znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 152/2012-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. marca 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   N.   P.,   Š.   B.,   vo veci   namietaného   porušenia   jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom Okresného   súdu   Prešov   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 15 C 101/2010   súvisiacim s rozhodovaním o nariadení predbežného opatrenia a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. N. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. decembra 2011 doručená sťažnosť JUDr.   N. P., Š. B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len „ústava“),   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Okresného   súdu   Prešov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 15 C 101/2010   súvisiacim   s   rozhodovaním   o nariadení   predbežného   opatrenia   (ďalej   aj „namietané konanie“).

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že «Sťažovateľka   sa   žalobou   zo   dňa   07.   5.   2010 domáhala od Okresného súdu Prešov /ďalej len „súd“/ súdnej a právnej ochrany svojich porušených   základných,   ľudských,   ústavných   a   zákonných   práv   na   ochranu   osobnosti, na vyslovenie porušenia práva na ochranu osobných údajov, na vyslovenie neoprávnenosti zhromažďovania,   spracovania,   rozširovania,   zverejnenia   a   iného   zneužívania   údajov o osobe, na uloženie povinnosti odstrániť protiprávny stav. Pričom so žalobou bol spojený návrh na nariadenie predbežného opatrenia súvisiaceho so zneužívaním rôznymi osobami, medzi   ktorými   sú   aj   obvinení   v   obzvlášť   závažnom   trestnom   čine   podvodu   a   obzvlášť závažnom falšovaní a pozmeňovaní cenných papierov, práv vyplývajúcich z neústavného a nezákonného rozhodcovského rozsudku...».

Zo   sťažnosti   a   z   príloh   k   nej   pripojených   vyplýva,   že   okresný   súd   uznesením č. k. 15 C   101/2010-7   z   25.   júna   2010   konanie   o   návrhu   sťažovateľky   na   nariadenie predbežného   opatrenia,   ktorým   sa   sťažovateľka   domáhala,   aby „okresný   súd   odložil vykonateľnosť   rozhodcovského   rozsudku   č.   k.   RKCb/1/2007   zo   dňa   07.   05.   2007 do právoplatného   skončenia   súdneho   sporu“, zastavil.   O   odvolaní   proti   uzneseniu okresného súdu č. k. 15 C 101/2010-7 z 25. júna 2010 rozhodol Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 17 Co 9/2011-81 z 15. februára 2011 tak, že toto uznesenie   okresného   súdu   zrušil   a   vec   vrátil   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie a rozhodnutie.

Podľa   sťažovateľky „Súd   nevykonával   v   namietanom   období   úkony   stanovené Krajským   súdom   a zákonom,   ktoré   by   viedli   k   nadobudnutiu   právnej   istoty. Neopodstatnenými prieťahmi v konaní Okresný súd Prešov zapríčinil, že nebol dosiahnutý cieľ   –   poskytnutie   súdnej   a právnej   ochrany   porušeným   právam.   Neopodstatnenými prieťahmi v konaní Okresný súd Prešov spôsobil sťažovateľke stav právnej neistoty, odoprel prístup   k   realizácii   práva   a porušil   týmto   základné   právo   sťažovateľky   na   včasnú spravodlivosť, čím zavinil sťažovateľke zvýšený stres, poníženie a morálnu ujmu.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo JUDr. N. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej   lehote   zaručené   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   prešov   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 15 C 101/2010 porušené bolo.

2. Základné právo JUDr. N. P. na spravodlivé prejednanie veci zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 101/201 porušené bolo.

3. Základné právo JUDr. N. P. na súdnu a inú právnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Košice   I (správne   má   byť Okresného súdu Prešov, pozn.) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 101/2010 porušené bolo.

4.   Ústavný   súd   prikazuje   Okresnému   súdu   Prešov,   aby   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 15 C 101/2010 konal bez zbytočných prieťahov.

5. JUDr. N. P. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva finančné zadosťučinenie v sume 2 tisíc Eur, ktoré jej Okresný súd Prešov povinný zaplatiť do dvoch mesiacov odo dňa vyhlásenia tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sa   ústavný   súd   sústredil   na   posúdenie opodstatnenosti tvrdenia sťažovateľky, podľa ktorého postupom okresného súdu súvisiacim s rozhodovaním   o   jej   návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 15 C 101/2010 malo dôjsť k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   práva   na   prejednanie   jej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ako   aj   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejedanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (napr.   II.   ÚS   55/98, I. ÚS 280/08, I. ÚS 326/2010).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal všetky opravné prostriedky alebo iné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd pri preskúmavaní sťažností, ktorými sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,   ako   aj   práva   na   prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru, v súlade so svojou ustálenou judikatúrou vyžaduje, aby sťažovatelia preukázali, či podali sťažnosť proti porušovaniu svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov adresovanú predsedovi príslušného všeobecného súdu podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).

Sťažnosť podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch totiž ústavný súd považuje v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré   súvisia   so   základným   právom   na   súdnu   ochranu,   ako   aj   so   základným   právom na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Účinnosť takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v   súdnom   konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1 v spojení s § 116 ods. 1 písm. b)]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní...“. V zmysle prvej vety druhého   odseku   citovaného   zákonného   ustanovenia   „Orgán,   ktorý   vybavuje   sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“. Napokon podľa tretieho odseku predmetného zákonného ustanovenia „Ak orgán poverený vybavovaním sťažnosti zistí,   že   sťažnosť   je   dôvodná,   prijme   a   zabezpečí   vykonanie   opatrení   na   odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky.“.

V   súvislosti   s   uvedeným   ústavný   súd   poznamenáva,   že   vyčerpanie   opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   oprávnený   podľa osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom. Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy totiž spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti   inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   opakovane   zdôrazňuje   (m.   m.   I.   ÚS   21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám odstránil protiprávny stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označený právny prostriedok, ktorý má k dispozícii podľa zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľka   v súvislosti   s postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 101/2010 nepodala sťažnosť podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch, t. j. nevyužila účinný právny prostriedok ochrany proti postupu okresného   súdu   súvisiacemu   s   rozhodovaním   o   nariadení   predbežného   opatrenia a nepreukázala ani to, že uvedenú podmienku konania o jej sťažnosti pred ústavným súdom nesplnila z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pričom existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu sťažnosti sťažovateľky. Uvedené   skutočnosti   zakladajú   dôvod   na   odmietnutie   tejto   časti   sťažnosti   z dôvodu   jej neprípustnosti podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). Za iné dôvody   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   treba   nesporne   považovať   aj   konkrétne okolnosti prípadu, predovšetkým intenzitu pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní dotknutého orgánu verejnej moci a ich ústavnoprávny rozmer vrátane miery, ktorou sťažovateľ priamo alebo nepriamo k pochybeniam či nedostatkom vytýkaným z jeho strany príslušnému orgánu verejnej moci svojím konaním prispel, a ich únosnosť z hľadiska požiadaviek na ochranu práva, ktorého porušenie sa namieta (IV. ÚS 62/08).

Pre   účely   preskúmania   opodstatnenosti   sťažnosti   si   ústavný   súd   vyžiadal   spis okresného súdu vedený pod sp. zn. 15 C 101/2010 a zistil z neho tieto skutočnosti:

1. Dňa 12. mája 2010 sťažovateľka okresnému súdu doručila podanie označené ako „žaloba   na   vyslovenie   porušovania   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   na   vyslovenie porušovania   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu,   na   vyslovenie   porušovania   práva na informáciu,   na   vyslovenie   porušenia   povinnosti   doručiť   žalobný   návrh   a   rokovací poriadok,   na   ochranu   osobnosti   a   o   priznanie   primeraného   zadosťučinenia“,   ktorého súčasťou bol návrh na vydanie predbežného opatrenia; vec bola pridelená Mgr. A. V. a je vedená pod sp. zn. 15 C 101/2010.

2. Dňa 25. júna 2010 okresný súd uznesením č. k. 15 C 101/2010-7 konanie o návrhu sťažovateľky na nariadenie predbežného opatrenia zastavil.

3.   Uznesením   č.   k.   15   C   101/2010-8   z 28.   júna   2010   okresný   súd ustanovil prekladateľku   do   ruského   jazyka   na   preklad   uznesenia   okresného   súdu č. k. 15 C 101/2010-7   z   25. júna   2010;   preklad   bol   prekladateľkou   okresnému   súdu predložený 12. júla 2010 a sťažovateľke bol doručený 12. augusta 2010.

4.   Dňa   30.   augusta   2010   sťažovateľka   doručila   okresnému   súdu   odvolanie   proti uzneseniu okresného súdu č. k. 15 C 101/2010-7 z 25. júna 2010, ktoré 6. októbra 2010 doplnila o listinný dôkaz.

5.   Okresný   súd   uznesením   č. k. 15 C 101/2010-29 z 29.   novembra 2010 rozhodol o priznaní odmeny prekladateľke za preklad a zároveň uznesením č. k. 15 C 101/2010-30 uložil   prekladateľke   povinnosť   preložiť   do   ruského   jazyka   podania   sťažovateľky z 30. augusta   2010   a   6.   októbra   2010   a následne   uznesením   z 12.   januára   2011   priznal prekladateľke za preklad odmenu.

6. Sťažovateľka doručila okresnému súdu 20. januára 2011 ďalšie podanie označené ako „doloženie dôkazov“.

7. Dňa 21. januára 2011 okresný súd predložil krajskému súdu spis na rozhodnutie o odvolaní   sťažovateľky,   ktorý   24.   januára   2011   doplnil   o   podanie   sťažovateľky z 20. januára 2011.

8. Sťažovateľka doručila okresnému súdu 11. februára 2011 podanie označené ako „upresnenie petitu“; okresný súd ho postúpil krajskému súdu 15. februára 2011.

9. Krajský súd uznesením č. k. 17 Co 9/2011-81 z 15. februára 2011 zrušil odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu z 25. júna 2010 a vrátil vec na ďalšie konanie; spis bol vrátený okresnému súdu 21. februára 2011.

10.   Dňa   21. februára   2011   okresný   súd   uložil   prekladateľke   preložiť do   ruského jazyka   uznesenie   krajského   súdu   č.   k.   17   Co   9/2011-81   z   15.   februára   2011;   preklad uvedeného uznesenia krajského súdu bol predložený okresnému súdu 31. marca 2011.

11. Dňa 8. apríla 2011 okresný súd uznesením č.   k. 15 C 101/2010-103 priznal prekladateľke   odmenu,   pričom   preložené   uznesenie   krajského   súdu   bolo   sťažovateľke doručené 14. apríla 2011.

12.   Dňa   4.   júla   2011   sťažovateľka   doručila   okresnému   súdu   podanie   označené ako „Doloženie dôkazov“.

13.   Okresný   súd   14.   júla   2011   zaslal   verejnému   ochrancovi   práv,   ktorého sťažovateľka v žalobe z 12. mája 2010 označila ako vedľajšieho účastníka konania na strane žalobkyne   (sťažovateľky),   listinnú   dokumentáciu   v   zmysle   uznesenia   krajského   súdu č. k. 17 Co 9/2011-81   z   15.   februára   2011   a následne   ho   25.   augusta   2011   vyzval,   aby oznámil,   či   súhlasí   s   tým,   aby   v namietanom   konaní   vystupoval   ako   vedľajší   účastník na strane sťažovateľky podľa § 93 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

14.   Dňa   14.   októbra   2011   bolo   okresnému   súdu   doručené   oznámenie   verejného ochrancu   práv   k   výzve   okresného   súdu,   že   nemá   žiadny   právny   záujem   na   výsledku občianskoprávneho   sporu   a   nesúhlasí   s   vedľajším   účastníctvom   v   konaní   vedenom okresným súdom pod sp. zn. 15 C 101/2010.

15. Dňa 29. novembra 2011 okresný súd uznesením č. k. 15 C 101/2010-112 vylúčil „návrh   na   určenie,   že   základné   právo   žalobkyne   na   slobodný   prístup   k   informáciám zaručené čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 26 Ústavy SR, základné právo žalobkyne na súdnu a inú právnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   základné   právo   žalobkyne   na   spravodlivý   proces   zaručené   čl.   6 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   základné   právo   žalobkyne na neprípustnosť   uloženia   povinnosti   nie   na   základe   zákona   a   nie   v   medziach   zákona, zaručené č.   13 ods.   1 písm.   a) Ústavy Slovenskej republiky,   základné právo žalobkyne na účinné právne prostriedky nápravy zaručené č. 13 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   postupom   žalovaného   v   rozhodcovskom konaní porušené bolo, a priznanie nemajetkovej ujmy, ktorú je žalovaný povinný zaplatiť žalobkyni do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a nahradiť žalobkyni trovy konania do 3 dní od právoplatnosti   rozsudku“ z   12.   mája   2010   doplnený   podaním   z   10.   februára   2011 na samostatné konanie.

16. Dňa 5. decembra 2011 okresný súd uznesením č. k. 15 C 101/2010-113 uložil prekladateľke   povinnosť   preložiť   do   ruského   jazyka   uznesenie   okresného   súdu č. k. 15 C 101/2010-112 z 29. novembra 2011; prekladateľka preklad doručila okresnému súdu 2. januára 2012, pričom okresný súd ho sťažovateľke doručil 23. januára 2012.

17. Dňa 27. januára 2012 sťažovateľka doručila okresnému súdu odvolanie proti uzneseniu okresného súdu č. k. 15 C 101/2010-112 z 29. novembra 2011 a zároveň doručila „návrh na neodkladne vydanie predbežného opatrenia“.

18. Okresný súd uznesením č. k. 15 C 101/2010-137 z 30. januára 2012 vyzval sťažovateľku, aby v lehote 10 dní od jeho doručenia doplnila a opravila svoje podanie označené ako „návrh na neodkladne vydanie predbežného opatrenia“ z 27. januára 2012, a zároveň   uznesením   č.   k.   15   C   101/2010-136   z   30.   januára   2012   uložil   prekladateľke preložiť do ruského jazyka uznesenie č. k. 15 C 101/2010-137 z 30. januára 2012.

19. Dňa 31. januára 2012 krajský súd doručil okresnému súdu podanie sťažovateľky totožné s jej podaním doručeným okresnému súdu 27. januára 2012.

20.   Sťažovateľka   doručila   okresnému   súdu   14.   februára   2012   podanie   označené ako „Doloženie dôkazov k námietke postúpenia veci doručenej do KS v Prešove dňa 27. 1. 2012.   Doplnenie   námietky   postúpenia   veci“;   krajský   súd   15.   februára   2012   doručil okresnému   súdu   podanie   sťažovateľky   totožné   s   podaním   doručeným   okresnému   súdu 14. februára 2012.

Ústavný   súd   sumarizujúc   svoje   zistenia   z príslušného   súdneho   spisu   poukazuje na skutočnosť, že okresný súd uznesením č. k. 15 C 101/2010-7 z 25. júna 2010 konanie o návrhu   sťažovateľky   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   zastavil   z dôvodu   zistenia existencie litispedencie ako neodstrániteľnej prekážky konania, keď dospel   k záveru, že sťažovateľka podala dva totožné návrhy na nariadenie predbežného opatrenia týkajúce sa tých   istých   účastníkov   konania.   Krajský   súd   ako   súd   odvolací   uznesením č. k. 17 Co 9/2011-81 z 15. februára 2011 odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že   okresný   súd   sa   dopustil   pochybenia,   ktoré   malo   za   následok   nesprávne   rozhodnutie vo veci; pochybenie spočívalo v tom, že okresný súd neskúmal vôbec totožnosť skutkových okolností ako základu návrhu na vydanie predbežného opatrenia, hoci predmetné návrhy podľa názoru krajského súdu neboli totožné. Z uvedeného dôvodu krajský súd uznesením č. k. 17 Co 9/2011-81 z 15. februára 2011 okresnému súdu okrem iného uložil povinnosť „preskúmať   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia   vzhľadom   na   skutočnosť,   že sťažovateľka žiada, aby na jej strane vstúpil do konania verejný ochranca práv ako vedľajší účastník konania, ktorému je potrebné doručovať všetky listiny a rozhodnutia“. V ďalšom období okresný súd vykonával procesné úkony smerujúce k zabezpečeniu úloh uložených mu uznesením krajského súdu č. k. 17 Co 9/2011-81 z 15. februára 2011 v nadväznosti na skutočnosť, že sťažovateľka označila verejného ochrancu práv ako vedľajšieho účastníka namietaného konania na strane žalobkyne (sťažovateľky).

Pred právnym posúdením svojich skutkových zistení ústavný súd poukázal na § 75 ods. 2 a 4 OSP.

Podľa § 75 ods. 2 OSP návrh (na vydanie predbežného opatrenia, pozn.) má okrem náležitostí   návrhu   podľa   §   79   ods.   1   obsahovať   opísanie   rozhodujúcich   skutočností odôvodňujúcich nariadenie predbežného opatrenia, uvedenie podmienok dôvodnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana, a odôvodnenie nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy. Z návrhu musí byť zrejmé, čoho sa mieni navrhovateľ domáhať návrhom vo veci samej....

Podľa § 75 ods. 4 OSP o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, ktorý má náležitosti podľa odseku 2, rozhodne súd bezodkladne najneskôr do 30 dní po doručení návrhu.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu sa otázka, či v konkrétnom prípade mohlo dôjsť k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   skúma   vždy   s   ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého prípadu, a to najmä podľa týchto troch kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. II. ÚS 26/95). Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02).

Sťažovateľka   zakladá   tvrdenie   o porušení   svojho   základného   práva   podľa   čl.   48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v danom prípade len na tom, že okresný súd pri nariadení predbežného prerokovania nedodržal lehotu ustanovenú v § 75 ods. 4 OSP. Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl.   48   ods.   2   ústavy   je   pojem   autonómny,   ktorý   nemožno   vykladať   a   aplikovať   len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie jednotlivých úkonov všeobecného súdu alebo iného štátneho orgánu. Pri posudzovaní, či mohlo dôjsť k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nekvalifikuje ako porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Rovnako podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nerešpektovanie   lehoty   podľa   zákona   samo   osebe   nemá   za   následok   porušenie   práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru (Wiesinger c. Rakúsko, rozsudok z 30. októbra 1991, § 60), môže však byť faktorom pri hodnotení, či sa konanie ako celok skončilo v primeranej lehote.

S   ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   veci   sa   ani   v   prípadoch   nedodržania   lehôt ustanovených zákonom postup príslušného štátneho orgánu, v danom prípade okresného súdu, nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00). Ústavný súd na jednej strane nespochybňuje, že všeobecný súd (v posudzovanom prípade okresný súd) je viazaný zákonom ustanovenými lehotami na vykonanie procesného úkonu, ale na druhej strane   musí   vziať   do   úvahy,   že   úsilie   o   dodržanie   týchto   lehôt   nemôže   ísť   na   úkor (mať za následok) porušenia základných zásad civilného procesu, ktoré sú nevyhnutným predpokladom realizácie širšieho základného práva – práva na spravodlivý proces, ktoré majú účastníci konania zaručené v ustanoveniach siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy a v príslušných   medzinárodných   zmluvách   o   ľudských   právach,   ktoré   majú   prednosť pred zákonom.   V   tomto   zmysle   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov a právo na spravodlivý proces nemožno stavať proti sebe ani ich od seba oddeľovať, a to aj preto,   že   nemožno   úspešne   namietať   porušenie   určitého   ústavou   alebo   medzinárodnou zmluvou   garantovaného   práva   alebo   slobody   takým   postupom   dotknutého   všeobecného súdu,   ktorý   by   mohol   mať   za   následok   porušenie   iného   ústavou,   resp.   medzinárodnou zmluvou   garantovaného   práva   alebo   slobody   (IV.   ÚS   62/08).   Porušenie   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   v   zmysle   citovaného   článku   ústavy nemožno   preto   vyvodzovať   len   zo   skutočnosti,   že   štátny   orgán   dôsledne   nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (m. m. I. ÚS 86/02).

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplynulo,   že   namietané   konanie   nie   je   poznačené obdobiami   dlhodobejšej   neodôvodnenej   nečinnosti   okresného   súdu.   Na   jeho   priebeh podstatným spôsobom vplývala skutočnosť, že návrh (návrhy) sťažovateľky na nariadenie predbežného opatrenia nebol formulovaný v požadovanej kvalite, pričom navyše tento svoj návrh sťažovateľka viackrát dopĺňala a zároveň sa v súvislosti so svojím právom konať pred všeobecným   súdom   vo   svojom   materinskom   jazyku   (keďže   neovláda   dostatočne slovenský   jazyk) domáhala, aby jednotlivé   rozhodnutia   okresného   súdu   boli   prekladané do ruského jazyka, čo si objektívne vyžiadalo určitý čas (zabezpečovanie prekladov súdom ustanovenou prekladateľkou). Navyše, ústavný súd zistil, že okresný súd popri rozhodovaní o nariadení predbežného opatrenia vykonáva priebežne aj procesné úkony vo veci samej, keďže   rozhodovanie   o   predbežnom   opatrení   nie   je   takémuto   postupu   na   prekážku (napr. II. ÚS 66/02, IV. ÚS 42/04). Za daných okolností možno na ťarchu okresného súdu v zásade   pripísať   len   skutočnosť,   že   vyhodnotil   dva   podobné   návrhy   sťažovateľky na nariadenie   predbežného   opatrenia   ako   totožné,   hoci   podľa   názoru   krajského   súdu vyjadreného   v jeho   zrušovacom   uznesení   z 15.   februára   2011   ich   za   totožné   nemožno považovať.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   doterajší   priebeh   namietaného   konania   sa   zjavne nevyznačuje takými   nedostatkami,   ktoré   by bolo   možné   po   prípadnom   prijatí   sťažnosti sťažovateľky   na   ďalšie   konanie   považovať   za   porušenie   jej   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prípadne práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Okresný súd postupuje v čase predbežného prerokovania sťažnosti v intenciách uznesenia krajského súdu č. k. 17 Co 9/2011-81 z 15. februára 2011 tak, aby „skutočne zistil, že navrhovateľka chce vydať predbežné opatrenie“ (citované z uznesenia krajského súdu, pozn.), a dá sa reálne predpokladať, že vo veci v dohľadnej dobe meritórne rozhodne.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu neprípustnosti, ako aj z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Sťažovateľka tvrdí, že „neopodstatnenými prieťahmi v konaní Okresný súd Prešov zapríčinil,   že   nebol dosiahnutý   cieľ   –   poskytnutie súdnej   a právnej ochrany porušeným právam“.

Zo   sťažovateľkou   stroho   formulovaného   odôvodnenia   vyplýva,   že   vyslovenie porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru viaže na vyslovenie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   ústavný   súd   odmietol   časť   sťažnosti,   ktorou   sa sťažovateľka domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na   prejednanie   svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, je aj táto časť sťažnosti podľa názoru ústavného súdu zjavne neopodstatnená, a preto ju z tohto dôvodu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd o ďalších návrhoch uvedených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. marca 2012