znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 153/05-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. mája 2005 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., bytom K, zastúpenej advokátom JUDr. Z. K., ktorou namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Košiciach   v konaní vedenom   pod   sp. zn.   1 T 17/00, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. mája 2005 doručená   sťažnosť   M. K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie   jej základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 17/00.

Sťažovateľka   požaduje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie uvedených   článkov   ústavy   a dohovoru   postupom   krajského   súdu   v napadnutom   konaní, prikázal krajskému súdu konať v predmetnom konaní bez zbytočných prieťahov a priznal jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že „V   roku   1998   začalo   trestné   stíhanie   a bolo   vznesené obvinenie   pre   pokračujúci   trestný   čin   podvodu   podľa   § 250   ods. 1   ods. 3   písm.   b)   Tr. zákona   obvinenému   R. K.   Počas   vyšetrovania   som   ako   poškodená   uplatnila   voči obvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mi vznikla tak, že obv. R. K. dňa 22. 5. 1998 na základe   splnomocnenia   M. K.,   ktorý   nemal   vedomosť   o nelegálnom   pôvode   vozidla   zn. AUDI 80 2.0 E AVANT červenej farby previedol na Okresnom dopravnom inšpektoráte OR PZ   Košice-okolie   dňa   22. 5. 1998   na   mňa   M. K.   využijúc   moju   nevedomosť o nelegálnom pôvode vozidla, a predal mi toto vozidlo za sumu 300.000.- Sk.

Dňa   30. 5. 2000   krajský   prokurátor   v Košiciach   pod   č. k.   2 Kv 70/98-76   podal na obvineného obžalobu. Obžaloba bola Krajským súdom v Košiciach prijatá pod spisovou značkou 1 T 17/00 dňa 16. 6. 2000. (...)

Krajský súd v Košiciach na dobu od 5. do 13. novembra 2001 vytýčil vo veci hlavné pojednávanie.“

Sťažovateľka   ďalej   uviedla,   že   krajský   súd   od   novembra   2001   vo   veci   nekonal a podľa jej zistení bola táto trestná vec medzičasom pridelená inému sudcovi, ktorý termín ďalšieho hlavného pojednávanie dosiaľ nenariadil. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka poukazuje na to, že od podania obžaloby uplynulo už „... päť rokov a v dôsledku nečinnosti súdu môj nárok na náhradu škody voči obžalovanému sa stáva len hypotetický, nakoľko jeho majetkové pomery môžu byť plynutím času značne znehodnotené a škoda, ktorá mi bola spôsobená v sume 300.000,- Sk môže byť v konečnom dôsledku len vysúdenou sumou bez reálneho naplnenia. Moja finančná situácia nie je taká, aby som mohla pominúť škodu, ktorá mi vznikla, nakoľko mám s manželom maloleté deti, a obžalovanému vyplatená suma mi výrazne chýba a musela som ju kompenzovať pôžičkami od svojich príbuzných, ktorým som zaviazaná ich vrátiť“.

Na základe uvedeného sťažovateľka zastáva názor, že v označenom konaní dochádza nečinnosťou súdu k porušovaniu jej základného práva vyplývajúceho z čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pokiaľ sťažovateľka uviedla, že krajský súd od novembra 2001 v napadnutom konaní nekonal, ústavný súd na krajskom súde zistil, že tomu tak nie je. Vo veci sa uskutočnilo ďalšie   hlavné   pojednávanie   18. júna 2002,   ktoré   bolo   odročené   za   účelom   predvolania svedkov.   Nasledujúce   hlavné   pojednávanie   sa   uskutočnilo   16. septembra 2002   a bolo odročené   na   17. október 2002.   Termín   tohto   hlavného   pojednávania   však   bol   zrušený, pretože   zákonný   sudca   prestal   byť   sudcom   krajského   súdu.   Termín   ďalšieho   hlavného pojednávania   nariadeného   na   14. jún 2004   bol   zrušený   z   dôvodu   práceneschopnosti obžalovaného. Dosiaľ ostatný úkon vo veci bol urobený 12. mája 2005, keď bolo nariadené hlavné pojednávanie na 7. jún 2005.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv lebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl. 48   ods. 2   prvej   vety   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom (...). Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04).

Účelom, podstatou a zmyslom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci. Ťažiskovým pojmom a komponentom tohto základného práva je to, že jeho ochrana sa uplatňuje vo veci účastníka, v jeho záležitosti. Súčasne je ústavný súd toho názoru, že uplatnenie tohto základného práva je spojené len s takou vecou (záležitosťou) účastníka konania pred súdom alebo iným orgánom právnej ochrany, ktorej prejednanie a rozhodnutie je zahrnuté do účelu procesného poriadku, ktorý upravuje postup orgánu verejnej moci pri prejednaní veci účastníka (m. m. IV. ÚS 166/03).

Vecou   samou   v posudzovanom   konaní,   v ktorom   podľa   sťažovateľky   došlo k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote,   je   trestné   stíhanie   inej   osoby,   než   je sťažovateľka, ktorá má v tomto konaní postavenie poškodenej. Trestné stíhanie sa vykonáva podľa ustanovenia § 1 ods. 1 prvej vety Trestného poriadku, ktorého účelom je upraviť postup orgánov činných v trestnom konaní tak, aby trestné činy boli náležite zistené a ich páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaní. Iný účel Trestného poriadku nie je výslovne vyjadrený, a preto je vecou samou v trestnom konaní zistenie trestných činov a spravodlivé potrestanie   ich   páchateľov.   Podľa   § 2   ods. 4   a 5   Trestného   poriadku   ak   tento   zákon neustanovuje niečo iné, postupujú orgány činné v trestnom konaní z úradnej povinnosti; musia   trestné   veci   prejednávať čo   najrýchlejšie   a dôsledne   zachovávať občianske   práva zaručené ústavou. Orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol náležite zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie.

Z uvedeného vyplýva, že zákonným účelom postupu orgánov činných v trestnom konaní nie je prejednanie, rozhodovanie a rozhodnutie o nároku poškodeného, ktorý má súkromnoprávnu povahu. Možnosť uplatnenia nároku na náhradu škody v trestnom konaní nie je preto v tomto konaní vecou samou v takom zmysle, ako to je uvedené v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. To platí aj pre čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý ustanovuje o „jeho záležitosti“, čo je synonymum pre jeho vec podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (IV. ÚS 92/04, mutatis mutandis aj IV. ÚS 4/02, IV. ÚS 166/03).

Z citovaných rozhodnutí ústavného súdu vyplýva, že vzhľadom na účel trestného konania, jeho predmet a základné zásady, na ktorých spočíva dosahovanie tohto účelu, treba považovať za vylúčený záver, podľa ktorého by poškodený mal právo na to, aby jeho vec – nárok na náhradu škody v adhéznom konaní – bola prerokovaná bez zbytočných prieťahov v trestnom konaní. Prípustnosť uplatnenia nároku na náhradu škody v trestnom konaní nie je dôvodom na záver o tom, že v trestnom konaní sa stáva vecou samou nárok poškodeného. Táto možnosť je totiž iba určitým zvýhodnením poškodeného, ktorý za splnenia zákonných podmienok, a ak to nebráni účelu trestného konania, môže dosiahnuť uspokojenie svojho súkromnoprávneho nároku aj v trestnom konaní (mutatis mutandis IV. ÚS 92/04).

Ústavný súd v súvislosti s možnosťami poškodeného domáhať sa v trestnom konaní svojho práva spôsobom   uvedeným v čl. 48 ods. 2 ústavy   pripustil   v niektorých   smeroch možnosť obmedzenia jednotlivých subjektov práv trestného konania vrátane poškodeného, a to so zreteľom na účel Trestného poriadku (§ 1) a základné zásady trestného konania (§ 2) v rámci   vyvažovania   stretávajúcich   sa   záujmov   a tiež   s   prihliadnutím   na   rozdelenie procesných   funkcií   na   hlavné   (obžaloba,   obhajoba   a rozhodovanie   veci)   a vedľajšie (náhrada   škody   a zhabanie veci),   čo   sa   prejavuje napríklad v prípade,   ak   je   poškodený odkázaný so svojím nárokom na náhradu škody na konanie o občianskoprávnych veciach (§ 229 Trestného poriadku). Obmedzenie základného práva poškodeného podľa čl. 48 ods. 2 ústavy však neznamená zásah do jeho podstaty, pretože poškodený môže toto základné právo realizovať v konaní pred súdom podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) (m. m. III. ÚS 8/00).

V   dôsledku   zákonnej   možnosti   odkázať   poškodeného   na   konanie   vo   veciach občianskoprávnych   nie   je   preto   možné   uvažovať   o   priznaní   základného   práva na prerokovanie   jeho   nároku   na   náhradu   škody   bez   zbytočných   prieťahov   v adhéznom konaní v takom rozsahu, ako prináleží účastníkovi konania v občianskoprávnom konaní, a to najmä v prípade, že by jeho realizácia presiahla potreby trestného konania.

Sťažovateľka má v prípade odstránenia zákonnej prekážky litispendencie (§ 83 OSP) k dispozícii iný účinný prostriedok ochrany v konaní pred občianskoprávnym súdom podľa § 79 ods. 1 OSP.

Podľa názoru ústavného súdu je žalobu o náhradu škody potrebné kvalifikovať ako účinný   právny   prostriedok   ochrany   práv   a slobôd   poškodenej   s   tým,   že   takáto   žaloba vymedzuje v občianskom sporovom konaní jej nárok na náhradu škody už ako jej vec, vo vzťahu ku ktorej už má (na rozdiel, keď uplatnila právo na náhradu škody v adhéznom konaní)   zaručené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov (čl. 48 ods. 2 ústavy).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol po predbežnom prerokovaní sťažnosti tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. mája 2005