znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 152/08-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. júla 2008 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho prerokoval sťažnosť Ing. J. M., K., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. K., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom Okresného súdu Poprad v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 774/1995, za účasti Okresného súdu Poprad, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. J. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Poprad   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 17 C 774/1995 p o r u š e n é   b o l i.

2.   Okresnému   súdu   Poprad p r i k a z u j e v konaní   vedenom   pod sp. zn. 17 C 774/1995 konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing.   J. M. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk (slovom stotisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Poprad povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   Poprad j e   p o v i n n ý   uhradiť   Ing.   J.   M.   trovy   právneho zastúpenia v sume 7 938,90 Sk (slovom sedemtisícdeväťstotridsaťosem slovenských korún a deväťdesiat halierov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Ľ. K., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. februára 2008 doručená sťažnosť Ing. J. M., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. K., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej len „ústava“) a práva podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 774/1995.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa žalobným návrhom z 30. júna 1995 na okresnom   súde   domáhal   vyporiadania   zaniknutého   bezpodielového   spoluvlastníctva manželov. Vec bola okresným súdom zaevidovaná pod sp. zn. 17 C 774/1995.

Sťažovateľ   v sťažnosti   podrobne   opisuje   priebeh   doterajšieho   konania   a presne uvádza   úkony   súdu   a   doby,   kedy   podľa   jeho   mienky   došlo   v konaní   k zbytočným prieťahom.   V tejto   súvislosti   konštatoval,   že „súd   v priebehu   rokov   1995   až 1997 (10. 07. 1995 - 07. 04. 1997) nevykonal žiadny procesný úkon a rovnako prieťahy v konaní vznikli   od   21. 05. 1998   až   25. 05. 1999.   V konečnom   dôsledku   konanie   súdu v období od 14. 11. 2000,   kedy   bolo   súdu   doručené   uznesenie   Krajského   súdu   sp.   zn. 3 Co 119/00-134 vykazuje prieťahy súdu, pretože ďalší procesný úkon, a to pojednávanie bol vykonaný až dňa 26. 01. 2007. Pre úplnosť je potrebné uviesť, že súd výzvou zo dňa 04. 01. 2001   vyzval   účastníkov   na   označenie   dôkazov,   ale   z obsahu   spisu   a z vyjadrení účastníkov, ako aj z uznesenia odvolacieho súdu vyplývalo ako má prvostupňový súd vo veci postupovať a aké dôkazy má vykonať. Súd okrem uvedenej výzvy bol naďalej nečinný.“.

Podľa   názoru   sťažovateľa „... prejednávaná   vec...   nie   je   zložitá,   vyžadovala   si vypočuť   účastníkov,   predvolať   svedkov   a znaleckými   posudkami   stanoviť   hodnotu hnuteľných a nehnuteľných vecí... Stav, kedy súd v označenej veci koná už 13 rokov, vedie k výraznej   právnej   neistote   a rovnako   tak   spôsobuje,   že   navrhovateľ   nemôže   s právnou istotou   investovať   do   nehnuteľnosti   a zabezpečovať   tak   náležitú   starostlivosť o nehnuteľnosť.“.

Sťažovateľ podal 19. decembra 2007 okresnému súdu sťažnosť na prieťahy v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 774/1995. V odpovedi zo 17. januára 2008 predseda okresného súdu vyhodnotil sťažnosť sťažovateľa ako dôvodnú.

Podľa   názoru   sťažovateľa   došlo   postupom   okresného   súdu   v označenom   konaní k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ   v tejto   súvislosti   žiada,   aby   ústavný   súd   deklaroval   porušenie   jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   okresným   súdom   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17   C   774/1995,   prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 774/1995 konal bez zbytočných prieťahov, priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk a náhradu trov konania v sume 7 938,90 Sk na účet jeho právneho zástupcu.

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   a uznesením   č.   k.   IV. ÚS 152/08-11 zo 6. mája 2008 ju prijal na ďalšie konanie.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, lebo vzhľadom   na   charakter   veci,   kde   je   rozhodujúci   prehľad   spisu,   nemožno   od   ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda   okresného   súdu   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   prípisom   sp.   zn. 4 ÚS/2008 z 23. mája 2008 doručeným ústavnému súdu 5. júna 2008 podal podrobný rozbor právnej veci o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov vedenej okresným súdom pod sp. zn. 17 C 774/1995. Uviedol:

„Vec napadla na tunajší súd dňa 30. 06. 1995. Dňa   21. 07. 1995   bol   konaný   informatívny   výsluch   žalobcu   za   účelom   poučenia navrhovateľa o neúplnosti návrhu.

Dňa 24. 07. 1995 žalobca súdu predložil opravený návrh. Dňa 28. 07. 1995 bol žalobca vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku za návrh. Dňa 13. 01. 1997 bol žalobca vyzvaný na predloženie listinných dôkazov a žalobkyňa (predseda   okresného   súdu   má   zrejme   na   mysli   „žalovanú“,   pozn.) bola   vyzvaná na vyjadrenie k návrhu.

Dňa 20. 02. 1997 žalobkyňa predložila súdu vyjadrenie k návrhu. Dňa 24. 02. 1997 zákonný sudca vytýčil termín pojednávania na deň 14. 03. 1997. Dňa   14. 03. 1997   sa   vo   veci   konalo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   na   deň 07. 04. 1997   s tým,   že   súd   predvolá   navrhnutých   svedkov   a účastníci   sa   vyjadria k zostatkovým   cenám   hnuteľných   vecí,   resp.   do   nasledujúceho   pojednávania   bola   daná účastníkom lehota na mimosúdne usporiadanie veci.

Dňa 07. 04. 1997 sa vo veci konalo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito za účelom   nariadenia   znaleckého   dokazovania   na   zistenie   ceny   rodinného   domu s prísl. a pozemkom.

Uznesením Okresného súdu Poprad č. k. 17 C/774/1995-30 zo dňa 10. 07. 1997 bolo vo veci nariadené znalecké dokazovanie. Voči výroku o uložení povinnosti zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania podala žalovaná odvolanie, ktoré bolo dňa 02. 09. 1997 predložené na rozhodnutie Krajskému súdu v Prešove.

Krajský súd Prešov uznesením zo dňa 08. 01. 1998 potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa a spis bol vrátený tunajšiemu súdu dňa 13. 02. 1998.

Dňa 25. 03. 1998 bol spis zaslaný ustanovenému znalcovi. Dňa 21. 05. 1998 ustanovený znalec vrátil súdu spis spolu s vyhotoveným znaleckým posudkom a vyúčtovaním znalečného.

Dňa 22. 05. 1998 súd uznesením priznal znalcovi znalečné. Dňa 23. 09. 1998 zákonný sudca vytýčil termín pojednávania na deň 21. 10. 1998. Dňa 21. 10. 1998 sa vo veci konalo pojednávanie, ktoré bolo odročené za účelom doplnenia   znaleckého   dokazovania   na   zistenie   všeobecnej   hodnoty   nehnuteľnosti. Doplnenie znaleckého dokazovania bolo nariadené uznesením zo dňa 25. 03. 1999 a spis bol   vrátený   znalcom   súdu   dňa   25. 05. 1999   spolu   s odborným   znaleckým   posudkom a vyúčtovaným znalečným.

Dňa   10. 06. 1999   boli   účastníci   uznesením   súdu   vyzvaní   na   zloženie   preddavku na trovy znaleckého dokazovania.

Dňa   10. 09. 1999   sa   konal   vo   veci   informatívny   výsluch,   na   ktorom   bol   žalobca poučený   o jeho   povinnosti   zložiť   preddavok   na   trovy   znaleckého   dokazovania   podľa uznesenia súdu z 10. 06. 1999.

Dňa 23. 09. 1999 súd uznesením priznal znalcovi znalečné. Dňa 19. 10. 1999 zákonný sudca vytýčil termín pojednávania na deň 17. 11. 1999. Dňa 19. 10. 1999 sa vo veci konalo pojednávanie (predseda okresného súdu   mal zrejme na mysli dátum 17. november 1999, pozn.), ktoré bolo odročené na deň 19. 11. 1999 za účelom vyhlásenia rozsudku.

Na pojednávaní dňa 19. 11. 1999 súd prvého stupňa rozhodol vo veci rozsudkom, ktorého   písomné   znenie   bolo   vyhotovené   dňa   19. 12. 1999   a účastníci   ho   prevzali   dňa 18. 01. 2000.

Dňa 01. 02. 2000 bolo súdu doručené odvolanie žalobcu ako i žalobkyne (predseda okresného súdu má zrejme na mysli žalovanú, pozn.) proti rozsudku. Dňa 09. 02. 2000 bol žalobca   vyzvaný   na   doplnenie   odvolania   voči   rozsudku   a žalobkyňa   bola   vyzvaná na vyjadrenie k odvolaniu žalobcu.

Dňa 23. 02. 2000 žalobca doručil súdu doplnené odvolanie. Dňa 25. 02. 2000 bol žalobca vyzvaný na vyjadrenie k odvolaniu žalovanej a žalovaná bola opätovne vyzvaná na vyjadrenie k odvolaniu žalobcu.

Dňa   23. 03. 2000   bol   spis   predložený   Krajskému   súdu   Prešov   na   rozhodnutie o odvolaní žalobcu a žalobkyne.

Dňa   19. 06. 2000   Krajský   súd   Prešov   vytýčil   termín   pojednávania   na   deň 13. 07. 2000. Pojednávanie bolo odročené na deň 26. 09. 2000 z dôvodu, že sa nedostavil žalobca, u ktorého doručenie predvolania nebolo vykázané.

Dňa 26. 07. 2000 sa vo veci konalo pojednávanie na Krajskom súde Prešov, ktorý uznesením zrušil rozsudok v jeho napadnutej časti, t. j. okrem výroku o povinnosti žalobcu zaplatiť žalovanej sumu 25.580,- Sk v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 2.800,- Sk v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku o povinnosti žalovanej vydať žalobcovi stolík pod televízor v lehote 15 dní   od   právoplatnosti   rozsudku   a v rozsahu   zrušenia   bola   vec   vrátená   súdu   prvého stupňa na ďalšie konanie.

Dňa   14. 11. 2000   bol   spis   s písomným   vyhotovením   uznesenia   odvolacieho   súdu vrátený na súd prvého stupňa, ktoré bolo dňa 17. 11. 2000 expedované účastníkom a tí boli zároveň   vyzvaní,   aby   sa   k nemu   písomne   vyjadrili   a navrhli   konkrétne   dôkazy   vrátane navrhovaných   svedkov   a doplnenia   znaleckého   dokazovania,   ktoré   má   súd   vykonať v ďalšom konaní.

Dňa 05. 02. 2001 bolo doručené vyjadrenie žalobkyne k uzneseniu Krajského súdu Prešov.

Dňa   09. 06. 2002   boli   účastníci   vyzvaní   o predloženie   správy,   akým   spôsobom užívajú hnuteľné veci uvedené v návrhu, či existujú ešte svadobné dary a kto ich užíva, na predloženie uvedenej správy boli účastníci urgovaní dňa 10. 12. 2003.

Dňa 12. 09. 2004 boli účastníci vyzvaní, aby navrhli svedkov, ktorých žiadajú vo veci vypočuť.

Dňa 17. 05. 2005 boli účastníci vyzvaní o podanie správy, či nedošlo k mimosúdnej dohode.

Dňa   02. 07. 2006   súd   zisťoval   pobyt   žalovanej   cestou   Mestského   úradu   Poprad a Registra obyvateľov SR.

Dňa 08. 01. 2007 zákonný sudca vytýčil termín pojednávania na deň 26. 01. 2007, na ktoré nemala   žalovaná doručenie   predvolania   riadne vykázané   a na ktorom   žalobca uviedol,   že   so   žalobkyňou   sa   snažia   dospieť   k dohode.   Pojednávanie   bolo   odročené na neurčito.

Dňa 10. 12. 2007 zákonný sudca vytýčil termín pojednávania na deň 18. 12. 2007. Dňa   18. 12. 2007   sa   vo   veci   konalo   pojednávanie,   na   ktorom   účastníci   navrhli pojednávanie   odročiť   s tým,   že   sa   pokúsia   uzavrieť   mimosúdnu   dohodu,   resp.   zmier. Pojednávanie bolo odročené na deň 12. 02. 2008.

Dňa   12. 02. 2008   sa   vo   veci   konalo   pojednávanie,   na   ktorom   žalobca   predložil plnomocenstvo   pre   JUDr.   K.   na   zastupovanie   v tomto   konaní   a obaja   účastníci   žiadali odročiť   pojednávanie   s tým,   že   sa   pokúsia   mimosúdne   dohodnúť.   Pojednávanie   bolo odročené na deň 28. 03. 2008.

Dňa   28. 03. 2008   sa   vo   veci   konalo   pojednávanie,   na   ktorom   obaja   účastníci súhlasili s jeho odročením vzhľadom na možnosť uzavretia mimosúdnej dohody, kde žiadajú o lehotu aspoň 1 mesiaca. Súd pojednávanie odročil na neurčito s tým, že právny zástupca žalobcu do konca apríla súdu oznámi, či v predmetnej veci došlo k mimosúdnej dohode. Dňa 7. 5. 2008 bol vyzvaný právny zástupca navrhovateľa, aby v zmysle uznesenia z pojednávania dňa 28. 3. 2008 uviedol, či v predmetnej veci došlo k mimosúdnej dohode, nakoľko do dňa 30. 4. 2008, podľa uloženej lehoty túto skutočnosť súdu neoznámil. Ďalší termín pojednávania bol vytýčený na deň 11. 6. 2008.“

Predseda okresného súdu okrem iného konštatoval, že „... v danom prípade nejde o vec skutkovo jednoduchú.   Súd sa v priebehu konania musel vysporiadať s procesnými návrhmi,   resp.   pasivitou   účastníkov   ohľadom   navrhovaných   dôkazov,   brať   do   úvahy žiadosti   účastníkov   konania   o odročenie   pojednávaní   z dôvodu   možnosti   mimosúdnej dohody. V danom prípade ide o vec, ktorá predpokladá navzájom podmienené uváženie, najmä čo sa týka posudzovania skutočností, ktoré ovplyvňujú výšku podielov účastníkov. Rýchlosť   konania   nepriaznivo   ovplyvňovali   samotní   účastníci   konania   svojím správaním, keď napr. žalobca nereagoval na výzvy súdu o podanie vyjadrenia v zmysle pokynov   Krajského   súdu   ohľadom   doplnenia   znaleckého   dokazovania   na   cenu nehnuteľnosti, hnuteľných vecí a spôsobe ich využívania a svadobných darov, pričom práve tieto skutočnosti žalobca namietal v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa. Obidvaja účastníci   konania   zároveň   4x   žiadali   odročiť   konané   pojednávania   vo   veci   vzhľadom na možnosť   mimosúdneho   urovnania,   žalobca   -   sťažovateľ   tak   urobil   aj   na   zatiaľ poslednom   pojednávaní   konanom   dňa   28. 03. 2008,   keď   žiadal   o lehotu   aspoň   jedného mesiaca,   pričom   podaním   zo   dňa   07. 02. 2008,   doručenom   na   Ústavný   súd   SR   dňa 12. 02. 2008 už podal sťažnosť, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uvádza,   že   prieťahy   v konaní   vznikli   od   21. 05. 1998 do 25. 05. 1999.   Z obsahu   spisu   vyplýva,   že   v uvedenom   období   boli   zo   strany   súdu realizované úkony za účelom vydania procesného rozhodnutia, resp. rozhodnutia vo veci, keď bolo uznesením súdu priznané znalcovi znalečné, vo veci sa konalo pojednávanie, ktoré bolo na základe návrhu účastníkov odročené za účelom doplnenia znaleckého dokazovania na všeobecnú cenu nehnuteľnosti a ktoré poverený znalec vykonal na základe uznesenia súdu. Tieto úkony boli zo strany súdu realizované v primeraných lehotách. Z obsahu spisu je nepochybné,   že   v období   od   10. 07. 1995   do   07. 04. 1999   a v rozmedzí   rokov   2001 až 2007 nie všetky realizované úkony vzhľadom na časové intervaly mohli mať vplyv na prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ nevyužil svoje zákonné právo dané mu ust. § 62 a nasl. z. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (predtým ustanovenia § 17 zákona č. 80/1992 Zb.), ktoré priznáva účastníkovi právo podať sťažnosť na   postup   súdu   smerujúcu   proti   porušovaniu   práva   na   verejné   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov.   Sťažnosť   účastníka   adresovanú   predsedovi   súdu,   zákonodarca koncipoval   ako   účinný   prostriedok   nápravy,   zabezpečujúci   ochranu   práv   účastníka na prerokovanie   veci   súdom   bez   zbytočných   prieťahov.   Žalobca   tak   urobil   až   podaním zo dňa 19. 12. 2007, teda v čase, kedy súd konal vo veci a uskutočnil pojednávanie, ktorého sa zúčastnili obidvaja účastníci a následne sa konali vo veci ďalšie dve pojednávania a súd už ďalej koná plynulo a bez zbytočných prieťahov. Pri včasnom podaní sťažnosti mohli byť zo   strany   predsedu   okresného   súdu   prijaté   účinné   opatrenia   za   účelom   preskúmania plynulosti súdneho konania. Paradoxne po docielení nápravy zo strany predsedu Okresného súdu,   navrhovateľ   prostredníctvom   právneho   zástupcu   sa   podaním   zo   dňa   07. 02. 2008 obrátil na Ústavný súd s rovnakým predmetom konania docielenia nápravy pri prerokovaní jeho veci.

Vychádzajúc z písomnej sťažnosti Ing. J. M. zo dňa 07. 02. 2008 je nepochybné, že motívom   podania   sťažnosti   je   získanie   finančných   prostriedkov,   nakoľko   v tomto   štádiu konania súd koná vo veci plynulo a bez zbytočných prieťahov, z jeho strany sú realizované úkony za účelom rozhodnutia vo veci. V čase podania sťažnosti prebiehali medzi účastníkmi konania rokovania za účelom uzavretia mimosúdnej dohody. Konanie sťažovateľa je teda účelovým a zištným. Samotný sťažovateľ využil svoje právo a namietal postup súdu konať bez zbytočných prieťahov sťažnosťou u predsedu súdu až podaním zo dňa 19. 12. 2007. Sťažovateľ sa domáha finančného zadosťučinenia vo výške 200.000,- Sk, ktoré odôvodňuje len   dlhodobou   právnou   neistotou   vo   vzťahu   k vysporiadaniu   majetku   patriaceho   do zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva manželov bez toho, aby presnejšie špecifikoval nemajetkovú ujmu. Nepreukázal príčinnú súvislosť medzi nemajetkovou ujmou a porušením jeho   práva.   Súd mal vedomosť o tom,   že účastníci konania   chcú dospieť   k mimosúdnej dohode tak, že predmetnú nehnuteľnosť spoločne darujú deťom po dosiahnutí ich plnoletosti detí (najmladšia mala dosiahnuť plnoletosť marec 2008), čo síce nebolo zaprotokolované z pojednávania, avšak pred sudcom v rámci konania deklarované. Sťažovateľ predmetnú nehnuteľnosť   po   celú   dobu   užíva   sám   bez   akejkoľvek   právnej   neistoty.   V užívaní   tejto nehnuteľnosti mu nebolo bránené, čo vyplýva aj z výpovede odporkyne, ktorá uviedla, že navrhovateľovi   bolo   umožnené   samému   užívať   túto   nehnuteľnosť,   odporkyňa   si nenárokovala   nehnuteľnosť   užívať,   ani   si   nenárokovala   finančnú   náhradu,   nakoľko v budúcnosti   mala   byť   nehnuteľnosť   darovaná   deťom   pochádzajúcim   z ich   manželstva. Do predmetnej   nehnuteľnosti   sťažovateľ   mohol   aj   investovať   a zabezpečovať   náležitú starostlivosť o nehnuteľnosť. Zároveň máme za to, že priznanie finančného zadosťučinenia prichádza do úvahy ako náhrada nemajetkovej ujmy len v tých prípadoch, keď porušenie základného   práva   už   nie   je   možné   napraviť,   ani   odstrániť,   čo   v danom   prípade   nie   je naplnené, nakoľko porušenie základného práva je v tomto štádiu napravené konaním súdu bez zbytočných prieťahov. Z uvedených dôvodov sa domnievame, že ak Ústavný súd SR vzhľadom   na   celkovú   dĺžku   súdneho   konania   vysloví,   že   základné   právo   sťažovateľa na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   bolo   porušené,   nie   sú   splnené   zákonné   podmienky   na   priznanie   finančného zadosťučinenia.“.

Právny   zástupca   sťažovateľa   reagoval   na   vyjadrenie   okresného   súdu   podaním doručeným ústavnému súdu 17. júna 2008, v ktorom okrem iného uviedol:

„Tvrdenie,   že   účastníci   konania   nereagovali   na   výzvy   súdu,   svojou   pasivitou a nečinnosťou   spôsobili   niektoré   prieťahy   v konaní   nie   je   pravdivá.   Navrhovateľ   pred vyhlásením rozsudku vo veci samej dňa 19. 11. 1999 označil všetky dôkazy a v podanom odvolaní proti tomuto rozsudku namietal hodnotenie dôkazov a predovšetkým výpočet ceny nehnuteľností stanovenej znalcom. Po vrátení spisu z Krajského súdu Prešov súd opätovne vyzval navrhovateľa na predloženie návrhov na vykonanie konkrétnych dôkazov vrátane navrhnutia vypočutia svedkov a nariadenia znaleckého dokazovania. Z obsahu podaného odvolania   bolo   zrejmé,   že   navrhovateľ   žiadnych   svedkov   nenavrhoval   a rovnako   tak z uznesenia   Krajského   súdu   Prešov   3   Co/119/00   vyplývali   pokyny   pre   postup prvostupňového   súdu.   Takáto   výzva   súdu   bola   nadbytočná,   pričom   súd   konanie navrhovateľa považoval za pasívne. Rovnako tak sa sťažovateľ domnieva, že ďalšie úkony, ktoré prvostupňový súd vykonal v priebehu rokov 2000 - 08. 01. 2007 neboli potrebné pre rozhodnutie vo veci samej (dotaz, či existujú hnuteľné veci, či nedošlo k dohode medzi účastníkmi, aby označili svedkov a podobne) mohol súd zistiť po vytýčení pojednávania. Podľa   názoru   okresného   súdu   tento   začal   konať   v roku   2007   a koná   ďalej   bez prieťahov,   pokiaľ   bolo   odročené   pojednávanie,   bolo   to   na   žiadosť   účastníkov   konania. Rovnako   tak   súd   fakticky   vyčíta   navrhovateľovi   -   sťažovateľovi,   že   nepodal   sťažnosť na postup súdu už skôr a konal tak až na konci roku 2007. Povinnosťou súdu je podľa ustanovenia § 100 O. s. p. postupovať v konaní i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Samotná aktivita účastníkov snažiť sa dohodnúť o vyporiadaní   BSM   bola   len   prejavom   neschopnosti   súdu   v predmetnej   veci   akokoľvek rozhodnúť.   Vyčítať účastníkom, že sa nedohodli a že tak konajú účelovo v snahe získať finančné zadosťučinenie nie je objektívne. Navrhovateľ - sťažovateľ podával návrh práve z toho dôvodu, aby získal väčší podiel na nehnuteľnosti, pretože sa výraznejšou mierou a vložením osobného majetku zaslúžil na jej nadobudnutí... Nestotožňujem sa s tvrdením predsedu OS Poprad, že navrhovateľovi - sťažovateľovi žiadna škoda na majetku nevznikla, pretože   žiadnu   nepreukázal   a preto   navrhuje   nepriznať   žiadne   finančné   zadosťučinenie. Zdôrazňujem,   že   v prejednávanej   veci   sťažovateľ   nepreukazuje   výšku   spôsobenej   škody a všetky   podstatné   náležitosti   na   jej   preukázanie.   Domáha   sa   primeraného   finančného zadosťučinenia   za   neodôvodnené   prieťahy   v konaní   a porušenie   jeho   ústavného   práva v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva   upraveného   v čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie   svojej   záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 774/1995.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie (IV. ÚS 195/02).

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prerokovanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Pri   posudzovaní   otázky,   či   v súdnom   konaní   došlo   k zbytočným   prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS   74/02, III. ÚS 111/02,   III.   ÚS   142/03)   zohľadňuje   tri   základné   kritéria,   ktorými   sú   právna a faktická   zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   účastníka   súdneho   konania a postup samotného súdu. V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ako súčasť   prvého   kritéria   ústavný   súd   prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

Z hľadiska   prvého   kritéria,   či   išlo   o zložitú   vec   po   právnej   a skutkovej   stránke, ústavný   súd   konštatuje,   že   vzhľadom   na   predmet   namietaného   konania   o vyporiadanie bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   možno   vec   považovať   za   skutkovo   zložitú, keďže   vyžaduje   uskutočniť   časovo   náročné   dokazovanie   predovšetkým   odborným znaleckým   posudkom (na zistenie   všeobecnej   ceny   rodinného   domu   s príslušenstvom a pozemkom),   ako   aj   vyjadreniami   a výpoveďami   účastníkov,   svedkov,   zaobstaraním a vyhodnotením listinných dôkazov. Doterajší 13-ročný priebeh napadnutého konania však podľa názoru ústavného súdu nemožno ospravedlniť faktickou zložitosťou prerokovávanej veci. Táto dĺžka konania je celkom zjavne neprimeraná. Preto ústavný súd pri posudzovaní prieťahov v konaní a určení sumy finančného zadosťučinenia v prospech okresného súdu zohľadnil len čiastočne „faktickú“ zložitosť veci. Navyše metodika postupu všeobecných súdov   vo veciach   vyporiadania   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   je   dostatočne jasná   a podporená   stabilizovanou   judikatúrou,   preto   pri   sústredenom   postupe   súdu v posudzovanom konaní bolo možné vo veci rozhodnúť bez zbytočných prieťahov.

Správanie   sťažovateľa   je   druhým   kritériom,   ktoré   ústavný   súd   uplatňuje pri rozhodovaní   o   tom,   či   v konaní   pred   súdom   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým aj k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd v okolnostiach prípadu pripúšťa, že návrh sťažovateľa ako účastníka konania   na   stanovenie   všeobecnej   ceny   nehnuteľností   patriacich   do bezpodielového spoluvlastníctva manželov znaleckým posudkom a na jeho následné dopracovanie, návrh na výsluch   svedkov   a   podané   odvolanie   proti   prvostupňovému   rozsudku   mohli   vplývať na samotný   priebeh   a dĺžku   súdneho   konania.   Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu, vysloveného v skorších rozhodnutiach, využitie možností daných sťažovateľovi procesnými predpismi (Občianskym súdnym poriadkom) na uplatňovanie a presadzovanie jeho práva v občianskom   súdnom   konaní   spôsobuje   síce   predĺženie   priebehu   konania,   nemožno ho však kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy (I. ÚS 31/01).

V rámci   posudzovania   uvedeného   kritéria   však   ústavný   súd   dospel   aj   k záveru, že sťažovateľ,   ktorý   v konaní   pred   okresným   súdom   vystupuje   ako   žalobca,   čiastočne ovplyvnil   dĺžku   konania   žiadosťami   o odročenie   nariadených   pojednávaní   vo   veci   (4x, a to 26. januára 2007, 18. decembra 2007, 12. februára 2008 a 28. marca 2008) vzhľadom na   možnosť   mimosúdneho   urovnania.   Takto   postupoval   aj   na   ostatnom   pojednávaní konanom 28. marca 2008, keď žiadal o lehotu aspoň jedného mesiaca, pričom podaním zo 7.   februára   2008   doručeným   ústavnému   súdu   12.   februára   2008   už   podal   sťažnosť, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Samotnú skutočnosť uzavretia mimosúdnej dohody však sťažovateľ ani do nariadeného termínu ďalšieho pojednávania vo veci na 11. jún 2008 okresnému súdu, napriek   jeho urgencii,   neoznámil. Uvedené skutočnosti   preto   ústavný súd zohľadnil   pri rozhodovaní o finančnom zadosťučinení sťažovateľa.

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu v namietanom konaní.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti sťažovateľa, vyjadrenia predsedu okresného súdu obsahujúceho podrobnú chronológiu úkonov okresného súdu a tiež zo spisu okresného súdu sp. zn. 17 C 774/1995 zistil, že okresný súd bol v posudzovanej veci už na začiatku konania nečinný, a to konkrétne od 3. augusta 1995, keď sťažovateľ na základe výzvy okresného súdu uhradil súdny poplatok za podaný návrh, do 15. januára 1997 (v trvaní 17 mesiacov), keď   okresný   súd   doručoval   žalobný návrh   žalovanej   a vyzval   ju   na vyjadrenie   k nemu, čo svojou   povahou   patrí   k úkonom   vykonávaným   spravidla   na   začiatku   občianskeho súdneho konania (mutatis mutandis I. ÚS 21/00, I. ÚS 33/01).

Pri posudzovaní tohto obdobia ústavný súd vzal do úvahy svoju predošlú judikatúru, v súlade s ktorou obdobie poznamenané nečinnosťou všeobecného súdu, keď jeho konaniu nebráni žiadna zákonná prekážka, ústavný súd posudzuje ako zbytočný prieťah v konaní (napr. II. ÚS 3/00).

Podľa   názoru   ústavného súdu   je poznačená zbytočnými prieťahmi   najmä tá   časť posudzovaného   súdneho   konania, keď   po   zrušení   prvostupňového   rozsudku   (uznesením Krajského   súdu   v Prešove   sp.   zn.   3   Co   119/00   z 26.   septembra   2000)   a jeho   doručení okresnému súdu (14. novembra 2000) mal okresný súd na základe usmernení odvolacieho súdu   vykonať   ďalšie   dokazovanie   vo   veci   a riadne   ho   vyhodnotiť.   Ústavný   súd   zistil, že okresný   súd   v období   od   17. novembra 2000,   keď expedoval   účastníkom   rozhodnutie odvolacieho   súdu   a   zároveň   ich   vyzval,   aby   sa   k nemu   písomne   vyjadrili   a navrhli konkrétne dôkazy vrátane navrhovaných svedkov a doplnenia znaleckého dokazovania, do 8. januára 2007, keď nariadil termín pojednávania vo veci na 26. január 2007, nevykonal žiadny procesný úkon, ktorým by efektívne smeroval k právoplatnému rozhodnutiu vo veci.Obdobie šiestich rokov, počas ktorých okresný súd len vyzýval účastníkov konania na podanie správy (raz ročne), akým spôsobom užívajú hnuteľné veci uvedené v návrhu, či existujú ešte svadobné dary, kto ich užíva, a či nedošlo medzi nimi k dohode (prípismi z 9. júna 2002, 10. decembra 2003, 12. septembra 2004, 17. mája 2005), ako aj zisťoval trvalý pobyt žalovanej na Mestskom   úrade   v Kežmarku   a v Centrálnej evidencii   pobytu obyvateľov Slovenskej republiky v Banskej Bystrici (prípisom zo 4. júla 2006), považuje ústavný súd v okolnostiach prípadu za obdobie neefektívnej činnosti okresného súdu, ktoré spôsobilo zbytočné prieťahy v napadnutom konaní.

Navyše v čase zrušenia prvostupňového rozsudku odvolacím súdom trvalo namietané konanie už viac ako päť rokov, preto bolo nutné v konaní postupovať obzvlášť efektívne, aby   bola   právna   neistota   sťažovateľa   čo   najrýchlejšie   odstránená.   V tejto   súvislosti   už ústavný súd judikoval, že ak už konanie trvá neprimerane dlho, má všeobecný súd venovať zvláštnu pozornosť jeho urýchleniu (III. ÚS 146/05).

Túto skutočnosť napokon   potvrdil   aj predseda   okresného   súdu,   ktorý   v odpovedi zo 17. januára 2008 na sťažnosť sťažovateľa z 19. decembra 2007 na prieťahy v konaní posúdil túto sťažnosť ako dôvodnú.

Okresný súd podľa názoru ústavného súdu porušil zákonnú povinnosť ustanovenú mu v § 100 OSP, ktorá spočíva v tom, že mal postupovať vo veci aj bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, pričom intenzita porušenia tejto povinnosti v okolnostiach posudzovaného prípadu nadobudla ústavný rozmer. Okresný súd sa   v danom   prípade   totiž   uspokojil   s formalizovaným   postupom,   toleroval   nečinnosť účastníkov   konania   týkajúcej   sa   mimosúdnej   dohody   a nevyužíval   efektívne   zákonné možnosti na zjednanie nápravy. Podľa názoru ústavného súdu ani snaha o zmier účastníkov konania nesmie viesť k porušeniu zásady postupovať v súdnom konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Námietku   okresného   súdu,   že   sťažovateľ   podal   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní predsedovi okresného súdu podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   až   19.   novembra   2007,   keď   už   okresný   súd   konal bez zbytočných prieťahov, ústavný súd neakceptoval ako účinnú obranu. Zdôraznil pritom, že vzhľadom na doterajšiu dĺžku namietaného konania už nebolo v možnostiach tohto súdu vo veci dosiahnuť nápravu.

Na základe uvedených zistení ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 774/1995 spôsobil zbytočné prieťahy v trvaní viac ako sedem rokov,   a poukazujúc   aj   na   skutočnosť,   že   viac   než   13-ročnú   dĺžku   konania   nemožno v rozumnej   miere   ospravedlniť   v zásade   žiadnymi   relevantnými   okolnosťami   prípadu, rozhodol, že okresný súd v tomto konaní porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V súlade s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd okresnému súdu prikázal, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 774/1995 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje a z akých dôvodov sa ho domáha. Sťažovateľ žiada finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk. Uplatňovanú sumu zadosťučinenia   odôvodňuje   vysokou   mierou   právnej   neistoty   vo   vzťahu   k vyporiadaniu majetku patriaceho do zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Pri   určovaní   výšky   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal   zo   zásad spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   keď   priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru,   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   zakladajúce   porušenie   označeného   práva (doterajšiu dĺžku súdneho konania vedeného okresným súdom, čiastočne berúc do úvahy „faktickú“   zložitosť   prerokúvanej   veci,   vrátane   správania   sťažovateľa,   dobu   prieťahov okresného   súdu   v konaní)   ústavný   súd   považoval   za   odôvodnené   priznať sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk. Sťažovateľom požadovanú výšku finančného zadosťučinenia ústavný súd považuje v okolnostiach prípadu za neprimeranú.

Ústavný   súd   rozhodol   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde aj o úhrade trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s jeho   právnym zastupovaním   advokátom   JUDr.   Ľ.   K.   v konaní   pred   ústavným   súdom.   Ústavný   súd vychádzajúc z návrhu právneho zástupcu sťažovateľa ich vyčíslil sumou 6 352 Sk, a to za dva úkony právnej pomoci podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov (vypočítanú zo základu priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2007 v sume 19 056 Sk), t. j. 2-krát 3 176 Sk a 2-krát 190 Sk za miestne   telekomunikačné   výdavky   a miestne   prepravné.   Keďže   právny   zástupca sťažovateľa je platiteľom dane z pridanej hodnoty, podľa § 18 ods. 4 uvedenej vyhlášky ústavný súd rozhodol o zvýšení uvedenej odmeny o daň z pridanej hodnoty 19 %, v sume 1 206,90 Sk, t. j. priznal úhradu trov konania v celkovej sume 7 938,90 Sk.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa   ktorého proti   rozhodnutiu ústavného súdu   nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. júla 2008