znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 151/03-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   14.   novembra   2003 v senáte zloženom   z predsedu   Jána   Mazáka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a Juraja   Horvátha prerokoval sťažnosť V. J. a M. K., obe bytom K., zastúpených advokátom JUDr. J. M., K., vo veci porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Košice   I v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 49/01 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo V. J. a M. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Košice   I v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 49/01   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Košice   I   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10   C   49/01 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. V. J. a M. K.   n e p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie.

4. Okresný   súd   Košice   I   j e   p o v i n n ý   uhradiť V.   J. a   M.   K.   spoločne a nerozdielne   trovy   konania   vo   výške   15   892   Sk   (slovom Pätnásťtisícosemstodeväťdesiatdva slovenských korún) do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet advokáta JUDr. J. M., K.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 30. júna 2003 doručené podanie V. J. a M. K. (ďalej len „sťažovateľky”), zastúpených advokátom JUDr. J.   M.,   ktorým   namietajú   porušenie   ich   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava”) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd”) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 49/01.

Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 151/03-14 z 27. augusta 2003 prijal sťažnosť sťažovateliek podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde”)   na   ďalšie konanie.

Sťažovateľky uviedli, že 19. januára 2001 podali spolu s ďalšími 35 spoluvlastníkmi bytov   okresnému   súdu   žalobu   o   určenie   platnosti   výpovede   z   26.   októbra   2000   proti odporcovi PIDES, s. r. o., a že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo vo veci právoplatne rozhodnuté.

Sťažovateľky   poukazujú   na   prieťahy   v konaní   v období   od   19.   februára   2001 do 17. februára 2003, keď im bola doručená výzva okresného súdu, pretože v tomto období okresný súd nekonal, a v období od 28. apríla 2003 do podania ústavnej sťažnosti, v ktorom okresný súd neurčil žiadny termín pojednávania.

Podľa sťažovateliek prvé pojednávanie určené na 28. apríl 2003 bolo bez uvedenia dôvodu odročené na neurčito, preto sa ešte 28. apríla 2003 opätovne obrátili na okresný súd, aby   určil   pojednávanie.   Dňa   29.   mája   2003   podali   sťažovateľky   osobne   sťažnosť na prieťahy v konaní adresovanú predsedovi okresného súdu, ale ku dňu podania ústavnej sťažnosti nedostali žiadnu odpoveď ani nebol určený termín pojednávania.

Sťažovateľky ďalej navrhujú, aby ústavný súd rozhodol o tom, že ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bolo porušené, prikázal okresnému súdu konať v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 49/01 bez zbytočných prieťahov,   a   zároveň   sa   domáhajú   aj   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia vo výške 30 000 Sk. Tento nárok zdôvodnili neprimeranou dĺžkou konania, pretrvávajúcou právnou neistotou a poukázali i na nemožnosť uzatvorenia novej zmluvy o výkone správy so správcom podľa ich voľby.

II.

Obidvaja účastníci ústavnému súdu písomne oznámili, že súhlasia, aby bolo upustené od ústneho pojednávania v konaní o prijatie sťažnosti.

Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   z   8.   októbra   2003   okrem   iného uviedol, „že predmetná žaloba bola doručená súdu dňa 19. 1. 2001. Aj napriek skutočnosti, že   žalobcovia   v   l.   až   35.   rade   sú   v konaní   právne   zastúpení   advokátom   JUDr.   J.   M., poplatkovú povinnosť v zmysle § 5 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. v znení zmien a doplnkov, si s podaním návrhu nesplnili. Súdny poplatok zaplatili až na výzvu súdu dňa 7. 3. 2003. Prvé pojednávanie vo veci bolo nariadené na 28. 4. 2003.Toto však bolo odročené z dôvodu zistenia, že žalobcovia v 5., 14., 24., 30. a 32. rade zomreli a žalobcovia v 15., 16. a 34. rade sa z miesta bydliska označeného v návrhu odsťahovali. Právny zástupca tieto skutočnosti včas   súdu   neoznámil.   Prípisom   zo   dňa   7.   7.   2003   adresovaným   Centrálnej   evidencii obyvateľstva v Banskej Bystrici súd zisťoval dátumy úmrtia žalobcov a adresy pobytu“. V závere vyjadrenia uviedol, že sťažnosť považuje za nedôvodnú.

III.

Sťažovateľky sa podanou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia ich základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...”.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pričom tento účel možno dosiahnuť zásadne právoplatným rozhodnutím.   K vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   preto   dochádza   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Podľa názoru ústavného súdu možno preto za konanie (postup) súdu odstraňujúce právnu neistotu účastníka konania považovať také konanie, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci alebo k odstráneniu právnej neistoty zákonom dovoleným spôsobom.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou   doterajšou   judikatúrou   zohľadňuje   tri   základné   kritériá,   ktorými   sú   právna a faktická   zložitosť   veci,   o   ktorej   súd   rozhoduje   (1),   správanie   účastníka   konania   (2) a postup samotného súdu (3).

Preskúmaním doterajšieho postupu okresného súdu ústavný súd z vyžiadaného spisu vo veci sp. zn. 10 C 49/01 zistil, že vo veci od 19. januára 2001, keď bol doručený návrh na začatie konania, až do 8. októbra 2003, keď bol odoslaný spis ústavnému súdu, boli vykonané tieto úkony:

Dňa   17.   februára   2003   okresný   súd   vyzval   právneho   zástupcu   navrhovateľov na zaplatenie súdneho poplatku. V ten istý deň doručil odpis návrhu na začatie konania odporcovi spolu s výzvou na vyjadrenie sa k tomuto návrhu a určil termín pojednávania na 28. apríl 2003.

Dňa 7. marca 2003 bol zaplatený súdny poplatok.Dňa 10. marca 2003 navrhovateľka č. 22 doručila súdu podanie, na základe ktorého ospravedlnila svoju neúčasť na pojednávaní.

Dňa 24.   marca 2003 odporca   doručil   okresnému súdu   svoje   vyjadrenie   k návrhu na začatie konania.

Dňa 25. marca 2003 navrhovateľka č. 3 oznámila súdu, že návrh na začatie konania nepodala, nikoho nesplnomocnila na jeho podanie, netrvá na návrhu na začatie konania.Dňa 27. marca 2003 navrhovatelia č.   9. a 17 oznámili, že netrvajú na podanom návrhu.

Dňa 9. apríla 2003 navrhovateľka č. 28 doručila súdu podanie, na základe ktorého ospravedlnila svoju neúčasť na pojednávaní.

Dňa   10.   apríla   2003   okresný   súd   vyzval   právneho   zástupcu   navrhovateľov,   aby predložil overenú fotokópiu splnomocnení navrhovateľov na ich zastupovanie v konaní.Dňa 11. apríla 2003 navrhovatelia č. 41 a 42 doručili súdu ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní.

Dňa 14. apríla 2003 takéto ospravedlnenie súdu doručili navrhovatelia č. 38 a 39 a 16. apríla 2003 navrhovatelia č. 10 a 11. Toho istého dňa právny zástupca navrhovateľov doručil súdu originál splnomocnenia.

Dňa 28. apríla 2003 súd pojednávanie odročil na neurčito (zápisnica z pojednávania sa v spise nenachádza) a právny zástupca navrhovateľov žiada určiť termín pojednávania.Dňa 7. júla 2003 okresný súd zisťoval dátum úmrtia navrhovateľov č. 5, 14, 24, 30 a 33 a trvalý pobyt navrhovateľov č. 15, 16 a 34.

Dňa 24. júla 2003 register   obyvateľov súdu   oznámil adresy   prechodného pobytu navrhovateľa   č.   34   a   trvalého pobytu   navrhovateľov   č.   15   a   16   a dátum   úmrtia navrhovateľov č. 30, 14, 33, 5 a 24.

Dňa 29. júla 2003 Okresné riaditeľstvo Policajného zboru Košice súdu oznámilo trvalý pobyt navrhovateľov č. 15, 16 a 34.

IV.

Ústavný súd pri vyhodnotení doterajšieho konania okresného súdu vo veci sp. zn. 10 C 49/01 s použitím troch označených základných kritérií dospel k týmto záverom:

1.   Predmetom   konania   na   okresnom   súde   je   nárok   o   určenie,   že   výpoveď z 26. októbra 2000 zo zmluvy o výkone správy daná navrhovateľmi odporcovi je platná. Ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetný   spor   zo   skutkového   ani   z právneho   hľadiska nevykazuje črty náročnosti a právnej zložitosti. Na postup pri rozhodovaní týchto sporov je dostatok   právnej   úpravy.   Právna   a   skutková   zložitosť   veci   nemohla   mať   teda   vplyv na celkovú   dĺžku   konania.   Napokon   ani   okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení   nenamietal skutkovú a právnu zložitosť danej veci. Ako fakticky (skutkovo) zložitý sa môže javiť spor s väčším počtom navrhovateľov, ale žiadna skutková zložitosť veci nemôže ospravedlniť to, že   viac   ako   dva   roky   po   začatí   sporu   nie   je   vo   veci   vykonané   ani   jedno   relevantné pojednávanie, ktorého obsahom by bolo vykonanie dôkazov a zisťovanie skutkového stavu vo veci s možnosťou následného hodnotenia veci po právnej stránke. Okresný súd do dňa predloženia spisu ústavnému súdu vo veci nielen že nevykonal žiadne pojednávanie, ale nevykonal ani žiadny dôkazný prostriedok. Skutkovú a právnu zložitosť veci doposiaľ nie je možné reálne hodnotiť, z čoho vyplýva, že prípadná skutková a právna zložitosť nemohla mať vplyv na celkovú dĺžku tohto konania.

2.   Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o   tom,   či v konaní pred označeným porušovateľom práva došlo k zbytočným prieťahom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Pokiaľ ide o „správanie” sťažovateliek v preskúmavanej veci, ústavný súd zistil, že sťažovateľky (v súdnom konaní spolu s ostatnými navrhovateľmi) napriek tomu, že poplatková povinnosť na zaplatenie súdneho poplatku   im vznikla pri podaní návrhu, súdny poplatok zaplatili iba na výzvu okresného súdu zo 17. februára 2003. Ústavný súd pripomína, že v danom prípade ide o spor, v ktorom je každý účastník povinný postupovať podľa § 6 a § 120 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a vyvíjať všetko úsilie na súčinnosť   so   súdom   tak,   aby   súd   mohol   o uplatnenej   ochrane   rozhodnúť   v súlade so zákonom.   Vychádzajúc   z uvedenej   základnej   charakteristiky   sporového   konania sťažovateľkám   možno   sčasti   pričítať   na   ich   ťarchu   to,   že zaplatili   súdny   poplatok   až na základe výzvy okresného súdu.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateliek na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu.

Ústavný súd zistil, že k zbytočným prieťahom došlo najmä nečinnosťou okresného súdu bez akejkoľvek zákonnej prekážky v období od 19. januára 2001, keď bol podaný návrh,   do   17.   februára   2003,   keď   vyzval   odporcu   na   vyjadrenie   k návrhu,   vyzval navrhovateľov na zaplatenie súdneho poplatku a určil termín pojednávania (nečinnosť viac ako 2 roky). Okresný súd taký jednoduchý úkon, akým je výzva na zaplatenie súdneho poplatku, vykonal až po uplynutí viac ako dvoch rokov od podania návrhu, čo sa nedá akceptovať,   pretože   ide   o procesnú   podmienku,   ktorej   nedostatok   sa   musí   odstrániť z úradnej   moci.   Počas   tohto   obdobia   niektorí   žalobcovia   zmenili   svoje   bydlisko   alebo zomreli, čo má rovnako vplyv na celkovú dĺžku konania. K zbytočným prieťahom došlo i nesústredenou   činnosťou   okresného   súdu,   keď   si   po   doručení   návrhu   nepreveril,   či právneho zástupcu riadne splnomocnili všetci navrhovatelia. K zbytočným prieťahom ďalej došlo aj v období od 28. apríla 2003, keď bolo nariadené vo veci pojednávanie (zápisnica sa v spise nenachádza, nie je rozhodnuté ani v čase previerky spisu, či bol zrušený termín pojednávania alebo či pojednávanie bolo odročené), do 28. októbra 2003, keď bol odoslaný spis ústavnému súdu. V tomto období okresný súd urobil iba výzvu na zistenie dátumu úmrtia navrhovateľov č. 5, 14, 24, 30 a 33 a zistenie trvalého pobytu navrhovateľov č. 15, 16 a 34.

S poukazom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v konaní   vedenom na okresnom   súde   pod   sp.   zn.   10   C   49/01   bolo   porušené   právo   sťažovateliek na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy predovšetkým nečinnosťou okresného súdu.

V.

V zmysle čl. 127 ods. 2 druhej a tretej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Keďže ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateliek na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   prikázal okresnému súdu,   aby vo veci   konal bez zbytočných   prieťahov a odstránil   stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza účastník domáhajúci sa rozhodnutia súdu v jeho veci.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateliek, zaoberal sa aj ich žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Z citovaného   textu   ústavy   vyplýva,   že   ústavný   súd   môže,   avšak   nemusí   priznať primerané finančné zadosťučinenie. Ústavný súd pri nepriznaní primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal z toho, že trvanie konania vo veci sťažovateliek s prihliadnutím na nezaplatenie súdneho poplatku v súlade so zákonom, ale najmä na neujasnené vzťahy v skupine navrhovateľov, pokiaľ išlo o spoločný postup pri uplatňovaní ich práv v súdnom konaní, je síce poznačené zbytočnými prieťahmi, ale nie v tej miere, v ktorej by ústavný súd mohol pričítať tieto prieťahy výlučne na vrub okresného súdu. Tento záver vychádza z toho, čo ústavný súd opätovne pripomína. V spore sa každý účastník musí sám pričiniť o to, aby postup   súdu   nebol   spomaľovaný   z dôvodov   na   jeho   strany   a musí   poskytovať   takú súčinnosť,   ktorá   je   vyžadovaná   v sporovom   konaní   [(§   6,   §   103   (zaplatenie   súdneho poplatku), § 120 OSP)].

Za   týchto   okolností   potom   konanie   a nález   ústavného   súdu   (najmä   vyslovenie porušenia základného práva sťažovateliek zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázanie okresnému súdu, aby ďalej vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a priznanie úhrady trov konania) sú dostatočnými opatreniami na nápravu stavu spôsobeného porušením základného práva.

Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z ustanovenia § 36 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde,   podľa   ktorého   môže   ústavný   súd   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Z toho dôvodu pri určení výšky trov právneho zastúpenia vychádzal ústavný súd z ustanovenia § 13 ods. 8 a § 17 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“).

Podľa § 13 ods. 8 cit. vyhlášky vo veciach zastupovania pred ústavným súdom, ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon právnej služby je jedna tretina výpočtového základu.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom je priemerná mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok predchádzajúceho   kalendárneho   roka.   Podľa   oznámenia   Štatistického   úradu   Slovenskej republiky   za   prvý   polrok   2002   dosahovala   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca Slovenskej republiky výšku 12 811 Sk.

Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateliek trovy právneho zastúpenia za dva   úkony   právnej   služby,   prípravu   a prevzatie   veci   a napísanie   sťažnosti,   pričom za zastúpenie jednej sťažovateľky mu priznal úhradu za úkon právnej služby v sume 4 270 Sk a za zastúpenie druhej sťažovateľky mu bola odmena za úkony právnej služby znížená o 20   %   (§   17   ods.   2   cit.   vyhlášky).   Ďalej   ústavný   súd   priznal   právnemu   zástupcovi sťažovateliek   4   x   náhradu   režijného paušálu po   128   Sk   za   každý   úkon   právnej   služby § 1 ods.   3,   § 13 ods. 8,   §   16   ods.   1   písm.   a) a c),   §   17   ods.   2,   §   19   a §   25   vyhlášky č. 163/2002 Z. z., t. j. spolu sumu 15 892 Sk.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. novembra 2003