znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 151/2014-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. marca 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej   a   sudcu   Jána Lubyho predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   L.,   zastúpeného advokátkou JUDr. Martinou Kožárovou Jenčovou, Slovenská 69, Prešov, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 54/2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. L. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. januára 2014 doručená sťažnosť M. L. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Martinou   Kožárovou   Jenčovou,   Slovenská 69,   Prešov,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 54/2004 (ďalej aj „namietané konanie“).

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza: „Rozsudkom Okresného súdu Prešov zo dňa 28. 02. 2005 som bol uznaný vinný z trestného činu týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a/ ods. 2 písm. c/, d/   Tr.   zákona   a   bol   mi   uložený   trest   odňatia   slobody   v   trvaní   3   (troch)   rokov nepodmienečne. Podľa § 39a ods. 3 Tr. zák. pre výkon uloženého trestu ma súd zaradil do I. nápravnovýchovnej skupiny.

Na   základe   podaného   odvolania   Krajský   súd   v   Prešove   rozsudkom   zo   dňa 02. 10. 2006   rozhodol   tak,   že   podľa   §   258   ods.   1   písm.   b/   Tr.   poriadku   účinného   do 31. 12. 2005 zrušil napadnutý dok v celom rozsahu a podľa § 259 ods. 3 Tr. poriadku rozhodol tak, že ma uznal vinným, že od 21. 05. 2002 do 26. 03. 2013 v... som sústavne vyvolával nadmerný strach a stres u svojej manželky M. L. a postupne aj u svojich detí, mal. I. a mal. D. L. tak, že som fyzicky napádal ich matku, bil ju rukami, pľuval na ňu, hovoril jej pred   deťmi,   že   je   psychiatrický   prípad,   vulgárne   jej   nadával,   vyklepával   jej   po   hlave prstami, vyhrážal sa jej a synovi I. zabitím a mal. D. chytil a triasol, aby počúvala, čím som spáchal trestný čin týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. c/ d/ Tr. zákona (v znení zákona č. 448/02 Z. z.). Za to mi súd uložil podľa § 215 ods. 2 Tr. zák. trest odňatia slobody v trvaní 3 rokov nepodmienečne. Podľa § 29a ods. 3 Tr. zákona ma pre výkon uloženého trestu zaradil do I. nápravnovýchovnej skupiny.

Proti Rozsudku Krajského súdu v Prešove som dňa 27. 06. 2007 podal dovolanie na Okresný   súd   v   Prešove.   O   dovolaní   rozhodol   Najvyšší   súd   SR   Uznesením   sp.   zn. 3 Tdo 55/2011 zo dňa 25. 04. 2012.“

Podľa   názoru   sťažovateľa: «Z   vyššie   popísaného   stavu   je   zrejmé,   že   o   mojom odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa rozhodol odvolací súd - Krajský súd v Prešove po roku a pol od doručenia odvolania. O dovolaní rozhodol Najvyšší súd SR po takmer 5 rokoch od jeho doručenia na Okresný súd v Prešove. Ako uvádza Najvyšší súd v závere svojho uznesenia, „predsa len prišlo v určitom smere k porušeniu práva obvineného, a to v konaní o dovolaní postupom okresného súdu v rozpore s ustanovením § 2 ods. 7 a § 376 Tr. poriadku. Obvinený podal dovolanie na Okresnom súde v Prešove dňa 27. júna 2007, avšak tento okresný súd predložil vec dovolaciemu súdu na rozhodnutie až 07. novembra 2001 (správne   má   byť   „2011“,   pozn.),   teda   po   viac   ako   4   rokoch.   Toto   pochybenie okresného súdu však nemá vplyv na meritum veci.“...

S poukazom na mnou popísané skutočnosti považujem za nepopierateľné, že prieťahy v konaní vznikli činnosťou Krajského súdu v Prešove pri rozhodovaní o podanom odvolaní a následne v dovolacom konaní činnosťou Okresného súdu v Prešove, ktorý odoslal spis Najvyššiemu súdu po 4 rokoch od podania dovolania, ale aj Najvyššieho súdu SR, ktorý o podanom dovolaní rozhodol až po 6 mesiacoch.»

Sťažovateľ   žiada   aj   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume 5 000 €, ktoré odôvodňuje takto:

„Dňa   26.   03.   2003   som   bol   v   danej   veci   vzatý   do   väzby   a   v   podstate   až   do rozhodnutia NS SR dňa 25. 04. 2012, čo je takmer 10 rokov som žil v právnej neistote, celková   situácia   viedla   k   zhoršeniu   môjho   zdravotného   stavu,   ktorý   vyvrcholil   mojou invaliditou. Preto je požadované primerané zadosťučinenie dôvodné.“

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa, M. L. na prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd v konaní vedenom na Okresnom súde v Prešove pod sp. zn. 5 T 54/04 porušené bolo.

Súd priznáva M. L. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,- €, ktoré je Okresný súd v Prešove povinný vyplatiť mu v lehote 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu. Súd priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 275,94 €.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   vo   viazanosti   petitom,   teda   tou   časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu   subjektu,   ktorého   označil   za   porušovateľa   svojich   práv.   Platí   to   predovšetkým v situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom   (m.   m.   II.   ÚS   19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na prieťahy, ku ktorým malo dôjsť tak postupom okresného   súdu   v   namietanom   konaní,   ako   aj   postupom   Krajského   súdu   v Prešove v odvolacom   konaní   a následne   tiež   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) v dovolacom konaní. Podľa petitu však sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru len postupom okresného súdu v namietanom konaní. Vzhľadom na   uvedené   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť   sťažovateľa   len   v rozsahu vymedzenom v jej petite.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide predovšetkým   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS   288/05).   Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľ namieta, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 54/2004 došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K   vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty dochádza v zásade až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby súdy alebo iné štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (napr. I. ÚS 10/98, III. ÚS 224/05).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06) sa ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva postupom okresného súdu, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

V nadväznosti na uvedený právny názor ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva významnú preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05, II. ÚS 67/06).

Navyše,   zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti,   prostredníctvom   ktorej   sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už príslušný súd meritórne rozhodol   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   (m.   m. IV. ÚS 223/2010).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie označených práv postupom   okresného   súdu   predovšetkým   v súvislosti   s predkladaním   súdneho   spisu   na rozhodnutie   o jeho   dovolaní   najvyššiemu   súdu   ako   dovolaciemu   súdu.   Sťažovateľ   totiž podal   dovolanie   už   27. júna   2007   a okresný   súd   ho   predložil   dovolaciemu   súdu   na rozhodnutie až 7. novembra 2011, t. j. po viac ako štyroch rokoch. Bez ohľadu na túto skutočnosť   ústavný   súd   konštatuje,   že   v čase,   keď   sťažovateľ   doručil   svoju   sťažnosť ústavnému   súdu,   okresný   súd   už   nemohol   porušovať   ním   označené   práva,   čo   v súlade s ustálenou judikatúrou ústavného súdu zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

V súvislosti   s prípravou   na predbežné prerokovanie sťažnosti   ústavný súd navyše zistil, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu bolo namietané konanie už právoplatne skončené (2. októbra 2006). Rovnako bolo v tom čase skončené už aj dovolacie konanie, keďže najvyšší súd dovolanie sťažovateľa uznesením sp. zn. 3 Tdo 55/2011 z 25. apríla 2012 odmietol, pričom označené rozhodnutie dovolacieho súdu v tento deň nadobudlo aj právoplatnosť.

Vychádzajúc   z   uvedeného,   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti konštatoval,   že   okresný   súd   v   čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   už   nemohol porušovať základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a ani jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2014