskúmal skutočnosti svedčiace pre a proti ďalšiemu   trvaniu   jeho   väzby   a jeho   rozhodnutie   nie   je   založené   na   konkrétnych skutočnostiach, ale na abstraktnej úvahe, preto podľa jeho názoru došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy. Podľa názoru sťažovateľa napadnuté uznesenie krajského súdu je aj v rozpore s čl. 12 ods. 4 a čl. 13 ods. 4 ústavy.

Sťažovateľ   preto   žiada,   aby   ústavný   súd   prijal   jeho   sťažnosť   na   ďalšie   konanie a rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné   právo   na   osobnú   slobodu   I.   U.   upravené   v   čl. 17   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Trenčíne rozhodnutím č. k. 2Tpo/24/2008- 67 z 09. 10. 2008 v rozpore s čl. 12 ods. 4/, článkom 13 ods. 4 a článkom 17 ods. 2, ods. 5/ Ústavy Slovenskej republiky porušené bolo.

2. Rozhodnutie   Krajského   súdu   v   Trenčíne   č. k.   2Tpo/24/2008-67z   09. 10. 2008 zrušuje.

3. Krajskému súdu v Trenčíne sa prikazuje, aby vo veci konal a zakazuje pokračovať v porušovaní základného práva na osobnú slobodu I. U.

4. I. U. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk (slovom jednostotisíc slovenských   korún),   ktoré   je   Krajský   súd   v   Trenčíne   povinný   I.   U.   vyplatiť   do   15   dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. I. U. priznáva trovy právneho zastúpenia v sume 12.519,- Sk...“

Ústavný súd si v rámci prípravy predbežného prerokovania veci vyžiadal vyjadrenie krajského súdu, ktorý v podaní sp. zn. Spr 386/08 z 29. decembra 2008 uviedol, že sťažnosť sťažovateľa   považuje   za   neopodstatnenú,   pretože   nespĺňa   podmienky   na   jej   prijatie na ďalšie konanie. Právny zástupca sťažovateľa zaujal stanovisko k vyjadreniu krajského súdu v podaní doručenom ústavnému súdu 13. januára 2009, v ktorom zotrval na podanej sťažnosti v plnom rozsahu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu sťažnosť je zjavne neopodstatnená vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   (v   posudzovanom   prípade   ide   o krajský   súd rozhodujúci   o žiadosti   o prepustenie   z väzby)   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   možno   považovať   takú   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).

Podľa čl. 12 ods. 4 ústavy nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody.

Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Ústavný vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy uviedol, že vo vzťahu k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu, alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené zárukou (I. ÚS 100/04).

Znenie čl. 17 ods. 2 ústavy upravujúceho možnosť trestného stíhania a pozbavenia slobody odkazuje, pokiaľ ide o dôvody a spôsob, na zákon. Preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (m. m. III. ÚS 48/00).

Väzba nemôže byť zákonná, ak nie sú splnené materiálne podmienky väzby. Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú   dôvody   na podozrenie, že   tento   skutok   spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že

a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký trest,

b) bude   pôsobiť   na   svedkov,   znalcov,   spoluobvinených   alebo   inak   mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo

c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Ústavný súd k otázke svojej právomoci vo väzobných veciach vyslovil, že vo vzťahu k rozhodovaniu   všeobecných   súdov   vo   väzobných   veciach   je   daná   jeho   právomoc   len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či

- proti osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie,

- rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami,

- o väzbe rozhodol súd,

- obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu vyjadrenú v § 71 ods. 1 písm. a) až c) Trestného poriadku, a

- osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby (II. ÚS 76/02).

Podstatou sťažnosti je spochybnenie existencie dôvodov ďalšieho trvania jeho väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku v napadnutom uznesení krajského súdu, ako aj skutočnosť, že sťažovateľ bol ponechaný vo väzbe bez existencie konkrétnych skutočností, z ktorých by mala vyplývať obava z jeho úteku, ovplyvňovania a pokračovania v trestnej   činnosti.   V tejto   súvislosti   má   uzneseniu   krajského   súdu   chýbať   náležité odôvodnenie.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia po sumarizácii dôvodov sťažnosti uviedol:

„Krajský súd na podklade podanej sťažnosti preskúmal podľa § 192 ods. 1 Tr. por. správnosť napadnutého uznesenia i konanie, ktoré mu predchádzalo a zistil, že sťažnosť obvineného nie je dôvodná.

Sudkyňa   pre   prípravné   konanie   okresného   súdu   postupovala   vecne   správne,   keď žiadosť obvineného I. U. o prepustenie z väzby zamietla. Správne zistila, že dôvody väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a/, b/, c/ Tr. por., pre ktoré bol obvinený vzatý do väzby, naďalej trvajú. Svoje rozhodnutie náležitým spôsobom i odôvodnila a krajský súd sa so závermi konštatovanými   v   písomných   dôvodoch   napadnutého   uznesenia   stotožňuje; v podrobnostiach   odkazuje   na   odôvodnenie   uznesenia   a   najmä   na   dôvody   uvedené v uznesení Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 8. 8. 2008, sp. zn. 6 Tpo 73/2008, ktorým bola zamietnutá sťažnosť obvineného I.   U.   proti uzneseniu o jeho vzatí do väzby.   Od vzatia obvineného do väzby (31. 7. 2008) neboli zistené žiadne také nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali   zánik   alebo   zmenu   väzobných   dôvodov,   naopak   z   výpovede   samotného obvineného   na   verejnom   zasadnutí   o   jeho   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   vyplýva,   že obvinený   pred   spolužitím   s J.   K.   bral   drogy   a   hrával   na   automatoch   a v užívaní   drog pokračoval bez prestávky aj naďalej. Z toho vyplýva dôvodnosť obavy z možnej drogovej závislosti obvineného, ktorá môže nepredvídateľne ovplyvňovať jeho konanie a posilňuje existenciu všetkých väzobných dôvodov.“

V uznesení okresného súdu sp. zn. 0 Tp 43/2008 z 22. septembra 208, s ktorým sa krajský súd stotožnil a v podrobnostiach na neho odkázal, sa uvádza:

«Všetky   doteraz   zabezpečené   dôkazy   nasvedčujú   tomu,   že   skutok,   pre   ktorý   bolo začaté   trestné   stíhanie,   bol   spáchaný,   má   znaky   trestného   činu,   sú   tu   dané   dôvody na podozrenie, že skutok spáchal obvinený. Aj v tomto štádiu konania stále existuje reálna obava,   že v prípade prepustenia obvineného na slobodu,   tento bude v trestnej činnosti pokračovať, nakoľko už v tomto štádiu konania existujú poznatky o tom, že maloletá E. bola týraná aj pred touto udalosťou, o čom svedčia najmä záznamy sociálneho oddelenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Považskej Bystrici, výpovede svedkov J. K. a O. K., ako aj matky dieťaťa J. K., pričom je tu podľa názoru súdu reálna obava, že obvinený v prípade prepustenia na slobodu, by mohol ujsť alebo sa skrývať, aby sa vyhol tak trestnému stíhaniu a následnému trestu s poukazom na závažnosť zločinu, ktorý mu je kladený za vinu a trestnú sadzbu, ktorá by mu v tomto prípade hrozila. Týmto sú naďalej dané dôvody väzby v zmysle § 71 ods. 1, písm. a/, c/ Tr. por. Pokiaľ ide o dôvod väzby v zmysle § 71 ods. 1, písm. b/ Tr. por., aj tento podľa názoru súdu v celom rozsahu naďalej trvá. Obvinený v priebehu vyšetrovania vo svojich výpovediach nepopieral, že sa násilia na maloletej E. dopustil. V čase konania verejného zasadnutia však svoju výpoveď zmenil a tvrdil, že takouto pôvodnou výpoveďou chcel ochrániť len svoju družku J. K., ale pravda je taká, že tieto zranenia spôsobila maloletej E. práve jej matka J. K., a to nielen v rozhodnutý deň ale aj v minulosti a on to vzal na seba, pretože chcel ochrániť J. K. pred tým, aby jej dieťa sociálny úrad odobral. Podľa jeho výpovede na verejnom zasadnutí, keď matka ráno odišla do práce, on zaspal a až potom, keď sa zobudil, počul dieťa plakať, zistil, že dieťa je zbité, že mu „tečú krvavé sliny z úst“, preto ju umyl, pripravil jej raňajky, bezprostredne s ňou na ošetrenie k lekárovi nešiel, pretože nevedel posúdiť rozsah jej zranení a v konečnom dôsledku podľa jeho výpovede ani počas svojho spánku dieťa plakať nepočul. Namietal aj výpovede svedkov J. K. a O. K. s tým, že tieto sú účelové, v snahe mu poškodiť. Súd vyhodnotil tieto tvrdenia obvineného I. U. a dospel k rovnakému záveru ako prokurátor, t. j. že tieto sa javia účelovo, v snahe vyhnúť sa trestu, ktorý obvinenému v danom prípade hrozí, pretože ako je zrejmé z fotodokumentácie, ktorá je súčasťou vyšetrovacieho spisu, zranenia maloletej E. boli takého rozsahu,   že   pokiaľ   by   boli   tvrdenia   obvineného   pravdivé,   nebolo   by   možné,   aby   dieťa nepočul počas spánku plakať, keďže toto nepochybne trpelo bolesťami, nehovoriac o tom, že pokiaľ by bol prvotne takto zranené dieťa uvidel, nebol by mu najskôr išiel pripravovať raňajky, ale neodkladne by bol išiel s dieťaťom na ošetrenie z obavy o jej zdravie. V   tomto   smere   rozhodne   sa   javí   pravdivejšia   verzia   predchádzajúcich   výpovedí obvineného.

V kontexte všetkých týchto skutočností je tu namieste obava, že obvinený by mohol po prepustení na slobodu mariť objasňovanie skutočností, závažných pre trestné stíhanie, pôsobiť na svedkov, prípadne znalcov, ktorí v tejto veci sú pribratí, a preto podľa názoru súdu je tu na mieste aj dôvod väzby v zmysle § 71 ods. 1, písm. b/ Tr. por.»

Ďalšie   dôvody,   na   ktoré   poukázal   krajský   súd   v napadnutom   uznesení   odkazom na odôvodnenie svojho iného uznesenia (sp. zn. 6 Tpo 73/2008 z 8. augusta 2008, ktorým rozhodol   o   sťažnosti   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu   o   vzatí   do   väzby) a s ktorými   sa   v plnom   rozsahu   stotožnil,   sú   vyjadrené   takto: „... na   základe   vo   veci doposiaľ   vykonaných   dôkazov   (z   nich   najmä   priznanie   obvineného   o   spáchaní   skutku, svedecké výpovede J. K., J. K., lekárska správa MUDr. I. S. o zraneniach maloletej E. K., farebná fotodokumentácia zranení maloletej, úradné záznamy Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Považskej Bystrici) sú dané dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania, vzťahu k maloletej i k jej matke i ďalších skutočností (v prípade maloletej E. K. išlo o utýrané dieťa, akútne zbité zvlášť surovým spôsobom s početnými krvnými   podliatinami,   zlomeninou   ramennej   kosti   vľavo,   hematómom   vo   vchode   do pošvovej oblasti a masívnou hematúriou spôsobenou vysoko pravdepodobne z pohmoždenia močových   ciest,   pričom   už na   začiatku   trestného   stíhania   vykonané   dôkazy   odôvodňujú podozrenie, že nešlo o prvý a ojedinelý útok obvineného proti maloletej, ale o opakované agresívne správanie) vyplýva obava z následkov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a/, b/, c/ Tr. por.,   sú   vecne   správne   a v napadnutom   uznesení   náležité   odôvodnené.   Sudca   pre prípravné konanie okresného súdu postupoval v súlade so stavom veci a zákonom, keď vzal obvineného I. U. do útekovej, kolúznej a preventívnej väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a/, b/, c/ Tr. por. a to dňom 31. 7. 2008 o 19,40 hod., t. j. dňom a hodinou, kedy došlo   k   obmedzeniu   jeho   osobnej   slobody,   pričom   boli   dodržané   aj zákonné   lehoty, v ktorých   je   potrebné   rozhodnúť   o   väzbe   zadržanej   osoby,   stanovené   v § 87   ods. 1,   2 Tr. por. S týmito zisteniami a závermi sudcu pre prípravné konanie okresného súdu sa v plnom   rozsahu   stotožnil   aj krajský   súd.   Spôsob   spáchania   stíhaného zločinu   spolu   s konkrétnymi skutočnosťami opodstatňujúcimi u obvineného obavu, že sa bude skrývaním vyhýbať   trestnému   stíhaniu   a hroziacemu   trestu,   že   bude   pôsobiť   na svedkov   a   mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie a že bude pokračovať v trestnej činnosti,   teda   zo   správania   sa   spôsobom   predpokladaným   v ustanoveniach   § 71   ods. 1 písm. a/, b/ c/ Tr. por., dostatočne odôvodňujú záver, že väzba obvineného v tomto štádiu trestného   stíhania   je   adekvátnym   a nevyhnutným   zabezpečovacím   opatrením.   Námietky obvineného nepovažoval preto krajský súd za opodstatnené a neakceptoval ich.“

Úlohou ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02). Ústavný súd pri uplatnení svojej právomoci vychádza z názoru, že nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu.   Skutkové   a právne   závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené   závery   všeobecného   súdu   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali za   následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažovateľove   námietky   predostreté   v sťažnosti ústavnému súdu nespochybňujú záver krajského súdu o pretrvávaní dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) až c) Trestného poriadku.

Z citovaných odôvodnení možno zhrnúť, že dôvodnosť tzv. útekovej väzby je daná hlavne hrozbou vysokého trestu odňatia slobody (ústavný súd poznamenáva, že v tom čase išlo o počiatočné štádium trestného stíhania sťažovateľa, približne dva mesiace po vzatí do väzby), dôvodnosť tzv. kolúznej väzby spočíva podľa všeobecného súdu v diametrálnej zmene sťažovateľovej výpovede, kde poprel spáchanie skutku, z čoho pramení obava, že bude pôsobiť na svedkov, ako aj maloletú. A napokon dôvodnosť tzv. preventívnej väzby je daná   najmä   skutočnosťou,   že   maloletá   bola   podľa   záznamov   príslušného   sociálneho oddelenia   úradu   práce,   sociálnych   vecí   a   rodiny   týraná   aj pred   udalosťou,   ktorá   je predmetom tohto trestného stíhania.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   za   daného   stavu   závery   krajského   súdu označiť ako arbitrárne, či zjavne neodôvodnené. Berúc do úvahy povahu trestnej činnosti, z ktorej   je   sťažovateľ   obžalovaný,   ako   aj   spôsob   spáchania   trestnej   činnosti   možno krajským   súdom   akcentované   dôvody   považovať   v danom   štádiu   trestného   konania za dostatočné.   Odôvodnenie   uznesenia   krajského   súdu   odkazujúce   na   predchádzajúce rozhodnutia   v tej   istej   veci   možno   preto   považovať   za   síce   krajnú,   no   ešte   stále ústavnoprávne akceptovateľnú alternatívu odôvodnenia (napr. IV. ÚS 41/08, IV. ÚS 149/08, IV. ÚS 314/08).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   nepovažuje   právne   závery   krajského   súdu za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   námietkami   sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom a jeho základnými právami podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, vo   vzťahu   k označeným   základným   právam   kvalifikoval   sťažnosť   ako   zjavne neopodstatnenú. Z toho istého dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť aj v časti namietaného porušenia   čl. 12   ods. 4   a čl. 13   ods. 4   ústavy,   ktoré   navyše kvalifikuje   stabilizovaná judikatúra ústavného súdu ako všeobecné ustanovenia, ktoré treba vykladať a chápať ako ústavné direktívy adresované predovšetkým orgánom pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých   stupňov   a ktoré   nemôžu   plniť   poslanie   priamo   aplikovateľných   ustanovení v individuálnych   záležitostiach.   Ich   aplikácia   nie   je   možná   bez   konkrétneho   vyjadrenia dopadu diskriminujúceho postupu štátneho orgánu na základné právo alebo slobodu fyzickej alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 34/96, I. ÚS 58/97, I. ÚS 59/97).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde odmietol sťažnosť ako celok pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. apríla 2009