znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 150/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. H., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. A., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 51/2011 z 30. marca 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2011 doručená sťažnosť Ing. M. H., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. P. A.,   B.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej   len   „listina“)   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 51/2011 z 30. marca 2011.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   návrhom z 1. novembra 1993 v tom čase na Obvodnom súde Bratislava 4 domáhal proti pôvodnému odporcovi – S., B., v súčasnosti Ú., B. (ďalej len „odporca“), určenia, že okamžité zrušenie pracovného pomeru z 2. septembra 1993 je neplatné, jeho pracovný pomer trvá, a žiadal zaviazať odporcu na náhradu mzdy.

Okresný súd Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 7 C 189/1993 z 11. mája 2006 žalobný návrh sťažovateľa zamietol. Proti označenému rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 4 Co 321/2006 z 19. marca 2007 tak, že ho odmietol ako oneskorene podané. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 2 Cdo 132/2007 z 30. júna 2008 zrušil označené uznesenie   krajského   súdu   z dôvodu,   že   v predmetnej   veci   boli   v rozsudku   súdu   prvého stupňa nesprávne aplikované ustanovenia o náhradnom doručovaní (fikcie doručenia), a vec vrátil   krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Krajský   súd   následne   rozhodol   o   odvolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 4 Co 230/2008 z 10. júna 2009 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ dovolanie, ktoré bolo uznesením najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Cdo   51/2011   z 30.   marca   2011   odmietnuté   ako   procesne neprípustné.

Sťažovateľ   podrobne   opisuje   udalosti,   ktoré   predchádzali   podaniu   jeho   sťažnosti ústavnému   súdu   v   jeho   právnej   veci.   V súvislosti   s namietaným   porušením   svojich základných práv v rámci konania pred súdmi jednotlivých stupňov poukázal najmä na tieto skutočnosti:

„Predovšetkým   prvostupňový   súd   nerešpektoval   ospravedlnenie   sťažovateľa z neúčasti na pojednávaní a jeho žiadosť o odročenie pojednávania z dôvodu zdravotného stavu navrhovateľa. Ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 11. 5. 2006, č. k. 7 C 189/1993, súd nerešpektoval žiadosti sťažovateľa o odročenie pojednávania   dňa   11.   5.   2006   a   vo   veci   pojednával   a   rozhodol   bez   jeho   prítomnosti. Z odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového súdu pritom   vyplýva,   že súd si bol vedomý lekárskeho potvrdenia, podľa ktorého mobilita sťažovateľa mimo domu bola (a dodnes je) možná iba s pomocou inej osoby. Súd považoval nevyužitie možnosti pohybu mimo domova zo   strany   sťažovateľa   za   jeho   pochybenie,   pritom   však   ani   náznakom   neuviedol,   akým spôsobom   si   mal   nevyhnutnú   asistenciu   sťažovateľ   sám   zabezpečiť.   Sťažovateľ   je   toho názoru, že pokiaľ účastník nie je schopný pohybu mimo domova bez pomoci inej osoby, nemôže mu byť pričítané na ťarchu, keď nemá možnosť si takúto asistenciu zabezpečiť. Naopak, je to súd, kto mal pristúpiť k opatreniam, vďaka ktorým mohla byť účasť účastníka zabezpečená, pričom súd má v tejto otázke širokú právomoc − a to od jednoduchej žiadosti o súčinnosť   ÚPSVaR   až   po   príkaz   Policajnému   zboru   SR   na   predvedenie   predvolanej osoby.“

Sťažovateľ   namieta,   že „v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bola   sťažovateľovi opakovane odňatá možnosť konať pred súdom... odvolací súd bez bližšieho odôvodnenia iba skonštatoval,   že   k   porušeniu   procesných   práv   sťažovateľa   v   konaní   na   prvom   stupni nedošlo. Sťažovateľ má za to, že pokiaľ odvolací súd potvrdí konanie súdu prvého stupňa, ktorým bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom, ako správne, navyše v podstate ako   prvá   inštancia   rozhodujúca   o   tomto   porušení   procesných   práv   (nezákonný   postup okresného   súdu   viedol   k   vydaniu   rozhodnutia   a   ukončeniu   prvostupňového   konania, v ktorom tak už tento postup a ani jeho následky nebolo možné napraviť) a to dokonca bez riadneho   odôvodnenia,   je   nevyhnutné   považovať   aj   toto   rozhodnutie   odvolacieho   súdu za postup súdu, ktorým bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom.“.

Podľa tvrdenia sťažovateľa „aj v samotnom konaní pred odvolacím súdom sa súd dopustil   konania,   ktorým   bola   odňatá   možnosť   sťažovateľa   konať   pred   súdom. Na pojednávaní dňa 10.   6.   2009 vzniesol sťažovateľ námietku zaujatosti rozhodujúceho senátu, čo však predsedkyňa senátu odmietla zaprotokolovať do zápisnice a túto námietku ignorovala.   Námietka   bola   podaná   včas   (§   15a   ods.   2   prvá   veta   O.   s.   p.)   a   bola riadne odôvodnená. Proti postupu súdu na pojednávaní podal sťažovateľ sťažnosť aj dňa 14. 6. 2009... Sťažovateľ má za to, že neodôvodnené nezaprotokolovanie námietky zaujatosti znamená aj odňatie možnosti vyjadriť sa pred súdom. Navyše jej nezaprotokolovanie bráni aj   posúdeniu   jej   prípadnej   dôvodnosti,   resp.   možnosti   postupu   súdu   bez   prihliadnutia na túto námietku. Ignorovanie námietky zaujatosti bez určenia, prečo na ňu súd neprihliada (bez čoho nemožno dôvodiť, že na ňu súd neprihliadol zo zákonných dôvodov), je potom podľa sťažovateľa celkom zrejme postupom súdu, ktorým bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom.“.

Rovnako   aj   postup   dovolacieho   súdu   pri   posudzovaní   prípustnosti   dovolania sťažovateľ považoval za postup, ktorým mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, „keď dovolací súd mal pri svojom rozhodovaní k dispozícii kompletný spisový materiál (vrátane vyššie uvedenej sťažnosti zo dňa 14. 6. 2009) a bol v zmysle ust. § 242 ods. 1 O. s. p. zo zákona sám povinný predchádzajúce konania za účelom zistenia vád uvedených v § 237 O. s. p. preskúmať, a napriek existencii vady podľa § 237 písm. f) O. s. p. v oboch stupňoch konania, podané dovolanie odmietol ako neprípustné.

V   dôsledku   nezákonného   posúdenia   prípustnosti   podaného   dovolania   sa   potom dovolací súd ďalej nezaoberal v dovolaní uplatnenými vadami podľa § 241 ods. 2 písm. b) a c) O. s. p., čím bola sťažovateľovi taktiež odňatá možnosť konať pred súdom.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd vydal nález „o porušení základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. 3. 2011, č. k. 2 Cdo 51/11 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie“.

Sťažovateľ si zároveň uplatnil nárok na úhradu trov konania pred ústavným súdom v sume 314,18 € za 2 úkony právnej služby.

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 7 C 189/1993 z 11. mája 2006, rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 Co 230/2008 z 10. júna 2009, ako aj uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 51/2011 z 30. marca 2011 v konaní o určenie neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru, trvania pracovného pomeru a náhrady mzdy došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým   vo   viazanosti petitom   návrhu   na   začatie   konania,   teda   tou   časťou   sťažnosti   (v   konaní podľa   čl.   127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde),   čím   zároveň   vymedzí   predmet   konania   pred ústavným   súdom   z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, IV. ÚS 233/09).

Sťažovateľ v návrhu na rozhodnutie ústavného súdu (petite) v súvislosti s porušením označených   základných   práv   namietal   len   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 2 Cdo 51/2011   z 30.   marca   2011,   žiadal   ho   zrušiť a   vec vrátiť   tomuto   súdu   na ďalšie konanie. Keďže v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania (okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone – čo nie je tento prípad), ústavný súd ďalej preskúmaval a rozhodoval o sťažnosti len v tom rozsahu, v ktorom   sťažovateľ   namietal   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Cdo   51/2011 z 30. marca 2011.

V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ v sťažnosti vychádzal v zásade   z   dôvodov,   ktoré   uviedol   aj   v   podanom   dovolaní   a   ktorými   sa   dovolací   súd zaoberal   pri   jeho   prerokúvaní.   Dovolací   súd   ich   posúdil   ako   také,   ktoré   smerujú   proti rozhodnutiu, proti ktorému tento mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný, a preto ho odmietol.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   všeobecný   súd   nemôže   porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších právnych predpisov (ďalej aj „OSP“).

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom   vrátane   dovolacích   konaní.   V   dovolacom   konaní   procesné   podmienky   upravujú § 236   a   nasl.   OSP.   V   rámci   všeobecnej   úpravy   prípustnosti   dovolania   proti   každému rozhodnutiu odvolacieho súdu sa v § 237 OSP výslovne uvádza, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až písm. g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239 ods. 1 a 2 OSP.

Vychádzajúc   zo   svojej   doterajšej   judikatúry   ústavný   súd   považoval   za   potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí   zásadne   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,   t.   j.   najvyššieho   súdu,   a   nie do právomoci   ústavného   súdu.   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ale   aj   za   dodržiavanie   práv   a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných   súdov   (m.   m.   II.   ÚS   13/01),   alebo   všeobecné   súdy   neposkytnú   ochranu označeným základným právam sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať iba   také   rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Na   základe   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   preskúmal   uznesenie najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2 Cdo 51/2011   z   30.   marca   2011,   ktorým   odmietol   dovolanie sťažovateľa.

Najvyšší   súd   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   najprv   oboznámil   s   podstatnými časťami rozhodnutí súdov pred súdmi prvého a druhého stupňa, ako aj obsahom podaného dovolania, pričom v tejto súvislosti najmä uviedol: „Okresný súd Bratislava IV rozsudkom z 11. mája 2006 č. k. 7 C 189/1993-266 zamietol návrh, ktorým sa žalobca domáhal určenia neplatnosti   okamžitého   zrušenia   pracovného   pomeru,   určenia,   že   pracovný   pomer   trvá a náhrady mzdy. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil tým, že   právny   predchodca   žalovaného   listom   z   2.   septembra   1993   doručeným 22. septembra 1993   okamžite   zrušil   pracovný   pomer   so   žalobcom   pre   zvlášť   hrubé porušenie pracovnej disciplíny (§ 53 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce), pretože žalobca nenastúpil do práce od 23. júna 1993 do 2. septembra 1993 napriek výzve žalovaného zo 14. júla 1993. Príčinu neprítomnosti žalobca žalovanému neoznámil a nepredložil doklad zdôvodňujúci jeho neprítomnosť. Žalobca nepožiadal ani o poskytnutie pracovného voľna... Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 10. júna 2009 sp. zn. 4 Co 230/2008 rozsudok prvostupňového súdu potvrdil a žalovanému nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   uviedol,   že   s   prihliadnutím   na   výsledky   dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa považoval aj odvolací súd jeho skutkové zistenia a z neho vyplývajúce závery, právne posúdenie veci za úplné, vystihujúce podstatu prejednávanej veci.   Námietky   žalobcu   v   odvolaní   vyhodnotil   ako   námietky   bez   právneho   významu s poukazom   na   rozhodnutia   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   v   zmysle   ktorých odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   nemusí   dávať   odpoveď   na   všetky   otázky   a   námietky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú rozhodujúci význam, či už pre rozhodnutie vo veci samej, alebo pre rozhodnutie o odvolaní, pokiaľ zostali sporné, alebo nevyhnutné na objasnenie skutkového stavu a právneho základu rozhodnutia bez toho, aby zachádzali   do   všetkých   detailov   sporu   bez   zjavného   súvisu   s   prejednávanou   vecou uvádzanou účastníkmi konania.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca. Prípustnosť a dôvodnosť dovolania vyvodzoval z § 237 písm. f/ O. s. p. Ako dôvod dovolania ďalej uviedol, že konanie   je   postihnuté   vadou,   ktorá   mala   za   následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.“

Svoje skutkové a právne závery najvyšší súd odôvodnil takto:„Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovení § 238 O. s. p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je   prípustné,   ak   je   ním   napadnutý   zmeňujúci   rozsudok   (§   238   ods.   1   O.   s.   p.)   alebo rozsudok,   v   ktorom   sa   odvolací   súd   odchýlil   od   právneho   názoru   dovolacieho   súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu, alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,   ktorým súd   prvého   stupňa   vo výroku   vyslovil   neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O. s. p.).

Vzhľadom k tomu, že rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky vyššie uvedených rozhodnutí, dovolanie nie je podľa § 238 O. s. p. prípustné.

S   prihliadnutím   na   námietky   dovolateľa   a   tiež   vzhľadom   na   zákonnú   povinnosť dovolacieho súdu (§ 242 ods. 1 O. s. p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z vád uvedených v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p., dovolací súd sa zaoberal aj otázkou, či sa v konaní na súde nižšieho stupňa nevyskytla niektorá   z   týchto   vád.   V   zmysle   §   237   O.   s.   p.   je   dovolanie   prípustné   proti   každému rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   ak   a)   sa   rozhodlo   vo   veci,   ktorá   nepatrí   do   právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa   nepodal   návrh   na   začatie   konania,   hoci   podľa   zákona   bol   potrebný,   f)   účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samo sudcu rozhodoval senát. Prípustnosť dovolania z hľadiska ustanovenia § 237 O. s. p. pritom nie je založená už tým, že dovolateľ tvrdí, že rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté niektorou vadou uvedenou § 237 O. s. p., ale nastáva až vtedy, ak rozhodnutie odvolacieho súdu vadou uvedenou v citovanom zákonnom ustanovení skutočne trpí. Vady v zmysle § 237 a/ až e/, g/ O. s. p. dovolateľ nenamietal tieto v dovolacom konaní ani nevyšli najavo.

Dovolateľ namietal procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. V čom túto vadu dovolateľ videl, neuviedol (napriek výzve súdu).

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Vada v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. nebola v dovolacom konaní zistená. Prípustnosť dovolania z ustanovenia § 237 O. s. p. nemožno vyvodiť.

Žalobca   v   podanom   dovolaní   zároveň   namietal   inú   vadu   konania,   ktorá   má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. a nesprávne právne posúdenie v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. Na tieto vady v odvolacom konaní môže   dovolací   súd prihliadnuť   len   v prípade,   ak   je splnený základný predpoklad prípustnosti dovolania, v dôsledku ktorého sa preň otvorí možnosť prieskumnej činnosti vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu odvolacieho súdu. Pretože prípustnosť dovolania žalobcu nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p., ani z § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol jeho dovolanie v súlade s § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný. Pritom riadiac sa   právnou   úpravou   dovolacieho   konania,   nezaoberal   sa   napadnutým   rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.“

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd konštatoval, že najvyšší súd sa v namietanom uznesení   zaoberal   a ústavne   akceptovateľným   spôsobom   aj   vysporiadal   so   všetkými dovolacími dôvodmi sťažovateľa, s ktorými sa nestotožnil, a preto jeho dovolanie odmietol ako neprípustné. Podľa názoru ústavného súdu nemožno namietané uznesenie najvyššieho súdu považovať za neodôvodnené, pričom ústavný súd nezistil ani žiadnu skutočnosť, ktorá by   signalizovala   svojvoľný   postup   tohto   súdu   (v   medziach   posudzovanej   prípustnosti dovolania, pozn.), t. j. taký, ktorý by nemal oporu v zákone.

Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 36 ods. 1 listiny) nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti   opravného   prostriedku   uvádzané   sťažovateľom,   v   dôsledku   čoho   ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného   práva.   V   inom   prípade   by   totiž   súdy   stratili   možnosť   posúdiť,   či   zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup   a   rozhodnutie   dovolacieho   súdu   Občiansky   súdny   poriadok   výslovne umožňuje, preto   použitý   spôsob   v   konkrétnom   prípade   nemohol   znamenať   odoprenie   prístupu sťažovateľovi k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   medzi   namietaným   uznesením   najvyššieho   súdu a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   po   jej   predbežnom   prerokovaní. Rozhodnutie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Cdo   51/2011   z   30.   marca   2011   podľa   názoru ústavného súdu nemožno (z už uvedených dôvodov) považovať za arbitrárne a nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.

Keďže sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že najvyšší súd v dovolacom konaní neuznal ním uvádzané dôvody prípustnosti dovolania podľa § 237 OSP, a keďže súčasťou označených práv nie je aj povinnosť uznať dôvody prípustnosti   dovolania   uvádzané   sťažovateľom,   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. marca 2012