znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 151/2011-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. apríla 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   B.,   zastúpenej Advokátskou   kanceláriou   H...,   spol.   s r. o.,   B.,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa a advokáta   Mgr. J.   H.,   vedené   pod   sp. zn.   Rvp 679/2011,   sp. zn.   Rvp 684/2011,   sp. zn. Rvp 721/2011, sp. zn. Rvp 722/2011, sp. zn. Rvp 725/2011, sp. zn. Rvp 726/2011 a sp. zn. Rvp 728/2011, ktorými namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uzneseniami   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   č. k. 15 CoE/363/2010-54   z   15.   decembra   2010,   č. k.   16 CoE/322/2010-22   zo   16.   decembra 2010,   č. k.   14 CoE/412/2010-28   zo 14. januára   2011,   č. k.   17 CoE/285/2010-32   z 29. novembra 2010, č. k. 15 CoE/337/2010-30 z 21. decembra 2010, č. k. 1 CoE/60/2010-86 z 30. novembra 2010 a sp. zn. 43 CoE/7/2010 z 21. decembra 2010, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   vedené   pod   sp. zn.   Rvp 679/2011, sp. zn. Rvp 684/2011, sp. zn. Rvp 721/2011, sp. zn. Rvp 722/2011, sp. zn. Rvp 725/2011, sp. zn. Rvp 726/2011 a sp. zn. Rvp 728/2011 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 679/2011.

2. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   o d m i e t a   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 23. marca 2011 a 29.   marca   2011   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.   (ďalej   len „sťažovateľka“), vedené   pod   sp. zn.   Rvp 679/2011,   sp. zn.   Rvp 684/2011,   sp. zn. Rvp 721/2011, sp. zn. Rvp 722/2011, sp. zn. Rvp 725/2011, sp. zn. Rvp 726/2011 a sp. zn. Rvp 728/2011, ktorými namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   uzneseniami Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“) č. k.   15 CoE/363/2010-54 z 15. decembra   2010,   č. k.   16 CoE/322/2010-22   zo   16.   decembra   2010,   č. k. 14 CoE/412/2010-28 zo 14. januára 2011, č. k. 17 CoE/285/2010-32 z 29. novembra 2010, č. k.   15 CoE/337/2010-30   z 21.   decembra 2010,   č. k.   1 CoE/60/2010-86   z 30.   novembra 2010 a sp. zn. 43 CoE/7/2010 z 21. decembra 2010 (ďalej aj „namietané uznesenia“ alebo „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere   (ďalej   len   „zmluva“)   uzavretej   15.   októbra   2004   poskytla   fyzickej   osobe   úver v sume 265,55 €, na základe zmluvy uzavretej 9. marca 2003 poskytla fyzickej osobe úver v sume 165,97 €, na základe zmluvy uzavretej 29. októbra 2002 poskytla fyzickej osobe úver v sume 398,33 €, na základe zmluvy uzavretej 26. augusta 2004 poskytla fyzickej osobe úver v sume 398,33 €, na základe zmluvy uzavretej 31. júla 2003 poskytla fyzickej osobe úver v sume 398,33 €, na základe zmluvy uzavretej 20. decembra 2002 poskytla fyzickej   osobe úver v sume 995,82 € a na základe zmluvy uzavretej   15. januára 2003 poskytla fyzickej osobe úver v sume 398,33 €, ktoré spolu s ďalšími poplatkami boli dlžníci povinní   vrátiť   v desiatich mesačných   splátkach   (veci   vedené   pod   sp. zn.   Rvp 679/2011 a sp. zn.   Rvp 722/2011),   v trinástich   dvojtýždňových   splátkach   (veci   vedené   pod   sp. zn. Rvp 684/2011, sp. zn. Rvp 721/2011, sp. zn. Rvp 725/2011, sp. zn. Rvp 726/2011 a sp. zn. 728/2011)   a   v ôsmich   mesačných   splátkach   (vec   vedená   pod   sp. zn.   Rvp 719/2011). Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluvách dohodnuté, že   splnomocnený   zástupca   dlžníkov,   menovite   určený   v zmluve   o úvere,   je   oprávnený v prípade, ak dlžníci neplnia svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu.

1. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 679/2011 dlžník neuhradil dve po sebe idúce splátky, čím sa dostal do omeškania so splácaním úveru, v dôsledku čoho bola 20. februára 2005 spísaná notárska zápisnica, ktorú podpísal v zmluve splnomocnený zástupca dlžníka. Dňa 27. apríla 2005 bol podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi,   ktorý na základe   poverenia   udeleného   Okresným   súdom   Lučenec   (ďalej   len   „okresný   súd“) 17. mája 2005 začal nútený výkon rozhodnutia. Súdny exekútor podaním zo 14. apríla 2010 podal podnet na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú, na základe čoho okresný súd začal konanie   o   zastavenie   exekúcie   a   následne   uznesením   č. k.   13 Er/366/2005-37 z 30. septembra 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zároveň ju zastavil.

Sťažovateľka   podala   25.   októbra   2010   proti   uzneseniu   okresného   súdu   č. k. 13 Er/366/2005-37   z 30.   septembra   2010   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol   krajský   súd uznesením č. k. 15 CoE/363/2010-54 z 15. decembra 2010 tak, že toto uznesenie okresného súdu ako vecne a právne správne potvrdil.

2. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 684/2011 dlžník neuhradil dve po sebe idúce splátky, čím sa dostal do omeškania so splácaním úveru, v dôsledku čoho bola 18. marca 2003 spísaná notárska zápisnica, ktorú podpísal v zmluve splnomocnený zástupca dlžníka. Dňa   17.   mája   2003   bol   podaný   návrh   na   výkon   exekúcie   súdnemu   exekútorovi,   ktorý na základe   poverenia   udeleného   okresným   súdom   3.   júla   2003   začal   nútený   výkon rozhodnutia.   Súdny   exekútor   podaním   z   5.   augusta   2010   podal   podnet   na   vyhlásenie exekúcie za neprípustnú, na základe čoho okresný súd začal konanie o zastavenie exekúcie a následne   uznesením   č. k.   19 Er/926/2003-12   z 3.   septembra   2010   vyhlásil   exekúciu za neprípustnú a zároveň ju zastavil.

Sťažovateľka   podala   1.   októbra   2010   proti   uzneseniu   okresného   súdu   č. k. 19 Er/926/2003-12   z 3.   septembra   2010   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol   krajský   súd uznesením č. k. 16 CoE/322/2010-22 zo 16. decembra 2010 tak, že uznesenie okresného súdu ako vecne a právne správne potvrdil.

3. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 721/2011 dlžník neuhradil dve po sebe idúce splátky, čím sa dostal do omeškania so splácaním úveru a celý úver sa stal okamžite splatný, v dôsledku čoho došlo 17. júna 2003 k spísaniu notárskej zápisnice, ktorú podpísal v zmluve splnomocnený   zástupca   dlžníka.   Dňa   17.   februára   2004   bol   podaný   návrh   na   výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným súdom 3. marca 2004 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd z vlastného podnetu uznesením č. k. 22 Er/121/2004-16 z 18. augusta 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zároveň ju zastavil.

Sťažovateľka   podala   13.   októbra   2010   proti   uzneseniu   okresného   súdu   č. k. 22 Er/121/2004-16 z 18. augusta 2010 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 14 CoE/412/2010-28 zo 14. januára 2011 tak, že uznesenie okresného súdu ako vecne a právne správne potvrdil.

4. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 722/2011 dlžník neuhradil dve po sebe idúce splátky, čím sa dostal do omeškania so splácaním úveru a celý úver sa stal okamžite splatný, v dôsledku čoho došlo 1. mája 2005 k spísaniu notárskej zápisnice, ktorú podpísal v zmluve splnomocnený zástupca dlžníka. Dňa 18. júla 2005 bol podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným súdom 22. augusta 2005 začal nútený výkon rozhodnutia. Dňa 28. októbra 2009 podala sťažovateľka návrh na zmenu súdneho exekútora, nadväzne na čo okresný súd uznesením č. k. 22 Er/640/2005-9 z 5. októbra 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zároveň ju zastavil.

Sťažovateľka   podala   22.   októbra   2010   proti   uzneseniu   okresného   súdu   č. k. 22 Er/640/2005-9 z 5. októbra 2010 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 17 CoE/285/2010-32 z 29. novembra 2010 tak, že toto uznesenie okresného súdu ako vecne a právne správne potvrdil.

5. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 725/2011 dlžník neuhradil dve po sebe idúce splátky, čím sa dostal do omeškania so splácaním úveru, v dôsledku čoho bola 18. júla 2004 spísaná notárska zápisnica, ktorú podpísal v zmluve splnomocnený zástupca dlžníka. Dňa 17.   septembra   2004   bol   podaný   návrh   na   výkon   exekúcie   súdnemu   exekútorovi,   ktorý na základe poverenia udeleného okresným súdom 22. októbra 2004 začal nútený výkon rozhodnutia.   Súdny   exekútor   podaním   z   5.   augusta   2010   podal   podnet   na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú, na základe čoho okresný súd začal konanie na zastavenie exekúcie a následne uznesením   č. k.   13 Er/894/2004-18 zo 14.   septembra 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zároveň ju zastavil.

Sťažovateľka   podala   4.   októbra   2010   proti   uzneseniu   okresného   súdu   č. k. 13 Er/894/2004-18   zo 14.   septembra   2010   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol   krajský   súd uznesením č. k. 15 CoE/337/2010-30 z 21. decembra 2010 tak, že uznesenie okresného súdu ako vecne a právne správne potvrdil.

6. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 726/2011 dlžník neuhradil dve po sebe idúce splátky, čím sa dostal do omeškania so splácaním úveru a celý úver sa stal okamžite splatný, v dôsledku   čoho   došlo   18.   marca   2003   k spísaniu   notárskej   zápisnice,   ktorú   podpísal v zmluve splnomocnený zástupca dlžníka. Dňa 17. mája 2003 bol podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným súdom 3. júla 2003 začal nútený výkon rozhodnutia. Dňa 28. októbra 2009 podala sťažovateľka návrh na zmenu súdneho exekútora, nadväzne na čo okresný súd uznesením z 25. júna 2010 zmenu súdneho exekútora pripustil. Pôvodný súdny exekútor podal 2. júla 2010 podnet na vyhlásenie   exekúcie   za   neprípustnú   a následne   okresný   súd   uznesením   č. k. 19 Er/928/2003-76   z 3.   septembra   2010   vyhlásil   exekúciu   za   neprípustnú   a zároveň   ju zastavil.

Sťažovateľka   podala   27.   septembra   2010   proti   uzneseniu   okresného   súdu   č. k. 19 Er/928/2003-76   z 3.   septembra   2010   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol   krajský   súd uznesením č. k. 1 CoE/60/2010-86 z 30. novembra 2010 tak, že toto uznesenie okresného súdu ako vecne a právne správne potvrdil.

7. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 728/2011 dlžník neuhradil dve po sebe idúce splátky, čím sa dostal do omeškania so splácaním úveru a celý úver sa stal okamžite splatný, v dôsledku   čoho   došlo   9.   apríla   2003   k spísaniu   notárskej   zápisnice,   ktorú   podpísal v zmluve splnomocnený zástupca dlžníka. Dňa 18. mája 2003 bol podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným súdom 3. júla 2003 začal nútený výkon rozhodnutia. Dňa 28. októbra 2009 podala sťažovateľka návrh   na   zmenu   súdneho   exekútora,   nadväzne   na   čo   okresný   súd   uznesením   č. k. 18 Er/460/2003-17   z 9.   decembra   2009   vyhlásil   exekúciu   za   neprípustnú   a zároveň   ju zastavil.

Sťažovateľka   podala   22.   decembra   2009   proti   uzneseniu   okresného   súdu   č. k. 18 Er/460/2003-17   z   9.   decembra   2009   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol   krajský   súd uznesením sp. zn. 43 CoE/7/2010 z 21. decembra 2010 tak, že uznesenie okresného súdu ako vecne a právne správne potvrdil.

Podľa   názoru   sťažovateľky   napadnutými   uzneseniami   krajského   súdu   a postupom okresného súdu, ktorý mu predchádzal, boli porušené jej práva „na spravodlivý proces“ podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   ako   aj   práva „vyplývajúce   z   článku   1   Dodatkového protokolu...“. V ďalšom   sťažovateľka   interpretovala   čl. 6   ods. 1   dohovoru   a   čl. 1 dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu a v podstatnom uviedla, že spravodlivosť konania „v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahrnuje... princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti...“. V tejto súvislosti   okresnému   súdu   vyčítala,   že „v priebehu   konania   na   zastavenie   exekúcie... opätovne   preskúmal   exekučný   titul   a súvisiace   doklady,   t. j.   vykonal   dokazovanie. V priebehu   tohto   konania   súd   nedal   priestor   na   vyjadrenie   účastníkom   konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť konanie.“.

Sťažovateľka   je   presvedčená,   že «okresný   súd   a krajský   súd   svojím   rozhodnutím zlomil právnu istotu účastníkov exekúcie, teda povinného a sťažovateľa aj ich oprávnené očakávanie užívať svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie bez splnenia zákonných povinností a porušením základných práv a slobôd... Sťažovateľ[ka] má za to, že na základe zmluvy o úvere mu vznikol nárok na vrátenie peňažných prostriedkov osobou,   ktorej   úver   poskytol.   Tento   nárok   nebol   nikdy   spochybnený,   naopak   posilnený ochranou v rámci exekučného konania pod dohľad súdu vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. Sťažovateľ[ka] tak vlastnil[a] majetok („posession“ „bien“) v zmysle Protokolu 1 Dohovoru, nakoľko išlo o existujúce (reálne) právo (ktoré vzniklo na základe bilaterálneho právneho   úkonu   –   zmluvy,   ktorej   platnosť   nebola   účastníkmi   ani   súdnym   orgánom spochybnená) a dokonca realizoval[a] toto svoje právo pod dohľadom súdu. Ako Európsky súd pre ľudské práva uvádza inter alia v rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva Gasus   Dosier   und   Fördertechnik,   „pojem   vlastníctvo   má   autonómny   význam,   ktorý   sa neobmedzuje na vlastníctvo hmotných vecí (statkov), práva a záujmy predstavujúce aktíva môžu byť považované za vlastníctvo“. V prípade sťažovateľ[ky] nejde o žiadne fiktívne právo, ktorého existencia by mala byť určená dodatočne alebo existencia nároku by mohla byť spochybnená.».

Sťažovateľka   ďalej   tvrdí,   že „v   posudzovanom   prípade,   došlo   k   zásahu   do   je[j] vlastníckeho práva zo strany štátneho orgánu tým, že súd exekúciu zastavil, čím znemožnil plnenie   v   prospech   sťažovateľ[ky],   na   ktorý   sťažovateľ[ke] vznikol,   na   základe   zmluvy o úvere   nárok   a ktorý   bol   zabezpečený   zákonom   predvídaným   exekučným   titulom   pod dohľadom   súdu.   Uvedený   zásah   do   vlastníckych   práv   sťažovateľ[ky] nie   je   v   súlade s požiadavkami   Protokolu   1   Dohovoru   druhej   vety   a   predstavuje   zásah   do   pokojného užívania majetku sťažovateľ[ky], resp.   predstavuje de facto zbavenie vlastníctva.   Zásah do vlastníckeho práva musí spĺňať, v zmysle Protokolu 1 Dohovoru a konštantnej judikatúry Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   3   podmienky,   a   to   aby   i)   bol   zásah   vykonaný vo verejnom záujme,   ii)   zásah bol   primeraný   sledovanému   cieľu   a   iii)   bol uskutočnený na základe zákona. Podľa názoru sťažovateľ[ky] tomto prípade nebola stricto sensu splnená žiadna z vyššie uvedených podmienok. Pokiaľ ide o vykonanie zásahu vo verejnom záujme, v posudzovanom prípade, kedy súdy zasiahnu do výkonu rozhodnutia takým spôsobom, že zmaria   možnosť   veriteľa   na uspokojenie   jeho   pohľadávky   zo   štandardného   obchodno- právneho vzťahu, nie je možné považovať za zásah vo verejnom záujme. Podľa názoru sťažovateľ[ky] však v danom prípade úplne absentuje požiadavka verejného záujmu. Nie je totiž možné považovať za otázku verejného záujmu znemožnenie vymožiteľnosti pohľadávky, ktorá   má   svoj   základ   vo   vzťahu   súkromno-právnej   povahy... Pokiaľ   ide   o   požiadavku proporcionality, t. j. či je zásah primeraný sledovanému cieľu (kedy zásahom sa rozumie zastavenie   exekučného   konania),   sťažovateľ   má   za   to,   že   zásah   (zo   strany   súdu   nie   je primeraný   sledovanému   cieľu).   V   prvom   rade   je   potrebné   podľa   názoru   sťažovateľ[ky] uviesť, že nie je vôbec zrejmé aký sledovaný cieľ mal byť súdom sledovaný. Pokiaľ by ním mala byť domnelá ochrana spotrebiteľa, sťažovateľ má za to, že prípad nespadá do rámca ochrany spotrebiteľov. Navyše,   je opätovne potrebné zdôrazniť to, že zásahom sa marí možnosť   veriteľa   (t. j.   sťažovateľ[ky]) na uspokojenie   je[j] pohľadávky   vzniknutej zo štandardného zmluvného a obchodnoprávneho vzťahu. Ak by aj mal súd za to, že určité dojednania sú v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi,   súd musí,   podľa názoru   sťažovateľ[ky] postupovať   tak,   aby   neznemožnil   výkon   sťažovateľ[kinho] práva. Inak povedané zastavením vykonávacieho (exekučného) konania nemôže byť sťažovateľ[ka] ako   veriteľ   ukrátený.   Ak   je   postupom   všeobecného   súdu   znemožnené   vymoženie   určitej sumy,   ktorá   pre   sťažovateľ[ku] predstavuje   pohľadávku,   takýto   postup   je   v   rozpore   s Protokolom 1 Dohovoru.“.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhla, aby ústavný súd o nich rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...“ napadnutými   uzneseniami   krajského   súdu,   zruší   napadnuté   uznesenia, veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

V   zmysle   § 112   ods. 1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí   na   spoločné konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 679/2011, sp. zn. Rvp 684/2011, sp. zn. Rvp 721/2011, sp. zn. Rvp 722/2011, sp. zn. Rvp 725/2011, sp. zn. Rvp 726/2011 a sp. zn. Rvp 728/2011, z ktorých vyplýva ich právna a skutkovú súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1   dodatkového   protokolu   uzneseniami   krajského   súdu   č. k.   15 CoE/363/2010-54 z 15.   decembra   2010,   č. k.   16 CoE/322/2010-22   zo   16.   decembra   2010,   č. k. 14 CoE/412/2010-28   zo   14.   januára   2011,   č. k.   17 CoE/285/2010-32   z 29.   novembra 2010,   č. k.   15 CoE/337/2010-30   z 21.   decembra   2010,   č. k.   1 CoE/60/2010-86 z 30. novembra 2010 a sp. zn. 43 CoE/7/2010 z 21. decembra 2010

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za zjavne   neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom ochrany   ústavnosti.   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a   posudzovať   právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, resp. či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,   I. ÚS 139/02,   III. ÚS 180/02   atď.).   O   svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Krajský   súd   uznesenie   č. k.   15 CoE/363/2010-54   z   15.   decembra   2010,   ktorým potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   č. k.   13 Er/366/2005-37   z   30.   septembra   2010 o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení, odôvodnil takto:

„Napadnutým   uznesením   okresný   súd   exekúciu   vykonávanú   súdnym   exekútorom JUDr. J. Ď. pod sp. zn. EX 1245/05 vyhlásil za neprípustnú a zastavil, oprávnenému uložil povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 20,60 € v lehote troch dní od   právoplatnosti   tohto   uznesenia.   Povinnej   náhradu   trov   exekúcie   nepriznal.   Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že podkladom exekúcie bola notárska zápisnica č. N 914/2005, NZ 7524/2005,   NCRLs 7442/2005   spísaná   dňa   20. 02. 2005   JUDr. O. Ď.,   notárom so sídlom..., v ktorej Mgr. T. K. na základe plnej moci udelenej v zmluve o úvere, ktorá je prílohou notárskej zápisnice v mene povinnej osoby uznal dlh voči oprávnenému v celkovej výške   16.651,-   Sk   (552,71   €).   Plnú   moc,   ktorou   povinná   v zmluve   o úvere   zo   dňa 15. 10. 2004   splnomocnila   advokáta   Mgr.   T. K.   na   spísanie   notárskej   zápisnice   ako exekučného   titulu   a uznanie   záväzku   z úveru,   okresný   súd   vyhodnotil   ako   neurčité splnomocnenie,   koncipované   široko   a všeobecne,   a uznanie   dlhu   v mene   povinného a udelenie   súhlasu   s vykonateľnosťou   notárskej   zápisnice   nemožno   považovať   za   platné v zmysle   § 39   Občianskeho   zákonníka   aj z dôvodu,   že   právo,   ktoré   môže   vzniknúť v budúcnosti, je právom, ktoré v čase uzavretia dohody nie je ešte známe a nemožno ním disponovať. Ak v čase uzavretia dohody o plnomocenstve neexistoval dlh a nebola známa ani jeho výška, v tom čase nemohol povinný realizovať svoje právo dlh uznať alebo nie, a ani   nemohol   splnomocniť   inú   osobu   na   uznanie   dlhu.   Zároveň   poukázal   na   rozpor záujmov povinného a zástupcu, kedy pri uzatváraní zmluvy o úvere povinná osoba nemá možnosť slobodnej voľby zástupcu, nakoľko zmluva o úvere ako predtlač obsahovala meno splnomocnenca Mgr. T. K. Poukázal na § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka a na rozpor záujmov   zástupcu   so   záujmami   zastúpené,   a aj   z tohto   dôvodu   na   neplatnosť   právneho úkonu podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Exekúciu vyhlásil za neprípustnú podľa § 57 ods. 1   písm. g/   Exekučného   poriadku   a exekúciu   zastavil   podľa   § 58   ods. 1   Exekučného poriadku   z dôvodu   zistenia,   že   nie   sú   splnené   podmienky   materiálnej   a formálnej vykonateľnosti exekučného titulu...

Krajský   súd   ako   súd   odvolací   preskúmal   vec   podľa   § 212   ods. 1   O. s. p.   bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. Uznesenie okresného súdu vo výroku o vyhlásení   exekúcie   za   neprípustnú   a jej   zastavení   potvrdil   v súlade   s   § 219   ods. 1,   2 O. s. p., pričom odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia.

Zápisnica   o úvere   uzavretá   medzi   oprávneným   ako   veriteľom   a povinnou   ako dlžníkom   zo   dňa   15. 10. 2004   obsahuje   neplatné   ustanovenie   o splnomocnení   advokáta Mgr. T. K. na splnenie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, uznanie záväzku z úveru tak,   aby   sa   notárska   zápisnica   stala   vykonateľným   exekučným   titulom   v zmysle   § 39 Občianskeho zákonníka, z dôvodu rozporu zástupcu so záujmami zastúpeného podľa § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ako aj vzhľadom na vzdanie sa práv dlžníka do budúcnosti, ktoré by mohli vzniknúť. Uznanie dlhu Mgr. T. K. v rámci notárskej zápisnice napísanej v Bratislave pred notárom JUDr. O. Ď... č. N 914/2005, NZ 7524/2005, NCRLs 7442/2005 zo dňa 20. 02. 2005 preto nie je taktiež platné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, a tak notárska   zápisnica   nemôže   byť   po   materiálnej   ani   formálnej   stránke   vykonateľným exekučným titulom.“

Krajský   súd   uznesenie   č. k.   16 CoE/322/2010-22   zo   16.   decembra   2010,   ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 19 Er/926/2003-12 z 3. septembra 2010 o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení, odôvodnil takto:

„Napadnutým   uznesením   okresný   súd   exekúciu   vyhlásil   za   neprípustnú   a zastavil podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g) zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) z dôvodu absencie spôsobilého exekučného titulu Súd   skúmal   notársku   zápisnicu   (ktorá   v danej   veci   predstavuje   exekučný   titul) č. N 866/2003   NZ 19829/2003   zo   dňa   18. 03. 2003   spísanú   na   základe   plnomocenstva udeleného advokátovi Mgr. T. K. a následne substitučného plnomocenstva udeleného Mgr. M. P. Plnomocenstvo, ktorý dlžník, ako splnomocniteľ splnomocnil Mgr. T. K. na spísanie notárskej zápisnice a na uznanie záväzku v mene povinného, bolo obsahom zmluvy o úvere uzavretej   medzi   oprávneným   a povinným.   Súd   poukázal   na   rozpor   záujmov   povinného a zástupcu. Pri uzatváraní zmluvy povinný nemal možnosť voľby výberu zástupcu, pretože zo zmluvy o úvere, ktorú povinný uzatvoril, je zrejmé, že v tejto zmluve bola použitá už predtlač. Takýmto spôsobom bol spochybnený základný predpoklad pri udelení plnej moci a to,   že   splnomocnenec   bude   jednoznačne   hájiť   záujem   povinného;   a zároveň   možno pochybovať o slobodnej voľbe pri výbere svojho splnomocnenca. Okresný súd tak dospel k záveru, že dohoda o plnomocenstve, ktorá bola uzatvorená medzi povinným a Mgr. T. K. podľa § 31 Občianskeho zákonníka, je absolútne neplatná.

Súd konštatoval, že predmetná notárska zápisnica nemôže byť exekučným titulom pre exekúciu, nakoľko nezodpovedá požiadavkám, ktoré sú na notársku zápisnicu, ako na titul pre exekúciu kladené, ďalej z dôvodu, že plnomocenstvo udelené povinným je v rozpore s § 31 a nasl. Občianskeho zákonníka a tak i uznanie záväzku, ktoré vzniklo podľa § 323 Obchodného zákonníka spolu s udelením súhlasu s vykonateľnosťou notárskej zápisnice sú neplatné. Na absolútnu neplatnosť prihliada súd aj bez návrhu. Keďže v danej veci nebol daný   spôsobilý   exekučný   titul,   súd   prvého   stupňa   exekúciu   vyhlásil   za   neprípustnú a zároveň ju zastavil podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, pretože bol daný iný   dôvod,   pre   ktorý   exekúciu   nemožno   vykonať.   Napadnutým   uznesením   okresný   súd rozhodol i o trovách exekúcie, a to tak, že povinnému a súdnemu exekútorovi trovy exekúcie nepriznal...

V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací, odvolanie prejednal v medziach daných   ustanovením   § 212   ods. 1   OSP   a bez   nariadenia   pojednávania   v súlade s ustanovením   § 214   ods. 1,   2   OSP   napadnuté   uznesenie   podľa   ust.   § 219   ods. 1   OSP potvrdil ako vo výroku vecne správne.

Podľa ust. § 31 ods. 1 OZ pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou alebo právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo splnomocnencovi, v ktorom sa musí uviesť rozsah splnomocnencovho oprávnenia.

Podľa   ust.   § 574   ods. 2   OZ   dohoda,   ktorou   sa   niekto   vzdáva   práv,   ktoré   môžu vzniknúť až v budúcnosti, je platná.

Uznať   záväzok alebo uznať   dlh je právom dlžníka,   ktoré v budúcnosti realizovať môže, ale aj nemusí. Záleží to od rôznych okolností, ktoré nastanú až v budúcnosti. V zmysle citovaného ustanovenia, ktoré má kogentnú povahu, nie je prípustné, aby sa niekto vzdal práva, ktoré môže vzniknúť až v budúcnosti. Takáto dohoda je neplatná podľa § 39 OZ. Právo, ktoré môže v budúcnosti vzniknúť, je právom, ktoré v čase uzavretia dohody nie je ešte známe a nemožno s ním disponovať. Ak v čase uzavretia zmluvy o splnomocnení nebola známa výška záväzku, nemohol povinný realizovať svoje právo dlh uznať alebo nie. Potom ani nemohol splnomocniť tretiu osobu na takýto úkon. Preto je splnomocnenie obsiahnuté v zmluvy   o úvere   neplatným   právnym   úkonom.   Odvolací   súd   dospel,   rovnako   ako   súd prvého   stupňa,   k záveru   o neplatnosti   udeleného   plnomocenstva,   čoho   nezvratným následkom je i neplatnosť samotnej notárskej zápisnice, do ktorej bolo zakomponované. Neprávo totiž nemožno zhojiť právom.

Keďže v prejednávanej veci riadny exekučný titul nie je dané, pričom na podmienku existencie a trvania exekučného titulu súd prihliada v každej fáze exekučného konania, súd prvého stupňa postupov správne, keď exekúciu zastavil.“

Krajský   súd   uznesenie   č. k.   14 CoE/412/2010-28   zo   14.   januára   2011,   ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 22 Er/121/2004-16 z 18. augusta 2010 o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení, odôvodnil takto:

«Napadnutým uznesením okresný súd exekúciu vykonávanú pod sp. zn. EX 609/2004 súdnym   exekútorom   JUDr.   J.   Ď.   vyhlásil   za   neprípustnú   a   následne   ju   zastavil   podľa ustanovenia   § 57   ods. 1   písm. g)   zákona   č. 233/1995   Z. z.   o   súdnych   exekútoroch a exekučnej   činností   (Exekučného   poriadku).   Súd   konštatoval,   že   notárska   zápisnica, na podklade   ktorej   sa   oprávnený   domáha   nároku   voči   povinnému,   nie   je   spôsobilým exekučným titulom, keďže odporuje zákonu, konkrétne ustanoveniu § 22 ods. 2, § 23 a § 39 Občianskeho zákonníka. Priamo v zmluve o úvere bolo spísané plnomocenstvo dlžníkom, ako jednostranný právny úkon preukazujúci existenciu právneho vzťahu zastúpenia, bez ďalšej   prezentácie   prípadného   zmluvného   vzťahu   uzavretého   medzi   zástupcom a zastúpeným. Z celého kontextu zmluvy a jej podpisovania je nejasné, akú vôľu mienil dlžník prejaviť podpísaním, zmluvy, nemožno tak jednoznačne vysloviť právny názor, že dlžník podpísaním úverovej zmluvy mienil uzavrieť aj dohodu o plnomocenstve. Exekučný súd poukázal najmä na rozpor záujmov zastúpeného - dlžníka a zástupcu, keďže rovnako oprávnený   splnomocnil   Mgr.   T. K.   na   zastupovanie   pri   všetkých   právnych   úkonoch spojených s vymáhaním pohľadávky voči dlžníkovi. Exekučný súd vo svojom rozhodnutí vyslovil, že splnomocnenie je absolútne neplatné, keďže v rovnakom čase veriteľa aj dlžníka zastupovala   tá   istá   osoba,   ktoré   nemôže   prezentovať   ochranu   záujmov   jedného   alebo druhého účastníka právneho vzťahu. Pokiaľ je udelené plnomocenstvo dlžníka absolútne neplatné,   na čo prihliada   súd   ex   offo,   je aj   notárska zápisnica,   obsahujúca   vyhlásenie o uznaní záväzku a súhlase s jej vykonateľnosťou a s exekúciou, ktoré za povinného urobil substitút Mgr. T. K., takisto neplatná, pričom absolútna neplatnosť právneho úkonu vyplýva priamo zo zákona a pôsobí voči každému...

Podstatnou a z hľadiská posúdenia správnosti úvahy exekučného súdu relevantnou skutočnosťou je, že splnomocnenie, ktoré udelil povinný v zmluve o úvere, je koncipované široko a všeobecne. Povinný splnomocnil tretiu osobu, aby v jeho mene uznala záväzok, ktorého konkrétnu výšku nebolo možné predpokladať. Tým sa povinný vzdal svojho práva uznať alebo neuznať prípadný záväzok, ktorý vznikne či nevznikne v budúcnosti. Povinnému bolo už v tom čase, kedy ešte záväzok v zmysle určitého a konkrétneho dlhu neexistoval, odňaté   právo   namietať   výšku   „uznaného“   dlhu   v   čase   uznania,   pretože   neistý   záväzok v budúcnosti nie je dostatočne určitý a určiteľný,   navyše nemožno ani predpokladať,   či určité právne významní okolností (omeškanie dlžníka a v akom rozsahu) vôbec v budúcnosti nastanú. Zástupca povinného navyše určil lehotu, dokedy má byť dlh zaplatený, zjavne bez splnomocnenia povinným, navyše dlžníka tým zaviazal k povinnosti a k lehote, o ktorej nemohol   mať   vedomosť.   Pretože   splnomocnenie   koncipované   tak,   ako   je   obsiahnuté v zmluve   o   úvere   vytvára   široký   priestor   pre   konanie   a   právne   úkony   splnomocnenca, správne   ho   exekučný   súd   považoval   za   neplatné.   Exekučný   súd   poukázal   aj   na   rozpor záujmov povinného a „ním zvoleného“ zástupcu s poukazom na ustanovenie § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, s čím sa odvolací súd takisto v plnom rozsahu stotožňuje. Zmluvná voľnosť   povinného   pri   „zvolení“   si   splnomocneného   zástupcu   bola   zjavne   obmedzená natoľko,   že   pri   možnej   jedinej   variante   konkrétneho   zástupcu   vyplývajúcej a zakomponovanej priamo do predtlače už vopred pripravenej zmluvy o úvere, nemožno o jeho slobodnej vôli pri zvolení si zástupcu vôbec hovoriť. Tým je spochybnený základný predpoklad pri udelení plnej moci, teda to, že splnomocnenec bude hájiť záujem povinného ako   aj   slobodná   voľba   pri   výbere   svojho   splnomocnenca.   Zmluva   o úvere   neobsahuje prehlásenie splnomocnenej osoby (ani len jej podpis), že udelené plnomocenstvo prijíma. Zmluvné zastúpenie je dvojstranný právny úkon, pričom dohoda o plnomocenstve nikdy súdu predložená nebola. Odvolací súd sa domnieva, že ani nikdy medzi splnomocniteľom a splnomocnencom nebola spísaná. Už len všetky tieto skutočnosti, konštatované jednak v napadnutom uznesení, ako aj konštatované odvolacím súdom, každá sama osebe by mala za   následok   vyslovenie   absolútnej   neplatnosti   udeleného   plnomocenstva.   Pokiaľ   teda plnomocenstvo   udelené   platné   nebolo,   nemohli   z   neskorších   právnych   úkonov uskutočnených „splnomocneným zástupcom“ v mene splnomocniteľa nadobudnúť právne účinky pre osobu, v mene ktorej „konal“. Ak teda z neplatne udeleného plnomocenstva nevyplynuli právne účinky vykonaného právneho úkonu v mene povinného, ani predložená notárska zápisnica nemôže byť exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. Ani námietka oprávneného, podľa ktorej už súd posudzoval súladnosť exekučného titulu – notárskej zápisnice so zákonom, pričom táto otázka bola predmetom skúmania exekučným súdom pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie, a súd uznal exekučný titul za súladný, keď udelil súdnemu exekútorovi poverenia na vykonanie exekúcie, neobstojí. Povinnosťou   súdu   je   v každom   štádiu   vedenia   exekúcie   prihliadať   na   to,   či   existujú formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Pokiaľ však exekučný súd zistí formálne   či   materiálne   nedostatky   vykonateľnosti   exekučného   titulu   (zistený   nedostatok týkajúci sa plnej moci, majúci za následok absolútnu neplatnosť a tým nevykonateľnosť exekučného   titulu,   že   táto   skutočnosť   postačujúca   pre   jednoznačný   záver   súdu,   že predmetná notárska zápisnica nemôže byť a nie je spôsobilým exekučným titulom, z ktorého záveru   potom   súdu   vyplýva   povinnosť   vysloviť   podľa   ustanovenia   § 57   ods. 1   písm. g/ Exekučného poriadku neprípustnosť exekúcie,   pretože je tu iný dôvod brániaci vedeniu exekúcie a majúci za následok jej zastavenie. Potom je nevyhnuté aj návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora zamietnuť ako bezpredmetný, keďže je tu zákonný dôvod brániaci vedeniu exekúcie a majúci za následok jej zastavenie.»

Krajský   súd   uznesenie   č. k.   17 CoE/285/2010-32   z 29.   novembra   2010,   ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 22 Er/640/2005-19 z 5. októbra 2010 o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení, odôvodnil takto:

«Okresný   súd   napadnutým   uznesením   vyhlásil   exekúciu   za   neprípustnú   a zastavil (podľa   § 57ods. 1   písm. g/   zák.   č. 233/1995   Z. z.   o   súdnych   exekútoroch   a exekučnej činnosti (ďalej   len „Exekučný poriadok“)   z dôvodu,   že   notárska   zápisnica   spísaná   dňa 01. 05. 2005   notárom   JUDr.   O.   D.   pod   sp. zn.   N 1889/2005,   NZ 18788/2005   nie   je vykonateľným exekučným titulom, pretože bola spísaná na základe žiadosti Mgr. T. K., advokáta,   ktorého   na   spísanie   notárskej   zápisnice   o uznaní   dlhu   a   súhlase s vykonateľnosťou   notárskej   zápisnice   splnomocnila   povinná   v   zmluve   o   úvere   zo   dňa 26. 08. 2004. Toto plnomocenstvo nepovažoval okresný súd za platné z dôvodu, že záujmy zastúpeného a zástupcu si navzájom odporujú v zmysle § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Exekútorovi   priznal   pravo   na   náhradu   trov   exekúcie   v   ním   vyúčtovanej   sume, t. j. vo výške   20,75   Eur,   s   tým,   že   k   povinnosti   nahradiť   tieto   trovy   exekúcie   zaviazal oprávneného (§ 203 ods. 1 Exekučného poriadku)...

Po preskúmaní veci odvolací súd zistil, že predmetná zmluva o úvere č. 6460034 bola medzi oprávneným ako veriteľom a povinnou ako dlžníkom uzatvorená dňa 26. 08. 2004. V texte zmluvy vyhotovenej formou predtlače je uvedená formulácia, z ktorej vyplýva, že povinná (dlžník) ako splnomocniteľ, splnomocnila advokáta Mgr. T. K. na to, aby vo forme notárskej zápisnice uznal v jej mene jej záväzok z úverovej zmluvy tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným exekučným titulom. Dňa 01. 05. 2005 bola notárom JUDr. O. Ď... spísaná notárska zápisnica N 1889/2005, NZ 18788/2005, v bode 3 ktorej advokát Mgr. T. K. v mene povinnej vyhlásil, že uznáva dlh voči oprávnenému v celkovej výške 633,51 Eur (pôvodne 19.085.- Sk). Odvolací sud sa stotožňuje s názorom prvostupňového súdu,   že   plnomocenstvo   udelené   povinnou   Mgr.   T. K.   priamo   v zmluve   o   úvere   nie   je platným jednostranným právnym úkonom povinnej, preto Mgr. T. K. nemohol pred notárom platne vyhlásiť uznanie záväzku z úverovej zmluvy a súhlasiť s vykonateľnosťou notárskej zápisnice v mene povinnej a to pre rozpor záujmov zástupcu a zastúpeného v zmysle § 22 ods. 2   Občianskeho   zákonníka.   Uvedený   rozpor   spočíva1v   tom,   že   právny   zástupca povinnej, ktorý by mal povinnú pri uznaní dlhu a spísaní notárskej zápisnice zastupovať, bol určený priamo v zmluve o úvere veriteľom, čo znamená, že si povinná Mgr. T. K. ako svojho zástupcu na základe svojej vôle nevybrala.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd konštatuje, že v dôsledku neplatného plnomocenstva podľa § 39 Občianskeho zákonníka je neplatné aj vyhlásenie Mgr. T. K. pred notárom JUDr. O. Ď.

Po   preskúmaní   veci   odvolací   súd   konštatuje,   že   predmetná   notárska   zápisnica nespĺňa   podmienky   materiálne   vykonateľného   exekučného   titulu,   keďže   bola   spísaná na základe absolútne neplatného právneho úkonu. Postup okresného súdu, ktorý exekúciu vyhlásil   za   neprípustnú,   bol   preto   správny.   Vydanie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie súdnemu exekútorovi nie je takým procesným rozhodnutím, ktoré by v zmysle § 159 ods. 3 0. s. p.   tvorilo   prekážku   veci   rozsúdenej.   Na   základe   uvedených   skutočností   vyhodnotil odvolací súd námietku oprávneného uvedenú v odvolaní, že prvostupňový súd posudzoval vec,   o   ktorej   už   raz   rozhodol,   ako   nedôvodnú,   rovnako   ako   považoval   za   nedôvodnú aj námietku   oprávneného,   že   platnosť   predmetného   plnomocenstva   posúdil   notár JUDr. O. Ď. pri spisovaní notárskej zápisnice, pretože súd nie je právnym názorom notára pri spisovaní notárskej zápisnice viazaný.

V súvislostí s argumentom oprávneného uvedeným v odvolaní odvolací súd uvádza, že   okresný   súd   mohol   zistiť   deficit   materiálovej   vykonateľnosti   predmetnej   notárskej zápisnice už z listín, ktoré predložil oprávnený spolu s návrhom na vykonanie exekúcie, teda v čase keď rozhodoval o vydaní poverenia, ale ak sa absolútna neplatnosť právneho úkonu nepremlčuje, mohol okresný súd zastaviť exekúciu z tohto dôvodu aj s odstupom niekoľkých rokov. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozhodnutie okresného súdu vo výroku, ktorým vyhlásil   exekúciu   za   neprípustnú   a   zastavil   ju   (podľa   § 57   ods. 1   písm. g/   Exekučného poriadku), podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.»

Krajský   súd   uznesenie   č. k.   15 CoE/337/2010-30   z 21.   decembra   2010,   ktorým potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   č. k.   13 Er/894/2004-18   zo   14.   septembra   2010 o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení, odôvodnil takto:

«Okresný   súd   v Lučenci   napadnutým   uznesením   vyhlásil   exekúciu   vykonávanú súdnym exekútorom JUDr. J. Ď. pod sp. zn. EX 3669/04 na základe poverenia vydaného Okresným súdom Lučenec pod č. 5606 026443 dňa 22. 10. 2004 za neprípustnú a zastavil ju. Oprávnenému zložil povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi JUDr. J. Ď. trovy exekúcie vo výške 39,19 eur v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Povinnému náhradu trov exekúcie nepriznal.

Rozhodnutie súd odôvodnil ust. § 58 (ex offo) a § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, že exekúcia je neprípustná z dôvodu, že notárska zápisnica, na podklade ktorej sa exekúcia vykonáva, od počiatku nie je spôsobilým exekučným titulom. Exekúciu nemožno ďalej vykonávať, preto ju súd zastavil. Notárska zápisnica č. N 712/2004, Nz 58798/2004 zo dňa   18. 07004   spísaná   pred   notárkou   JUDr.   J.   K...,   bola   spísaná   len   so   zástupcom povinnej   Mgr.   B.   Ž.,   substitútom   zastupujúceho   advokáta   Mgr.   T.   K.   Dohoda o plnomocenstve medzi Mgr. K. a povinnou je absolútne neplatná. Neplatné je aj uznanie dlhu v mene povinnej i udelenie súhlasu s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. V súvislosti so   zastavením   exekúcie   súd   rozhodol   o trovách   exekúcie   (§ 200   ods. 1   Exekučného poriadku)   a povinnosť   trovy   platiť   uložil   oprávnenému   s prihliadnutím   na   procesné zavinenie   oprávneného   na   zastavení   exekúcie   (§ 203   ods. 1   Exekučného   poriadku).   Po vykonaných úpravách exekútorovi priznal trovy vo výške 39,19 eur. Povinnému žiadne trovy v konaní nevznikli, preto mu súd ich náhradu nepriznal...

Predpokladom na vedenie exekúcie voči dlžníkovi je exekučný titul (§ 41 Exekučného poriadku). Exekučným titulom je iba také rozhodnutie, ktoré je vykonateľné (materiálne a formálne). V tomto rozsahu skúma exekučný súd exekučný titul pri rozhodovaní o žiadosti exekútora   o   vydanie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   (§ 44),   na   prípadnú   námietku povinného   proti   exekúcii   (§ 50),   na   prípadný   návrh   povinného   na   zastavenie   exekúcie (§ 58). Súd môže zároveň v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (t. j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu a v prípade   zistenia,   že   nie   sú   splnené   podmienky   materiálnej   alebo   formálnej vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť.

V tomto zmysle je koncipované aj ust. § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku ako dôvod zastavenia exekúcie. Zahŕňa prípad, kedy sa exekúcia nemala vôbec začať, keďže rozhodnutie   nebolo   vykonateľné,   a v čase   rozhodovania   o zastavení   exekúcie   stále vykonateľné nie je. Okresný súd exekúciu zastavil s odkazom na ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného   poriadku,   podľa   ktorého   súd   exekúciu   zastaví,   ak   exekúciu   vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Aj aplikáciu tejto právnej normy na zistený skutkový stav možno mať za patričnú, hoci aplikácia ust. § 57 ods. 1 písm. a) by bola priliehavejšia a výstižnejšia. Takáto iná právna kvalifikácia ale nemá žiaden vplyv na výsledok a vecnú správnosť rozhodnutia.

Notárska zápisnica, ktorú Exekučný poriadok za exekučný titul považuje, je verejná listina,   ktorá   vznikla   mimosúdnou   cestou,   ale   jej   formálne   a obsahové   náležitosti   sú vymedzené zákonom. Formálne náležitosti notárskej zápisnice predpisuje zákon č. 323/1992 Z. z. o notároch a notárskej činnosti, ale notárska zápisnica musí obsahovať aj náležitosti predpísané § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku, pretože len pri splnení oboch týchto podmienok ju možno považovať za formálne a materiálne vykonateľnú. V tejto súvislosti možno poukázať na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/2000 z 13. 7. 2000, v ktorom Ústavný   súd   SR   v rámci   skúmania,   či   bolo   porušené   ústavné   právo   tam   uvedeného oprávneného domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, riešil aj čiastkovú otázku, čo musí spĺňať notárska zápisnica, aby bola spôsobilým exekučným titulom. Ústavný súd vyslovil, že rozdiel medzi uznaním dlhu, resp. záväzku podľa hmotného práva, a notárskou zápisnicou obsahujúcou   právny   záväzok   podľa   § 41   ods. 2   Exekučného   poriadku,   teda   podľa procesného   práva   je   v dvoch   náležitostiach.   Predovšetkým   nemôže   ísť   o jednoduchý písomný právny úkon, ale o písomný právny úkon v kvalifikovanej forme, teda vo forme notárskej   zápisnice.   Okrem   toho   notárska   zápisnica   musí   obsahovať   výslovný   súhlas povinnej   osoby   s vykonateľnosťou   právneho   záväzku.   Práve   tento   súhlas   povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice je jej najdôležitejšou náležitosťou ako exekučného titulu. Totiž až tento prejav vôle povinného robí z notárskej zápisnice verejnú listinu, ktorá je spôsobilá na nútený výkon povinností uvedenej v jej obsahu. Uvedeným prejavom vôle povinného sa teda završuje vznik exekučného titulu. Inými slovami, výlučne v dôsledku tohto právneho úkonu povinného, ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel procesnej povahy, sa z notárskej zápisnice stáva exekučný titul, ktorému zákon priznáva rovnaké právne účinky aké priznáva vykonateľnému rozhodnutiu súdu.“

V prejednávanej veci povinná pri spísaní notárskej zápisnice zo dňa 18. 07. 2004, ktorá má byť exekučným titulom, prítomná nebola. Proti názoru, že je možné dať sa pri tomto úkone (spísaní notárskej zápisnice ako exekučného titulu) zastúpiť splnomocneným zástupcom na základe § 31 Občianskeho zákonníka a platné plnomocenstvo by vyvolalo účinky   zamýšľané   ust.   § 41   ods. 2   písm. c)   Exekučného   poriadku,   nemožno   namietať. Za správny však považuje odvolací súd názor okresného súdu v otázke, že plnomocenstvo udelené povinnou Mgr. T. K. v Zmluve o úvere č. 6190450 dňa 31. 07. 2003 neoprávňovalo Mgr. T. K. na spísanie notárskej zápisnice v znení ako bola spísaná.

Okresný   súd   správne   vyhodnotil,   že   takéto   osobitné   splnomocnenie   na   spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu nie je platné, pretože z neho nie je možné zistiť konkrétny rozsah oprávnení, ktoré z neho zástupcovi vyplývajú (v akom rozsahu má konať v mene   zastúpenej   osoby)   a následne   posúdiť,   či   konal   splnomocnenec   v mene splnomocniteľa   v medziach   oprávnenia   zastupovať,   či   tým   vznikli   práva   a povinnosti priamo splnomocniteľovi alebo či splnomocnenec prekročil svoje oprávnenie vyplývajúce z plnomocenstva   a či   na   základe   takéhoto   úkonu   mohli   vzniknúť   práva   a povinnosti zastúpeného (§§ 32 a 33 Občianskeho zákonníka). Zákonom zamýšľané právne účinky môže vyvolať len platne udelená plná moc. Ak plná moc nie je platná, nespĺňa notárska zápisnica formálne a materiálne podmienky vykonateľného exekučného titulu, pretože bola spísaná neoprávnenou   osobou   a potom   neobsahuje   záväzok   povinnej   osoby   a jej   vyhlásenie o súhlase s vykonateľnosťou tejto notárskej zápisnice.»

Krajský súd uznesenie č. k. 1 CoE/60/2010-86 z 30. novembra 2010, ktorým potvrdil uznesenie   okresného   súdu   č. k.   19 Er/928/2003-76   z 3.   septembra   2010   o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení, odôvodnil takto:

„Odvolaním   napadnutým   uznesením   okresný   súd   exekúciu   vedenú   súdnym exekútorom   JUDr.   R.   K.,   pod   sp. zn.   EX 1055/03   vyhlásil   za   neprípustnú   a zastavil   ju. Súdnemu exekútorovi JUDr. R. K. náhradu trov exekúcie nepriznal. Rovnako nepriznal náhradu trov exekúcie ani povinnému.

V odôvodnení   predmetného   uznesenia   okresný   súd   uviedol,   že   z predložených dôkazov zistil, že oprávnený a povinný uzavreli dňa 20. 12. 2002 zmluvu o úvere. Súčasťou zmluvy o úvere bolo aj splnomocnenie, ktorým povinný splnomocnil Mgr. M. P... na základe substitučnej   plnej   moci   zastupujúci   Mgr.   T. K.,   advokáta,   konajúci   na   základe splnomocnenia   tvoriaceho   súčasť   tejto   notárskej   zápisnice   v mene   povinnej   osoby na spísanie   notárskej   zápisnice   ako   exekučného   titulu.   Na   základe   uvedeného splnomocnenia bola na Notárskom úrade notára JUDr. Ľ. V... spísaná dňa 18. 03. 2003 notárska   zápisnica   č. N 865/2003,   Nz 19828/2003,   kde   za   povinného   konal   a zápisnicu podpísal splnomocnený advokátska koncipient na základe substitučného plnomocenstva. Pri uzatváraní zmluvy o úvere však povinný nemal možnosť voľby výberu zástupcu, pretože zo zmluvy   je   zrejmé,   že   pri   jej   uzatváraní   bola   použitá   predtlač   vyhotovená   veriteľom, oprávneným, v ktorej už bola osoba splnomocnenca – advokáta určená. Udelenie takéhoto plnomocenstva   splnomocniteľom,   povinným,   nerešpektuje   základný   predpoklad   jeho udelenia   a to,   že   splnomocnenec   bude   presadzovať   a brániť   záujem   povinného   ako   aj slobodnú   voľbu   pri   výbere   svojho   splnomocnenca.   Z uvedeného   je   zrejmé,   že   záujmy splnomocneného   advokáta   sú   v rozpore   so   záujmami   povinného,   preto   dohoda o plnomocenstve je absolútne neplatná. Absolútna neplatnosť dohody o plnomocenstve má za následok, že substitút nemohol zastupovať povinného pri spisovaní notárskej zápisnice ako   exekučného   titulu   a teda   notárska   zápisnica   neobsahuje   jednu   z materiálnych podmienok vykonateľnosti a to súhlas povinného s vykonateľnosťou, preto nie je exekučným titulom. Prvostupňový súd preto uznesením č. k. 19 Er 928/2003-76 zo dňa 03. 09. 2010 vyhlásil podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku za neprípustnú a zastavil ju...... titulom   pre   exekúciu   podľa   § 41   ods. 2   písm. c)   Exekučného   poriadku   bola notárska zápisnica. Notárskou zápisnicou sa rozumie listina spísaná notárom, ktorá spĺňa náležitosti   stanovené   na   spisovanie   notárskych   zápisníc   podľa   zákona   č. 323/1992   Zb. (notársky poriadok), a ktorá má charakter verejnej listiny. Podľa notárskej zápisnice je možné   nariadiť   exekúciu   vtedy,   ak   spĺňa   nielen   náležitosti   ustanovené   na   spisovanie notárskych   zápisníc   notárskym   poriadkom,   ale   aj   náležitosti   uvedené   v ustanovení   § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku.

Ustanovenie § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku, okruh účastníkov notárskej zápisnice ako titulu pre exekúciu výslovne neoznačuje.

V danom prípade krajský súd vychádzal z toho, že notárska zápisnica so súhlasom vykonateľnosti predstavuje podľa jej zmyslu a významu vyjadrenie zmieru medzi veriteľom a dlžníkom pred notárom o ich vzájomných právach a povinnostiach, na základe ktorého môže veriteľ vymáhať od dlžníka splnenie povinností cestou exekúcie bez toho, aby musel mať iný titul. Odvolací súd dospel k záveru, že takáto notárska zápisnica musí byť spísaná priamo   s osobou   povinnou,   ako   aj   osobou   oprávnenou.   Danej   požiadavke   môže   byť vyhovené tým, že tieto osoby budú účastníkmi jediného zápisu, keď notárska zápisnica bude spísaná   za   prítomnosti   obidvoch   účastníkov   alebo   pokračovaním   v notárskej   zápisnici, alebo tak, že k prejavu vôle spísanej v notárskej zápisnici len s jednou z uvedených osôb pristúpi formou samostatnej notárskej zápisnice aj druhá osoba. V tomto kontexte krajský súd   poukazuje   na   nález   Ústavného   súdu   SR   spisová   značka   I. ÚS 5/2000   zo   dňa 13. 07. 2000.

V danom   prípade   notárska   zápisnica   bola   spísaná   len   so   zástupcom   povinného, a z tohto dôvodu, s poukazom na vyššie uvedené nespĺňa požiadavky, ktoré na notársku zápisnicu ako spôsobilý exekučný titul kladie ustanovenie § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku.   Z notárskej   zápisnice   ani   nevyplýva,   že   by   povinná   osoba   s vykonateľnosťou súhlasila. Okrem toho dohoda o plnomocenstve uzatvorená medzi povinným a Mgr. T. K. je absolútne neplatný právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, a preto aj z tohto dôvodu nemôže byť notárska zápisnica spôsobilým exekučným titulom.

Odvolacie námietky oprávneného považoval súd za neopodstatnené. Súd mal za to, že exekučný súd v rozsahu svojej zákonnej prieskumnej povinnosti môže skúmať exekučný titul   počas   celého   exekučného   konania,   a to   na   návrh   účastníka,   alebo   aj   bez   návrhu. V prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky formálnej alebo materiálnej vykonateľnosti, môže aj bez návrhu exekúciu zastaviť.“

Krajský súd uznesenie sp. zn. 43 CoE/7/2010 z 21. decembra 2010, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 18 Er/460/2003-17 z 9. decembra 2009 o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení, odôvodnil takto:

„Okresný   súd   v Lučenci   napadnutým   uznesením   vyhlásil   exekúciu   vykonávanú súdnym exekútorom JUDr. J. Ď. pod sp. zn. EX 1060/03 za neprípustnú a zastavil ju. Návrh oprávneného   na   zmenu   súdneho   exekútora   zamietol.   Oprávnenému   uložil   povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi JUDr. J. Ď. trovy exekúcie vo výške 32,66 Eur v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia. Povinnému náhradu trov exekúcie nepriznal.

V   odôvodnení   rozhodnutia   súd   prvého   stupňa   uviedol,   že   notárska   zápisnica č. N 1289/2003,   NZ 26362/2003   spísaná   notárom   JUDr.   Ľ.   V.   dňa   09. 04. 2003..., na základe ktorej navrhol oprávnený výkon exekúcie v tejto veci nemôže byť exekučným titulom pre exekúciu, nakoľko pri spísaní uvedenej notárskej zápisnice za povinného konal a zápisnicu podpísal splnomocnený advokát Mgr. T. K., ktorý za povinného uznal dlh voči oprávnenému   v   celkovej   výške   (21.166,-   Sk)   702,58   Eur   a zároveň   vyhlásil,   že   súhlasí s exekúciou.   Súd   prvého   stupňa   poukázal   na   rozpor   záujmov   povinného   a   zástupcu z dôvodu, že zástupca má na základe takéhoto plnomocenstva hájiť záujmy, povinného a nie uznávať   za   neho   dlh   a vyhlasovať,   že   súhlasí   s   exekúciou   na uspokojenie   pohľadávky oprávneného.   Súd   prvého   stupňa   považoval   dohodu   o plnomocenstve   uzatvorenú   medzi povinným a Mgr. T. K. podľa § 31 Občianskeho zákonníka za absolútne neplatnú a zároveň dospel   k záveru,   že   uznanie   dlhu   a   aj   súhlas   s vykonateľnosťou   notárskej   zápisnice   sú právne   úkony,   ktoré   splnomocnený   zástupca   povinného   urobil   v   rozpore   so   záujmami povinného, tieto právne úkony svojim účelom odporovali zákonu, a preto sú v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatné.

Súd   prvého   stupňa   zároveň   zamietol   návrh   oprávneného   na   zmenu   súdneho exekútora, nakoľko oprávnenému nie je možné udeliť súhlas na zmenu súdneho exekútora a poveriť nového súdneho exekútora vykonaním exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorý je neplatný...

Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak exekúciu vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Súd môže v rozsahu svojej zákonnej preskúmavacej povinností skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania, nielen pri rozhodovaní o udelení poverenia exekútorovi, a to na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu. Spôsobilý exekučný titul je jednou zo základných podmienok exekučného konania, nedostatok ktorej je neodstrániteľný a je dôvodom   na   zastavenie   exekučného   konania.   Pokiaľ   teda   súd   zisti,   že   exekučný   titul, predložený   oprávneným   nespĺňa   formálne   alebo   obsahové   náležitosti,   môže   exekúciu zastaviť.

Odvolací   súd   sa   v   celom   rozsahu   stotožňuje   so   závermi   súdu   prvého   stupňa o neplatnosti dohody o plnomocenstve v zmluve o úvere uzavretej medzi oprávneným ako veriteľom   a   povinným   ako   dlžníkom   zo   dňa   15. 01. 2003,   na   základe   ktorej   mal   byť splnomocnený advokát Mgr. T. K. na zastupovanie povinného v rozsahu uvedenom v tomto splnomocnení, a to nielen pre rozpor záujmov povinného a jeho zástupcu pri podpisovaní notárskej   zápisnice,   ale   aj   neprípustnosť   toho,   aby   sa   niekto   vzdal   práva,   ktoré   môže vzniknúť až v budúcnosti.

Notárska   zápisnica   so   súhlasom   k   vykonateľnosti   predstavuje   podľa   jej   zmyslu a významu vyjadrenie zmieru medzi veriteľom a dlžníkom pred notárom o ich vzájomných právach   a   povinnostiach,   ktorým   môže   veriteľ   vymáhať   od   dlžníka   splnenie   povinnosti cestou exekúcie bez toho, aby musel mať iný titul. Z uvedeného dôvodu notárska zápisnica so súhlasom k vykonateľnosti musí byť, ak má ísť o spôsobilý exekučný titul pre exekúciu, spísaná s osobou povinnou aj osobou oprávnenou (a to či už tak, že notársku zápisnica bude   spísaná   za   prítomnosti   oboch   účastníkov   alebo   pokračovaním   notárskej   zápisnici alebo   tak,   že   k   prejavu   vôle   obsiahnutej   v   notárskej   zápisnici   spísanej   len   s   jednou   z uvedených   osôb   pristúpi   druhá   z   nich   formou   samostatnej   notárskej   zápisnice);   V predmetnej veci bola notárska zápisnica spísaná len so zástupcom povinného, pričom ako bolo vyššie uvedené, odvolací súd súhlas so záverom súdu prvého stupňa v tom, že dohoda o zastúpení na základe plnomocenstva v úverovej zmluve medzi povinným a Mgr. T. K. je neplatná. Z uvedeného dôvodu chýba ďalší predpoklad na to, aby notárska zápisnica mohla byť spôsobilým exekučným titulom, a to súhlas povinného s vykonateľnosťou tejto notárskej zápisnice.

Súd prvého stupňa preto postupoval správne a v súlade so zákonom, keď podľa § 57 ods. 1   písm. g)   Exekučného   poriadku   vyhlásil   exekúciu   v tejto   veci   za   neprípustnú a exekučné   konanie   zastavil.   Odvolací   súd   preto   považoval   napadnuté   uznesenie   súdu prvého   stupňa   vo   výroku   o vyhlásení   exekúcie   za   neprípustnú   a o zastavení   exekúcie za vecne správne a podľa § 219 ods. 1 OSP ho potvrdil.“

Z citovanej časti odôvodnenia uznesení krajského súdu vyplýva, že krajský súd ako odvolací súd sa v ňom stotožnil s právnymi závermi okresného súdu vyjadrenými v jeho uzneseniach č. k. 13 Er/366/2005-37 z 30. septembra 2010 (sťažnosť vedená pôvodne pod sp. zn.   Rvp 679/2011,   pozn.),   č. k.   19 Er/926/2003-12   z   3.   septembra   2010   (sťažnosť vedená pôvodne pod sp. zn. Rvp 684/2011, pozn.), č. k. 22 Er/121/2004-16 z 18. augusta 2010 (sťažnosť vedená pôvodne pod sp. zn. Rvp 721/2011, pozn.), č. k. 22 Er/640/2005-19 z   5.   októbra   2010   (sťažnosť   vedená   pôvodne   pod   sp. zn.   Rvp 722/2011,   pozn.), č. k. 13 Er/894/2004-18   zo   14.   septembra   2010   (sťažnosť   vedená   pôvodne   pod   sp. zn. Rvp 725/2011,   pozn.),   č. k.   19 Er/928/2003-76   z 3.   septembra   2010   (sťažnosť   vedená pôvodne pod sp. zn. Rvp 726/2011, pozn.) a č. k. 18 Er/460/2003-17 z 9. decembra 2009 (sťažnosť   vedená   pôvodne   pod   sp. zn.   Rvp 728/2011,   pozn.),   ktorý   svoje   rozhodnutia o zastavení exekúcií založil na § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene   a   doplnení   ďalších zákonov v znení účinnom v čase rozhodovania exekučného súdu (ďalej len „Exekučný poriadok“),   podľa   ktorého   „Exekúciu   súd   zastaví   ak...   g)   exekúciu   súd   vyhlásil za neprípustnú,   pretože   je   tu   iný   dôvod,   pre   ktorý   exekúciu   nemožno   vykonať“,   a   to v spojení so skutočnosťou, že okresný súd označenými uzneseniami najskôr vyhlásil všetky exekúcie za neprípustné.

Jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul, keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Preto je podľa názoru ústavného súdu   z   ústavného   hľadiska   akceptovateľný   právny   záver   krajského   súdu   vychádzajúci z toho, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.

Vzhľadom na už uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu ani právne závery krajského súdu vyjadrené v uzneseniach č. k. 15 CoE/363/2010-54 z 15. decembra 2010, č. k. 16 CoE/322/2010-22 zo 16. decembra 2010, č. k. 14 CoE/412/2010-28 zo 14. januára 2011,   č. k.   17 CoE/285/2010-32   z 29.   novembra   2010,   č. k.   15 CoE/337/2010-30 z 21. decembra 2010, č. k. 1 CoE/60/2010-86 z 30. novembra 2010 a sp. zn. 43 CoE/7/2010 z 21. decembra 2010 považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušných ustanovení Exekučného poriadku, ktorý by mohol mať za následok porušenie ústavou garantovaných práv sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania.

V   nadväznosti   na   námietky   sťažovateľky   ústavný   súd   poukazuje   na   § 58   ods. 1 Exekučného   poriadku,   podľa   ktorého   exekúciu   možno   zastaviť   na   návrh   alebo   aj   bez návrhu.

Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57   ods. 1   Exekučného   poriadku)   alebo   na   základe   ktorých   fakultatívne   pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne,   okamih   (čas),   kedy   tak   má   alebo   môže   učiniť,   nie   je   v   ňom   ustanovený explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z obligatórnych dôvodov zastavenia exekúcie je totiž v súlade s už citovaným ustanovením § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásenie exekúcie súdom za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Vzhľadom na tieto skutočnosti krajský súd podľa názoru ústavného súdu postupoval ústavne súladným spôsobom, keď namietanými uzneseniami potvrdil označené uznesenia okresného súdu o vyhlásení exekúcií za neprípustné a ich súčasnom zastavení.

V   okolnostiach   daného   prípadu   ústavný   súd   vzhľadom   na   už   uvedené   považuje právne   názory   vyjadrené   v   uzneseniach   krajského   súdu   č. k.   15 CoE/363/2010-54 z 15. decembra   2010,   č. k.   16 CoE/322/2010-22   zo   16.   decembra   2010,   č. k. 14 CoE/412/2010-28 zo 14. januára 2011, č. k. 17 CoE/285/2010-32 z 29. novembra 2010, č. k.   15 CoE/337/2010-30   z 21.   decembra 2010,   č. k.   1 CoE/60/2010-86   z 30.   novembra 2010 a sp. zn. 43 CoE/7/2010 z 21. decembra 2010 týkajúce sa možnosti zastaviť konanie v exekučných   veciach   z   ústavného   hľadiska   za   akceptovateľné   a   udržateľné,   keďže   sú primeraným spôsobom   odôvodnené,   pričom   ich   v žiadnom   prípade   nemožno považovať za arbitrárne.

Za   daných   okolností   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemohlo   dôjsť   namietanými uzneseniami krajského súdu k porušeniu práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   ani jej   práva na ochranu majetku   podľa   čl. 1 dodatkového protokolu.   Vo   vzťahu   k   tomuto   právu   ústavný   súd   navyše   pripomína   právny   názor vyplývajúci z jeho doterajšej judikatúry, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ku   ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení práva podľa čl. 1 dodatkového   protokolu   by   bolo   teda   možno   uvažovať   len   vtedy,   ak   by   zo   strany všeobecného   súdu   primárne   došlo   aj   k   porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp. ústavnoprocesných   princípov   vyjadrených   v   čl. 46   až   čl. 48   ústavy,   resp.   v   čl. 6   ods. 1 dohovoru, prípadne v spojení s ich porušením (m. m. II. ÚS 78/05, alebo IV. ÚS 326/07).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi uzneseniami krajského súdu   č. k.   15 CoE/363/2010-54   z   15.   decembra   2010,   č. k.   16 CoE/322/2010-22 zo 16. decembra 2010,   č. k.   14 CoE/412/2010-28   zo   14. januára 2011,   č. k. 17 CoE/285/2010-32 z 29. novembra 2010, č. k. 15 CoE/337/2010-30 z 21. decembra 2010, č. k. 1 CoE/60/2010-86 z 30. novembra 2010 a sp. zn. 43 CoE/7/2010 z 21. decembra 2010 a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   zakladala   možnosť   vysloviť   ich   porušenie po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní týchto častí sťažností sťažovateľky rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o ich odmietnutí z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2011