znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 152/2011-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. apríla 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   K...,   t. č. vo   výkone   trestu,   vo   veci   namietaného porušenia   jeho   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Žiline   sp. zn. 3 Ntok 3/2007 z 19. mája 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tost 24/2010 z 1. februára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. marca 2011 doručená sťažnosť M. K... (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.   3 Ntok 3/2007   z 19. mája 2010   (ďalej   aj   „namietané uznesenie   krajského   súdu“) a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp. zn. 3 Tost 24/2010 z 1. februára 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom krajského súdu sp. zn.   4 T 5/2000   zo   4.   marca   2002   v spojení   s rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp. zn. 5 To 44/2002 z 26. septembra 2009 právoplatne uznaný za vinného a odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 12 a pol roka. Sťažovateľ poukazuje na to, že nebol v konaniach predchádzajúcich vydaniu uvedených rozsudkov nikdy vypočutý a nemal ani ustanoveného právneho zástupcu. V súvislosti s tým tvrdí, že „Nebolo dodržané pravidlo rovnosť zbraní pred súdom“.

V sťažnosti   sa   ďalej   uvádza,   že „Krajský   súd   v Žiline   a aj   Najvyšší   súd   SR v Bratislave hovoria o tom predchodzom konaní súd v Žiline a aj v Bratislave vedel, že som nebol   k veci   vypočutý,   že   som   nemal   právneho   zástupcu   pri   nutnej   obhajobe   že   som na neznámom mieste a nemám vedomosť o tom že sa proti mne vedie konanie proti ušlému. A súdy sa s tým vyporiadali tak, že porušili všetky moje práva dané Ústavou SR a rozhodli v mojej neprítomnosti.“.

Uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Ntok 3/2007 z 19. mája 2010 bol podľa § 399 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný   poriadok“)   zamietnutý   návrh   sťažovateľa   na   povolenie   obnovy   konania v právoplatne   skončenej   trestnej   veci   ním   vedenej   pod   sp. zn.   4 T 5/2000.   Proti   tomuto uzneseniu podal sťažovateľ včas sťažnosť argumentujúc tým, že jeho „návrh na povolenie obnovy konania bol podaný dôvodne, pretože skutok, za ktorý bol odsúdený, stal sa za iných okolností,   a to   pokiaľ   ide   o jeho   podiel   na   jeho   spáchaní,   čo   by   malo   vplyv   na   iné rozhodnutie o vine aj treste“. Najvyšší súd na základe sťažnosti sťažovateľa podľa § 192 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia krajského súdu,   pričom   nezistil   podmienky   na   povolenie   obnovy   a podľa   § 193   ods. 1   písm. c) Trestného poriadku túto sťažnosť zamietol.

Sťažovateľ   sa   v konaní   pred   ústavným   súdom   domáha   zrušenia   namietaného uznesenia krajského súdu a namietaného uznesenia najvyššieho súdu s tým, aby ústavný súd „nariadil, aby mi bolo umožnené brániť sa pred súdom a aby neboli porušované práva dané Ústavou Slovenskej republiky“. Zároveň odvolávajúc sa na to, že je vo výkone trestu a nemá finančné prostriedky na úhradu právnych služieb, požaduje, aby mu bol v konaní o jeho sťažnosti pred ústavným súdom ustanovený právny zástupca z radov advokátov.

V dôsledku toho sťažovateľ zastáva názor, že namietaným uznesením krajského súdu a namietaným uznesením najvyššieho súdu bolo porušené jeho právo podľa čl. 6 dohovoru.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu alebo namietaným rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ   v   sťažnosti,   a to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným   rozhodnutím   alebo   iným   označeným postupom   orgánu   štátu   a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   možno   preto považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (napr.   I. ÚS 66/98,   II. ÚS 101/03,   III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).

Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie jeho práva zaručeného v čl. 6   dohovoru   uznesením   krajského   súdu   sp. zn.   3 Ntok 3/2007   z 19.   mája   2010 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tost 24/2010 z 1. februára 2011.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľ sa vo svojej sťažnosti domáha zrušenia namietaných uznesení krajského súdu a najvyššieho súdu zastávajúc názor, že oba súdy v konaní o jeho návrhu na povolenie obnovy   konania   porušili   ním   v sťažnosti   označené   právo.   Krajský   súd   mal   právo sťažovateľa   podľa   čl. 6   dohovoru   porušiť   tým,   že   sa   nestotožnil   s jeho   presvedčením o splnení podmienok na povolenie obnovy konania a jeho návrh zamietol, a najvyšší súd tým,   že   potvrdil   rozhodnutie   prvostupňového   súdu   o zamietnutí   návrhu   na   povolenie obnovy konania.

1. K namietanému porušeniu práva sťažovateľa garantovaného čl. 6 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Ntok 3/2007 z 19. mája 2010

Pri   prerokovaní   tej   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho práva   uznesením krajského   súdu   sp. zn.   3 Ntok 3/2007   z 19.   mája   2010, ústavný   súd vychádzal z princípu subsidiarity   zakotveného v čl. 127 ods. 1   ústavy.   Toto   ustanovenie limituje   hranice   právomoci   ústavného   súdu   a všeobecných   súdov   rozhodujúcich v občianskoprávnych   veciach,   a to   tým   spôsobom,   že   sťažovateľ   má   právo   sa   domáhať ochrany základného práva na ústavnom súde iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť   všeobecné   súdy (m. m.   napr.   I. ÚS 103/02,   I. ÚS 269/06). Podstatou   účinnej ochrany základného práva sťažovateľa je okrem iného aj riadny opravný prostriedok, ktorý sťažovateľ   využil   vo vzťahu   k   právu,   porušenie   ktorého   svojou   sťažnosťou   namieta, t. j. sťažnosť   podľa   § 185   a nasl.   Trestného   poriadku.   Uvedený   opravný   prostriedok umožňoval sťažovateľovi odstrániť stav, ktorým malo podľa neho dôjsť k porušeniu jeho práv.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   spomínaný   princíp   subsidiarity   nemá   právomoc preskúmavať   namietané   uznesenie   krajského   súdu,   pretože   toto   uznesenie   preskúmal najvyšší súd v dôsledku sťažovateľom proti nemu podanej sťažnosti. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť uplatenú na ústavnom súde podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v tejto časti (teda vo vzťahu k namietanému uzneseniu krajského súdu) odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu práva sťažovateľa garantovaného čl. 6 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tost 24/2010 z 1. februára 2011

Sťažovateľ   v konaní   pred   najvyšším   súdom   argumentoval   najmä   tým,   že   hlavné pojednávanie a verejné zasadnutie v jeho trestnej veci boli vykonané v jeho neprítomnosti, a preto nebol nikdy pre súdom prvej ani druhej inštancie vypočutý, ako aj tým, že bolo porušené jeho právo na obhajobu.

Účelom   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   (čl. 6   ods. 1   dohovoru)   je   zaručiť každému   prístup   k súdu.   Tomu   zodpovedá   povinnosť   všeobecného   súdu   vo   veci   konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   všeobecný   súd   nemôže   porušiť   právo na spravodlivé   súdne   konanie,   ak   koná   vo   veci   v súlade   s procesnoprávnymi   predpismi upravujúcimi postupy v príslušnom právnom konaní. Takýmto predpisom v posudzovanej veci je Trestný poriadok.

Ústavný   súd   už   rovnako   vyslovil,   že do   obsahu   práva   na   spravodlivý   proces zaručeného   v   čl. 6   ods. 1   dohovoru   nepatrí   právo   účastníka   konania   (dotknutej   osoby) vyjadrovať   sa   k spôsobu   hodnotenia   ním   navrhnutých   dôkazov   súdom,   prípadne   sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), ale ani to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Sťažovateľ namieta, že označeným uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho práva zaručeného v čl. 6 dohovoru tým, že najvyšší súd rozhodol v jeho neprospech, keďže potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu o zamietnutí jeho návrhu na povolenie obnovy konania.

Zákonný   rámec   v prípade   sťažnosti   sťažovateľa   tvoria   relevantné   ustanovenia Trestného   poriadku,   a   to   v časti   upravujúcej   obnovu   konania   (§ 393   a nasl.   Trestného poriadku).   V konkrétnych   okolnostiach   danej   veci   zásadnou   otázkou,   ktorá   je   napokon aj dôvodom   podania   sťažnosti   sťažovateľa,   je   ústavná   akceptovateľnosť   napadnutého uznesenia najvyššieho súdu. Ústavný súd preto zvlášť skúmal, či v danom prípade najvyšší súd dostatočne vysvetlil dôvody, pre ktoré zamietol sťažnosť sťažovateľa smerujúcu proti uzneseniu   krajského   súdu   sp. zn.   3 Ntok 3/2007   z 19.   mája   2010   o zamietnutí   návrhu na povolenie obnovy konania, a zároveň, či neboli najvyšším súdom relevantné ustanovenia Trestného   poriadku   aplikované   spôsobom,   ktorý   by   signalizoval   porušenie   v sťažnosti označeného práva sťažovateľa podľa dohovoru.

Podľa § 399 Trestného poriadku súd návrh na povolenie obnovy konania zamietne, ak nezistí podmienky obnovy konania podľa § 394.

Po preskúmaní spisového materiálu nadriadený súd dospel k záveru, že súd I. stupňa správne rozhodol, keď návrh odsúdeného na povolenie obnovy konania zamietol, pretože nevyšli najavo nové skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe   alebo   v spojení   so   skutočnosťami   a dôkazmi   už   skôr   známymi   odôvodniť   iné rozhodnutie o vine alebo treste tak, ako to má na mysli ustanovenie § 394 ods. 1 Trestného poriadku.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia uviedol, že súd I. stupňa postupoval správne, „keď pri aplikácii vyššie citovaných zákonných ustanovení konštatoval, že súd rozhodujúci o návrhu na povolenie obnovy konania musí najprv skúmať existenciu nových skutočností alebo dôkazov súdu skôr neznámych a až následne po tom zisťovať, či takéto nové skutočnosti alebo dôkazy sami o sebe, alebo v spojení s už známymi skutočnosťami, či dôkazmi, môžu odôvodniť iné rozhodnutie týkajúce sa viny alebo trestu.

Je pravdou, že navrhovateľ M. K. nebol v pôvodnom konaní vypočutý (konalo sa ako proti ušlému) a že jeho výpoveď v tomto konaní by predstavovala nový dôkaz. Treba ale súhlasiť s vysloveným záverom prvostupňovým súdom, že ani tento nový dôkaz v spojitosti s tými dôkazmi, ktoré už boli vykonané v pôvodnom konaní, by nebol spôsobilý privodiť iné rozhodnutie o vine, či treste. Na druhej strane za nový dôkaz nemožno považovať jeho údajné porušenie práva na obhajobu. Námietky vznášané v tomto konaní navrhovateľom totiž boli známe obom súdom už v pôvodnom konaní. Nejde teda o skutočnosť, ktorá by bola súdu skôr neznáma.

Za takéhoto stavu veci potom konštatovanie krajského súdu, že nezistil podmienky na povolenie obnovy konania v zmysle § 394 ods. 1 Tr. por. je zákonné a správne, a preto je zákonný aj jeho postup, keď podľa § 399 ods. 2 Tr. por. zamietol návrh odsúdeného M. K. na povolenie obnovy konania.“.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   zo   skutočností,   ktoré   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti uviedol, nemožno usudzovať, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu má také nedostatky, ktoré   by   odôvodňovali   záver   o   jeho   arbitrárnosti   alebo   o   zjavnej   neodôvodnenosti a v konečnom dôsledku o porušení uvedeného práva sťažovateľa. Najvyšší súd sa podľa názoru ústavného súdu primerane vysporiadal s dôvodmi, pre ktoré bol návrh sťažovateľa na obnovu konania zamietnutý, a jeho sťažnosť proti namietanému uzneseniu krajského súdu podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.

Ústavný súd v uvedenej súvislosti ďalej poznamenáva, že na posúdenie podmienok povolenia obnovy konania je zásadne príslušný všeobecný súd. Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny názor, než prijal v tejto veci najvyšší súd (a pred ním krajský súd), nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho uznesenia sp. zn. 3 Tost 24/2010   z 1.   februára   2011   a nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť právny názor najvyššieho súdu v danej veci svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02). Podľa ústavného súdu   však posúdenie sťažnosti   proti   uzneseniu, ktorým   bol návrh na povolenie obnovy konania zamietnutý, zo strany najvyššieho súdu (osobitne jeho závery) takéto nedostatky nevykazuje.

Z uvedeného   vyplýva,   že   medzi   namietaným   uznesením   najvyššieho   súdu a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 6 dohovoru nie je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie sťažnosti pri jej predbežnom prerokovaní v tejto časti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto v časti smerujúcej proti namietanému uzneseniu najvyššieho   súdu   odmietol   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   dôvodu zaoberať sa aj ďalšími návrhmi sťažovateľa (napr. ustanovením právneho zástupcu alebo zrušením napadnutého uznesenia najvyššieho súdu).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2011