znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 152/03-21

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   5.   decembra   2003 v senáte zloženom   z predsedu   Jána   Mazáka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a Juraja   Horvátha prerokoval sťažnosť L. E., bytom K., zastúpeného advokátom JUDr. J. M., K., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C 549/02 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 20 C 84/95) a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   L.   E.   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C 549/02 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Košice   II   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   28   C   549/02 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. L.   E. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 50 000   Sk (slovom   Päťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Košice II p o v i n n ý L. E. vyplatiť do dvoch mesiacov odo dňa doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II j e   p o v i n n ý   uhradiť L. E. trovy konania vo výške 8 796   Sk   (slovom   Osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť   slovenských   korún)   do   15   dní od doručenia tohto nálezu na účet advokáta JUDr. J. M., K.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2003 doručená   sťažnosť   L.   E.   (ďalej   len   „sťažovateľ),   zastúpeného   advokátom   JUDr. J.   M., ktorou   namieta   porušenie   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného   súdu   Košice II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 28 C 549/02 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 20 C 84/95).

Sťažovateľ odôvodňuje svoju sťažnosť tým, že od podania žaloby o náhradu mzdy v roku 1995 okresný súd vo veci právoplatne nerozhodol, čím bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o namietanom porušení základného práva.

Obidvaja účastníci ústavnému súdu písomne oznámili, že súhlasia, aby bolo upustené od verejného ústneho pojednávania v konaní o prijatej sťažnosti.

Predseda okresného súdu vo vyjadrení z 29. septembra 2003 doručenom ústavnému súdu 7. októbra 2003 o. i. uviedol:

«Je pravdou, že žaloba o náhradu mzdy bola podaná na tunajšom súde v januári 1995,   avšak   tvrdenie   sťažovateľa   o tom,   že   súd   do   dnešného   dňa   nerozhodol   a   „len prečísloval spisovú značku konania“, je úplne nepravdivé.

Tunajší súd vo veci rozhodol meritórne už trikrát, a to rozsudkami z 9. októbra 1996, 24. februára 1999 a 18. októbra 2000. I keď prvé dva z uvedených rozsudkov boli Krajským súdom   v Košiciach   zrušené   a vec   bola   vrátená   na   ďalšie   konanie,   neznamená   to,   že prvostupňový súd bol nečinný a v konaní dochádzalo k prieťahom. Práve naopak, okresný súd   vo   veci   konal   a rozhodoval   za   účelom   odstránenia   právnej   neistoty   sťažovateľa. Napokon posledný z uvádzaných rozsudkov nadobudol právoplatnosť po jeho potvrdení, resp.   čiastočnej   zmene   rozhodnutím   Krajského   súdu   v Košiciach,   čím   o časti   žalobcom uplatneného   nároku   bolo   v značnej   časti   uplatňovanej   náhrady   právoplatne   rozhodnuté a stav jeho právnej neistoty v tejto časti definitívne odstránený....

Dĺžka konania vo veci sp. zn. 28 C 549/02 je spôsobená predovšetkým správaním samotného   sťažovateľa,   a to   neujasnenosťou   ním   uplatneného   nároku   po   čiastočnom rozhodnutí veci.

Nezanedbateľná   je   aj   skutočnosť   enormne   vysokého   počtu   nevybavených   vecí   aj v súdnom oddelení vo veci konajúceho sudcu Mgr. F. Č., ktorá je objektívnym dôvodom nemožnosti priebežnejšieho konania k namietanej veci. »

Z obsahu   sťažnosti   a k nej   priložených   písomností,   z vyjadrení   účastníkov a z vyžiadaného spisu ústavný súd vo veci okresného súdu sp. zn. 28 C 549/02 (pôvodne Obvodného súdu Košice 2 vedeného pod sp. zn. 20 C 84/95) zistil nasledovný skutkový stav:

Dňa   23.   januára   1995   doručil   sťažovateľ   okresnému   súdu   žalobu   o zaplatenie náhrady mzdy za obdobie od 10. januára 1994 až do doby platného rozviazania pracovného pomeru,   31.   januára   1996   okresný   súd   vyzval   žalovaného,   aby   mu   doručil   doklad o priemernom   mesačnom   zárobku   sťažovateľa. Tento   doklad žalovaný doručil   6. marca 1996. Dňa 26. marca 1996 okresný súd určil termín pojednávania na 29. máj 1996 a vyzval žalovaného,   aby   sa   vyjadril   k žalobe,   vyjadrenie   bolo   súdu   doručené   13. mája   1996. Pojednávanie konané 29. mája 1996 bolo odročené na neurčito z dôvodu neprítomnosti žalovaného   a   za   účelom   doručenia   dokladov,   pričom   táto   povinnosť   bola   uložená sťažovateľovi. Dňa 1. júla 1996 okresný súd určil termín pojednávania na 9. október 1996, na   ktorom   rozhodol   o časti   uplatneného   nároku   tak,   že   zaviazal   žalovaného   zaplatiť sťažovateľovi sumu 20 356 Sk a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Rozsudok okresného súdu   bol   uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 13 Co 284/97   z 30.   marca   1998   vo výroku,   ktorým   bola   žaloba   v prevyšujúcej   časti zamietnutá, z dôvodu odvolania sťažovateľa zrušený.

Dňa 5. mája 1998 bol spis z krajského súdu doručený okresnému súdu, ktorý 3. júna 1998   určil   termín   pojednávania   na   24.   jún   1998,   ktoré   bolo   odročené   na   neurčito pre neprítomnosť   žalovaného   a svedkov.   Okresný   súd   10.   júla   1998   určil   ďalší   termín pojednávania   na   29.   júl   1998,   ktoré   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom   predloženia dôkazných prostriedkov sťažovateľom a zároveň bol sťažovateľ vyzvaný, aby okresnému súdu predložil návrh, v akej výške žiada náhradu mzdy. Dňa 7. augusta 1998 sťažovateľ doručil okresnému súdu špecifikáciu svojho návrhu. Dňa 18. novembra 1998 okresný súd určil   termín   pojednávania   na   16.   december   1998,   ktoré   bolo   odročené   z dôvodu práceneschopnosti predsedu senátu na 27. január 1999, ktoré bolo z toho istého dôvodu odročené na 24. február 1999. Na tomto pojednávaní okresný súd rozhodol tak, že zaviazal žalovaného   zaplatiť   žalobcovi   sumu   76   674   Sk   s príslušenstvom,   v prevyšujúcej   časti žalobu   zamietol   a nárok   sťažovateľa   na   náhradu   mzdy   od   právoplatnosti   rozsudku okresného súdu zo 16. septembra 1994 sp. zn. 20 C 84/94, ktorým bolo rozhodnuté, že rozviazanie pracovného pomeru je neplatné, vylúčil na samostatné konanie. Tento rozsudok bol účastníkom doručený 29. marca 1999, v časti, v ktorej návrh sťažovateľa bol vylúčený na samostatné   konanie,   nebol   napadnutý   odvolaním   a v ďalšej   časti   uplatneného nároku sťažovateľa sa stal právoplatným 4. júla 2002.

Nárok sťažovateľa, ktorý bol vylúčený na samostatné konanie, bol 23. decembra 2002 zapísaný do registra 28 C na okresnom súde a bola mu pridelená sp. zn. 28 C 549/02. Od tohto obdobia okresný súd vo veci určil 28. apríla 2003 termín pojednávania na 22. máj 2003,   ktoré   odročil   za   účelom   špecifikácie   uplatňovanej   náhrady   mzdy   sťažovateľom, 21. júla 2003 urgoval od sťažovateľa predloženie špecifikácie uplatňovaného nároku, ktorú sťažovateľ doručil okresnému súdu 21. júla 2003. Dňa 26. septembra 2003 túto špecifikáciu okresný súd doručil na vyjadrenie účastníkom a 7. októbra 2003 predložil spis ústavnému súdu.

II.

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáhal   vyslovenia   porušenia   jeho   základného   práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „ Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry (I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03,   IV. ÚS   15/03),   v súlade   s ktorou   možno   za   konanie   (postup)   súdu   odstraňujúce právnu   neistotu   sťažovateľa   v   posudzovanom   prípade   považovať   také   konanie,   ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci alebo k odstráneniu jeho právnej neistoty zákonom dovoleným spôsobom. K vytvoreniu právnej istoty preto dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ si nárok na zaplatenie náhrady mzdy z neplatného rozviazania   pracovného   pomeru   uplatnil   hneď   pri   podaní   žaloby   za   celé   obdobie od neplatnosti rozviazania pracovného pomeru až do doby platného skončenia pracovného pomeru, teda aj nárok, ktorý bol rozsudkom okresného súdu z 24. februára 1999 vylúčený na samostatné konanie, ústavný súd hodnotil celé obdobie konania pred okresným súdom.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka konania (2) a postup samotného súdu (3).

1. Predmetom konania pred okresným súdom je nárok na zaplatenie náhrady mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru. V týchto sporoch sa používala právna úprava prijatá v Zákonníku práce (zákon č. 65/1965 Zb. v znení neskorších predpisov) a v zákone č. 1/1992 Zb. o mzde, odmene za pracovnú pohotovosť a o priemernom zárobku. Výklad a používanie tejto právnej úpravy boli a sú stabilizované v pomerne rozsiahlej judikatúre všeobecných   súdov,   kde   je   upravená   metodika   postupu   všeobecných   súdov   v týchto sporoch.   Z hľadiska   povahy veci   považuje ústavný   súd   pracovnoprávne   spory   za   spory mimoriadne citlivej povahy (II. ÚS 32/02), ktoré pripúšťajú chápanie zbytočných prieťahov v prísnejšom meradle, než je to pri iných súdnych sporoch, ktoré nemajú súvis s existenčnou otázkou účastníka.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení   ani   nenamietol skutkovú a právnu zložitosť danej veci.

2.   Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o   tom, či v konaní   pred   označeným   porušovateľom   práva   došlo   k zbytočným   prieťahom   podľa čl. 48   ods.   2   ústavy.   V danom   prípade   ide   o spor,   v ktorom   je   každý   účastník   povinný postupovať podľa § 6 a § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a vyvíjať všetko úsilie na   súčinnosť   so   súdom   tak,   aby   súd   mohol   o uplatnenej   ochrane   rozhodnúť   v súlade so zákonom. Vychádzajúc z uvedenej základnej charakteristiky sporového konania ústavný súd zistil, že sťažovateľ ako účastník konania napriek tomu, že bol aktívny a zúčastňoval sa všetkých nariadených pojednávaní, svojím konaním sčasti prispel k tomu, že konanie sa neúmerne   predlžovalo.   Uplatňovaný   nárok   nebol   presne   vyčíslený,   čo   je   povinnosťou účastníka, a podľa obsahu spisu ešte ani 22. mája 2003 nebolo úplne jasné, aký je rozsah požadovaných nárokov, čo viedlo k odročeniu pojednávania. Jeho súčinnosť s okresným súdom nebola aktívna, ani keď mu bola uložená povinnosť na úpravu žalobnej žiadosti, ktorú okresnému súdu predložil až na základe jeho urgencie.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup okresného súdu. Vo veci žaloby sťažovateľa ústavný súd zistil, že okresný súd vo veci urobil prvý úkon 21. augusta 1995, keď vypracoval výzvu žalobcovi na zaplatenie súdneho poplatku, hoci tento bol podľa § 4 ods. 2 písm. d) zákona Slovenskej   národnej   rady   č.   71/1992   Zb.   o súdnych   poplatkoch   a poplatku   za   výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov od zaplatenia súdneho poplatku oslobodený (sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku vyzval aj uznesením z 5. decembra 1996). Ďalší úkon vo veci urobil až 31.januára 1996 (po uplynutí jedného roka od podania žaloby), keď vyzval žalovaného, aby doručil okresnému súdu dôkazný prostriedok, pričom žalobný návrh mu doručil až úkonom z 26. marca 1996. Hoci okresný súd ďalej vo veci konal priebežne, vo veci nariaďoval pojednávanie, trikrát vo veci rozhodol, aj napriek tomu jeho konanie   bolo   málo   efektívne   a nesmerovalo   k právoplatnému   rozhodnutiu   veci. Rozhodnutia   boli   v napadnutej   časti   odvolaním   dvakrát   zrušené   z dôvodu   nedostatočne zisteného skutkového stavu vo veci. Stav právnej neistoty účastníkov konania bol síce sčasti odstránený, ale v neprimeranej dĺžke od podania žaloby (rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 16 Co 192/01 sa stalo právoplatným až 4. júla 2002), a sčasti nebol odstránený vôbec.

Ústavný   súd   zistil,   že   okresný   súd   nároku   sťažovateľa,   ktorý   bol   vylúčený na samostatné konanie 24. februára 1999, od tohto obdobia do 23. decembra 2002, keď bola veci pridelená sp. zn. 28 C 549/02, nevenoval žiadnu pozornosť, vo veci nevykonal žiadny úkon, hoci v tejto časti jeho rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť v apríli 1999. Po zapísaní veci do registra 28 C okresný súd prvý úkon vykonal až 28. apríla 2003 (hoci účastník, ktorý vystupoval v súdnom konaní ako žalovaný, bol 9. apríla 2002 z obchodného registra bez právneho nástupníctva vymazaný), keď určil termín pojednávania, ktoré aj tak odročil, pretože   nemal   presne   určený   petit   návrhu.   Okresný   súd   vo   veci   nekonal   plynulo   ani po doručení upresnenia nároku na náhradu mzdy spolu s prílohami (sťažovateľom doručené 21. júla 2003), ktoré dal na vyjadrenie žalovanému 26. septembra 2003.

Obranu   okresného   súdu   spočívajúcu   vo   vysokom   počte   nevybavených   vecí na občianskoprávnom úseku a u konajúceho sudcu ústavný súd neakceptoval.

V súlade s judikatúrou ústavného súdu nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní.   Námietka   okresného   súdu   nemá   povahu   okolnosti,   ktorá   by   vylučovala   alebo znižovala   zodpovednosť   súdu   za   rozhodnutie   vo   veci.   Tieto   okolnosti   ústavný   súd nezohľadňuje v súvislosti s pozitívnym záväzkom štátu zabezpečiť právo občana na súdne konanie bez zbytočných prieťahov.

S poukazom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v konaní   vedenom na okresnom   súde   pod   sp.   zn.   28   C   549/02   bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

V zmysle čl. 127 ods. 2 druhej a tretej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Keďže ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, konanie nebolo dosiaľ právoplatne skončené, preto prikázal okresnému súdu, aby vo veci sťažovateľa konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   požadoval   za   porušenie   jeho   označeného   základného   práva   finančné zadosťučinenie vo výške 80 000 Sk. Svoj návrh odôvodnil tým, že stále u neho pretrváva stav právnej neistoty spôsobený nečinnosťou okresného súdu (viac ako osem rokov), keďže ochrana jeho práv nebola rýchla a účinná v súlade s ustanovením § 6 Občianskeho súdneho poriadku.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   keď priznáva spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil   úvahou,   že   cieľom   primeraného   finančného   zadosťučinenia   je   zmiernenie nemajetkovej   ujmy, nie   prípadná   náhrada   škody.   Hoci   ústavný súd   prikázal   okresnému súdu, aby v napadnutom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, je toho názoru, že porušenie   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nemožno   účinne odstrániť len uplatnením tejto jeho právomoci. Preto považoval za potrebné rozhodnúť aj o náhrade nemajetkovej ujmy, ktorá sťažovateľovi v dôsledku toho vznikla, a to priznaním primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri jeho priznaní ústavný súd vychádzal z tej skutočnosti, že sťažovateľ si uplatnil nárok na ochranu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v spore, ktorého doterajšie trvanie nemožno ničím ospravedlniť. Podľa ústavného súdu nemožno spravodlivo žiadať od sťažovateľa, aby čakal na výsledok súdneho sporu, v ktorom sa rieši jeho   náhrada   mzdy   z neplatného   rozviazania   pracovného   pomeru,   do   obdobia   platne ukončeného pracovného pomeru takmer 9 rokov. Sťažovateľ oprávnene z takéhoto postupu okresného   súdu   pociťuje   krivdu   a beznádej.   Ústavný   súd   i napriek   tomu,   že   konanie sťažovateľa   nebolo   v každom   štádiu   konania   pred okresným   súdom   úplne   súčinnostné, vychádzal z pohľadu sťažovateľa na celú situáciu, ako aj z princípov spravodlivosti a zo spôsobu zavŕšenia ochrany základných práv každej oprávnenej osoby. Ústavný súd preto dospel   k záveru,   že   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   50   000   Sk   (slovom Päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je okresný súd povinný zaplatiť v súlade s výrokom tohto   nálezu,   je   primeranou   satisfakciou   spojenou   s porušením   základného   práva sťažovateľa.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde a § 151 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ústavný súd rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. J. M.. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov konania vo výške 8 796 Sk (slovom   Osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť   slovenských   korún)   z dôvodu   trov   jeho zastúpenia. Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi úhradu za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci, písomné vyhotovenie sťažnosti), pričom náhradu za jeden úkon právnej služby priznal vo výške 4 270 Sk (základom pre výpočet výšky náhrady za úkon právnej   služby   bola   nominálna   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej republiky v prvom polroku 2002 vo výške 12 811 Sk).

Ďalej   ústavný   súd   priznal   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   dvakrát   náhradu režijného paušálu po 128 Sk § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a ods. 4 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. decembra 2003