znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 151/04-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2004 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho a zo sudcov Juraja Horvátha a Jána Mazáka prerokoval sťažnosť P. K., bytom H., zastúpeného advokátkou JUDr. M. S., B., vo veci porušenia jeho základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 41/97 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo P. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 41/97   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Prievidza   p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 11 C 41/97 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   P.   K. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   70   000   Sk (slovom sedemdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Prievidza p o v i n n ý mu zaplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Prievidza j e   p o v i n n ý   uhradiť P. K. trovy právneho zastúpenia vo výške 9 342 Sk (slovom deväťtisíctristoštyridsaťdva slovenských korún) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. M. S., B., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 5. mája 2004 prijal na ďalšie konanie sťažnosť P. K. (ďalej len „sťažovateľ“), bytom H., v ktorej tvrdil, že postupom Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod   sp.   zn.   11   C   41/97   bolo   porušené   jeho   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

Sťažovateľ okrem vyslovenia porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy požaduje, aby ústavný súd prikázal okresnému   súdu   konať   bez   zbytočných   prieťahov,   zaplatiť   mu   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 300 000 Sk a úhradu trov konania.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa čl. 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

Sťažovateľ   vidí   zbytočné   prieťahy   v   konaní   pred   okresným   súdom   v tom,   že po podaní žaloby 19. marca 1997 o náhradu za stratu na zárobku po pracovnom úraze okresný   súd   dosiaľ   vo   veci   nerozhodol,   prvé   pojednávanie   nariadil   po   viac ako dvoch rokoch a ďalšie dve pojednávania boli v roku 2002 a 2003 a odvtedy okresný súd vo veci nekoná.   Sťažovateľ   poukázal   aj   na   to,   že   okresný   súd   uznal   jeho   sťažnosť   na   postup v konaní za dôvodnú.

Nárok na primerané finančné zadosťučinenie sťažovateľ odôvodnil zlými sociálnymi pomermi, v ktorých čaká v stave právnej neistoty už viac ako sedem rokov na rozhodnutie o jeho rente.

Okresný súd vo veci k právnej a skutkovej zložitosti sporu uviedol:

„Predmetnú   vec   charakterizuje   skutková   zložitosť   sporu,   vychádzajúca   z   právnej povahy   veci   a to   nároku   navrhovateľa   na   náhradu   za   stratu   na   zárobku   po   skončení pracovnej neschopnosti. V konaní je potrebné posúdiť zdravotný stav navrhovateľa, jeho zdravotnú spôsobilosť a vplyv pracovného úrazu, od ktorého odvíja žalovaný nárok (úraz zo dňa 25. 11. 1992) na jeho celkovú pracovnú spôsobilosť.

Toto posúdenie je o to zložitejšie, že až v priebehu konania vyšla najavo skutočnosť, že navrhovateľ utrpel aj nepracovný úraz (z 20. 05. 1997), ktorý nepochybne ovplyvnil invaliditu   navrhovateľa   a tým   aj   jeho   pracovnú   spôsobilosť.   Práve   zisťovanie   okolnosti ohľadom zdravotného stavu navrhovateľa, jeho pracovného a nepracovného úrazu rôznymi čiastkovými   zisteniami   od   sociálnej   poisťovne,   príslušných   ošetrujúcich   lekárov navrhovateľa, bolo časovo náročným a potrebným pre získanie podkladov na nariadenie znaleckého dokazovania.

Vzhľadom na právnu povahu sporu – nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení PN – možno označiť vec i za právne zložitú. Navrhovateľ od samého počiatku sporu spochybňuje ustálenie rozhodného obdobia pri výpočte náhrady zo strany odporcu, ako   aj   spôsob   výpočtu   priemerného   zárobku   rozhodného   pre   výpočet   náhrady.   Pritom uplatňuje nároky takmer za 9 - ročné obdobie. Z hľadiska právneho je dôležité posúdenie či pokles zárobku navrhovateľa predovšetkým v dôsledku jeho preradenia na ľahšiu prácu, je v príčinnej súvislosti s jeho pracovným úrazom, resp. je v dôsledku nepracovného úrazu. Preto   základ   nároku   navrhovateľa   bude   možné   ustáliť   až   po   nariadenom   znaleckom dokazovaní z odboru zdravotníctva, kde sa viacerými odbornými vyšetreniami bude zisťovať zdravotný stav navrhovateľa za viacročné časové obdobie.

V prípade, že základ nároku na náhradu škody na zdraví navrhovateľa by bol daný, vystupujú   do   popredia   ďalšie   právne   zložitosti   a to   ustálenie   rozhodného   obdobia   pre výpočet   straty   na   zárobku,   výpočet   priemerného   zárobku   navrhovateľa   v rozhodnom období,   valorizácia   priemerného   zárobku   rozhodného   pre   výpočet   náhrady   straty   na zárobku.

V tejto súvislosti poukazujem na to, že spôsob použitia príslušného valorizačného predpisu (kedy prvý krát uplatniť valorizáciu, vzhľadom na ustanovenie § 1 ods. 1 Zákona č. 320/1993   Z.   z.)   aj   vzhľadom   na   rozdielnu   prax   sociálnej   poisťovne   a   jednotlivých zamestnávateľov   spôsobuje   v takýchto   konaniach   obtiažnosť.   Ďalej   aj   v súvislosti   so zmenou   spôsobu   valorizácie   (od   01.   07.   2003   sa   valorizuje   valorizovaný   priemerný zárobok, kým dovtedy sa valorizoval len priemerný zárobok z rozhodného obdobia) sa stáva konkrétny   výpočet   náhrady   náročnejší.   Osobitnú   obtiažnosť   spôsobuje   aj   vzhľadom   na zmenu   právnych   predpisov   zohľadňovanie   príjmu   poškodeného   zamestnanca   vo   forme poberaného invalidného dôchodku úrazového.

Ani v praxi Najvyššieho súdu SR, ani odvolacími súdmi nebola riešená otázka úpravy a zvyšovania   invalidných   dôchodkov.   Podľa   ustanovenia   §   195   ods.   1   Z.   z.   v   znení do 01. 04.   2002,   náhrada   za   stratu   na   zárobku   po   skončení   PN   sa   poskytovala zamestnancovi v takej výške, aby spolu s jeho zárobkom po pracovnom úraze s pripočítaním prípadného   invalidného   alebo   čiastočného   invalidného   dôchodku   poskytovaného   z toho istého dôvodu sa rovnala jeho priemernému zárobku pred vznikom škody. Pritom sa okrem iného   neprihliadalo   na   zvýšenie   priznaných   dôchodkov   podľa   predpisov   o sociálnom zabezpečení.

Úprava   dôchodkov   je   osobitnou   úpravou   (fakticky   ide   o zmenu   príslušných ustanovení zákona upravujúcich výšku dôchodku).

Zvýšenie dôchodkov sa uskutočňuje na základe predpisov sociálneho zabezpečenia, pričom   bolo   potrebné   dôsledne   rozlišovať   tieto   dva   inštitúty   odlišné   pojmovo,   ale   aj z hľadiska konštrukcie výpočtu ale najmä z hľadiska časového momentu. Zvýšenie ku dňu, od ktorého sa dôchodok zvyšuje - k čomu súd prihliadať nemohol – úprava ku dňu priznania dôchodku, ku ktorej súd pri výpočte náhrady škody prihliadať mal.

Uvedená problematika sa vyriešila až Zákonníkom práce účinným od 01. 04. 2002. Keďže   nároky   navrhovateľa   sú   uplatnené   už   od   roku   1994,   bude   potrebné   sa   aj   touto právne zložitou otázkou zaoberať. Celkové posúdenie nároku navrhovateľa za stavu, že súčasná   právna   úprava nerieši   poškodených zamestnancov,   ktorí utrpeli   pracovný úraz alebo im bola zistená choroba z povolania a popri tom nastúpi aj iné všeobecné ochorenie, ktoré   taktiež   vplýva   na   pracovnú   spôsobilosť,   je   preto   komplikovaným.   Ako   predbežnú otázku   v prípade   navrhovateľa   súd   skúma   aj   dôvod   invalidity,   pretože   len   v súvislosti s invaliditou   navrhovateľa   v dôsledku   pracovného   úrazu   mu   vzniká   nárok   za   stratu   na zárobku. K právnej zložitosti možno pripísať aj dĺžku nárokového obdobia navrhovateľa pred   podaním   návrhu   a v priebehu   celého   konania,   s čím   je   spojený   rozsiahli   výpočet náhrady   za straty   na   zárobku   pri   zohľadnení   jednotlivých   zmien   v dôsledku   redukcie priemerného   zárobku,   zmeny   valorizácie,   zmeny   súvisiace   s úpravou   a so zvyšovaním dôchodkov,   zisťovaním   skutočného   príjmu   za   každý   jednotlivý   mesiac   (zárobok navrhovateľa je za každý mesiac rôzny).

Vo   všeobecnosti   možno   povedať,   že   spory   o náhradu   za   stratu   na   zárobku po skončení pracovnej neschopnosti a ich riešenie nie je v súdnej praxi ustálené, vzhľadom na rôznorodosť situácií, ktoré nastávajú u poškodených zamestnancov. Existujúca právna úprava,   predovšetkým   do   01.   01.   2004   spôsobovala   v súdnej   praxi   rôzne   výkladové problémy.

S   účinnosťou   Zákona   č.   461/2003   o sociálnom   poistení   od   01.   01.   2004   a jeho prechodným   ustanovením   -   §   272   ods.   1,   5   -   preberá   výplatu   plnení   vyplývajúcich zo zodpovednosti   zamestnávateľa   za   škodu   pri   pracovných   úrazoch   sociálna   poisťovňa. Práve   v posudzovanom   spore   odmieta   sociálna   poisťovňa   vstúpiť   do   konania   len   pre nesplnenie povinnosti zo strany odporcu, odovzdať jej príslušné doklady. Pritom od 01. 01. 2004 dochádza k zásadnej zmene tak v pomenovaní, ako aj vo výpočte náhrady za stratu na zárobku, kedy tento nárok sa už stáva úrazovou dávkou a rozhoduje o ňom len sociálna poisťovňa.“

K správaniu sťažovateľa ako žalobcu okresný súd uviedol:

„Postupu navrhovateľa od podania návrhu na začatie konania až doposiaľ možno čiastočne   pripísať   určitý   podiel   na   celkovej   dĺžke   konania.   Navrhovateľ   predovšetkým na začiatku   konania   riadne   nepreukázal   spôsob   výpočtu   uplatneného   nároku,   spôsob určenia   rozhodného   obdobia   pre   výpočet   náhrady.   Viackrát   upravoval   žalovaný   nárok, čiastočne ho späťvzal, následne rozširoval a menil aj čo do spôsobu uplatnenia valorizácie. V konaní vyšlo najavo bez výslovného upozornenia navrhovateľa, že utrpel aj nepracovný úraz, ktorý nakoniec založil u neho aj dôvod invalidity, ktorá skutočnosť je veľmi významná pre priznanie uplatneného nároku.“

Ústavný súd z   obsahu spisu   okresného   súdu   sp.   zn. 11 C   41/97 a predloženého vyjadrenia okresného súdu zistil:

Konanie začalo podaním žaloby 20. marca 1997, v ktorej sťažovateľ uplatnil nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti za obdobie od februára 1994 do januára 1997 v sume 108 504 Sk s príslušenstvom.

Do nariadenia prvého pojednávania, ktoré sa konalo 5. augusta 1999, okresný súd žiadal len o vyjadrenie k žalobe. Pojednávanie 5. augusta 1999 bolo po vypočutí účastníkov konania   odročené   na   neurčito   za   účelom   predloženia   potrebných   listinných   dokladov (mzdových listov navrhovateľa, časti príslušnej kolektívnej zmluvy).

Ďalšie pojednávanie bolo nariadené na 23. mája 2003 a do jeho nariadenia okresný súd žiadal o predloženie listinných dôkazov, o upresnenie žalovaného nároku a súvisiacich nárokov a žalobca (sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom) rozširoval žalobu o zročné sumy   uplatneného   nároku   za   stratu   na   zárobku.   Na   pojednávaní   23.   mája   2003   bola pripustená zmena návrhu, pojednávanie bolo odročené za účelom zistenia ďalších okolností ohľadom preradenia navrhovateľa na inú prácu. Po tomto pojednávaní okresný súd zisťoval okolnosti zdravotného stavu žalobcu dopytmi adresovanými lekárovi žalobcu a Sociálnej poisťovni.

Dňa 21. júla 2004 bolo uznesením okresného súdu sp. zn. 11 C 41/1997 nariadené znalecké dokazovanie z odboru zdravotníctva na určenie príčiny invalidity navrhovateľa od

1. júna 1998, ako aj miery podielu následkov pracovného úrazu z 25. novembra 1992 na invalidite navrhovateľa.

Vo veci dosiaľ nebol vynesený rozsudok ani iné rozhodnutie, ktorým by končilo konanie pred okresným súdom.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   ods.   2   citovaného   článku   ústavy   ak   porušenie   práv   alebo   slobôd   vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa odseku 3 citovaného článku ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 citovaného článku ústavy, boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v   konaní   a   porušenia   základného   práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   ústavný   súd   podľa   svojej   konštantnej   judikatúry (napr. II. ÚS 813/00, IV. ÚS 74/02) skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu podľa:

a) právnej a faktickej zložitosti veci, pričom zohľadňuje aj to, o čo sťažovateľovi ide pri uplatňovaní základného práva na súdnu ochranu,

b) správania účastníka konania,

c) spôsobu, akým v konaní postupoval súd.

ad a) Predmetom konania je nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti. Ide o sporové konanie. Z hľadiska skutkovej a právnej zložitosti takého sporu treba na jednej strane uviesť, že takéto spory sú považované za skutkovo i právne zložité, avšak všeobecne súdy majú dostatok skúseností s prejednávaním a rozhodovaním takýchto   sporov,   čo   vyplýva   z rozsiahlej   judikatúry   k týmto   sporom,   ktorá   obsahuje   aj podrobné rozbory a metodiky postupov pri dokazovaní a najmä výpočtoch. Preto ústavný súd zohľadnil do istej miery pri skúmaní zbytočných prieťahov aj charakter sporu, v ktorom je sťažovateľ žalobcom. Na druhej strane je potrebné uviesť, že takýto pracovnoprávny spor vyžaduje   od   všeobecného   súdu   osobitne   starostlivý   prístup,   pretože   v   tomto   konaní   sa poskytuje   ochrana   (ak   je   nárok   opodstatnený)   právam,   ktoré   súvisia   so   živobytím a existenčnými   otázkami.   Napokon   nárok   sťažovateľa   je   nárokom   súvisiacim   aj s pracovným úrazom a invaliditou v podmienkach práce baníka.

ad b) Okresný súd poukázal na to, že sťažovateľ prispel k prieťahom v konaní tým, že upravoval nárok, menil ho, spresňoval výpočty a neuviedol aj existenciu nepracovného úrazu, ktorý nepochybne ovplyvnil jeho invaliditu. Ústavný súd neakceptuje tieto námietky okresného súdu.

Za viac ako 28 mesiacov od podania žaloby okresný súd urobil len to, že zaslal žalobu   na   vyjadrenie   žalovanému.   Na   prvom   pojednávaní   okresný   súd   odročil   vec   na neurčito bez toho, aby už na tomto pojednávaní, ale aj pred ním (doba viac ako dvoch rokov by na to zjavne postačovala) ujasnil všetky otázky spojené s uplatneným nárokom, tak ako to   vyplýva   z   dostupnej   judikatúry   v   týchto   sporoch,   a   zabezpečil   dôkazné   prostriedky nevyhnutné   na   zistenie   skutkového   stavu,   ktoré,   ako   to   ústavný   súd   zistil,   vyplývali z obsahu žaloby doručenej okresnému súdu v marci 1997, ako aj jej príloh.

ad c)   Tretím   kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či   v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v spore. Ústavný súd na základe zistení o úkonoch okresného súdu v posudzovanom spore konštatuje, že okresný súd   za   dobu   viac   ako   siedmich   rokov   vykonal   dve   pojednávania   a nariadil   znalecké dokazovanie. Z jeho postupu vyplýva, že po začatí konania bol viac ako dva roky nečinný. Po   prvom   pojednávaní   v roku   1999   trvalo   viac   ako   štyri   roky,   kým   nariadil   ďalšie pojednávanie, a medzitým urobil len jednoduché úkony (zadovažovanie správ a vyjadrení nemá   žiaden   komplikovaný   priebeh),   ktoré   sa   dali   vykonať   už   počas prípravy   prvého pojednávania, najmä ak sa vezme do úvahy, že od podania žaloby do prvého pojednávania uplynulo 28 mesiacov. Preto aj dobu od prvého pojednávania do druhého pojednávania v roku   2003   treba   považovať   za   dobu   nečinnosti   a   úkony   urobené   počas   tejto   doby za úkony, ktoré sa dali vykonať za primeranejší čas. Napokon dobu od pojednávania v roku 2003 do   nariadenia znaleckého dokazovania v júli 2004,   t. j. viac ako jeden   rok,   treba považovať za obdobie nečinnosti, počas ktorého boli opäť urobené len úkony, ktoré sa mali urobiť už v štádiu prípravy prvého pojednávania.

Ústavný súd pripomína, že po viac ako siedmich rokoch nebol vynesený vo veci rozsudok a vec je ešte len v štádiu dokazovania.

Z uvedeného vyplýva, že postup okresného súdu je poznačený nečinnosťou ako celok a bez ohľadu na dve pojednávania je stav konania taký, že sa zisťuje len skutkový stav potrebný na rozhodnutie vo veci samej. Ústavný súd zdôrazňuje, že úkony, ktoré okresný súd   urobil,   boli   jednoduché   dopyty,   ktoré   sa   mohli   a   mali   vykonať   podľa   §   114 Občianskeho súdneho poriadku už v rámci prípravy prvého pojednávania. Napokon okresný súd nevenoval pozornosť ani tomu, o aký citlivý spor pre sťažovateľa ide. Preto ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 41/97 porušil základné právo sťažovateľa na konanie bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde okresnému súdu, aby vo veci sp. zn. 11 C 41/97 konal bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ   žiadal   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vo   výške 300 000 Sk.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti,   z   ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   keď priznáva spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil   úvahou,   že   cieľom   primeraného   finančného   zadosťučinenia   je   zmiernenie nemajetkovej ujmy. Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v napadnutom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, je toho názoru, že porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto jeho právomoci. V dôsledku toho považoval preto za potrebné rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   rozhodovaní   o návrhu   sťažovateľa   na   priznanie   finančného   zadosťučinenia ústavný súd vychádzal z toho, že sťažovateľ si uplatnil nárok na ochranu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v spore, ktorého doterajšie trvanie nemožno ničím ospravedlniť. Podľa ústavného súdu nemožno spravodlivo žiadať od sťažovateľa, aby čakal   na   výsledok   súdneho   sporu,   v ktorom   sa   rieši   náhrada   za   stratu   na   zárobku   po skončení   práceneschopnosti,   viac   ako   sedem   rokov   a stav   konania   bol   taký,   aký   zistil ústavný súd v konaní pred ním. Sťažovateľ oprávnene z takéhoto postupu okresného súdu pociťuje právnu neistotu. Ústavný súd vychádzal aj z pohľadu sťažovateľa na celú situáciu, ako aj z princípov spravodlivosti a zo spôsobu zavŕšenia ochrany základných práv každej oprávnenej   osoby.   Ústavný   súd   preto   dospel   k záveru,   že   primerané   finančné zadosťučinenie   vo   výške 70 000 Sk,   ktoré   je okresný   súd povinný   zaplatiť v   súlade   s výrokom   tohto   nálezu,   je   primeranou   sumou   spojenou   s porušením   základného   práva sťažovateľa.

Ústavný súd rozhodol o úhrade trov konania úspešného sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátkou.   Podľa   §   36   ods.   2 zákona o ústavnom súde ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania v hodnote 9 342 Sk za dva úkony právnej služby (prípravu a prevzatie veci, písomné vyhotovenie sťažnosti). Ústavný súd súčasne priznal právnej zástupkyni sťažovateľa dvakrát náhradu režijného paušálu po 136 Sk (vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2004