znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 152/09-62

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. júla 2009 v senáte   zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Jána   Lubyho a Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti M. L., L., zastúpeného advokátom JUDr. A. E., N., vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základných   práv   podľa   čl. 17   ods. 2   a 5   Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl. 5   ods. 4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Nitra   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 1 T/34/2007   v súvislosti   s nedodržaním   požiadavky   neodkladnosti   a urýchlenosti rozhodovania o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 3. júla 2007 takto

r o z h o d o l :

1. Základné práva M. L. podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T/34/2007 v súvislosti s nedodržaním požiadavky   neodkladnosti   a urýchlenosti   rozhodovania   o jeho   žiadosti   o prepustenie z väzby z 3. júla 2007 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresný súd Nitra   j e   p o v i n n ý   uhradiť M. L. trovy konania v sume 248,70 € [slovom   dvestoštyridsaťosem   eur   a sedemdesiat   centov   (7 492,24 Sk)]   na účet   jeho právneho zástupcu JUDr. A. E., N., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 152/09 z 30. apríla 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní pred   ním   a   o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na ďalšie   konanie   sťažnosť   M.   L.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal   porušenie   svojich   základných práv   podľa   čl. 17   ods. 2   a 5   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd (ďalej   len   „dohovor“) postupom   Okresného   súdu   Nitra   (ďalej   len „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   1 T/34/2007   v súvislosti   s nedodržaním požiadavky   neodkladnosti   a urýchlenosti   rozhodovania   o jeho   žiadosti   o prepustenie   z väzby na slobodu z 3. júla 2007 (ďalej len „žiadosť o prepustenie z väzby“).

Sťažovateľ   3.   júla   2007   požiadal   prostredníctvom   svojho   obhajcu   o prepustenie z väzby.   Okresný   súd   uznesením   sp. zn.   1 T/34/2007   zo   17.   augusta   2007,   ako   uvádza sťažovateľ, „rozhodol   tak,   že   podanú   žiadosť   podľa   § 79   ods. 3   Tr. por.   súd   zamietol. Uvedené uznesenie bolo sťažovateľovi doručené dňa 19. 08. 2007. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ dňa 23. 08. 2007 sťažnosť, ktorú ďalej odôvodnil prostredníctvom obhajcu písomným podaním zo dňa 27. 08. 2007. O tejto sťažnosti rozhodoval Krajský súd v Nitre uznesením sp. zn. 4 Tos/45/2007 na neverejnom zasadnutí konanom dňa 19. 09. 2007 tak, že podľa   § 193   ods. 1   písm. c)   Tr. por.   sťažnosť   zamietol.   Uvedené   uznesenie   bolo sťažovateľovi doručené dňa 30. 10. 2007.“.

Nedodržaním   postulátu   urýchleného   rozhodovania   zo   strany   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T/34/2007 došlo podľa názoru sťažovateľa k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, a preto navrhuje, aby ústavný súd vo veci vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jeho označených práv. Sťažovateľ taktiež požaduje priznanie finančného zadosťučinenia v sume 3 319,40 € (100 000 Sk) a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 394,93 € (11 897,62 Sk).

Okresný   súd   sa   na základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním sp. zn. Spr.100/2008 z 9. júna 2009, v ktorom podrobne opísal priebeh konania v uvedenej väzobnej veci.

Na základe vo vyjadrení uvedeného chronologického postupu je okresný súd toho názoru, že   „nedošlo   zo   strany   Okresného   súdu   Nitra   k   porušeniu   základných   práv obžalovaného M. L. podľa článku 17 odsek 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a podľa článku 8 odsek 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa článku 5 odsek 1 písmeno c) a odsek 3, 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Okresný súd Nitra ako i senát a sudkyňa JUDr. A. T. konali v predmetnej veci urýchlene a podľa mňa bez prieťahov.

Chcem podotknúť, že senát Okresného súdu Nitra dňa 03. 07. 2007 na hlavnom pojednávaní prejednával trestnú vec obžalovaného za prítomnosti jeho obhajcu, vec bola prejednávaná   od   08.30   hod.   do   17.00   hod.,   na   pojednávaní   sa   zúčastnil   obhajca obžalovaného M. L., tento po celý čas pojednávania neuviedol sudkyni, že podal žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu obžalovaného M. L. a toto neuviedol ani obžalovaný. Ak by, podľa mňa, toto uviedli na pojednávaní, nič nebránilo sudkyni a senátu, aby už v deň 03. 07. 2007 na hlavnom pojednávaní rozhodli o žiadosti obžalovaného M. L. o prepustenie z väzby   na   slobodu.   Je   treba   sa   zamyslieť,   aký   mal   zámer   obhajca   JUDr.   A.   E.,   keď o žiadosti obžalovaného M. L. o prepustenie z väzby na slobodu nehovoril na pojednávaní dňa 03. 07. 2007.“.

K vyjadreniu   okresného   súdu   sťažovateľ   zaujal   stanovisko   podaním   doručeným ústavnému súdu 26. júna 2009, v ktorom okrem iného uviedol: „Podľa názoru sťažovateľa M.   L.,   ako   aj   podľa   môjho   názoru,   vzniknuté   prieťahy   v   konaní   oboch   súdov o sťažovateľovej žiadosti o prepustenie z väzby objektívne nemohli byť zapríčinené naším konaním.   Ku   písomnému   podaniu   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   dňa   03.   07.   2007 poznamenávam, že toto bolo osobne podané na podateľňu Okresného súdu Nitra z dôvodu, že   nebolo   isté,   či   sa   hlavné   pojednávanie   Okresného   súdu   Nitra   v   danej   veci   dňa 03. 07. 2007   vôbec   uskutoční,   nakoľko   spoluobvinený   J.   B.   avizoval   podanie   námietky zaujatosti voči celému senátu Okresného súdu Nitra rozhodujúcemu v tejto trestnej veci. Takisto nám nie je zrejmé, čo iné, ako prepustenie obžalovaného M. L. z väzby, mohol daným písomným podaním sťažovateľ, resp. jeho obhajca, sledovať. Poukazujem na to, že aj ostatné žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby v tejto veci boli podávané písomne, a nepredstavovalo to žiadnu prekážku pre urýchlené konanie a rozhodovanie súdov. Sme toho názoru, že ústavná sťažnosť obž. M. L. je v časti prijatej Ústavným súdom Slovenskej republiky na ďalšie konanie dôvodná a nebola vyvrátená ani skutočnosťami uvedenými vo vyjadreniach Okresného súdu Nitra sp. zn. Spr. 100/08 zo dňa 09. 06. 2009.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ namieta, že postupom okresného súdu   v konaní vedenom   pod sp.   zn. 1 T/34/2007   súvisiacim   s rozhodovaním   o jeho   žiadosti   o prepustenie   z väzby   došlo k porušeniu   jeho   základných   práv   podľa   čl. 17   ods. 2   a 5   a práva   podľa   čl. 5   ods.   4 dohovoru.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov   a   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Ústavný   súd   vo   svojej   stabilizovanej   judikatúre   už   viackrát   poukázal   na   to,   že v ustanoveniach   čl. 17   ods. 2   a   5   ústavy   týkajúcich   sa   práva   na   osobnú   slobodu   je obsiahnuté tak právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná, ako aj právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu, alebo byť prepustený počas konania, teda práva, ktoré vyplývajú aj z čl. 5 ods. 4 dohovoru (m. m. III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05).

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že na konanie, predmetom ktorého je súdne preskúmanie zákonnosti väzby a existencie všetkých jej podmienok, je aplikovateľný aj čl. 5 ods. 4 dohovoru (m. m. III. ÚS 227/03).

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch. Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie, bude zrejme závisieť od konkrétnych okolností (Bezichieri z roku 1989, A-164, § 21, Neumeister z roku 1968, A-8, § 24 a Sanchez - Reisse z roku 1986, A-107, § 55).

Článok   5   ods. 4   dohovoru   tým,   že   osobám   pozbaveným   slobody   zaručuje   právo iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, dáva týmto osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné (Rehbock   c.   Slovinsko,   rozhodnutie   z   28.   novembra   2000,   Vodeničarov   c.   Slovenská republika, rozsudok z 21. decembra 2000, § 33 - § 36).

Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu požiadavke prednostného a urýchleného rozhodovania vo väzobných veciach v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 4 dohovoru   v zásade   nezodpovedá   lehota   počítaná   na   mesiace,   ale   na   týždne.   Tejto požiadavke   preto   spravidla   nemôže   zodpovedať   lehota   konania   presahujúca   na jednom stupni   súdu   dobu   jedného   mesiaca   a   ani   nečinnosť   trvajúca   niekoľko   týždňov   (m. m. III. ÚS 255/03, IV. ÚS 253/05, III. ÚS 345/06).

Požiadavka   rozhodovať   vo   väzobných   veciach   prednostne   a urýchlene   patrí aj k základným zásadám trestného konania a je zakotvená v § 2 ods. 6 Trestného poriadku, podľa ktorého ak tento zákon neustanovuje inak, orgány činné v trestnom konaní a súdy konajú z úradnej povinnosti. Väzobné veci sú povinné vybavovať prednostne a urýchlene.

Zo sťažnosti sťažovateľa, z ním predloženej dokumentácie, ako aj zo súvisiaceho súdneho spisu ústavný súd zistil, že:

- 3.   júla 2007 sa   na okresnom   súde uskutočnilo hlavné pojednávanie, na ktorom spoluobvinený   vzniesol   námietku   zaujatosti   vo   vzťahu   voči   celému   senátu,   o ktorej predsedníčka senátu rozhodla tak, že členovia senátu nie sú vylúčení z prerokovania veci, spoluobvinený   podal   sťažnosť   proti   tomuto   uzneseniu   okresného   súdu,   zároveň   právny zástupca   sťažovateľa   v ten   istý   deň   osobne podal   do podateľne okresného súdu   žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby,

- 6. júla 2007 zákonná sudkyňa dala pokyn kancelárii, aby spis bol daný na lehotu do vrátenia   spisu   z Krajského   súdu   v Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   po   rozhodnutí o sťažnosti   spoluobvineného,   zároveň   bolo   vyhotovené   písomné   uznesenie   o nevylúčení senátu,

- 17. júla 2007 bol spis predložený krajskému súdu (predkladacia správa zo 16. júla 2007) na rozhodnutie o sťažnosti spoluobvineného, krajský súd nariadil termín neverejného zasadnutia na tento deň o 14.30 h, keď aj rozhodol (sťažnosť spoluobvineného zamietol),

- 23. júla 2007 bol spis vrátený okresnému súdu spolu s rozhodnutím o sťažnosti spoluobvineného,

- 2. augusta 2007 zákonná sudkyňa dala pokyn na doručenie rozhodnutia krajského súdu   spoluobvinenému   a jeho   advokátovi   a taktiež   bol   nariadený   termín   neverejného zasadnutia vo veci sťažovateľovej žiadosti o prepustenie z väzby na 17. august 2007,

- 17.   augusta   2007   okresný   súd   zamietol   sťažovateľovu   žiadosť   o prepustenie z väzby,

- 21.   augusta   2007   zákonná   sudkyňa   dala   pokyn   na   doručenie   písomného vyhotovenia uznesenia o zamietnutí (sťažovateľovi doručené 22. augusta 2007 a obhajcovi 26. augusta 2007),

- 24. augusta 2007 spoluobvinený podal žiadosť o prepustenie z väzby,

- 27. a 28. augusta 2007 sťažovateľ a jeho právny zástupca podali sťažnosti proti zamietajúcemu uzneseniu okresného súdu,

- 6. septembra 2007 okresný súd rozhodol o žiadosti spoluobvineného o prepustenie z väzby,

- 12. septembra 2007 okresný súd dal pokyn na doručenie zamietajúceho uznesenia spoluobvinenému,

- 17.   septembra   2007   bol   spis   predložený   krajskému   súdu   na   rozhodnutie o sťažovateľovej   sťažnosti   proti   uzneseniu   okresného   súdu   o zamietnutí   jeho   žiadosti o prepustenie   z väzby,   krajský   súd   v ten   istý   deň   hneď   nariadil   termín   neverejného zasadnutia na 19. september 2007, keď aj rozhodol (sťažnosť sťažovateľa zamietol),

- 20. septembra 2007 bol spis vrátený okresnému súdu aj s rozhodnutím krajského súdu,

- 21. septembra 2007 dal okresný súd pokyn na doručenie rozhodnutia krajského súdu   sťažovateľovi   a jeho   obhajcovi   (obhajcovi   doručené   27.   septembra   2007 a sťažovateľovi 30. októbra 2007).

Ústavný súd konštatuje, že od 3. júla 2007, keď bola okresnému súdu podaná žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobody, do 27. septembra 2007, keď bolo obhajcovi sťažovateľa doručené uznesenie krajského súdu z 19. septembra 2007 o zamietnutí sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu zo 17. augusta 2007, uplynula doba takmer tri mesiace. Zákonná sudkyňa sa so žiadosťou sťažovateľa o prepustenie z väzby oboznámila už 6. júla 2007 (t. j. už tretí deň po jej podaní), keď dala trestnej kancelárii pokyn, aby bol spis uložený   na   lehotu   do   vrátenia   spisu   z krajského   súdu   po rozhodnutí   o sťažnosti spoluobvineného   proti   uzneseniu   okresného   súdu   o nevylúčení   senátu   z prerokovávania trestnej veci. Spis bol však krajskému súdu predložený 17. júla 2007 (t. j. po 13 dňoch), kde sa nachádzal iba 6 dní (do 22. júla 2007). Po vrátení spisu okresnému súdu 23. júla 2007 zákonná sudkyňa rozhodla o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby až 17. augusta 2007 (t. j. po uplynutí 25 dní). Aj sťažnosť sťažovateľa z 27. augusta 2007 proti zamietajúcemu uzneseniu   okresného   súdu   zo   17. augusta   2007   bola   krajskému   súdu   predložená až 17. septembra   2007.   O konečnom   verdikte   krajského   súdu   z 19. septembra   2007 sa dozvedel obhajca   27.   septembra   2007,   resp. sťažovateľ 30. októbra   2007,   keď   im   bolo prostredníctvom   okresného   súdu   doručené   rozhodnutie   sťažnostného   súdu   o   zamietnutí sťažnosti proti prvostupňovému rozhodnutiu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   uvedený   postup   okresného   súdu   nezodpovedá požiadavkám   na   prednostné   a urýchlené   rozhodovanie   vo   väzobných   veciach,   tak   ako vyplývajú   z Trestného   poriadku,   ako   aj   zo   stabilizovanej   judikatúry   ESĽP   a   tiež z konštantnej judikatúry ústavného súdu. Ústavný súd poukazuje aj na to, že z celkovej doby (takmer troch mesiacov) rozhodovania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu krajský súd rozhodoval vo veci iba osem dní, preto zodpovednosť za celkovú dĺžku konania vo väzobnej veci sťažovateľa bolo potrebné pripísať iba na vrub okresnému súdu.

Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   z 9.   júna   2009   k správaniu sťažovateľa   uviedol: „Senát   Okresného   súdu   Nitra   dňa   03. 07. 2007   na   hlavnom pojednávaní prejednával trestnú vec obžalovaného za prítomnosti jeho obhajcu, vec bola prejednávaná   od   08.30   hod.   do   17.00   hod,   na   pojednávaní   sa   zúčastnil   obhajca obžalovaného M. L., tento po celý čas pojednávania neuviedol sudkyni, že podal žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu... a toto neuviedol ani obžalovaný.“

Ak by podľa názoru okresného súdu túto skutočnosť uviedol sťažovateľ alebo jeho obhajca   na   hlavnom   pojednávaní, „nič   by   nebránilo   sudkyni   a senátu,   aby   už   v deň 03. 07. 2007 na hlavnom pojednávaní rozhodli o žiadosti obžalovaného M. L. o prepustenie z väzby na slobodu“.

Právny   zástupca   sťažovateľa   sa   k tejto   skutočnosti   vyjadril   tak,   že   žiadosť o prepustenie sťažovateľa z väzby podal osobne do podateľne okresného súdu z dôvodu, že „nebolo isté, či sa hlavné pojednávanie... v danej veci dňa 03. 07. 2007 vôbec uskutoční, nakoľko   spoluobvinený...   avizoval   podanie   námietky   zaujatosti   voči   celému   senátu Okresného súdu Nitra rozhodujúcemu v tejto trestnej veci“.

Podľa názoru ústavného súdu obhajca sťažovateľa mohol dôvodne predpokladať, že ak   spoluobvinený   uplatnil   svoje   procesné   práva   a   podal   námietku   zaujatosti   senátu okresného súdu, ako aj sťažnosť proti uzneseniu o nevylúčení členov senátu, bude potrebné predložiť   spis   sťažnostnému   súdu   na   rozhodnutie,   čo   spôsobí   predĺženie   rozhodovania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby. Preto uvedený argument okresného súdu treba podľa názoru ústavného súdu zohľadniť v neprospech sťažovateľa, čo aj ústavný súd urobil pri   svojom   rozhodovaní   o návrhu   sťažovateľa   na   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia.

Napriek   tomu   ústavný   súd   rozhodol,   že   predovšetkým   z dôvodu   nedodržania imperatívu   dostatočne   rýchleho   postupu   zo   strany   okresného   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. 1 T/34/2007 v súvislosti s rozhodovaním o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby boli porušené jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Podľa názoru ústavného súdu je vzhľadom na všetky spomínané okolnosti daného prípadu aj napriek konštatovaniu o nedodržaní postulátu rýchlosti rozhodovania vo väzobnej veci   pre sťažovateľa   dostatočnou   satisfakciou   vyslovenie   porušenia   jeho   práv,   a preto ústavný súd sťažovateľovi nepriznal finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v súvislosti   s jeho   právnym   zastupovaním   pred   ústavným   súdom   advokátom JUDr. A. E., ktoré si vyčíslil za tri úkony právnej služby v celkovej sume 394,93 € (11 897,62 Sk).

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a prípravu   zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“), a to každý úkon po 98,59 € (2 970 Sk), t. j. spolu 197,17 € (5 940 Sk), čo spolu s režijným paušálom 2 x 5,91 € (178 Sk) (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 209 € (6 296 Sk). Keďže advokát je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 19 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa § 27 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Trovy právneho zastúpenia   vrátane   započítania   DPH   a režijného   paušálu   boli   priznané   v celkovej   sume 248,70 € (7 492,34 Sk).

Podanie právneho zástupcu doručené ústavnému súdu 26. júna 2009 nevyhodnotil ústavný   súd   vzhľadom   na jeho   obsah   (absencia   ústavnoprávneho   aspektu)   ako   podanie relevantné na rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd povinný   zaplatiť na účet   právneho zástupcu   sťažovateľa   (§ 31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   § 149   Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom   na   čl. 133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júla 2009