znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 152/07-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júna 2007 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. K. P., K., zastúpeného advokátom JUDr. M. B., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Rimavská Sobota v konaní vedenom pod sp. zn. RA - 4 E 216/2002 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Karola Ponického o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. decembra 2006 doručená sťažnosť Ing. K. P., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Rimavská Sobota v konaní vedenom pod sp. zn. RA - 4 E 216/2002.

Sťažovateľ uviedol, že je účastníkom konania (v procesnom postavení oprávneného), ktoré   začalo   v   roku   2002.   Podľa   neho   dochádza   v   tomto   konaní   k prieťahom,   pričom poukazuje na to „... že vec nie je tak právne zložitá, aby ju bolo potrebné riešiť v tak dlhom časovom slede...

Dôvody   nekonania   súdu   nepoznám.   Vinou   postupu   súdu   sa   ocitám   v dlhoročnej právnej neistote.

S   poukazom   na   vyššie   ozrejmený   stav   postrádam   právnu   ochranu   garantovanú Ústavou SR. Dlhodobo žijem v právnej neistote. Celá záležitosť ma dlhodobo zaťažuje, som z nej nervózny. Ku dňu podania tejto sťažnosti som vynaložil nemalé finančné prostriedky na bránenie práva (Cestovné výlohy, súdne poplatky, advokátske poplatky, telefónne účty, poštovné,   strata   času   atď.).   Súdne   konanie   generálne   rozporuje   zásadu   hospodárnosti súdneho procesu.

Vinou   neriešenia   spomínanej   causy   sústavne   žijem   v   strese,   čo   sa   negatívne prejavuje na mojom zdravotnom stave a na zhoršení medziľudských vzťahov v mojej rodine. Trpí tým kvalita môjho osobného života.

Z vyššie uvedených dôvodov uplatňujem aj nárok finančnej satisfakcie“.

Sťažovateľ   v sťažnosti   ďalej   uviedol: „...   Celú   záležitosť   som   sa   pokúšal   riešiť sťažnosťou adresovanou predsedovi označeného súdu zo dňa 6. decembra 2004 a zo dňa 14. augusta 2006...

Ďalej   som   sa   záležitosť   pokúšal   riešiť   sťažnosťou   adresovanou   Ústavnému   súdu Slovenskej republiky... Sťažnosť som doručil osobne dňa 07. 02. 2005. Dňa 29. 05. 2005 mne bolo doručené Uznesenie Ústavnému súdu Slovenskej republiky číslo IV. ÚS 74/05-10 zo dňa 16. marca 2005... moju sťažnosť zo dňa 03. 02. 2005 odmietol pre neprípustnosť... Aj   napriek   skutočnosti,   že   od   dňa   doručenia   Uznesenia   Ústavnému   súdu   Slovenskej republiky... uplynul jeden rok a sedem mesiacov Okresný súd v Rimavskej Sobote vo veci nekoná...“

Z uvedených dôvodov navrhol, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní jeho sťažnosti rozhodol nálezom, ktorým vysloví:

„1. Právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   SR   a právo   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní sp. zn. RA – 4 E 216/2002 vedenom na Okresnom súde v Rimavskej Sobote porušené bolo.

2.   Okresnému   súdu   v Rimavskej   Sobote   prikazuje,   aby   v konaní   sp.   zn. RA – 4 E 216/2002 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   Sťažovateľovi   priznáva   finančné   zadosťučinenie   v sume   Sk   40.000.-,   slovom štyridsať tisíc korún slovenských, ktoré je porušiteľ práva povinný zaplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti Nálezu ústavného súdu SR k rukám sťažovateľa.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva trovy právneho zastúpenia právnemu zástupcovi sťažovateľa vo výške vyčísleného osobitným podaním.“

II.

Z pripojenej dokumentácie, vyžiadaného spisu   Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. RA - 4 E 216/2002 a zo spisu ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 74/05 vyplýva:

Sťažovateľ podal 11. júna 2002 Okresnému súdu Rožňava „Žalobný návrh na výkon rozhodnutia   o   vydanie   veci“.   Keďže   sťažovateľ   uvedený   návrh   podal   na   miestne nepríslušnom súde, postúpil tento súd vec bezodkladne Okresnému súdu Revúca (ďalej len „okresný súd“), ktorému bol doručený 13. júna 2002.

Okresnému súdu 28. júna 2002 sťažovateľ listom oznámil, že od 1. júla 2002 sa bude dlhodobo   zdržiavať   mimo   územia   Slovenskej   republiky   a návraty   do   miesta   trvalého bydliska odhaduje asi na 1-krát mesačne. Ďalej v liste uviedol, že okrem „... neplnoletých detí nemám v K. žiadnu dôveryhodnú osobu, ktorú by mohol poveriť preberaním mojej korešpondencie. Pre insolventnosť si nemôžem dovoliť zaplatiť advokáta ani komerčného právnika.   Na základe horeuvedeného Vás žiadam,   aby ste aktuálne situácii prispôsobili komunikáciu   a spôsob   korešpondencie   s   mojou   osobou.   Prehlasujem,   že   mám   záujem horeuvedenú vec vysporiadať za mojej osobnej účasti“.

Keďže   sťažovateľ   nezaplatil   pri   podaní   návrhu   súdny   poplatok,   okresný   súd   ho uznesením sp. zn. 4 E 216/2002 zo 16. augusta 2002 vyzval, aby tak urobil v lehote ôsmich dní. Citovaným uznesením ho zároveň s poukazom na ustanovenie § 79 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku vyzval, aby svoj návrh špecifikoval, pretože v ňom nie je konkrétne uvedené,   vydania   ktorých   vecí   sa   domáha,   a   tiež,   aby   ho   doplnil   o   potrebný   počet rovnopisov.

V nadväznosti na uznesenie okresného súdu zo 16. augusta 2002 požiadal sťažovateľ podaním   z 9. septembra   2002   (ktoré   v zmysle   jeho   obsahu   označil   ako   odvolanie) s poukazom na svoju nepriaznivú sociálnu situáciu o oslobodenie od súdnych poplatkov. Vo vzťahu k požiadavke špecifikácie nárokov sťažovateľ uviedol, že nároky, ktorých sa svojím   návrhom   v tomto   konaní   domáha,   sú   podľa   neho   dostatočne   konkrétne a odôvodnené.

Od 13. septembra 2002 (keď bolo okresnému súdu doručené podanie sťažovateľa z 9. septembra 2002) bol ďalší úkon vo veci vykonaný až takmer po devätnástich mesiacoch (30. marca 2004). Išlo o dožiadanie adresované Obvodnému oddeleniu Policajného zboru K. (ďalej len „obvodné oddelenie“), ktorým ho okresný súd požiadal o doručenie zásielky sťažovateľovi, a to listu a tlačiva o osobných, zárobkových a majetkových pomeroch na účely   žiadosti   o   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov.   Na   dožiadanie   okresného   súdu odpovedalo obvodné oddelenie 11. júna 2004 a uviedlo, že sa sťažovateľovi na adrese jeho trvalého   pobytu   zásielku   nepodarilo   doručiť   („nikto   neotváral“),   a   preto   bola   vrátená okresnému súdu.

Dňa 10. mája 2004 okresný súd požiadal Register obyvateľov Slovenskej republiky Banská Bystrica (ďalej len „register“) o oznámenie miesta trvalého pobytu sťažovateľa. Podľa oznámenia registra zo 14. mája 2004 k zmene miesta trvalého pobytu sťažovateľa nedošlo.

Okresný súd 23. júna 2004 zisťoval údaje o pobyte sťažovateľa prostredníctvom Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny K., ktorý mu však listom z 8. júla 2005 oznámil, že jeho trvalý pobyt mu nie je známy.

Ústavný súd uvádza, že v zmysle ustanovenia § 15 ods. 2 písm. j) zákona č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov výkon súdnictva, všetky práva a povinnosti vrátane prechodu správy majetku štátu, práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov a štátnozamestnaneckých vzťahov a iných právnych vzťahov a práv a povinností z osobitných vzťahov sudcu k štátu prešli k 1. januáru 2005 z okresného súdu na Okresný súd Rimavská Sobota a napadnutá vec bola ďalej vedená pod sp. zn. RA - 4 E 216/2002.

V   podaní   zo 6.   decembra   2004   doručenom   Okresnému   súdu   Rimavská   Sobota 7. januára 2005 označenom ako „Sťažnosť“ sťažovateľ okrem iného uviedol: „Exekučné konanie je vedené od roku 2002 a aj napriek dlhodobejšiemu časovému odstupu nie je dodnes právoplatne ukončené a môj nárok nie je vymožený. Ja sa vinou postupu súdu ocitám v dlhodobej   právnej   neistote.   S poukazom na vyššie uvedený skutkový stav Vás žiadam, aby ste vo veci zjednali patričnú nápravu.“

Na sťažnosť sťažovateľa na postup okresného súdu vo veci jeho návrhu na výkon rozhodnutia odpovedala predsedníčka Okresného súdu Rimavská Sobota 18. januára 2005 a okrem iného uviedla: „Tlačivo na oslobodenie od súdnych poplatkov Vám nebolo možné doručiť, nakoľko ste Okresnému súdu v Revúcej síce oznámili, že sa dlhodobo nebudete zdržiavať v mieste trvalého bydliska, ale neoznámili ste adresu, na ktorú by Vám bolo možné doručovať písomnosti. Súd ďalej robil úkony týkajúce sa miesta Vášho bydliska, avšak bezúspešne. Keďže Vaša sťažnosť bola adresovaná z K., Okresný súd v Rimavskej Sobote bude vo veci ďalej konať a písomnosti Vám bude zasielať na uvedenú adresu.“

Sťažovateľ   doručil   7.   februára   2005   ústavnému   súdu   sťažnosť,   ktorou   namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu Rimavská Sobota v konaní vedenom pod sp. zn. RA - 4 E 216/2002. Uznesením č. k. IV. ÚS 74/05-10 zo 16. marca 2005 ústavný súd sťažnosť   odmietol   pre   neprípustnosť   z dôvodu,   že   podanie   sťažnosti   predsedníčke Okresného súdu Rimavská Sobota jeden mesiac pred podaním sťažnosti ústavnému súdu nie je možné považovať za využitie účinného prostriedku nápravy podľa § 53 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky, o konaní pred ním   a o postavení   jeho sudcov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Spis Okresného súdu Rimavská Sobota sa   od 3. marca 2005 do 25. apríla 2005 nachádzal na ústavnom súde.

Sťažovateľ   11.   marca   2005   doručil   Okresnému   súdu   Rimavská   Sobota   vyplnené tlačivo k žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov.

Druhú sťažnosť na prieťahy v konaní doručil sťažovateľ Okresnému súdu Rimavská Sobota   14. augusta   2006.   Predsedníčka   Okresného   súdu   Rimavská   Sobota   v odpovedi z 10. októbra 2006 poukázala na potrebu zisťovania pobytu sťažovateľa, ktoré predĺžilo konanie okresného súdu v predchádzajúcom období, na predloženie spisu ústavnému súdu, na poverenie z 12. mája 2005 dané zákonnou sudkyňou vyššej súdnej úradníčke na ďalší postup   vo   veci   a v   závere   uviedla: „...Rozhodnutie   vo   veci   obdržíte   v priebehu   tohto mesiaca.“

Následne Okresný súd Rimavská Sobota dožiadaniami zo 16. októbra 2006 zisťoval na úrade práce sociálnych vecí a rodiny, v sociálnej poisťovni a na krajskom riaditeľstve Policajného   zboru   majetkové   pomery   sťažovateľa   na   účely   rozhodnutia   o žiadosti   na oslobodenie od súdnych poplatkov.

Uznesením   z 27.   novembra   2006   Okresný   súd   Rimavská   Sobota   priznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov.

Uznesením č. k. RA - 4 E 216/2002-43 zo 16. januára 2007 Okresný súd Rimavská Sobota zastavil konanie o výkon rozhodnutia podľa § 251 ods. 1 v spojení s § 372m ods. 1 a 3 Občianskeho súdneho poriadku v znení zákona č. 341/2005 Z. z., ktorým mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinnom od 1. septembra 2005 (ďalej aj „novela OSP“). Proti uvedenému uzneseniu podľa § 372m ods. 3 novely OSP nebol prípustný opravný prostriedok a nadobudlo právoplatnosť 12. februára 2007.

III.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd upravených buď v ústave, alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských právach, pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   sťažnosti   alebo   sťažnosti   podané   niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   vychádzal   ústavný   súd   aj   zo   svojej stabilizovanej judikatúry, podľa ktorej podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie právnej neistoty (III. ÚS 61/98). Zároveň zo stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ochranu   základnému   právu   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   upravenému   v čl.   48   ods.   2   ústavy   súd poskytuje len vtedy, ak bola ústavnému súdu podaná sťažnosť v čase, keď k namietanému porušovaniu práva ešte dochádza a nečinnosť orgánu verejnej moci v tom čase ešte trvá (napr. mutatis mutandis II. ÚS 387/06).

Ústavný súd si pri výklade „základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ podľa čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   pre   jej   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným   rozhodnutím   alebo   iným   zásahom   orgánu   štátu   do   takéhoto   práva   alebo slobody   na   strane   druhej,   ako   aj   nezistenie   žiadnej   možnosti   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. III. ÚS 138/02).

Ústavný súd konštatuje, že v čase doručenia sťažnosti sťažovateľa ústavnému súdu k namietanému porušeniu práv postupom okresného súdu už nemohlo dochádzať. Podľa § 251 ods. 1 novely OSP boli vylúčené z konaní o súdny výkon všetky rozhodnutia okrem rozhodnutí o výchove maloletých detí. Preto nebolo v právomoci Okresného súdu Rimavská Sobota počnúc účinnosťou citovanej novely OSP vykonávať v posudzovanom konaní úkony smerujúce k nútenému výkonu rozhodnutia. Zároveň je potrebné uviesť, že zákonné dôvody pre   zastavenie   posudzovaného   súdneho   konania   o výkon   rozhodnutia   boli   naplnené 28. februára 2006 márnym uplynutím šesťmesačnej lehoty od účinnosti novely OSP bez tohto, aby sťažovateľ podal návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona a oznámil podanie   takéhoto   návrhu   Okresnému   súdu   Rimavská   Sobota.   Novela   OSP   a zastavenie konania pred Okresným súdom Rimavská Sobota sa žiadnym spôsobom nedotýka práva sťažovateľa podať návrh na exekúciu podľa osobitného predpisu.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších nárokoch uplatnených sťažovateľom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júna 2007