znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 152/05-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. mája 2005 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing. A. J.,   bytom   R.,   zastúpenej   advokátom   M. M.,   P., ktorou   namietala porušenie jej základného práva podľa   čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Revúca v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Rob 28/03 a v súčasnosti vedenom na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp. zn. RA-1 Cb/21/2003, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. A. J. o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. apríla 2005 doručená   sťažnosť   Ing. A. J.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie   jej základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) postupom Okresného súdu Revúca (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Rob 28/03,   v súčasnosti   vedenom   na   Okresnom   súde   Rimavská   Sobota   pod sp. zn. RA-1 Cb/21/2003.

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľka podala 10. februára 2003 okresnému súdu   návrh   na   vydanie   platobného   rozkazu   na   zaplatenie   sumy   132 709,10 Sk s príslušenstvom proti odporcovi B., s. r. o., T. Po zaplatení súdneho poplatku a upresnení návrhu v časti týkajúcej sa úrokov z omeškania vydal okresný súd 12. marca 2003 pod sp. zn. 1 Rob 28/03 vo veci platobný rozkaz.

Sťažovateľka   ďalej   uviedla,   že   od   doby,   keď   odporca   podal   proti   označenému platobnému rozkazu 3. apríla 2003 odpor, sa v jej právnej veci vôbec nekoná. Do podania sťažnosti ústavnému súdu jej nebol doručený ani odpor, takže sa k nemu nemala dosiaľ možnosť relevantne vyjadriť.

Sťažovateľka tvrdí, že sa o priebehu konania viackrát informovala na okresnom súde, nikdy   však   nedostala   konkrétnu   odpoveď.   Ani   po   tom,   keď   od   1.   januára   2005   došlo v súlade so zákonom č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (v znení zákonov č. 428/2004 Z. z. a č. 757/2004 Z. z.) k prechodu výkonu súdnictva, práv a povinností   z   okresného   súdu   na Okresný   súd   Rimavská   Sobota, sa   v jej   právnej   veci naďalej nekoná.

Vzhľadom   na   to   považuje   sťažovateľka   uvedený   postup   všeobecných   súdov „... za zdĺhavý, ktorý je v rozpore s platným právnym právom a ktorý svedčí o absencii čo len minimálnej snahy vo veci meritórne rozhodnúť“.

Za tohto stavu sťažovateľka nadobudla presvedčenie, že v označenom konaní došlo k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní jej sťažnosti a jej prijatí na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„Okresný   súd   v Rimavskej   Sobote   v konaní   pôvodne   vedenom   Okresným   súdom v Revúcej   pod   spisovou   značkou   1 Rob 28/03   porušil   právo   Ing. A. J.,   aby   sa   jej   vec prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov,   zaručené   v článku   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky.

Okresnému súdu v Rimavskej Sobote v konaní pôvodne vedenom Okresným súdom v Revúcej   pod   sp.   zn.   1 Rob 28/03   prikazuje   konať   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Ing. A. J. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk, ktoré je Okresný súd v Rimavskej Sobote povinný zaplatiť do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Zároveň žiada priznať aj úhradu trov konania za dva úkony právnej služby v celkovej výške 2 800 Sk.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý   návrh   prerokuje bez prítomnosti   sťažovateľa   a skúma,   či   dôvody   uvedené   v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy, návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Odmietnuť môže aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa   čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd so zreteľom na citované ustanovenie zákona o ústavnom súde v danej veci skúmal, či sú splnené podmienky na konanie pred ním. V nadväznosti na to ústavný súd   upozornil   sťažovateľku   vo   výzve   z   21.   apríla   2005   na   skutočnosť,   že v prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v konaní pred všeobecným súdom, ústavný súd v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   vyžaduje   preukázanie   využitia   právneho prostriedku,   na   uplatnenie   ktorého   mala   právo   podľa   § 17   ods. 1   zákona   Slovenskej národnej   rady   č. 80/1992 Zb.   o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení   neskorších   predpisov   [(platného   do 31. marca   2005)   ďalej   len   „zákon   o   štátnej správe súdov“] a od 1. apríla 2005 podľa § 3 ods. 7 a § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“). Súčasne ju vyzval, aby mu predložila dôkaz o splnení predmetnej povinnosti, t. j. o podaní sťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi prvostupňového súdu.

Na   uvedenú   výzvu   sťažovateľka   odpovedala   prostredníctvom   svojho   právneho zástupcu   podaním   doručeným   ústavnému   súdu   9.   mája   2005,   ktorým   mu   oznámila, že predsedovi okresného súdu ani predsedníčke Okresného súdu Rimavská Sobota písomnú sťažnosť podľa zákona o štátnej správe súdov, resp. podľa zákona o súdoch nepodala.Opätovne (tak ako už uviedla v sťažnosti) však zdôraznila, že sa na okresnom súde viackrát   informovala   o   stave   konania   v jej   právnej   veci   a navyše   (nad   rámec   toho,   čo uviedla pôvodne v sťažnosti) tvrdila, že sa viackrát sťažovala na okresnom súde (minimálne dvakrát u jeho predsedu) na nedôvodne zdĺhavý postup a nečinnosť súdu. V nadväznosti na to sťažovateľka zastáva názor, že aj keď o tom nemá k dispozícii relevantný dôkaz, využila pred podaním sťažnosti ústavnému súdu právny prostriedok, na uplatnenie ktorého mala právo podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Zároveň poukázala na druhý odsek citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného   zreteľa.   V súvislosti   s tým   sťažovateľka   vyslovila   názor,   že „... takýmito dôvodmi   hodnými   osobitného   zreteľa   sú   skutočnosti,   že   ako   právny   laik   som nepredpokladala, že napr. v prípade nedoručenia odporu na vyjadrenie, nevytýčenie čo i len jedného pojednávania (triviálnych postupov a povinností súdu) je okrem nespočetných osobných sťažností a urgencií priamo na súde potrebný osobitný postup a špeciálne konanie o sťažnosti. (...) Hrubé porušenie základných zásad postupu okresného súdu hraničiacich s aroganciou a ignoranciou voči mojej osobe ako účastníkovi konania podľa môjho názoru je   možné   považovať   za   dôvody   hodné   osobitného   zreteľa   v zmysle   vyššie   citovaného ustanovenia“.

Z týchto dôvodov sťažovateľka žiada, aby ústavný súd jej sťažnosť prijal a rozhodol o nej.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní   orgánu   štátnej   správy   súdu   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám odstránil protiprávny stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Preto ústavný súd o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky, ktoré mal do 31. marca 2005 k dispozícii podľa zákona o štátnej správe súdov a v súčasnosti podľa zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle citovaných zákonov zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným právom na konanie   bez   zbytočných   prieťahov   (napr.   IV. ÚS 153/03,   IV. ÚS 278/04).   Účinnosť takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v súdnom   konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní (...). V zmysle prvej vety druhého odseku citovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti“.

Napokon   podľa   tretieho   odseku   predmetného   zákonného   ustanovenia „Ak   orgán poverený vybavovaním sťažností zistí, že sťažnosť je dôvodná, príjme a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky“.

V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv   a slobôd   účinne   poskytuje   a na   ktorých   použitie   je   oprávnený   podľa   osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou   konania   vo   veci   individuálnej   ochrany   základných   práv   a slobôd   pred ústavným súdom.

Špecifickosť   sťažnosti   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   totiž   spočíva   okrem   iného   aj v tom,   že   k   jej   podaniu   môže   zásadne   dôjsť   až   subsidiárne.   Zmysel   a účel   zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci   predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v tejto   súvislosti inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nastupuje   až   v prípade   zlyhania   všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Sťažovateľka   síce   tvrdila,   že nepodala sťažnosť na prieťahy v konaní z   dôvodov hodných osobitného zreteľa, a tiež, že sa osobne sťažovala na prieťahy v konaní u predsedu okresného súdu, avšak túto argumentáciu uviedla prvýkrát až v podaní, ktorým reagovala na výzvu   ústavného   súdu   z   21. apríla 2005,   keď   pred   tým   v samotnej   sťažnosti   sa zmieňovala iba o tom, že sa viackrát telefonicky informovala na Okresnom súde Revúca o stave jej právnej veci. S prihliadnutím na to považuje ústavný súd vyjadrenie sťažovateľky z 5. apríla 2005 za nepresvedčivé a účelové.

Postup   sťažovateľky   v okolnostiach   prípadu   nemožno   podľa   ústavného   súdu považovať za splnenie požiadavky namietania prieťahov v konaní u orgánu štátnej správy súdov.   V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   dodáva,   že   „povinnosť   vyčerpania   dostupných a účinných prostriedkov ochrany základných práv a slobôd, porušenie ktorých sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, tiež vyžaduje, aby sťažovateľ konal v súlade s pravidlami, ktoré s uplatnením daného prostriedku súvisia. Nekonanie týmto spôsobom alebo chyba pri vyžadovanom postupe má za následok nesplnenie sťažovateľovej povinnosti vyčerpať dostupný prostriedok ochrany svojich práv“ (III. ÚS 44/03).

Ústavný   súd   opierajúc   sa   o   svoju   stabilnú   judikatúru   (napr.   IV. ÚS 44/03, II. ÚS 7/04, II. ÚS 107/04) dospel k záveru, že vzhľadom na okolnosti prípadu niet dôvodu predpokladať, že by využitie sťažnosti podľa § 17 a nasl. zákona o štátnej správe súdov, resp.   podľa   § 62   a nasl.   zákona   o   súdoch   neumožnilo   v danej   veci   účinnú   ochranu základného práva sťažovateľky priznaného jej podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Keďže   ústavný   súd   z   obsahu   sťažnosti,   vyjadrenia   sťažovateľky   ani   z   obsahu súvisiaceho   súdneho   spisu,   ktorý   si   vyžiadal,   nezistil,   že   by   k   nesplneniu   podmienky prípustnosti   sťažnosti   podľa   § 53   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   došlo   zo   strany sťažovateľky   z dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa, odmietol   jej sťažnosť podľa   § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky.

Ústavný   súd   záverom   pripomína,   že   toto   rozhodnutie   nezakladá   prekážku   veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby po splnení zákonom všetkých predpísaných náležitostí sťažovateľka sťažnosť v tejto veci opäť predložila ústavnému súdu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. mája 2005