znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 152/2014-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. marca 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej   a sudcu   Jána   Lubyho   predbežne   prerokoval   sťažnosť   F.   D.,   zastúpeného JUDr. JURKOVEC ADVOKAT DK, s. r. o., Ulica M. R. Štefánika 1822, Dolný Kubín, konajúca   prostredníctvom   konateľa   a advokáta   JUDr.   Romana   Veselovského,   vo   veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6 Co 166/2013 z 30. októbra 2013 v časti nepriznania práva na náhradu trov konania a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. D. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. februára 2014 doručená sťažnosť F. D. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného JUDr. JURKOVEC ADVOKAT   DK,   s.   r.   o.,   Ulica   M.   R.   Štefánika   1822,   Dolný   Kubín,   konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Romana Veselovského, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   6   Co 166/2013 z 30. októbra 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) v časti nepriznania práva na náhradu trov konania.

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že žalobcovia v 1. a 2. rade podali Okresnému   súdu   Liptovský   Mikuláš   (ďalej   len   „okresný   súd“)   proti   sťažovateľovi (žalovaný,   pozn.)   žalobu   o   nahradenie   prejavu   vôle „sťažovateľa   na   uzavretie   kúpnej zmluvy o prevode vlastníckeho práva k nebytovému priestoru - garáži súpis č..., postavenej na   pozemku...   dohodnutú   kúpnu   cenu   9.300   EUR   a   to   na   tom   skutkovom   základe,   že sťažovateľ ako budúci kupujúci sa voči žalobcom ako budúcim predávajúcim zaviazal dňa 21. 12. 2010 zmluvou o budúcej kúpnej zmluve na uzavretie riadnej kúpnej zmluvy, a to najneskôr do 15 kalendárnych dní od doručenia výzvy na uzavretie kúpnej zmluvy“.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 8 C 54/2012 zo 14. januára 2013 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu zo 14. januára 2013“) žalobu v celom rozsahu zamietol a sťažovateľovi nepriznal právo na náhradu trov konania. Na základe odvolania podaného tak žalobcami, ako aj sťažovateľom krajský súd napadnutým rozsudkom rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil a žiadnemu účastníkovi nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania.

Sťažovateľ   v sťažnosti   namieta   predovšetkým   skutočnosť, «že   napriek   tomu,   že podal   odvolanie   proti   výroku   rozsudku   Okresného   súdu   Liptovský   Mikuláš   zo   dňa 14. 01. 2013, č. k. 8 C/54/2012, ktorým súd sťažovateľovi nepriznal právo na náhradu trov konania s tým, že vo svojom odvolaní uviedol viaceré argumenty proti nepriznaniu práva na náhradu   trov   konania,   Krajský   súd   v   Žiline   sa   s   týmito   argumenty   vysporiadal   takým spôsobom, že uviedol: „Pokiaľ ide o namietaný výrok o náhrade trov konania krajský súd v plnej miere odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia.“ Sťažovateľ uvádza, že takto odôvodnené rozhodnutie Krajského súdu v Žiline pokiaľ nespĺňa požiadavku riadneho odôvodnenia   rozsudku   a   to   aj   napriek   tomu,   že   Krajský   súd   v   Žiline   poukázal   na ustanovenie   §   219   ods.   2   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení neskorších predpisov (ďalej ako „OSP“).».

Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   jeho   odvolacie   námietky «uvedené   v   odvolaní   proti rozsudku   Okresného   súdu   Liptovský   Mikuláš   zo   dňa   14.   01.   2013,   č.   k.   8   C/54/2012 signalizovali možnosť ich podstatného vplyvu na právne posúdenie veci v otázke vzniku práva   sťažovateľa   na   náhradu   trov   konania.   Sťažovateľ   v odvolaní   uviedol   podstatné argumenty, ktorých obsah je možné zhrnúť do tvrdenia, že pokiaľ sa sťažovateľ domáhal svojich práv žalobou, odvolaním proti poriadkovej pokute alebo rokovaním o zmieri, ktorý nakoniec neuzavrel, nie je možné tieto jeho procesné práva využiť proti nemu a nepriznať mu   náhradu   trov   konania,   pokiaľ   bol   v   plnom   rozsahu   úspešný   a   to   odvolaním   sa   na ustanovenie § 150 OSP. Za týchto okolností bolo povinnosťou Krajského súdu v Žiline na túto   odvolaciu argumentáciu sťažovateľa   primeraným   a   ústavne   konformným   spôsobom reagovať. Krajský súd v Žiline sa však obmedzil, pokiaľ ide o odvolanie sťažovateľa proti výroku   o   trovách   konania,   len   na   konštatovanie   obsiahnuté   v jednej   vete:   „Pokiaľ   ide o namietaný   výrok   o   náhrade   trov   konania   krajský   súd   v   plnej   miere   odkazuje   na odôvodnenie   napadnutého   rozhodnutia.“   Sťažovateľ sa   domnieva,   že takýmto postupom Krajský súd v Žiline čisto formálne aplikoval ustanovenie § 219 ods. 2 OSP bez spojenia s judikatúrou Ústavného súdu a ESĽP a bez spojenia s § 157 ods. 2 OSP (porovnaj nález Ústavného   súdu   SR,   sp.   zn.   I.   ÚS   118/2010).   Krajský   súd   v   Žiline   sa   právnou argumentáciou   sťažovateľa   uvedenou   v   odvolaní   vôbec   nezaoberal,   neuviedol   na zvýraznenie správnosti a presvedčivosti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš žiadne dôvody, ktoré by mohli sťažovateľa uspokojiť a poskytnúť mu pocit, že jeho odvolaním sa Krajský súd v Žiline zaoberal aspoň v takej miere, či jeho argumenty v odvolaní majú resp. nemajú význam pre rozhodnutie. Pokiaľ sa však Krajský súd obmedzil len na konštatovanie obsiahnuté v jednej vete: „Pokiaľ ide o namietaný výrok o náhrade trov konania krajský súd v plnej miere odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia.“ v sťažovateľovi toto vyvolalo pocit márnosti, krivdy a nespravodlivosti, smerujúce k nadobudnutiu presvedčenia, že odvolanie sťažovateľa zostalo „bez povšimnutia“. Uvedený pocit sťažovateľa vyplýva predovšetkým z toho, že jeho odvolanie bolo v rozsahu päť strán A4, kde sťažovateľ popísal viaceré   argumenty,   ktoré   prvostupňový   súd   nemal   k   dispozícii   pri   vydávaní   svojho rozhodnutia   s tým,   že   tieto   argumenty   predovšetkým   popisovali   motiváciu,   postoj sťažovateľa   v   konaní,   jeho   komunikáciu   s   právnym   zástupcom,   zvažovanie   jednotlivých krokov pri postupe v konaní. Tieto skutočnosti prvostupňový súd nemal k dispozícii, t. j. pri vydávaní rozhodnutia z nich nemohol vychádzať a ani z nich, ako to vyplýva z odôvodnenia rozsudku   Okresného   súdu   Liptovský   Mikuláš   nevychádzal.   Krajský   súd   v   Žiline   na argumenty   sťažovateľa   absolútne   nereagoval,   neuviedol,   či   tieto   argumenty   mali,   resp. nemali význam pre rozhodnutie Krajského súdu v Žiline.».

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Krajský súd v Žiline v konaní vedenom pod č. k. 6 Co/166/2013 porušil základné právo F. D... na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 6 Co/166/2013 zo dňa 30. 10. 2013 zrušuje a   to   v   časti   potvrdzujúcej   výrok   rozsudku   Okresného   súdu   Liptovský   Mikuláš   zo   dňa 14. 01. 2013, č. k. 8 C/54/2012 o tom, že žalovanému sa nepriznáva právo na náhradu trov konania a v časti, kde Krajský súd v Žiline žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania a vec vracia na ďalšie konanie.

3. F. D... priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 340,90 EUR (slovom tri stoštyridsať eur a deväťdesiat eurocentov), ktorú je Krajský súd v Žiline povinný vyplatiť na účet   jeho   právneho   zástupcu   advokátskej   kancelárie...   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Argumentácia,   ktorou   sťažovateľ   odôvodňuje   svoje   tvrdenie,   že   napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,   je   založená   na   námietkach,   podľa   ktorých   sa   krajský   súd   v   súvislosti s rozhodovaním o trovách konania nevysporiadal ústavne súladným spôsobom so všetkými jeho argumentmi obsiahnutými v jeho odvolaní proti výroku o trovách konania v rozsudku okresného súdu zo 14. januára 2013, pričom len „formálne aplikoval ustanovenie § 219 ods. 2 OSP bez spojenia s judikatúrou Ústavného súdu a ESĽP a bez spojenia s § 157 ods. 2 OSP“.

Rozhodovanie o náhrade trov konania je podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu nepochybne súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom, podľa názoru   ústavného   súdu   porušiť   základné   právo   účastníka   konania   na   súdnu   ochranu (obdobne II. ÚS 56/05, IV. ÚS 248/08).

Ústavný   súd   pri   posudzovaní   sťažností,   ktoré   smerujú   proti   rozhodnutiam všeobecných súdov v častiach, ktoré sa týkajú problematiky (náhrady) trov konania, t. j. problematiky, ktorá má vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickú povahu,   postupuje   nanajvýš   zdržanlivo   a   k   prípadnému   zrušeniu   napadaného   výroku   o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, a to najmä vtedy keď zistí, že došlo k zásahu do základného práva na súdnu ochranu (resp. práva na spravodlivé súdne konanie) zvlášť extrémnym   spôsobom,   alebo   ak   zistí,   že   napadnutým   rozhodnutím   došlo   zároveň   aj k neprípustnému   zásahu   do   iných   ústavou   garantovaných   práv   (m.   m.   II. ÚS   78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).

Ústavný   súd   ďalej   vo   svojej   judikatúre   zdôrazňuje,   že   nie   je   alternatívnou   ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ani preskúmavať, či v konaní bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný   súd   vyvodil,   ale je oprávnený   posúdiť,   či   v konaní pred   všeobecnými súdmi nedošlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 50 ústavy), a tým k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľov. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne   nedôvodné   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

V súlade s čl. 51 ods. 1 ústavy sa základného práva na súdnu ochranu a v jeho rámci aj práva na náhradu trov súdneho konania možno domáhať len spôsobom a v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky na jej priznanie, t. j. v danom prípade Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“). Ustanovenie § 150 ods. 1 OSP všeobecnému súdu umožňuje, aby v rámci svojho uváženia celkom alebo sčasti nepriznal náhradu trov konania tomu účastníkovi, ktorému inak podľa zákona patrí. Dôvodom na použitie uvedeného ustanovenia však   môžu   byť   len   okolnosti   hodné   osobitného   zreteľa,   ktoré   zákon   neuvádza   ani exemplifikatívne, čo však neznamená, že tým vytvára priestor pre neobmedzenú a ničím neohraničenú voľnú úvahu súdu.

Pri skúmaní, či existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, je podľa stabilizovanej judikatúry všeobecných súdov potrebné prihliadať na osobné, zárobkové, majetkové a iné pomery   účastníkov,   procesný   postoj   účastníkov   na   obidvoch   stranách   sporu,   okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nárokov, pričom medze sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania   (§   142   ods.   1   OSP).   Vymedzenie   obsahu   právneho   pojmu   „dôvody   hodné osobitného zreteľa“ obsiahnutého v § 150 ods. 1 OSP je teda v zásade výlučne úlohou všeobecných   súdov,   a   to   vždy   so   zreteľom   na   konkrétne   okolnosti   posudzovanej   veci. Vzhľadom   na   to   ústavnému   súdu   v   zásade   neprináleží   posudzovať   existenciu   dôvodov hodných   osobitného   zreteľa   umožňujúcich   aplikáciu   daného   ustanovenia,   pretože   ide o nezávislé diskrečné oprávnenie všeobecných súdov. Bez ohľadu na uvedené ústavný súd ale zdôrazňuje, že úvaha všeobecného súdu o tom, či v danej veci ide o takýto výnimočný prípad   (odôvodňujúci   aplikáciu   §   150   ods.   1   OSP,   pozn.),   musí   byť   v   rozhodnutí všeobecného súdu riadne a presvedčivo odôvodnená, pretože v opačnom prípade by mohlo ísť   o   postup,   ktorý   by   mohol   mať   črty   svojvôle   (I.   ÚS   5/2011).   Ústavný   súd   však v posudzovanej veci nezistil, že by mohlo ísť o takýto prípad.

Z   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   vyplýva,   že   odvolací   súd   sa   stotožnil s časťou odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku sp. zn. 8 C 54/2012 zo 14. januára 2013 týkajúcou sa náhrady trov prvostupňového konania a k náhrade trov odvolacieho konania uviedol: „O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 142 ods. 2 O. s. p. (v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p.). V odvolacom konaní boli úspešní navrhovatelia (v časti výroku o náhrade trov konania), ako aj odporca (vo výroku o veci samej), preto bolo rozhodnuté spôsobom vyjadreným vo výroku tohto rozsudku.“

V   nadväznosti   na   citované   ústavný   súd   poukazuje   na   § 219   ods.   2   OSP,   podľa ktorého   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s odôvodnením   napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Vzhľadom na skutočnosť, že krajský súd sa stotožnil s odôvodnením okresného súdu obsiahnutým v jeho rozsudku sp. zn. 8 C 54/2012 zo 14. januára 2013 v časti týkajúcej sa výroku   o   náhrade   trov   konania,   t.   j.   postupoval   v   súlade   s   §   219   ods.   2   OSP, a s prihliadnutím   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   odôvodnenia   rozhodnutí prvostupňového   súdu   a odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať   izolovane   (m.   m. II. ÚS 78/05,   III.   ÚS   264/08,   IV. ÚS   372/08,   IV.   ÚS   350/09),   pretože   prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok, ústavný súd považoval za potrebné poukázať na relevantnú časť rozsudku okresného súdu zo 14. januára 2013 týkajúcu sa náhrady trov konania.

V odôvodnení rozsudku okresného súdu sp. zn. 8 C 54/2012 zo 14. januára 2013 sa k výroku o náhrade trov prvostupňového konania uvádza:

«O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1, § 151 ods. 1 a § 150 Obč. súd. por. V konaní úspešný žalovaný podal návrh na prisúdenie náhrady trov konania. Súd však aplikoval ustanovenie § 150 Obč. súd. por. a z dôvodov osobitného zreteľa žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznal. Dôvody hodné osobitného zreteľa pre takéto rozhodnutie súd vidí v okolnostiach prípadu aj v postoji účastníkov v konaní. Podanie tohto návrhu zo strany žalobcov bolo vyvolané správaním sa žalovaného, ktorý najskôr podal 27. 10.   2011   žalobu   na   tunajšom   okresnom   súde,   vedenú   pod   sp.   zn.   8   C/258/2011 o vrátenie kúpnej ceny 9.300 eur z dôvodu podľa § 48 ods. 2 Obč. zák., teda z dôvodu odstúpenia   od   zmluvy   o   budúcej   kúpnej   zmluve,   pretože   nedošlo   k   odstráneniu   vád postavenej garáže. Predpokladom takéhoto postupu je však uzavretie kúpnej zmluvy, ku ktorému nedošlo. Jej uzavretia sa potom žalobcovia následne domáhali žalobou doručenou súdu 22.   02.   2012 v konaní   sp.   zn.   8   C/54/2012.   Pri prihliadaní na postoj   účastníkov v konaní súd nemohol opomenúť, že žalovaný pri pokuse žalobcov dohodnúť sa o urovnaní ich vzájomných vzťahov počas tohto súdneho konania bol ochotný pristúpiť na dohodu, ktorej návrh bol prednesený na pojednávaní 08. 10. 2012 v tom smere, že prevezme garáž do vlastníctva, ak mu žalobcovia poskytnú zľavu z kúpnej ceny 1.500 eur. Takýto návrh žalovaného súd považuje za konanie v rozpore s dobrými mravmi, pretože pod ťarchou súdneho   konania   by   primäl   žalobcov   k   poskytnutiu   „zľavy“,   ktorej   získanie   žalovaný zmeškal pri podpise zmluvy o budúcej zmluve (keby bol kúpil niektorú z prvých štyroch garáží, on však kúpil garáž piatu). Napokon súd apeluje na žalovaného, aby do riešenia svojich vzťahov so žalobcami nezapájal ostatných kupujúcich tak, ako to urobil pri stretnutí so žalobcami 26. 07. 2011, ktoré si na tento deň dohodol len on sám.»

Ústavný   súd   v nadväznosti   na   argumentáciu   sťažovateľa   konštatuje,   že   súčasťou obsahu   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   je   aj   právo   účastníka   konania   na   také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04).

Všeobecný   súd však nemusí dať   odpoveď   na všetky otázky   nastolené účastníkom konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali   do   všetkých detailov   sporu   uvádzaných   účastníkmi   konania.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného   súdu   (prvostupňového,   ale   aj   odvolacieho),   ktoré   stručne   a   jasne   objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05).   Uvedenému   právnemu   názoru   zodpovedá   aj   judikatúra   Európskeho   súdu   pre ľudské   práva,   ktorý   napr.   vo   veci   Ruiz   Torija   c.   Španielsko   (rozsudok   z   9.   12.   1994, Annuaire, č. 303-B) uviedol: „Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci.“   Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoje   ústavné   postavenie   a   funkcie   v   zásade nemôže preskúmavať správnosť hodnotenia dôkazov a rovnako nemôže skúmať, či súdy správne právne vyhodnotili zistený stav.

Aplikácia § 150 ods. 1 OSP založená na konkrétnych okolnostiach posudzovaného prípadu a postoji účastníka konania (sťažovateľa, pozn.) je v danom prípade podľa názoru ústavného súdu odôvodnená ústavne konformným spôsobom (dostatočne a relevantne). Za okolností,   keď   sa   krajský   súd   v odôvodnení   napadnutého   rozsudku   v časti   týkajúcej   sa výroku   o trovách   prvostupňového   konania   stotožnil   s odôvodnením   rozsudku   okresného súdu sp. zn. 8 C 54/2012 zo 14. januára 2013, ktoré je podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné, nemožno mať výhrady ústavnej intenzity ani proti príslušnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu. Ústavný súd   považuje   za   ústavne   konformný   záver   vo   veci   sťažovateľa   konajúcich   všeobecných súdov, podľa ktorého vzhľadom na konkrétne okolnosti daného prípadu a usporiadanie vzťahov medzi účastníkmi konania si každý účastník konania má hradiť vlastné trovy sám. Skutkové a právne závery uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn. 8 C 54/2012 zo 14. januára 2013 v časti týkajúcej sa nepriznania náhrady trov konania účastníkom konania nie sú podľa názoru ústavného súdu v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy náhrady trov konania, a preto   ich   nemožno   považovať   za   odporujúce   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ktorého   porušenie sťažovateľ namieta. Vzhľadom na to nemožno tieto skutkové a právne závery označiť za nepreskúmateľné a za svojvoľné, vybočujúce z rámca uvedeného zákonného ustanovenia, a preto   ich   ústavný   súd   nemá   dôvod   ani   oprávnenie   prehodnocovať   ani   ich   prípadne nahrádzať vlastnými.

Ústavný súd nezistil takú príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorá by mu reálne umožňovala dospieť po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie k záveru, že označeným rozhodnutím došlo k porušeniu tohto základného práva. Ústavný súd preto sťažnosť odmietol po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2014