znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 150/2011-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť P. S., t. č. vo výkone väzby, vo veci namietaného porušenia jeho   základného   práva   podľa   čl. 8   ods. 3   Listiny   základných   práv   a slobôd   návrhom Okresnej prokuratúry Galanta na vzatie do väzby sp. zn. 1 Pv 180/2010 z 25. februára 2010 a   uznesením   Okresného   súdu   Galanta   sp. zn.   1 Tp 11/2010   z 27.   februára   2010,   ako aj základných   práv   podľa   čl. 17   ods. 2   a čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5 Tos 22/2011 z 8. februára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. S.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. marca 2011 doručená sťažnosť P. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou   namieta porušenie základného práva podľa čl. 8 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) návrhom Okresnej prokuratúry Galanta (ďalej len „okresná prokuratúra“) na vzatie do väzby sp. zn. 1 Pv 180/2010   z 25.   februára   2010   a   uznesením   Okresného   súdu   Galanta   (ďalej   len „okresný súd“) sp. zn. 1 Tp 11/2010 z 27. februára 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“ alebo „uznesenie z 27. februára 2010“), ako aj základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Tos 22/2011 z 8. februára 2011.

Zo sťažnosti,   z   jej   príloh,   ako   aj   z informácií   získaných   v súčinnosti   s okresným súdom vyplýva, že sťažovateľ je na základe uznesenia vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru Galanta, Úradu justičnej a kriminálnej polície, odboru justičnej polície vydaného pod sp. zn. ORP-107/JP-GA-2010 trestne stíhaný pre zločin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. c) Trestného zákona a za prečin krádeže podľa § 212 ods. 1 a ods. 3 písm. a) Trestného zákona. V tejto trestnej veci bol na návrh okresnej prokuratúry sp. zn. 1 Pv 180/2010 z 25. februára 2010 uznesením okresného súdu z 27. februára 2010 vzatý do väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Proti tomuto rozhodnutiu   podal sťažnosť,   ktorú   krajský súd uznesením sp. zn. 5 Tpo 15/2010 z 18.   marca   2010   ako   nedôvodnú   zamietol.   Toto   uznesenie   krajského   súdu   bolo sťažovateľovi doručené 29. marca 2010.

Sťažovateľ požiadal o prepustenie z väzby na slobodu a jeho žiadosť okresný súd uznesením   sp. zn.   1 T 213/2010   z 26.   januára   2011   zamietol.   Proti   tomuto rozhodnutiu okresného   súdu   podal   sťažnosť,   ktorú   krajský   súd   uznesením   sp. zn.   5 Tos 22/2011 z 8. februára 2011 taktiež ako nedôvodnú zamietol.

Podľa   názoru   sťažovateľa   orgány   činné   v trestnom   konaní   a všeobecné   súdy konajúce v jeho trestnej veci porušili jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 8 ods. 3 listiny, čo odôvodnil takto:

„I. porušenie čl. 8 ods. 3 listiny... namietam nedodržanie lehoty zo strany Okresnej prokuratúry v Galante..., ktorá podala oneskorene návrh na vzatie do väzby obv. P. S. na Okresný súd Galanta, sudcovi pre prípravné konanie, ktorý rozhodol o vzatí obvineného do väzby.

Osobná sloboda mi bola obmedzená 24. 2. 2010 o 6.20 hod. Okresná prokuratúra podala návrh na vzatie do väzby, 1 Pv 180/2010 dňa 25. 2. 2010 o 19.00 hod. na okresný súd   v Galante,   čím   bol   jednoznačne   porušený   čl. 8   ods. 3   listiny...,   ktorý   hovorí,   že obvineného   alebo   podozrivého   z trestného   činu   možno   zadržať   iba   v prípadoch ustanovených v zákone. Zadržaná osoba musí byť ihneď oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 24 hodín prepustená na slobodu alebo odovzdaná súdu. Zároveň namietam nedodržanie lehoty zo strany okresného súdu..., ktorý rozhodoval o mojom vzatí, resp. nevzatí do väzby.

Okresnou   prokuratúrou   Galanta   som   bol   návrhom   na   vzatie   do   väzby č. 1 Pv 180/2010   zo   dňa   25. 02. 2010   o 19.00   hod.   odovzdaný   sudcovi   pre   prípravné konanie na Okresný súd v Galante. Avšak Okresný súd Galanta rozhodoval o mojom vzatí do väzby až 27. 02. 2010 o 11 hod., č. k. 1 Tp 11/2010, čím bol zo strany súdu porušený čl. 8 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, ktorý hovorí, že sudca musí zadržanú osobu do 24 hodín od prevzatia vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo ju prepustiť na slobodu... Taktiež   som   uvedené   skutočnosti   namietal   vo   svojej   sťažnosti   proti   rozhodnutiu o väzbe, o ktorej rozhodoval Krajský súd v Trnave dňa 08. 02. 2011 č. k. 5 Tos/22/2011, ktorý sa uvedenými skutočnosťami absolútne nezaoberal a moju sťažnosť ako nedôvodnú zamietol.

II. Porušenie čl. 17 ods. 2 Ústavy SR a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR... namietam postup a rozhodnutie Krajského súdu Trnava, ktorý dňa 08. 02. 2011 č. k. 5 Tos/822/2011 zamietol moju sťažnosť proti rozhodnutiu o väzbe, kde som namietal a poukázal na nezákonnosť jednotlivých   dôkazov   vykonaných   v prípravnom   konaní,   vyšetrovateľom   ORP   v Galante, ktorý bez mojej prítomnosti vykonal vyšetrovací pokus na rozpoznanie mojej osoby, dňa 15. 06. 2010 o 02.30 hod. a taktiež vyšetrovateľ ORPZ Galanta vykonal vyšetrovací pokus simulácie útoku na policajta (rekonštrukcia spáchania skutku) dňa 15. 6. 2010 o 03.25 hod. opäť bez mojej prítomnosti, čím mi bol jednoznačne porušený čl. 17 ods. 2 Ústavy a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR...

Z ustanovení § 157 (vyšetrovací pokus) ods. 3 Tr. por. vyplýva, že na vyšetrovacom pokuse   sa   zúčastní   podozrivý,   obvinený,   poškodený   a svedok.   Z   § 159   ods. 2   Tr. por. vyplýva, že pri rekonštrukcii sa primerane použijú ustanovenia o vyšetrovacom pokuse.“Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   nálezom „zrušil rozhodnutie Okresnej prokuratúry zo dňa 25. 2. 2010, č. 1 Pv 180/2010, rozhodnutie okres. súdu zo dňa 27. 02. 2010, č. k. 1 Tp 11/2010 a rozhodnutie Krajského súdu Trnava zo dňa 08. 02. 2011, č. k. 5 Tos 22/2011 a rozhodol novým rozhodnutím – uznesením, ktorým mi prizná   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   4   500   €   a taktiež   ma   svojim rozhodnutím prepustí z väzby na slobodu“. Ďalej žiada „uhradiť trovy právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu“. Zároveň sťažovateľ požiadal o ustanovenie advokáta na svoje zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl. 8   ods. 3   listiny   obvineného   alebo   podozrivého   z trestného   činu   možno zadržať   iba   v prípadoch   ustanovených   v zákone.   Zadržaná   osoba   musí   byť   ihneď oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 24 hodín prepustená na slobodu alebo odovzdaná súdu.   Sudca   musí   zadržanú osobu   do   24 hodín   od   prevzatia   vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo ju prepustiť na slobodu.

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   v sťažnosti   označených   základných práv návrhom okresnej prokuratúry na vzatie sťažovateľa do väzby sp. zn. 1 Pv 180/2010 z 25. februára 2010 uznesením okresného súdu z 27. februára 2010, na základe ktorého bol sťažovateľ vzatý do väzby, a napokon uznesením krajského súdu z 8. februára 2011, ktorým bola   zamietnutá   jeho   sťažnosť   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp. zn.   1 T 213/2010 z 26. januára 2011, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu.

Podľa   § 20   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Zo   sťažnosti sťažovateľa nesporne vyplýva, že jeho námietky sú spojené výlučne so zásahom do jeho osobnej   slobody   v súvislosti   s jeho   väzbou.   Svedčia   o tom   aj   ním   v sťažnosti   označené základné práva chránené ústavou a listinou, k porušeniu ktorých podľa jeho názoru malo dôjsť. Ústavný súd preto mohol posudzovať sťažnosť iba z tohto hľadiska a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv.

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 8   ods. 3   listiny návrhom okresnej prokuratúry na vzatie do väzby sp. zn. 1 Pv 180/2010 z 25. februára 2010 a uznesením okresného súdu sp. zn. 1 Tp 11/2010 z 27. februára 2010

Sťažovateľ   namieta,   že   návrhom   okresnej   prokuratúry   na   jeho   vzatie   do   väzby z 25. februára 2010, ako aj uznesením okresného súdu   z 27. februára 2010 o jeho vzatí do väzby bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 8 ods. 3 listiny, a to tým, že okresná prokuratúra podala návrh na jeho vzatie do väzby okresnému súdu oneskorene. Sťažovateľ tak usudzuje z toho, že jeho osobná sloboda bola obmedzená 24. februára 2010 o 6.20 h a návrh   na   jeho   vzatie   do   väzby   bol   okresnému   súdu   predložený   25.   februára   2010 o 19.00 h, ktorý rozhodol o jeho vzatí do väzby až 27. februára 2010 o 11.00 h.

Ako   to   vyplýva   z citovaného   čl. 127   ods. 1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak   o ochrane   týchto   základných   práv   a slobôd   nerozhodujú   všeobecné   súdy.   V danom prípade sťažovateľ mal možnosť uvedené skutočnosti namietať v sťažnosti podanej proti uzneseniu okresného súdu o vzatí do väzby z 27. februára 2010. Proti uzneseniu okresného súdu bola prípustná sťažnosť ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa podľa ústavy mal krajský súd v opravnom konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. K tomu treba dodať, že sťažovateľ využil riadny opravný prostriedok a krajský súd (ktorého postup však sťažovateľ v sťažnosti podanej   ústavnému   súdu   nenamietal)   o ňom   rozhodol   uznesením   sp. zn.   5 Tpo 15/2010 z 18. marca 2010. Predmetné uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 29. marca 2010.

Ústavný súd preto v súlade s princípom subsidiarity odmietol sťažnosť v tej časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 8 ods. 3 listiny návrhom okresnej prokuratúry na jeho vzatie do väzby z 25. februára 2010 a uznesením okresného súdu z 27. februára 2010 pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Navyše   je   sťažnosť   v tejto   časti   podaná   oneskorene.   Podľa   § 53   ods. 3   zákona o ústavnom   súde   sťažnosť   možno   podať   v   lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Zo   sťažnosti   je   zrejmé,   že   k podaniu   návrhu   okresnej   prokuratúry   na   vzatie sťažovateľa   do   väzby   došlo   25.   februára   2010.   Uznesenie   krajského   súdu   sp. zn. 5 Tpo 15/2010 z 18. marca 2010, ktorým bolo rozhodnuté o jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu o vzatí do väzby, mu bolo doručené 29. marca 2010. Od tohto dátumu mohol sťažovateľ, ak bol presvedčený o porušení svojich základných práv alebo slobôd, podať   do   dvoch   mesiacov   sťažnosť   ústavnému   súdu.   Pokiaľ   tak   sťažovateľ   neurobil (v lehote dvoch mesiacov), ústavný súd v takom prípade nemôže rozhodnúť inak, iba takúto sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako podanú oneskorene.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tos 22/2011 z 8. februára 2011

Podstatou sťažnosti vo vzťahu k tejto jej časti je nesúhlas sťažovateľa so závermi krajského   súdu   v   reakcii   na   argumentáciu   obsiahnutú   v jeho   sťažnosti   podanej   proti uzneseniu   okresného   súdu   sp. zn.   1 T 213/2010   z 26.   januára   2011,   v   ktorej   poukázal na nezákonnosť jednotlivých dôkazov vykonaných v prípravnom konaní, keď krajský súd v napadnutom uznesení k tejto jeho námietke uviedol, že „v súčasnom štádiu konania mu neprislúcha   podrobne   hodnotiť   jednotlivé   dôkazy   vykonané   v prípravnom   konaní   a ich zákonnosť,   pretože   toto   je   úlohou   súdu   I.   stupňa   v rámci   dokazovania   vykonanom na hlavných   pojednávaniach“. Takéto   vysporiadanie   sa   krajského   súdu   s jeho argumentáciou považuje sťažovateľ za porušenie svojich v sťažnosti označených práv.

V nadväznosti na to je predovšetkým potrebné zdôrazniť, že v konaní pred krajským súdom bolo rozhodované o sťažnosti sťažovateľa proti prvostupňovému uzneseniu, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu.

Preskúmaním   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   vo   vzťahu   k sťažovateľovej námietke   ústavný   súd   zistil,   že   krajský   súd   sa s námietkou   sťažovateľa   o nezákonnosti vykonania   dôkazov   uplatnenou   v jeho   sťažnosti   vysporiadal   ústavne   akceptovateľným spôsobom.   Krajskému   súdu   totiž   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti   sťažovateľa   proti zamietajúcemu prvostupňovému uzneseniu o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu neprislúchalo posudzovať námietky založené na takých dôvodoch, ako boli formulované sťažovateľom, pretože tieto neboli relevantné pre rozhodnutie o väzbe. Tieto námietky bude môcť posudzovať príslušný súd až pri meritórnom rozhodovaní v trestnej veci sťažovateľa. Nezákonnosť   vykonania   dôkazov   bude mať   sťažovateľ   možnosť   namietať   v   priebehu trestného konania uplatnením práva na obhajobu až do jeho právoplatného skončenia, teda vrátane   využitia   riadnych   opravných   prostriedkov   a v prípade   závažných   procesných pochybení zásadného charakteru aj po jeho právoplatnom skončení využitím mimoriadneho opravného prostriedku.

Vo svojej judikatúre ústavný súd zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov,   a   že   jeho   úloha   sa obmedzuje iba na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, pričom nesmie ísť o takú interpretáciu a aplikáciu právnych noriem, ktorá by bola arbitrárna alebo zjavne neopodstatnená (I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 228/05).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd v tomto prípade nezistil existenciu príčinnej súvislosti   medzi   sťažnostnými   námietkami   sťažovateľa   a tvrdeným   zásahom   do   jeho označených základných práv napadnutým uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tos 22/2011 z 8. februára 2011, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Navyše ústavný   súd   poukazuje na to,   že   prostredníctvom   čl. 48 ods. 2   ústavy   sa garantuje okrem iného aj právo na to, aby sa účastník konania mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným   dôkazom   (z   obsahu   sťažnosti   možno   vyvodiť,   že   sťažovateľ   namieta porušenie práve tohto atribútu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy).

V tejto súvislosti   ústavný súd   poukazuje na svoju   doterajšiu   judikatúru, z ktorej vyplýva, že na rozhodovanie súdu o väzbe sa vzťahujú ustanovenia čl. 17 ústavy (príp. ustanovenia čl. 5 dohovoru), ktoré zahŕňajú tak hmotné, ako aj procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe sú aplikovateľné len tieto špeciálne ustanovenia o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy o práve na súdnu ochranu (napr. III. ÚS 135/04, III. ÚS 277/07), príp. ustanovenia tvoriace obsah základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ktoré sú zásadne aplikovateľné len v konaní vo veci samej, t. j. v trestnom konaní v rámci konania a rozhodovania o vine a treste.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti konštatoval,   že   sťažovateľ   v   súvislosti   s   uznesením   krajského   súdu   namietal   porušenie takého svojho základného práva, ktoré na konanie a rozhodovanie o väzbe a jej ďalšom trvaní nie je aplikovateľné, a preto k jeho porušeniu nemohlo dôjsť vzhľadom na nedostatok príčinnej   súvislosti   medzi   v sťažnosti   označeným   základným   právom   a   namietaným rozhodnutím.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   sťažnosť   je   vo   vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (analogicky napr. III. ÚS 68/08, III. ÚS 383/09).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu stratilo už opodstatnenie, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa uplatnených v jeho sťažnosti (napr.   žiadosť   o ustanovenie   advokáta   na   jeho   zastupovanie   v konaní   pred   ústavným súdom).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2011