znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 151/09-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. apríla 2009 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. T., B., zastúpeného advokátkou JUDr. A. D., B., a JUDr. A. D., B., zastúpenej advokátkou Mgr. L. P., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.4 Sž-o-KS 56/2005 z 23. januára 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. M. T. a JUDr. A. D. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. apríla 2007 doručená   sťažnosť JUDr.   M.   T.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   a JUDr.   A.   D.   (ďalej   len „sťažovateľka“,   spolu   ďalej   len   „sťažovatelia“),   ktorou   namietajú   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky (ďalej   len   „ústava“) rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Sž-o-KS 56/2005 z 23. januára 2007 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Sťažovatelia tvrdia, že najvyšší súd porušil v ich právnej veci označené základné práva tým, že „aplikoval podzákonnú normu (vyhlášku), ktorá bola v rozpore so zákonom“.

V spojitosti   s tým   zastávajú   názor, „že je   nie   len   právom,   ale   aj   povinnosťou všeobecného súdu (vyplývajúcou z článku 144 Ústavy SR), aby v prípade, ak je podzákonná právna norma v rozpore so zákonom, súd túto podzákonnú normu neaplikoval, ale aby konanie prerušil a otázku súladu podzákonnej normy so zákonom učinil predmetom konania na Ústavnom súde Slovenskej republiky.

Tým,   že   v   prípade   sťažovateľov   aplikoval   Najvyšší   súd   SR   na   skutkový   stav podzákonnú   právnu   normu,   ktorá   bola   v   rozpore   so   zákonom   (bez   toho,   aby   konanie prerušil   za   účelom   predloženia   veci   Ústavnému   súdu),   porušil   právo   sťažovateľov na poskytnutie súdnej ochrany.

Rozpor podzákonnej normy so zákonom spočíva v danom prípade v tom, že vyhláška vymedzuje   predmet   dane   širšie   ako   zákon,   dôsledkom   toho   vzniká   aplikáciou   vyhlášky väčšia daňová povinnosť, ako by vznikla iba aplikáciou zákona. Tým, že všeobecný súd aplikoval   vyhlášku   (hoci   ňou   v   zmysle   článku   144   Ústavy   SR   nie   je   viazaný),   porušil zároveň aj základné právo sťažovateľov, aby povinnosti boli ukladané iba zákonom alebo na základe   zákona   (článok   13   ods. 1   Ústavy   SR).   Aplikáciou   vyhlášky   na   prípad sťažovateľov bola totiž daňová povinnosť sťažovateľov určená vo vyššej výške, ako ukladá zákon. V danom prípade je ústavný príkaz ukladať povinnosť iba zákonom a na jeho základe umocnený ústavným príkazom ukladať dane výlučne zákonom alebo na jeho základe (článok 59 ods. 2 Ústavy SR).“.

Ku skutkovému stavu veci sťažovatelia uviedli, že najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 4 Sž-o-KS 56/2005 z 22. januára 2007 «potvrdil rozsudok prvostupňového súdu, ktorým sa zamietla žaloba sťažovateľov o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí Ústredného daňového riaditeľstva   SR.   Sťažovatelia   žalobou   namietali   nezákonnosť   rozhodnutia   Ústredného daňového riaditeľstva, ktoré nevyhovelo ich odvolaniu proti výške dane z nehnuteľností určenej Mestskou časťou Bratislava - Staré mesto.

Sťažovatelia   v   žalobe   namietali,   že   pri   určení   výšky   dane   došlo   k   nesprávnemu výkladu pojmu „stavebný pozemok“. Žalovaný považoval za stavebný pozemok aj pozemok, ktorý bol záhradou, čím došlo k nesprávnemu, vyššiemu určeniu daňovej povinnosti. Zákon   č. 317/1992   Z. z.   o   dani   z   nehnuteľností   definuje   stavebný   pozemok   ako pozemok uvedený v povolení o umiestnení stavby - alebo v stavebnom povolení (§ 3 ods. 2). Právny poriadok SR, ako aj právna teória a judikatúra súdov rozlišujú medzi pojmami pozemok   a   parcela.   Tieto   pojmy   nie   sú   totožné.   Pozemok   je   vecou   v právnom   zmysle, parcela je zakreslením pozemku na mape. Nie je však vylúčené, že viacero pozemkov je v katastrálnom   operáte   zakreslených   ako   jedna   parcela.   Napríklad,   faktickou   držbou pozemku, ktorý tvorí časť určitej parcely, možno tento pozemok vydržať, pričom súdna judikatúra je plne stotožnená s tým, že vydržaný pozemok je predmetom právneho vzťahu bez ohľadu na to, že tvorí súčasť určitej parcely spolu s iným pozemkom. Ďalším príkladom môže   byť   samotná   právna   úprava   reštitúcií,   kde   predmetom   vydania   môže   byť   vec (pozemok) bez ohľadu na to, či je vedený v katastrálnom operáte ako parcela samostatne alebo spolu s inými pozemkami. Je preto logickým výkladom zákonného ustavenia § 3 ods. 2 zákon č. 317/1992 Z. z., že ak povolenie o umiestnení stavby uvádza (napríklad), že stavba má byť zhotovená na presne vymedzených 100 m2 parcely číslo x o výmere 1000 m2, je stavebným pozemkom predmetných 100 m2. Stavebný pozemok je v povolení vymedzený tým, že je zakreslený polohovo náčrtom a slovným určením jeho polohy a výmery. Naviac, ak je zvyšných 900 m2 záhradou (dokonca počas výstavby užívaných ako záhrada), nie je možné dospieť výkladom zákona k záveru, že aj 900 m2 je stavebným pozemkov (k takémuto výkladu je možné dospieť až aplikáciou vykonávacieho predpisu).

Vykonávacia   vyhláška   č. 58/1993   Z. z.   (platná   v   čase   vzniku   daňovej   povinnosti sťažovateľov) určovala v § 2 ods. 2, že celkovú výmeru stavebného pozemku tvoria parcely, ktorých   parcelné   čísla   sú   uvedené   v   povolení   o   umiestnení   stavby   alebo   v   stavebnom povolení.   Vyhláška   teda   vymedzovala   predmet   dane   širšie,   ako   ho   vymedzoval   zákon. Za stavebný pozemok považuje nie len „pozemok uvedený v povolení“, ale celú parcelu uvedenú v povolení. V hore uvedenom príklade by teda predmetom dane bolo nielen oných 100 m2, ale celých 1000 m2, teda aj časť 900 m2, na ktorej sa vôbec nemá stavať.

Podstatné pre právne posúdenie veci je to, či vyhláška vymedzuje pojem „stavebný pozemok“ širšie ako zákon. V dôsledku širšieho vymedzenia tohto pojmu dochádza totiž k stanoveniu väčšej daňovej povinnosti. Je neprípustné, aby v dôsledku aplikácie vyhlášky došlo k výpočtu väčšej daňovej povinnosti, ako by bola určená iba aplikáciou zákonnej normy. Takáto podzákonná norma je potom v rozpore so zákonom.

Pri posúdení, či je predmetná vyhláška v rozpore so zákonom, je potrebné skúmať aj to,   či   zákon   splnomocnil   MF SR   na   vydanie   podzákonnej   normy,   ktorá   vymedzuje zákonnú povinnosť širšie, ako ju vymedzuje zákon (išlo by o uloženie povinnosti na základe zákona).   Zákonná   norma,   na   základe   ktorej   je   vyhláška   vydaná,   oprávňuje   MF SR   iba na úpravu „podrobností“ (§ 21 ods. 4 zákona č. 317/1992 Z. z.). Pokiaľ by zákon v súlade s článkom 59 ods. 2 Ústavy SR splnomocňoval na vydanie podzákonnej normy, ktorou by mala byť uložená (de facto aj rozšírená) daňová povinnosť, musel by tak zákon urobiť expressis   verbis.   Odkaz   na   úpravu   „podrobností“   nie   je   postačujúci,   ak   by   aplikáciou vyhlášky mala byť daňová povinnosť určená vyššie, ako je určená iba aplikáciou zákona. Zo slov   „upraviť   podrobnosti“   nevyplýva,   že   by   vyhláška   mohla   určiť   väčšiu   daňovú povinnosť ako zákon.

Sťažovatelia majú zato, že vykonávacia vyhláška určuje pojem „stavebný pozemok“ širšie   ako   zákon.   Výkladom   zákona   (bez   zohľadnenia   právnej   normy   vo   vyhláške) dochádzame   k   inému,   pre   sťažovateľov   priaznivejšiemu,   vymedzeniu   pojmu   stavebný pozemok.»

Na   základe   citovaného   a ďalších   skutočností   uvedených   v sťažnosti   sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa 23. 1.   2007,   spis. zn. 4 Sž-o-KS 56/2005, došlo k porušeniu práva sťažovateľov na poskytnutie súdnej ochrany zákonom ustanoveným postupom (článok 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR) a práva sťažovateľov, aby povinnosti   boli   ukladané   iba   zákonom   alebo   na   základe   zákona   (článok   13   ods. 1 Ústavy SR).

Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   23. 1. 2007,   spis. zn. 4 Sž-o-KS 56/2005 zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Najvyšší súd je povinný uhradiť sťažovateľovi 1) trovy právneho zastúpenia (2 úkony právnej   pomoci   -   prevzatie   veci   a   spísanie   ústavnej   sťažnosti)   k   rukám   jeho   právnej zástupkyne.“

Stanovisko najvyššieho súdu k sťažnosti doručené ústavnému súdu 28. apríla 2008 na základe jeho vyžiadania sa najskôr venuje rozsudku Krajského súdu v Bratislave (ďalej len   „krajský   súd“)   sp. zn.   1 S 240/04,   1 S 242/04   z 10.   februára   2005,   ktorým   zamietol žalobu sťažovateľov podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), domáhajúcich   sa   preskúmania   a zrušenia   rozhodnutí   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“) č. II/256/7950/2004 a č. II/256/7949/2004 z 21. júla 2004. Uvedenými   rozhodnutiami   žalovaný   potvrdil   platobný   výmer   vydaný   Mestskou   časťou Bratislava - Staré   Mesto   3.   júna   2004   pod   č. 180417838,   ktorým   bola   sťažovateľovi vyrubená daň z nehnuteľností na rok 2004 v sume 5 531 Sk, a platobný výmer vydaný Mestskou časťou Bratislava - Staré Mesto 24. mája 2004 pod č. 180407619, ktorým bola sťažovateľke vyrubená daň z nehnuteľností na rok 2004 v sume 9 908 Sk.

Krajský súd tak rozhodol potom, ako preskúmal napadnuté rozhodnutia a postup žalovaného „v   zmysle   § 244   a   nasl.   OSP   s   poukazom   na   § 249   ods. 2,   § 250   ods. 2 a § 250b ods. 2 OSP, § 3 ods. 2, § 3 ods. 1, písm. g/ a § 2 1 ods. 2 zákona č. 317/1992 Zb. o dani z nehnuteľností v znení neskorších predpisov a § 2 ods. 2 vyhlášky č. 58/1993 Z. z., keď dospel   k záveru,   že v žalobe absentujú   konkrétne vymedzenia,   ktoré   ustanovenia a ktorého zákona mali byť postupom a rozhodnutím žalovaného porušené, a prisvedčil názoru   žalovaného,   že   rozhodnutie   o   umiestnení   stavby   je   pre   správcu   dane   záväzné v zmysle § 26 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov. Krajský súd konštatoval, že v zmysle   príslušných   zákonných   ustanovení   všetky   pozemky   vzniknuté   z   pozemkov uvedených v právoplatnom rozhodnutí o umiestnení stavby vo vlastníctve žalobcov sa považujú za stavebné pozemky.

Uviedol, že ak sa v priebehu výstavby na základe vyhotoveného geometrického plánu alebo   rozhodnutia   o   vyňatí   pôdy   z   PPF   za   účelom   výstavby   vykoná   nové   zameranie pozemku,   predmetné   zmeny   vykonané   v   katastri   nehnuteľností   nemajú   vplyv   na   zmenu kultúry pozemku, pretože nastali až po právoplatnosti rozhodnutia o umiestnení stavby. Vzhľadom na túto skutočnosť stavebný pozemok vymedzený zákonom o dani z nehnuteľností sa bude zdaňovať až do právoplatnosti kolaudačného rozhodnutia. Krajský súd takto potom dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutia žalovaného sú v súlade so zákonom.“.

K svojmu postupu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Sž-o-KS 56/2005 najvyšší súd uviedol, že vychádzal „z ustanovení § 247 ods. 1 a § 249 ods. 2 OSP, § 2 ods. 3 veta prvá a ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, § 2 ods. 1 a ods. 3 zákona, § 26 ods. 1 veta prvá a § 29 ods. 1 a ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov a § 3 ods. 1, 2 a § 5 ods. 3 zákona č. 317/1992 Zb. o dani z nehnuteľností v znení neskorších predpisov účinného do 31.10.2004.; až v poslednom rade prihliadol i na § 2 ods. 1 veta prvá a ods. 2 Vyhlášky Ministerstva   financií   Slovenskej   republiky   č. 58/1993   Z. z.,   ktorou   sa   vykonáva   zákon Slovenskej   národnej   rady   č. 317/1992   Zb.   o   dani   z   nehnuteľností,   v   znení   neskorších predpisov (účinnej do 31.10.2004).

Najvyšší súd Slovenskej republiky z   obsahu   pripojeného administratívneho   spisu, najmä listov vlastníctva, geometrického plánu a rozhodnutia o umiestnení stavby vydaného Okresným úradom Bratislava I, odborom životného prostredia č. ZP 17029/UR/2002/KS dňa 29. novembra 2002, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňom 7. januára 2003, ako aj z citovaných zákonných ustanovení a zásad zhodne s krajským súdom dospel k záveru, že námietky   žalobcov,   týkajúce   sa   nesprávnosti   právneho   názoru   daňových   orgánov v daňovom konaní neobstoja a neobstoja ani námietky týkajúce sa formálnosti odvolaním napadnutého súdneho rozhodnutia a nesprávnosti právneho názoru krajského súdu.“.

Najvyšší súd ďalej zdôrazňuje, že posúdenie otázky, v akej výmere má byť zdanený stavebný pozemok, nemôže byť ponechané na ľubovôli orgánu štátnej správy ani súdu. Podľa najvyššieho súdu «Z dikcie zákona (§ 3 ods. 1, písm. g/ a ods. 2 a § 5 ods. 3 zákona č. 317/1992 Zb. a § 26 ods. 1 veta prvá zákona č. 511/1992) pri jazykovom a logickom výklade jednoznačne   vyplýva   predmet   i   základ   dane   zo   stavebného   pozemku.   Názor žalobcov, že stavebným pozemkom je iba tá časť parcely uvedenej v územnom rozhodnutí, ktorá má byť podľa tohto rozhodnutia zastavaná, nemá v zákone oporu, a preto je právne irelevantný.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   sa   nestotožnil   ani   s   názorom   žalobcov,   že ustanovenie   § 2   ods. 2   vyhlášky   č. 58/1993   Z. z.   je   protizákonné,   lebo   podľa   žalobcov určuje rozsah daňovej povinnosti nad rámec stanovený zákonom. V odôvodnení svojho rozhodnutia   k   tomuto   uviedol,   že   uvedené   ustanovenie   vyhlášky   ako   vykonávacieho predpisu, ktorý obsahuje podrobnejšiu úpravu niektorých zákonných ustanovení, stanovuje, v   akom   rozsahu   a   z   akých   parciel   je   tvorená   celková   výmera   stavebného   pozemku, neprekračuje rámec príslušného zákonného ustanovenia (§ 3 zákona č. 317/1992 Zb.), iba ho podrobnejšie vymedzuje.

Pokiaľ ide o žalobcami uvádzaný „právny argument“, že výklad použitý žalovaným by   znamenal   absurdné   situácie,   že   stavebník   ako   vlastník   parcely   o   výmere   4.000 m2, ak bude stavať dom na ploche 100 m2, bude platiť daň zo stavebného pozemku o výmere 4.000 m2,   zatiaľ   čo   stavebník,   ktorý   parcelu   o   tejto   výmere   pred   žiadosťou   o   územné rozhodnutie   rozdelí   na   dve   parcely   o   výmere   100 m2   a   3.900 m2,   bude   platiť   daň zo stavebného pozemku o výmere 100 m2, s ktorým sa podľa žalobcov krajský súd náležite nevyporiadal, odvolací súd poznamenáva, že v každom konkrétnom prípade treba vychádzať z územného rozhodnutia a príslušných zákonných ustanovení, a preto tento „argument“ žalobcov je z hľadiska predmetu preskúmavanej veci bez právneho významu.».

Najvyšší   súd   na   základe   uvedeného   zastáva   názor,   že   ako   odvolací   súd   sa v napadnutom   rozsudku   dostatočne   vysporiadal   so   všetkými   argumentmi   sťažovateľov uplatnenými v ich odvolaní proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 S 240/04, 1 S 242/04 z 10. februára 2005, a preto odmieta ich tvrdenie, že napadnutým rozsudkom bolo porušené ich základné právo podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.

Sťažovatelia v reakcii z 12. mája 2008 na stanovisko najvyššieho súdu k sťažnosti vyjadrili nesúhlas s jeho názormi a uviedli:

«Ak by Najvyšší súd aplikoval iba text zákona (iba zákonnú normu), nemohol by dospieť   k   rovnakému   právnemu   záveru,   ako   aplikáciou   vyhlášky   (podzákonnej   normy). Trváme na tom, že vyhláška vymedzuje základ dane širšie, ako ho vymedzuje zákon. Nie je pravdou, že Najvyšší súd postupoval pri aplikácii tak, že aplikoval zákonnú normu a na podzákonnú normu iba „prihliadol“. Naopak, k právnemu záveru dospel práve na   základe   podzákonnej   právnej   normy.   Dôkaz   tohto   postupu   možno   vykonať   tak,   že od existencii vyhlášky abstrahujeme a výklad právnej normy vykonáme iba na podklade zákonného textu (výklad zákona uvádzame ďalej).

Najvyšší súd tvrdí, že jazykový aj logický výklad zákonného textu je jednoznačný. Najvyšší súd však žiadny logický ani gramatický výkladový postup neuvádza. V čom vidí Najvyšší súd túto jednoznačnosť jeho záveru? Práve naopak, o tom, že ním prijatý výklad jednoznačný nie je, svedčí nasledovné:

-Ak by bol zákonný text jednoznačný v zmysle výkladu zaujatého súdom, potom by normotvorca nemal potrebu spresňovať zákonný text vyhláškou.

-Ak by bol zákonný text jednoznačný v zmysle výkladu zaujatého súdom, potom by zákonodarca   nemal   potrebu   v   zákone   č. 582/2004   Z. z.,   ktorý   nahrádza   pôvodný   zákon č. 317/1192   Z. z.   spresňovať   dovtedy   použitý   text   tak,   že   textáciu   vyhlášky   č. 58/1993 de facto preniesol do zákona.

Najvyšší   súd   uvádza,   že   k   výkladu,   ktorý   zaujal,   možno   dospieť   gramatickým výkladom   zákona.   Práve   opak   je   pravdou.   Zákon   uvádza,   že   za   stavebný   pozemok   sa považuje pozemok uvedený v stavebnom rozhodnutí. Gramatický výklad je ten, že má ísť o pozemok, na ktorom má byť podľa povolenia zhotovená stavba. Vzhľadom na existenciu legálnej definície pojmov pozemok a parcela, nemôže z gramatického výkladu vyplývať, že by za stavebné pozemky mali byť považované aj tie pozemky, na ktorých stavba podľa stavebného   povolenia   nemá   byť   zhotovená,   a   to   ani   vtedy,   ak   by   tieto   pozemky   tvorili s pozemkom určeným na zastavanie jednu parcelu.

Najvyšší súd uvádza, že k výkladu, ktorý zaujal, možno dospieť logickým výkladom zákona. Práve opak je pravdou. Podotýkame, že Najvyšší súd, hoci sa na logický výklad odvoláva,   neuviedol   ani   jeden   argument   právnej   logiky   (argumentum   per   analogiam, ad absurdum, a contrario, a eliminatione, etc).»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl. 13   ods. 1   písm. a)   ústavy   povinnosti   možno   ukladať   zákonom   alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.

Predmetom konania pred ústavným súdom sa stalo posúdenie namietaného porušenia súdnej   ochrany   sťažovateľov   v dôsledku   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   ako   súdu odvolacieho, ktorým bol potvrdený rozsudok krajského súdu sp. zn. 1 S 240/04, 1 S 242/04 z 10. februára 2005.

Ústavný   súd   preskúmal   sťažnosť   spolu   s napadnutým   rozhodnutím   z   hľadiska kompetencií daných mu ústavou vychádzajúc z konštantnej judikatúry, podľa ktorej nie je súčasťou   systému   všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02).

Z tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   rozhodnutie všeobecného   súdu   len   v prípade,   ak v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Právomoc   ústavného   súdu   konať   a rozhodovať   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných   práv   a slobôd   je   kvalifikovaná   princípom   subsidiarity,   v zmysle   ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.   Pretože   v danej   veci   nebola   vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   bolo v právomoci ústavného súdu len posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu vo   veci   sťažovateľov,   t. j.   prerokovanie   a rozhodnutie   o ich   odvolaní   proti   označenému rozsudku krajského súdu, sú zlučiteľné s čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľov s právnym názorom   všeobecného   súdu   (najvyššieho   súdu   ako   správneho   súdu),   teda   s jeho interpretáciou   a aplikáciou   príslušných   zákonných   ustanovení   a hodnotením   skutkového stavu vo veci.

Najvyšší súd ako odvolací súd sa stotožnil so záverom prvostupňového súdu, že rozhodnutia žalovaného sú v súlade so zákonom. Poukázal na to, že žalovaný v odôvodnení napadnutých rozhodnutí v súlade s § 30 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších   predpisov   uviedol   skutočnosti,   ktoré   boli   podkladom   pri   jeho   rozhodovaní, akými úvahami sa riadil pri hodnotení dôkazov a použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a tiež sa vyrovnal s námietkami žalobcov.

V relevantnej časti namietaného rozsudku najvyšší súd uviedol:

«Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 317/1992 Zb. o dani z nehnuteľností v znení neskorších predpisov účinného do 31. 10. 2004 (ďalej len „zákon č. 327/1992 Zb.“) predmetom dane z pozemkov sú pozemky na území Slovenskej republiky v tomto členení:

a) orná pôda, chmeľnice, vinice, ovocné sady,

b) trvalé trávne porasty,

c) záhrady,

d) lesné pozemky, na ktorých sú hospodárske lesy,

e) rybníky s chovom rýb a ostatné hospodársky využívané vodné plochy,

f) zastavané plochy a nádvoria,

g) stavebné pozemky,

h) ostatné plochy s výnimkou stavebných pozemkov.

Na   účely   tohto   zákona   sa   za   stavebný   pozemok považuje   pozemok uvedený v právoplatnom rozhodnutí o umiestnení stavby alebo v právoplatnom stavebnom povolení vydanom v spojenom územnom a stavebnom konaní až do právoplatnosti kolaudačného rozhodnutia na stavbu (§ 3 ods. 2 cit. zák.).

Základom dane z pozemkov podľa § 3 ods. 1 písm. c), f), g) a h) je celková výmera dani podliehajúcich pozemkov v m2 (§ 5 ods. 3 cit. zákona).

Pre zaradenie pozemku do príslušnej skupiny podľa § 3 ods. 1 zákona č. 317/1992 Zb. je určujúce zaradenie pozemku podľa katastra, evidencie nehnuteľností a pri stavebných pozemkoch rozhodnutie o umiestnení stavby alebo stavebné povolenie (§ 2 ods. 1 veta prvá Vyhlášky Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 58/1993 Z. z., ktorou sa vykonáva zákon Slovenskej národnej rady č. 317/1992 Zb. o dani z nehnuteľností v znení neskorších predpisov (účinnej do 31. 10. 2004, ďalej len „vyhláška č. č. 58/1993 Z. z.“).

Podľa   § 2   ods. 2   vyhlášky   č. 58/1993   Z. z.   celkovú   výmeru   stavebného   pozemku, tvoria parcely, ktorých parcelné čísla sú uvedené v rozhodnutí o umiestnení stavby alebo v stavebnom povolení, a to až do nadobudnutia právoplatnosti kolaudačného rozhodnutia. Vychádzajúc z obsahu pripojeného administratívneho spisu, najmä listov vlastníctva, geometrického   plánu   a   rozhodnutia   o   umiestnení   stavby   vydaného   Okresným   úradom Bratislava I, odborom životného prostredia č. ŽP 17029/UR/2002/KŠ dňa 29. novembra 2002, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňom 7. januára 2003, ako aj z citovaných zákonných ustanovení   a   zásad,   odvolací   súd   zhodne   so súdom   prvého   stupňa   dospel   k   záveru,   že námietky žalobcu, týkajúce sa nesprávnosti právneho názoru daňových orgánov v daňovom konaní neobstoja. Ani námietky týkajúce sa formálnosti odvolaním napadnutého súdneho rozhodnutia   a   nesprávnosti   právneho   názoru   krajského   súdu   nemohol   odvolací   súd zohľadniť a priznať im relevanciu na výsledok súdneho preskúmavacieho konania. Podľa názoru odvolacieho súdu posúdenie otázky, v akej výmere má byť zdanený stavebný pozemok, nemôže byť na ľubovôli ani orgánu štátnej správy ani súdu. Z dikcie zákona (§ 3 ods. 1, písm. g/ a ods. 2 a § 5 ods. 3 zákona č. 317/1992 Zb. a § 26 ods. 1 veta prvá zákona č. 511/1992) pri jazykovom a logickom výklade jednoznačne vyplýva predmet i základ dane zo stavebného pozemku. Názor žalobcov, že stavebným pozemkom je iba tá časť   parcely   uvedenej   v   územnom   rozhodnutí,   ktorá   má   byť   podľa   tohto   rozhodnutia zastavaná, nemá v zákone oporu, a preto je právne irelevantný.»

Ťažisko sťažnosti sťažovateľov spočíva v kritike právnych záverov najvyššieho súdu vo vzťahu k interpretácii § 3 ods. 2 zákona Slovenskej národnej rady č. 317/1992 Zb. o dani z nehnuteľností v znení neskorších predpisov [v súčasnosti už neplatného (ďalej len „zákon č. 317/1992   Zb.“)]   v spojení   s   § 2   ods. 2   vyhlášky   Ministerstva   financií   Slovenskej republiky č. 58/1993 Z. z., ktorou sa vykonáva zákon Slovenskej národnej rady č. 317/1992 Zb. o dani z nehnuteľností v znení neskorších predpisov [taktiež už v súčasnosti neplatnej (ďalej   len   „vyhláška“)].   Tieto   námietky   sťažovatelia   uplatnili   už   v odvolacom   konaní a najvyšší súd sa s nimi podľa názoru ústavného súdu vysporiadal ústavne aprobovateľným spôsobom.   Takto   koncipovaná   sťažnosť   stavia   ústavný   súd   do   pozície   kvázi   ďalšej prieskumnej   inštancie   v   systéme   všeobecného   súdnictva,   ktorá   mu   však   vzhľadom na čl. 124 ústavy neprislúcha. Ústavný súd nemôže spôsobom požadovaným sťažovateľmi zasahovať   do   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov   a podrobne   preskúmavať v sťažnosti   tvrdené   nesprávnosti,   ktoré   v podstate   spočívajú   vo vytýkanej   interpretácii zákonov a podzákonných úprav. Vzhľadom na to ani skutočnosť, že najvyšší súd vyslovil právny názor, resp. interpretoval zákon č. 317/1992 Zb. a vyhlášku spôsobom, s ktorým sťažovatelia nesúhlasia, neznamená bez ďalšieho, že by ich sťažnosti muselo byť vyhovené.

Ústavný súd nezistil medzi dôvodmi a skutočnosťami, ktoré sťažovatelia uvádzali v sťažnosti, žiadny taký dôvod alebo skutočnosť, ktoré by mohli spochybniť právne závery najvyššieho   súdu   o   existencii   a relevantnosti   dôvodov,   na   základe   ktorých   potvrdil prvostupňový rozsudok (vo veci preskúmania rozhodnutia žalovaného), alebo by sa inak javili   ako   zjavne   neodôvodnené   či   svojvoľné.   Sťažovateľmi   spochybňovaný   výklad právnych predpisov nemožno označiť ako svojvoľný alebo taký, ktorý by bol v extrémnom rozpore   s princípmi   spravodlivosti,   a taktiež   ho   nemožno   považovať   za   výraz neprimeraného formalizmu, ktorý by zakladal vyslovenie protiústavnosti spochybnených záverov   namietaného   rozsudku.   Skutočnosť,   že   sťažovatelia   sa   s právnym   názorom najvyššieho súdu nestotožňujú, napádajú v okolnostiach daného prípadu vecnú nesprávnosť, nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto názoru, ak navyše sťažovatelia ničím nepreukázali, že prípadná vecná nesprávnosť by bola i neústavnosťou. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by   bolo   možné   uvažovať   len   v prípade,   ak   by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu   posúdenie   nároku   uplatneného   sťažovateľmi   najvyšším   (odvolacím)   súdom   takéto nedostatky   nevykazuje.   Ústavný   súd   teda   nezistil   taký   výklad   ustanovení   citovaných v napadnutom   rozsudku   a ich   uplatnenie   vo   veci   sťažovateľov,   ktoré   by   mohli   vyvolať účinky nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy. V takom prípade ústavný súd nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov všeobecného súdu (najvyššieho súdu), ktorý dospel k zhodným záverom, ako pred ním krajský súd.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovatelia spochybňujú aj súlad § 2 ods. 2 vyhlášky so zákonom   č. 317/1992   Zb. V spojitosti   s tým   považuje   ústavný   súd   predovšetkým za potrebné   uviesť,   že   sťažovatelia   mali   možnosť   ešte   v konaní   pred   krajským   súdom navrhnúť s poukazom na § 109 ods. 1 písm. b) OSP prerušenie konania a postúpenie návrhu ústavnému   súdu   na zaujatie   stanoviska,   či   je   § 2   ods. 2   vyhlášky   aplikovanej   pri rozhodovaní vo veci v rozpore so zákonom č. 317/1992 Zb. O takomto návrhu sťažovateľov by   bol   povinný   krajský   súd   rozhodnúť,   avšak   sťažovatelia,   ako   to   vyplýva   z obsahu vyžiadaného súdneho spisu, túto možnosť nevyužili.

Ústavný   súd   ďalej   konštatuje,   že   sťažovateľom   v   podstate   ide   aj   o to,   aby   bolo v konaní   o ich   sťažnosti   posúdené,   či   relevantné   ustanovenie   vyhlášky   aplikovanej najvyšším   súdom   v ich   právnej   veci   určujúce   podľa   nich   daňovú   povinnosť nad rámec ustanovený   zákonom   č. 317/1992   Zb.   bez   toho,   aby   tento   zákon   expressis   verbis „splnomocňoval na vydanie podzákonnej normy,   ktorou by mala byť uložená (de facto aj rozšírená)   daňová   povinnosť“, je   v súlade   so zákonom   č. 317/1992   Zb. Na   podanie takéhoto návrhu im však chýba aktívna legitimácia, pretože podľa čl. 130 ods. 1 ústavy a § 37 zákona o ústavnom súde môžu návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov podať len osoby taxatívne uvedené v čl. 130 ods. 1 písm. a) až písm. f) ústavy (najmenej jedna   pätina   poslancov   Národnej   rady   Slovenskej   republiky,   prezident   Slovenskej republiky,   vláda   Slovenskej   republiky,   súd,   generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky a verejný ochranca práv vo veciach súladu právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1, ak ich ďalšie   uplatňovanie   môže   ohroziť   základné   práva   alebo   slobody   alebo   ľudské   práva a základné   slobody   vyplývajúce   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala   a   ktorá   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom).   Ústavný   súd v súvislosti s uvedeným napokon poznamenáva, že v tejto časti je sťažnosť navyše podaná vo veci,   ktorá   sa   prerokováva   v konaní   o súlade   právnych   predpisov,   t. j.   v inom   type konania pred ústavným súdom, než je konanie o ochrane základných práv a slobôd. Z toho dôvodu by zároveň prichádzalo do úvahy aj odmietnutie tejto časti sťažnosti ako podanej zjavne neoprávnenými osobami a bez náležitostí vyžadovaných zákonom o ústavnom súde pre takýto návrh.

Ústavný súd vychádzajúc zo skutkových okolností, ktoré vyplynuli zo zadováženého súvisiaceho súdneho spisu a z namietaného rozhodnutia najvyššieho súdu, z jeho právnych východísk a záverov odmietol sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú v celom rozsahu namietaného porušenia základných práv, t. j. aj v rozsahu tvrdení o porušení týchto základných práv v spojení s čl. 13 ods. 1 ústavy. Z tohto   dôvodu   ústavný   súd   už   nerozhodoval   o ďalších   návrhoch   sťažovateľov na rozhodnutie ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. apríla 2009