znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 151/05-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. mája 2005 predbežne prerokoval sťažnosť M. Š., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. D. D., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva byť vzatý do väzby iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Tpo 112/04 z 15. júla 2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Š. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. septembra 2004 doručená sťažnosť M. Š. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného   práva   byť   vzatý   do väzby   iba   z dôvodov   a   na   čas   ustanovený   zákonom a na základe rozhodnutia súdu podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn. 9 Tpo 112/04   z 15. júla 2004,   ktorým   bola   zamietnutá   jeho   sťažnosť   proti   uzneseniu Okresného súdu Malacky (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. Tp 442/04 z 13. júna 2004.

Voči sťažovateľovi bolo 12. júna 2004 vznesené obvinenie pre trestný čin krádeže podľa   § 247   ods. 1   a   4   Trestného   zákona.   Označeným   uznesením   okresného   súdu   bol sťažovateľ   vzatý   do väzby   podľa   § 68   ods. 1   Trestného   poriadku   (ďalej   aj   „Tr. por.“) z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm. b) a c) Tr. por. s tým, že väzba začína 11. júna 2004, keď došlo k obmedzeniu osobnej slobody obvineného.

Podľa   sťažovateľa „v odôvodnení   uznesenia   okresného   súdu   zo   dňa   13. 6. 2004 sp. zn. Tp 442/04, ktoré sa z väčšej časti zaoberá popisom skutku, (...) nie je uvedená jediná konkrétna skutočnosť, ktorá by odôvodňovala či kolúznu tak preventívnu väzbu“.

Ďalej sťažovateľ poukazuje na odôvodnenie uznesenia okresného súdu, z ktorého podľa neho vyplýva, „... že orgány činné v trestnom konaní kladú otázku dôvodnosti väzby do úzkeho súvisu s priznaním obvineného, čím je porušovaný § 91 Tr. por., keď obvinený nesmie   byť   žiadnym   spôsobom   donucovaný   k   výpovedi   alebo   k   priznaniu,   a   teda   ani nepriamo   väzbou.   Sama   skutočnosť,   že   vo veci   prichádza   do úvahy   vypočutie   ďalších svedkov, neodôvodňuje obavu, že bude obvinený na týchto akýmkoľvek spôsobom pôsobiť alebo inak mariť vyšetrovanie a rovnako konštatovanie tohto druhu nesmie byť vykladané ako konkrétna skutočnosť odôvodňujúca väzbu obvineného“.

Sťažovateľ   poukazuje   aj   na   to,   že „Krajský   súd   v Bratislave   sa   v uznesení 9 Tpo 112/04   zo   dňa   15. 7. 2004   stotožnil   s   názorom   prvostupňového   súdu,   pričom v predmetnom rozhodnutí sa vôbec nezaoberá sťažnosťou obvineného proti prvostupňovému rozhodnutiu Okresného súdu a rovnako neuvádza ani jeden dôvod, pre ktorý bol vlastne obvinený vzatý do väzby“.

Sťažovateľ tvrdí, že odôvodnenie uznesenia krajského súdu nedáva zmysel nielen z právneho,   ale   ani   z gramatického   hľadiska   a   uzatvára,   že „Povinnosť   súdu   uviesť konkrétne   skutočnosti,   ktoré   sú   dostatočným   a   rozumným   podkladom   pre   odôvodnenie obavy uvedenej v ustanovení § 67 ods. 1 písm. a) až c) Tr. por., bola v predmetnom prípade hrubo porušená, čím došlo k porušeniu zákona a rovnako aj Ústavy SR v článku 17 ods. 5 zrejmým zásahom do absolútnej hodnoty – slobody“.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Bratislave rozhodnutím zo dňa 15. 7. 2004 pod spisovou značkou 9 Tpo 112/04 porušil základné právo Š. M. na osobnú slobodu garantovaného čl. 17 Ústavy Slovenskej republiky, ktorej ho pozbavil bez Ústavou SR v čl. 17 ods. 5 predpokladaných zákonných dôvodov v zmysle ustanovenia § 67 ods. 1 písm. a-c Tr. por.

Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť Š. M. primerané finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk ako nemateriálnu ujmu za porušenie jeho základného práva rozhodnutím 9 Tpo 112/04   podľa   čl. 17   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

Z informácie Okresnej prokuratúry Bratislava IV z 2. mája 2005, na ktorej je trestná vec sťažovateľa vedená pod sp. zn. 3 PV 100/05, poskytnutej ústavnému súdu 2. mája 2005 vyplýva, že sťažovateľ bol 9. decembra 2004 prepustený z väzby na slobodu.

II.

Obsah rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 9 Tpo 112/04 z 15. júla 2004

Krajský súd po tom, ako na základe sťažnosti podanej sťažovateľom podľa § 147 ods. 1 Tr. por. preskúmal správnosť a zákonnosť napadnutého uznesenia okresného súdu sp. zn. Tp 442/01 z 13. júna 2004, ako i konanie, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa nie je dôvodná, a označeným uznesením ju zamietol.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:

„Z pripojeného spisového materiálu je zrejmé, že uznesením vyšetrovateľa okresného úradu bolo vznesené obvinenie proti obvinenému M. Š. zo spáchania trestného činu krádeže podľa § 247 ods. 1, ods. 4 Tr. zák.

Podľa § 67 ods. 1 Tr. por. obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak sú tu konkrétne   skutočnosti,   ktoré   odôvodňujú   obavu,   že   bude   pôsobiť   na   svedkov   alebo spoluobvinených alebo ináč mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie. Podľa § 67 ods. 1 písm. c) Tr. por. obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak sú tu konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu, že bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval, alebo ktorým hrozil.

V konkrétnom prípade   obvinený   je   dôvodne   podozrivý a konkrétnou skutočnosťou odôvodňujúcou dôvod väzby v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia sú okolnosti prípadu doteraz zabezpečenie dôkazov v prípravnom konaní a možná kolúznosť konania obvineného   vo   vzťahu   k mareniu   dokazovania   zo   strany   potenciálnych   ďalších zodpovedných osôb.

Kolúzna väzba [§ 67 ods. 1 písm. b) Tr. por.] má však dočasnú povahu, ktorá je determinovaná vykonaním dokazovania k vznesenému obvineniu.

Správne postupoval okresný súd, keď začiatok väzby ustálil od 11. 6. 2004, kedy došlo k obmedzeniu osobnej slobody obvineného, čo je v súlade s ustanovením § 77 ods. 1 Tr. por.

S prihliadnutím na všetky uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenie súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti uznesenia.“

III.

Východiská na rozhodovanie o porušení čl. 17 ods. 5 ústavy

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podmienky konania o sťažnostiach upravujú ustanovenia § 49 až 56 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky,   o   konaní   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), pričom nesplnenie niektorej z týchto podmienok je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   vrátane sťažnosti   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa. Pri predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Ústavný   súd   už vo viacerých   svojich   rozhodnutiach   zdôraznil,   že jeho   právomoc na rozhodovanie vo väzobných veciach predpokladá výlučne skúmanie toho, či sa v konaní pred   väzobnými   súdmi   dodržali   ústavnoprocesné   princípy   takého   pozbavenia   osobnej slobody, akým je väzba obvineného (II. ÚS 76/02, II. ÚS 183/02, IV. ÚS 83/03).

Garantom   dodržiavania   týchto   ústavných   princípov   sú   všeobecné   súdy.   Ich rešpektovanie   musia   preto   vyjadriť   vo všetkých   rozhodnutiach   i   opatreniach   súvisiacich s väzbou obvinenej osoby tak, aby ich rozhodnutia a opatrenia vo väzobných veciach boli preskúmateľné najprv v konaní pred opravným súdom a prípadne aj v konaní o sťažnosti pred ústavným súdom.

V zmysle svojej doterajšej judikatúry (napr. IV. ÚS 171/03) je preto ústavný súd oprávnený skúmať, či všeobecný súd rešpektoval zákonné predpoklady na uvalenie väzby ustanovené Trestným poriadkom a či jeho rozhodnutie vychádzalo zo skutkových dôvodov. Ak všeobecný súd tieto zákonné postupy dodržal, nemožno podľa názoru ústavného súdu vstupovať do jeho právomoci iba kvôli preskúmaniu jeho myšlienkových úvah a hodnotení o existencii alebo neexistencii skutkových okolností odôvodňujúcich obmedzenie osobnej slobody vzatím do väzby. Taktiež platí, že ak všeobecný súd dôjde k záveru, že prepustením obvineného na slobodu by mohlo byť zmarené alebo sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, taký záver nie je preskúmateľný ústavným súdom, ak inak nedošlo k porušeniu ústavnoprocesných princípov, ktoré upravujú také obmedzenie osobnej slobody, akým je väzba   v trestnom   konaní.   Vstupovanie   ústavného   súdu   do procesu   vzatia   obvineného do väzby z iných dôvodov ako pre porušovanie ústavných princípov nemá opodstatnenie ani preto, že vzatie do väzby a nadväzne aj skúmanie dôvodov väzby je ústavne prijateľným spôsobom zabezpečené zákonným oprávnením obvineného žiadať o prepustenie z väzby kedykoľvek, najmenej každých štrnásť dní od právoplatnosti predchádzajúceho rozhodnutia o takej žiadosti. Navyše, povinnosťou súdov je skúmať v každom období trestného stíhania, či dôvody väzby trvajú alebo sa zmenili, a tento prístup sa podľa zákona uplatňuje v celom trestnom konaní (II. ÚS 76/02, IV. ÚS 83/03, IV. ÚS 124/03).

Na   základe   zhrnutia   dosiaľ   uvedeného   možno   konštatovať,   že   v konaní   pred ústavným súdom môže sťažovateľ uplatniť ochranu základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy   len vtedy,   ak ho nechráni iný súd v rozsahu svojej   ústavnej kompetencie podľa čl. 142 ods. 1 ústavy. Ďalej musí ísť o porušenie základného práva, ktoré súvisí s tým, že osoba   bola   vzatá   do väzby   bez   zákonom   uznaného   a   v odôvodnení   všeobecného väzobného súdu uvedeného dôvodu opretého o konkrétne skutočnosti.

Do   obsahu   právomoci   ústavného   súdu   nepatrí   preskúmať   postup   (hodnotenie) všeobecných   súdov,   ktorý   viedol   k   záveru   o   existencii   zákonného   dôvodu   na   vzatie do väzby, ak tento postup viedol k záveru o existencii takého dôvodu na väzbu, ktorý je uvedený v Trestnom poriadku. Skutkovo môže tento postup a rozhodnutie preskúmať len opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného   spisu,   súvisiacich   listín,   podaní   obvineného   a   prípadne   aj   ďalších   dôkazov. Na nahradenie úsudku všeobecného súdu o existencii skutkových okolností zakladajúcich zákonné dôvody na vzatie do väzby by musela existovať výslovná ústavná norma, ktorá by takéto suplovanie procesnej činnosti všeobecného súdu dovoľovala a súčasne by aj určila spôsob,   akým to   môže   ústavný   súd   vykonať a realizovať.   Taká norma v ústave   nie je, a preto   sa   ústavný   súd   musí   pri   skúmaní   obmedzenia   osobnej   slobody   sústrediť   len na preskúmanie   toho,   či   k   obmedzeniu   došlo   z dôvodov   a   spôsobom,   ktoré   ustanovuje Trestný poriadok, bez toho, aby suploval právomoc a postupy všeobecných súdov.

Ústavný   súd   nemôže   skúmať   hodnotenie   dôkazov   a   zistenia   všeobecných   súdov vo väzobných veciach aj z dôvodu, že nepatrí k orgánom činným v trestnom konaní, a preto prirodzene   nie   je   vybavený   kompetenciou   a   ani   zákonnými   (faktickými)   prostriedkami na prešetrenie   skutkových   zistení   väzobných   súdov,   prípadne   na   vykonanie   alebo opakovanie dôkazov (II. ÚS 23/05).

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípade ide o   väzobné   súdy   rozhodujúce   v trestnom   prípravnom   konaní)   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).

IV.

Závery ústavného súdu k namietanému porušeniu čl. 17 ods. 5 ústavy

Podľa ústavného súdu treba vnímať odôvodnenie uznesenia okresného súdu sp. zn. Tp 442/04   z 13.   júna   2004,   ktorým   bol   sťažovateľ   z dôvodov   uvedených   v § 67   ods. 1 písm. b)   a   c)   Tr. por.   vzatý   do   väzby,   a uznesenia   krajského   súdu   sp. zn.   9 Tpo 112/04 z 15. júla 2004, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu ako celok.

S   prihliadnutím   na   uvedené   ústavný   súd   preskúmal   obe   rozhodnutia   predložené sťažovateľom, ako i vyžiadaný súvisiaci súdny spis okresného súdu a zisťoval, či okresný súd a krajský súd postupovali pri uvaľovaní väzby na sťažovateľa v súlade s vymedzenými ústavnoprocesnými   princípmi   a   ustálenou   súdnou   praxou   všeobecných   súdov   a   či   ich rozhodnutia sú v reálnej spojitosti s tvrdeným porušením čl. 17 ods. 5 ústavy.

Zákonom,   ktorý   ustanovuje   predpoklady   na   uplatnenie   týchto   ústavnoprocesných princípov, je Trestný poriadok [zákon č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov].

Po   preskúmaní   obsahu   oboch   rozhodnutí   väzobných   súdov   z hľadiska   ústavných kritérií   ústavný   súd   dospel   k   názoru,   že   okresný   súd   rozhodoval   o   väzbe   sťažovateľa na základe existencie skutkových zistení a konkrétnych skutočností (nielen abstraktných úvah) postačujúcich pre záver, že v okolnostiach prípadu boli dané dôvody väzby podľa § 67 ods. 1 písm. b) a c) Tr. por. Vyplýva to z odôvodnenia jeho uznesenia, podľa ktorého preventívnu   a   kolúznu   väzbu   odôvodnil   okresný   súd   tým,   že „Obvinený   bol   zadržaný políciou so zariadením určeným na vytrhávanie zámkov aj motorových vozidiel. Obvinený užíva prostredníctvom svojej družky garáž, v ktorej bolo nájdené vozidlo značky: Škoda Fabia Combi, ktoré bolo odcudzené dňa 11. 6. 2004 v M. V garáži, ktorú užíval obvinený, bol   nájdený   aj   skúter   značky:   Peugeot   SpeedFight   s prilbou,   ktorú   spoznal   jej   vlastník svedok   J. B.,   pričom   skúter   rovnakej   značky   a typu   spolu   s prilbou   bol   odcudzený vo februári roku 2004 z tej istej spoločnej garáže ako vyššie uvedené vozidlo Škoda Fabia Combi.   V garáži   boli   nájdené   aj   iné   súčiastky   a výbava   motorových   vozidiel   rôznych značiek.   Tiež   tam   bolo   nájdené   evidenčné   číslo   motorového   vozidla.   Tieto   skutočnosti nasvedčujú tomu, že obvinený sa mohol zúčastňovať na krádeži motorových vozidiel, či už ako páchateľ alebo formou účastníctva, prípadne inej súvisiacej trestnej činnosti, napríklad legalizáciou príjmu alebo podielnictvom.

Z obsahu spisu súd zistil, že obvinený menil výpoveď, a to aj pri bezprostrednom vyťažovaní, ale aj po vznesení obvinenia. V súvislosti s týmto prípadom bolo označených viac   osôb,   ktoré   by   mohli   mať   informácie   k   vyšetrovanej   trestnej   činnosti   a   zrejme prichádza   do úvahy   aj   trestnoprávna   zodpovednosť   takýchto   ďalších   osôb.   Ponechaním obvineného na slobode by mohlo prísť k ovplyvňovaniu ďalších svedkov, resp. k mareniu dokazovania zo strany potencionálnych ďalších zodpovedných osôb“.

Tieto   skutkové   zistenia   v spojení   s   konkrétnymi   skutočnosťami,   ako   aj   zákonné dôvody väzby uviedol okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia spôsobom, ktorý sa nedá označiť ako vnútorne rozporný alebo odporujúci požiadavkám Trestného poriadku na odôvodnenie uznesení.

Podobne   ako   okresný   súd   postupoval   aj   sťažnostný   súd   (krajský   súd),   ktorý   si v celom   rozsahu   osvojil   závery   uvádzané   v napadnutom   uznesení   okresného   súdu, čo možno považovať v danom štádiu trestného stíhania za postačujúce.

Je pravdou, že krajský súd sa v napadnutom uznesení nevysporiadal s argumentáciou sťažovateľa,   ktorú   použil   vo svojej   sťažnosti   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp. zn. Tp 442/04 z 13. júna 2004, a tiež treba prisvedčiť sťažovateľovi v tom, že siedmy odsek odôvodnenia   predmetného   uznesenia   je   zmätočný.   To   ale   nemalo   vplyv   na   jeho rozhodnutie, keďže argumenty, ktorými toto rozhodnutie odôvodnil, dávajú v dostačujúcom rozsahu odpoveď   na podstatnú časť jeho výhrad, ako aj na otázku, prečo bol v danom prípade záujem na riadnom objasnení trestnej činnosti a dosiahnutí účelu trestného konania silnejší, než záujem na osobnej slobode jednotlivca.

Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenia väzobných uznesení nemusia odpovedať na   všetky   námietky   obsiahnuté   v sťažnostiach   obvinených,   ale   postačuje,   ak   tieto odôvodnenia obsahujú odpoveď na zásadné otázky, ktoré majú vplyv na rozhodnutie o vzatí do väzby v súlade s vymedzenými ústavnými princípmi, čo platí predovšetkým v takom väzobnom konaní, v ktorom sa rozhoduje o vzatí sťažovateľa do väzby.

Ústavný   súd   vo svojich   rozhodnutiach   opakovane   vyslovil   právny   názor,   podľa ktorého „Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody“ (I. ÚS 139/02 a mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02).

Ústavný súd už uviedol, že z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva požiadavka, aby väzba ako opatrenie   pozbavujúce   osobnej   slobody   bola   vykonaná   spôsobom   poskytujúcim obvinenému   základné   procesné   záruky   proti   svojvoľnému   postupu   orgánov   činných v trestnom konaní (m. m. II. ÚS 55/98).

Pri rozhodovaní o väzbe je potrebné označiť konkrétne skutočnosti (okolnosti), ktoré odôvodňujú príslušnú (zákonom označenú) obavu, v danom prípade uvedenú v § 67 ods. 1 písm. b) a c) Tr. por., t. j. že obvinený bude mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie a že bude pokračovať v trestnej činnosti.

Podľa § 147 ods. 1 Tr. por. pri rozhodovaní o sťažnosti (v tomto prípade o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu, ktorým bol sťažovateľ vzatý do väzby) nadriadený orgán (v tomto   prípade   krajský   súd)   preskúma   správnosť   všetkých   výrokov   napadnutého uznesenia,   proti   ktorým   môže   sťažovateľ   podať   sťažnosť,   a   konanie   predchádzajúce napadnutému uzneseniu.

Ústavný   súd   je   v prerokovávanej   veci   toho   názoru,   že   napadnuté   rozhodnutie nadriadeného   súdu   (krajského   súdu)   tieto   požiadavky   splnilo.   Vo vzťahu   k   označeným väzobným dôvodom uvedeným v § 67 ods. 1 písm. b) a c) Tr. por. nemožno vo vydaní napadnutého rozhodnutia vidieť svojvôľu spočívajúcu v jeho nedostatočnom odôvodnení, v jeho neurčitosti či nekonkrétnosti bez opory v zákone. V tejto spojitosti predovšetkým rozhodnutie súdu prvého stupňa (okresného súdu), s ktorým sa sťažnostný (krajský) súd stotožnil,   vo svojom   odôvodnení   obsahuje   konkrétne   skutočnosti,   ktoré   súd   viedli k odôvodnenej obave, že sťažovateľ by konal (pri svojom prepustení na slobodu) tak, ako to predpokladá § 67 ods. 1 písm. b) a c) Tr. por. (t. j. že „... V súvislosti s týmto prípadom bolo označených   viac   osôb,   ktoré   by   mohli   mať   informácie   k   vyšetrovanej   trestnej   činnosti a zrejme   prichádza   do úvahy   aj   trestnoprávna   zodpovednosť   takýchto   ďalších   osôb. Ponechaním obvineného na slobode by mohlo prísť   k ovplyvňovaniu možných svedkov, resp. k mareniu dokazovania zo strany potenciálnych ďalších zodpovedných osôb.“).

Uznesenie   krajského   súdu   sp. zn.   9 Tpo 112/04   z 15.   júla   2004   nie   je   vzhľadom na uvedené ani napriek spomínaným nedostatkom jeho odôvodnenia možné označiť ako arbitrárne alebo nenáležite odôvodnené, preto ústavný súd nemá príčinu zasahovať do sféry pôsobnosti všeobecných súdov (I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   oba   väzobné   súdy   sa v dostačujúcom   rozsahu   oboznámili   s   celým   spisovým   materiálom   vzťahujúcim   sa na vznesené   obvinenie   a vychádzali z toho,   že vyšetrovanie   veci   vo vzťahu k   obvineniu sťažovateľa   je   iba   v počiatočnom   štádiu   a   dosiaľ   existujúce   dôkazy   nachádzajúce   sa vo vyšetrovacom spise v čase rozhodovania okresného súdu aj krajského súdu nerozptyľujú podozrenie vo vzťahu k sťažovateľovi zo spáchania skutku, za ktorý je trestne stíhaný. Tým je daná aj dôvodnosť väzby podľa § 67 ods. 1 písm. b), ako aj písm. c) Tr. por.

Keďže ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť neobsahuje také tvrdené porušenie ústavnoprocesných   princípov   obmedzenia   osobnej   slobody   väzbou   namietaným rozhodnutím krajského súdu, ktorých reálnosť porušenia by bolo možné posudzovať po jej prijatí na ďalšie konanie, odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný   súd   napokon   pripomína,   že   o   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým uznesením a porušením čl. 17 ods. 5 ústavy v žiadnom prípade nepostačuje tvrdenie o tom, že   všeobecné   súdy   vo väzobnom   konaní   nechránili   toto   základné   právo   v súlade s predstavou sťažovateľa. Sťažovateľ súčasne nie je oprávnený požadovať, aby ústavný súd opakoval   alebo   nahradzoval   činnosť   prvostupňového   súdu   alebo   opravného   súdu   pri rozhodovaní o väzbe.

Po   odmietnutí   sťažnosti   v celom   rozsahu   nie   je   potrebné   rozhodovať   o   takých nárokoch na ochranu ústavnosti, ktorých uplatnenie a použitie predpokladá aspoň čiastočnú úspešnosť   sťažnosti.   Preto   už   ústavný   súd   nerozhodoval   o   primeranom   finančnom zadosťučinení, ktoré požadoval sťažovateľ (čl. 127 ods. 2 ústavy).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. mája 2005