znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 150/09-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. apríla 2009 predbežne prerokoval   sťažnosť   R.,   T.,   zastúpenej JUDr.   J. Č.,   B., vo veci   namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa   čl.   6   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a podľa   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom   Krajského   súdu   v Nitre   č.   k.   25   Co/70/2008-314   z 12.   novembra   2008 a rozsudkom Okresného súdu Topoľčany č. k. 6 C/96/2007-232 z 28. apríla 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. apríla 2009 doručená sťažnosť R., T. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej JUDr. J. Č., B., vo veci namietaného   porušenia   jej   základných   práv   podľa   čl.   20   a čl.   46   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práv   podľa   čl.   6   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom   Krajského   súdu   v Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   25   Co/70/2008-314 z 12. novembra 2008 a rozsudkom Okresného súdu Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) č. k. 6 C/96/2007-232 z 28. apríla 2008.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:«Sťažovateľ dňa 28. 4. 2006 vyzval podľa zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva   k   nehnuteľným   veciam   cirkvám   a   náboženským   spoločnostiam   a   prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej ako „zákon č. 161/2005 Z. z.“) povinnú osobu   na   navrátenie   vlastníctva   k   nehnuteľnostiam,   pôvodne   zapísaných   a   vedených vo všetkých pozemkovoknižných vložkách, v ktorých je uvedený ako pôvodný vlastník orgán, zložka alebo inštitúcia Rímskokatolíckej cirkvi vo všetkých katastrálnych územiach na území Slovenskej republiky.

Nakoľko   povinná   osoba   v   zákonnej   lehote   60   dní   od   doručenia   písomnej   výzvy neuzavrela so sťažovateľom dohodu o vydaní nehnuteľností, neposkytla sťažovateľovi pri uplatňovaní   práva podľa   tohto   zákona   spoluprácu a   pomoc   ani na   výzvu   nereagovala, sťažovateľ bol nútený podať žalobu v záujme ochrany vlastných práv, keďže po uplynutí prekluzívnej lehoty, by sa nemohol úspešne domáhať svojich práv na súde. Práve z tohto dôvodu   podal   žalobca   žalobu   o   navrátenie   nehnuteľností.   Predmetom   žaloby   boli nehnuteľnosti pôvodne vedené v pozemkovoknižnej vložke č. 918 pre katastrálne územie P., dnes zapísané na liste vlastníctva č. 1476 v katastrálnom území P., vedenom Katastrálnym úradom v N., Správou katastra T., v obci P., v registri E na mape určeného operátu ako parcela č. 2293/2, druh pozemku orná pôda o výmere 53 259 m2 a parcela č. 2293/4, druh pozemku orná pôda o výmere 118 877 m2....

Okresný   súd Topoľčany rozsudkom   č.   k.: 6 C/96/2007-232   zo dňa 28.   04.   2008 zamietol   žalobu   sťažovateľa,   ktorou   sa   voči   Slovenskému   pozemkovému   fondu   ako žalovanému domáhal vydania a navrátenia vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam. Svoje   rozhodnutie   právne   odôvodnil   tým,   že   napriek   vykonanému   dokazovaniu, nemohol   žalobe   vyhovieť   a   to   pre   nedostatok   kvalifikovanej   výzvy   na   uplatnenie reštitučného nároku v prekluzívnej lehote do 30. 4. 2006. Podľa názoru Okresného súdu v Topoľčanoch reštitučná výzva, ako jednostranný právny úkon, nespĺňala náležitostí podľa § 34 a 37 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení jeho neskorších predpisov.

Sťažovateľ   sa   nestotožnil   s   rozhodnutím   prvostupňového   súdu,   preto   v   zákonnej lehote podal proti rozhodnutiu o zamietnutí žaloby odvolanie.

Krajský súd v Nitre Rozsudkom č. k.: 25 Co/7072008-314 napadnutý rozsudok súdu prvého   stupňa   ako vecne správny potvrdil,   Vo   svojom rozhodnutí poukázal,   že napriek samotnému charakteru reštitučného zákona, ktorý zakladá výnimočnosť takéhoto konania, žalobca/sťažovateľ   si   v   zákonnej   lehote   neuplatnil   právo   na   navrátenie   vlastníctva k nehnuteľným   veciam   spôsobom,   ktorý   by   vyvolával   účinky   riadneho   uplatnenia   si práva....

Okresný súd Topoľčany aj Krajský súd v Nitre vo svojich rozhodnutiach konštatovali, že   sťažovateľ   v   konaní   preukázal   svoj   reštitučný   nárok   na   vydanie   žalovaných nehnuteľností,   avšak podľa   názoru   tak   okresného ako   aj krajského   súdu nebolo možné žalobe   vyhovieť   len   pre   nedostatok   riadnej   kvalifikovanej   výzvy   v   zmysle   §   5   zákon č. 161/2005 Z. z.

Rešitučný zákon v § 5 ods. 1 druhá veta výslovne hovorí, že neuplatnením práva v lehote právo zaniká. Podľa výkladu okresného a krajského súdu však nárok oprávnenej osoby zaniká nielen neuplatnením práva v lehote, ale aj nepreukázaním práva v lehote. Takýto   extenzívny   výklad   právnej   normy   je   však   v   neprospech   oprávnených   osôb a v absolútnom rozpore s účelom a cieľom reštitučného zákona.

Náležitosti výzvy k vydaniu nehnuteľných vecí vymedzuje zákon č. 161/2005 Z. z. len po formálnoprávnej stránke (písomná forma) a nie po stránke obsahovej. Podľa § 34 Obč. zák. právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že požiadavka písomnej výzvy podľa § 5 ods. 1 reštitučného zákona nie je obsahom   práva   na   vydanie   nehnuteľných   vecí,   ale   len   podmienkou   vzniku   nároku   na vydanie vecí, ktorou sa tento nárok zakladá....

Sťažovateľ   vyzval   povinnú   osobu,   pričom   z   obsahu   výzvy   jednoznačne   vyplýva sťažovateľov jasný a zrozumiteľný prejav vôle, smerujúci k tomu, aby mu povinná osoba vydala nehnuteľnosti v zmysle zákona č. 161/2005 Z. z. Takáto výzva spĺňa všetky náležitosti právneho úkonu podľa § 34 a § 37 Občianskeho zákonníka. Povinnosťou sťažovateľa bolo len osvedčiť oprávnenosť svojho nároku, a keď by povinná osoba nebola s obsahom výzvy uzrozumená,   mala   sťažovateľa   vyzvať   na   doplnenie   dokladov,   ako   je   to   bežné   pri reštitúciách fyzických osôb pred pozemkovými úradmi.

Rešpektujúc účel zákona č. 161/2005 Z. z. nie je možné pri jeho aplikácii vykladať ho takým   spôsobom,   že   priznanie   nároku   sa   viaže   na   splnenie   podmienok,   ktoré   by   boli neprimerané   možnostiam   oprávnených   osôb,   resp.   ktorých   splnenie   by   bolo   zo   strany dotknutých osôb objektívne nemožné. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že   v   minulosti   viedol   svoj   vlastný   archív,   ktorý   mu   však   bol   v   období   komunizmu skonfiškovaný,   a   preto   každú   pozemkovoknižnú   vložku   si   musel   vyžiadať   písomnou objednávkou od príslušnej správy katastra a rovnako, každý archívny dokument si musel osobne vyhľadať v štátnom archíve. Takéto vyhľadávanie je časovo náročné a zdĺhavé a nie vždy úspešné (na Slovensku je viac ako 3.000 katastrálnych území), vzhľadom na to, že mnohé pozemkovoknižné vložky a archívne dokumenty boli zničené alebo sa v archívoch nezachovali. Je tiež potrebné poukázať na to, že už samotný reštitučný zákon predpokladal, že   podávanie   výziev   bude   problematické   a   v   mnohých   prípadoch   pre   oprávnené   osoby sťažené, preto v § 8 ods. 3 zakotvil povinnosť povinných osôb spolupracovať a poskytnúť pomoc   oprávneným   osobám   pri   uplatňovaní   ich   práva   na   navrátenie   nehnuteľností. Povinná osoba si však svoju povinnosť nesplnila a na výzvu vôbec nereagovala.

Súdy   neprihliadajúc   na   tieto   skutočnosti   rozhodovali   na   základe   reštriktívneho výkladu zákona č. 161/2005 Z. z., nerešpektujúc jeho podstatu a zmysel, pričom takýmto spôsobom interpretácie a aplikácie zákonného predpisu zásadne popreli účel a význam reštitučného   zákona.   K   danej   veci   pristupovali   príliš   formalistický,   čím   ochranu   práv zakotvených Ústave SR ako aj v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd urobili iluzúrnou a nerealizovateľnou. S ohľadom na okolnosti daného prípadu, povinnosť, aby   sťažovateľ   už   vo   výzve   presne   špecifikoval   nehnuteľnosti,   kladie   na   sťažovateľa neprimerané bremeno v rozpore s čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd.   (porovnaj:   Kopecký   v.   Slovensko,   rozsudok zo 7. januára 2003, ods. 33., sťažnosť č. 44912/98)...

Reálne   uplatnenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   teda   predpokladá,   že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana v zákonom predpokladanej kvalite dostane bez toho, aby sa mu ukladali - v spojitosti s jej uplatnením - povinnosti, ktoré od účastníka nevyžaduje zákon - t. j. zákon č. 161/2005 Z. z. nepredpisuje žiadne náležitosti reštitučnej výzvy,   napriek   tomu   okresný   aj   krajský   súd   sťažovateľa   za   náležitosti   reštitučnej   výzvy sankcionovali (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 1/02).

Z uvedeného vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany sťažovateľa by došlo až vtedy,   ak   by   sa   na zistený   stav veci   použila ústavne   súladne   interpretovaná,   platná a účinná právna norma, ktorú však okresný aj krajský súd vykladali protiústavne.... Sťažovateľ   touto   sťažnosťou   poukazuje   hlavne   na   zásadný   problém   v   tom,   že rozhodnutia   súdov   vychádzajú   z   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci,   keďže uprednostňujú reštriktívny výklad zákona pred inštitútom „spravodlivosti“. To znamená, že podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé prejednanie veci súdmi tým, že výsledok konania nezodpovedá jeho skutkovej a právnej predstave a účelu sledovanému prijatím zákona č. 161/2005 Z. z..

Výklad súdov k zákonu č. 161/2005 Z. z. ohľadom reštitučnej výzvy oprávnenej osoby v neprospech sťažovateľa je tak v rozpore s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článkom 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Postup   súdov   v   rozpore   s   platným   a   účinným   zákonom   možno   hodnotiť   ako porušovanie základných práv a slobôd sťažovateľa.

...   Porušenie   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   súvisí   s   jeho diskriminovaním voči povinným osobám pri súdnom uplatňovaní si svojich práv a rovnako aj s jeho diskriminovaním voči fyzickým osobám.

Podľa vyššie uvedeného okresný aj krajský súd porušil zásadu rovnosti účastníkov konania, keďže žalobcu sankcionovali zamietnutím žaloby za nedodržanie požadovaných náležitostí výzvy (aj keď podľa zákona č. 161/2005 Z. z. výzva vôbec špecifikovaná nie je) a žalovanému   priznali   úspech   v   konaní   napriek   tomu,   že   podľa   §   8   ods.   3   zákona č. 161/2005   Z.   z.   mal   poskytnúť   žalobcovi   pri   uplatňovaní   práva   podľa   tohto   zákona spoluprácu a pomoc, ktorú však vôbec neposkytol....

Žiadne ustanovenie zákona nemožno vykladať a uplatňovať v konaní pred súdom tak, aby niektorý z účastníkov bol zvýhodnený na úkor druhého účastníka pri uplatňovaní práv alebo   mal   priaznivejšie   postavenie   pri   prejednávaní   a   rozhodovaní   vecí.   Jednou z požiadaviek   kladených   na   konania   pred   súdmi   preto   je,   aby   sa   v   ich   rámci   a   ich prostredníctvom zabezpečoval reálny výkon, resp. ochrana niektorého zo základných práv alebo slobôd občanov. Žiadne ustanovenie zákona nemožno vykladať a uplatňovať v konaní pred súdom tak, aby niektorý z účastníkov mal priaznivejšie postavenie pri prejednávaní a rozhodovaní vecí.

Dôvodom   prijatia   zákona   č.   161/2005   Z.   z.   bolo   poskytnúť   rovnakú   ochranu vlastníctva fyzickým osobám a vlastníctva cirkvám a náboženským spoločnostiam. Zákon č. 161/2005 Z. z. vychádza z Článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a z Článku 20   Ústavy   SR,   ktoré   garantujú   rovnaký   zákonný   obsah   a   ochranu   vlastníckych   práv všetkých vlastníkov. V prospech fyzických osôb bol totiž ešte v roku 2003 prijatý zákon č. 503/2003 Z. z., ktorý zakladal reštitučné nároky fyzických osôb na vydanie nehnuteľností (pozemkov) vo vlastníctve štátu....

Subjektom reštitučných právnych noriem boli rôzne kategórie osôb, či už právnické alebo fyzické. Účelom reštitučných noriem bolo skúmať reštitučný titul, t. j. dôvod, ktorý oprávňoval   dotknuté   osoby   na   odškodnenie,   pričom   tento   právny   nárok   im   vznikol   bez ďalšieho priamo zo zákona.   Reštitučné zákony bolí teda vždy prijaté s cieľom vykonať nápravu a vytvoriť predpoklady pre odškodnenie dotknutých osôb....

V súlade so zákonným právom,   ktoré dal sťažovateľovi zákon č. 161/2005 Z. z., vzhľadom na porušenie základného práva sťažovateľa na vlastníctvo upravené v čl. 20 Ústavy SR, porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a zároveň aj porušenia Článku 1 Protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru o ľudských právach a článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, navrhujeme ústavnému súdu, aby vyniesol nález:

Ústavný súd Slovenskej republiky určuje, že rozhodnutím Okresného súdu Topoľčany Rozsudok č. k.: 6 C/96/2007-232 zo dňa 28. 04. 2008 a rozhodnutím Krajského súdu v Nitre Rozsudok č. k.: 25 Co/70/2008-314 zo dňa 28. 04. 2008 boli porušené základné ľudské práva sťažovateľa podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej Republiky, podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej Republiky a podľa Článku 1 Protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru o ľudských právach a článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ústavný súd Slovenskej republiky Rozsudok Okresného súdu Topoľčany č. k.: 6 C/96/2007-232 zo dňa 28. 04. 2008 a Rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k.: 25 Co/70/2008-314 zo dňa 28. 04. 2008 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Topoľčany na nové konanie.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma   pritom   tak   všeobecné,   ako   aj   osobitné   náležitosti   návrhu   (sťažnosti)   podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, ako to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Predmetom   sťažnosti   je tvrdenie sťažovateľky   o porušení   označených   základných práv zaručených ústavou rozsudkom krajského súdu sp. zn. 25 Co/70/2008 z 12. novembra 2008 a rozsudkom okresného súdu č. k. 6 C/96/2007-232 z 28. apríla 2008.

Podľa   § 20   ods.   3 zákona o ústavnom   súde   ústavný   súd   je viazaný návrhom   na začatie konania okrem prípadov uvedených v tomto zákone.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 ústavy   a práv   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a čl.   1   dodatkového   protokolu   rozsudkom krajského   súdu   a rozsudkom   okresného   súdu   argumentujúc   účelom   reštitučného   zákona č. 161/2005   Z.   z.   o navrátení   vlastníctva   k nehnuteľným   veciam   cirkví   a náboženským spoločnostiam   a prechode   vlastníctva   k niektorým   nehnuteľnostiam   (ďalej   len   „zákon č. 161/2005 Z. z.“).

V súvislosti   s namietaním   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a práva   na spravodlivé súdne konanie sťažovateľka argumentuje možnosťou ich reálneho uplatnenia v zákonom predpokladanej kvalite a v súlade s ich legitímnym cieľom. V danom prípade podľa   sťažovateľky   to   tak   nebolo,   pretože   okresný   súd   aj   krajský   súd   porušili   zásadu rovnosti účastníkov konania, keď sťažovateľku „sankcionovali“ zamietnutím jej žaloby pre nedodržanie požadovaných náležitostí výzvy, hoci podľa   zákona č.   161/2005 Z.   z. táto výzva, čo sa týka jej náležitostí špecifikovaná nie je.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa   čl.   20   ods.   2   ústavy   zákon   ustanoví,   ktorý   ďalší   majetok,   okrem   majetku uvedeného   v čl.   4   ústavy,   nevyhnutný   na   zabezpečovanie   potrieb   spoločnosti   rozvoja národného hospodárstva a verejného záujmu môže byť iba vo vlastníctve štátu, obce alebo určených   právnických   osôb.   Zákon   tiež   môže   ustanoviť,   že   určité   veci   môžu   byť   iba vo vlastníctve občanov alebo právnických osôb so sídlom v Slovenskej republike.

Podľa čl. 20 ods. 3 ústavy vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonov. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je   možné   iba   v nevyhnutnej   miere   a vo   verejnom   záujme,   a to   na   základe   zákona   a za primeranú náhradu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na spravodlivé súdne konanie.

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného   záujmu   a za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Podľa   §   5   ods.   1   zákona   č.   161/2005   Z.   z.   právo   na   navrátenie   vlastníctva k nehnuteľným veciam môže uplatniť oprávnená osoba písomnou výzvou voči povinnej osobe do 30. apríla 2006, ak v tejto lehote preukáže skutočnosti podľa § 3 tohto zákona. Neuplatnením práva v tejto lehote právo zaniká.

1. K namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľky   rozsudkom okresného súdu č. k. 6 C/96/2007-232 z 28. apríla 2008

Pri   prerokovaní   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľka   namietala   porušenie   svojich označených   práv   rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   6   C/96-2007-232   z 28.   apríla   2008, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje   hranice   právomoci   ústavného   súdu   a všeobecných   súdov   rozhodujúcich v občianskoprávnych   a trestnoprávnych   veciach,   a to   tým   spôsobom,   že   sťažovateľ   má právo domáhať sa ochrany základného práva na ústavnom súde iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Ústavný súd vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, nemá právomoc preskúmavať postup a rozhodnutie okresného súdu, pretože jeho   rozhodnutie   preskúmal   krajský   súd   v dôsledku   odvolania   sťažovateľky.   Z   tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti (teda vo vzťahu k rozsudku okresného súdu č. k. 6 C/96/2007-232 z 28. apríla 2008) odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky rozsudkom krajského súdu č. k. 25 Co/70/2008-314 z 12. novembra 2008

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného   súdu totiž nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, teda boli v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami   alebo   z   nich   v žiadnej   možnej   interpretácii   nevyplývali,   prípadne   ak   by   boli skutkové zistenia v extrémnom nesúlade s vykonanými dôkazmi, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05).

O arbitrárnosti   (svojvôli)   pri   výklade   a aplikácii   zákonného   predpisu   všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (napr.   I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

2.1 Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti s jej diskriminovaním voči povinným osobám pri súdnom   uplatnení si   svojich   práv.   Konkrétne   tým,   že   krajský   súd   porušil   v jej   prípade zásadu rovnosti účastníkov konania tým, že potvrdil zamietnutie žaloby sťažovateľky za nedodržanie požadovaných náležitostí výzvy, aj keď podľa zákona č. 161/2005 Z. z. výzva vôbec v zákone špecifikovaná nie je. Naopak, žalovaný mal úspech v konaní napriek tomu, že podľa § 8 ods. 3 zákona č. 161/2005 Z. z. mal poskytnúť sťažovateľke pri uplatňovaní jej práva podľa tohto zákona spoluprácu a pomoc, ktorú však vôbec neposkytol.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia k tejto skutočnosti uviedol:

«Je nesporné, že predmetný zákon, ako aj všetky ostatné reštitučné zákony, sú voči všeobecnej úprave obsiahnutej v Občianskom zákonníku predpismi špeciálnymi. Príslušné ustanovenia lex generalis sa použijú subsidiárne, pokiaľ v týchto osobitných predpisoch nie je obsiahnutá vlastná špeciálna právna úprava.

Keďže v zák. č. 161/2005 Z. z. zákonodarca vymedzil časovo, vecne a personálne okruh vzťahov, na ktoré sa reštitučné oprávnenie vzťahuje, je zrejmé, že mal vôľu zasiahnuť do   existujúcich   majetkových   pomerov   len   v   obmedzenej   miere   a   len   u   tých   vzťahov, u ktorých nápravu považoval za žiaducu a možnú, Tým, že realizoval túto svoju právomoc, stanovil zákonodarca súčasne i rámec rozhodovania o týchto nárokoch, keďže platí, že o rozsahu a podmienkach reštitúcie môžu súdy rozhodovať len v rámci prejavu vôle štátu k reštitúcii, teda v medziach reštitučných zákonov. Tým je daná špeciálna povaha tohto zákona, z ktorej vyplýva, že pre subjekty, na ktoré sa zákon vzťahuje, platí vo vymedzenom rozsahu   osobitný   režim,   ktorý   sa   premietol   v   stanovení   základných   predpokladov   pre navrátenie   vlastníctva   v   zmysle   citovaného   zákona.   Týmto   základným   predpokladom   je písomná   výzva   oprávnenej   osoby   povinnej   osobe   a   preukázanie   jedného   z   dôvodov navrátenia vlastníctva uvedeného v § 3 zákona. Aby nezaniklo právo oprávnenej osoby na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam, musela svoj nárok u povinnej osoby uplatniť najneskôr v lehote do 30. 4. 2006.

Ustanovenie § 5 zákona č. 161/2005 Z. z. bližšie nevymedzuje obsah pojmu „výzva“. Za písomnú výzvu však treba považovať jednostranný právny úkon, ktorý spĺňa náležitosti predpísané právnym poriadkom pre platný právny úkon, a to najmä náležitosti uvedené v ust.   §   34   a   nasl.   Občianskeho   zákonníka   a   ktorým   oprávnená   osoba   vyzýva   povinnú osobu, aby jej navrátila vlastníctvo k nehnuteľným veciam, ktoré prešli do vlastníctva štátu alebo obce z dôvodu uvedeného v ust. § 3 tohto zákona.

Pri viazanosti odvolacieho súdu dôvodmi odvolania v danej veci treba predovšetkým zodpovedať   otázku,   či   výzvou   zo   dňa   25.   4.   2006   došlo   k   riadnemu   uplatneniu   práva žalobcom   v   zmysle   zák.   č.   161/2005   Z.   z.   Aj   s   prihliadnutím   na   existujúcu   judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nemožno výzve   žalobcu   priznať   účinky   kvalifikovanej   výzvy,   spĺňajúcej   zákonné   náležitosti.   Je potrebné   si   totiž   uvedomiť,   že   nárok   na   navrátenie   vlastníckeho   práva   bol   uvedeným zákonom priznaný oprávneným osobám, a nie vlastníkom. Až do uzavretia dohody o vydaní nehnuteľnej   veci,   resp.   vydania   rozhodnutia   o   navrátení   vlastníckeho   práva k nehnuteľnostiam, je ich vlastníkom doterajší vlastník, ktorému prislúchajú všetky práva vlastníka. Pôvodný vlastník, ktorého nehnuteľnosti prešli na štát alebo na inú právnickú osobou   v   rozhodnom   období,   je   len   oprávnenou   osobou,   ktorej   prislúcha   právo   na uplatnenie nároku. Oprávnené osoby takto v každom reštitučnom konaní nie sú v pozícii vlastníkov ale len žiadateľov domáhajúcich sa vydania ich bývalého vlastníctva. Prináleží im preto právo dispozície so svojou „žiadosťou“, t. j. v akom rozsahu a ku ktorým veciam si vlastníctvo uplatnia.

V nadväznosti na túto skutočnosť, ako i ust. § 37 Občianskeho zákonníka zakotvujúce pre   platnosť   právneho   úkonu   podmienku   jeho   určitosti,   nemožno   preto   ani   pri   výzve oprávnenej osoby o navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam ustúpiť od požiadavky minimálnej   konkretizácie   nehnuteľností,   ku   ktorým   si   oprávnená   osoba   uplatňuje   svoj reštitučný nárok a uvedenia dôvodu, o ktorý ho opiera. Za použitia širšieho výkladu zákona na   splnenie   požiadavky   určitosti   výzvy,   okrem   presnej   špecifikácie   nehnuteľností   by postačoval i samotný odkaz na katastrálne územie a pozemnoknižnú vložku, príp. i bez takéhoto   označenia   len   pripojenie   listín.   Rovnako   tak   ku   výzve   neskôr   predložená špecifikácia nehnuteľnosti a predloženie listinných dokladov (najneskôr do 30. 4. 2006), by nedostatok určitosti zhojili, keďže z obsahu výzvy posudzovanom v kontexte s ostatnými listinami by bol zrejmý rozsah uplatňovaného reštitučného nároku. Za takúto však nemožno považovať   výzvu   žalobcu,   ktorou   vyzval   odporcu   na   navrátenie   vlastníctva k nehnuteľnostiam (okrem tých,   na vrátenie   ktorých   ho   už vyzval),   pôvodne zapísaných a vedených   vo   všetkých   pozemnoknižných   vložkách,   v   ktorých   je   uvedený   ako   pôvodný vlastník, orgán, zložka alebo inštitúcia rímskokatolíckej cirkvi vo všetkých katastrálnych územiach na území Slovenskej republiky. Naviac za situácie, že pri akceptácii argumentácie žalobcu, že zákonodarca za kvalifikovanú výzvu považuje i takto všeobecne koncipovanú výzvu, by zákonodarca bremeno preukazovania splnenia predpokladov u oprávnenej osoby presunul práve na osobu povinnú, čo by v zásade bolo popretím i dispozitívneho práva oprávnenej   osoby   na   uplatnenie   si   svojich   nárokov.   Vychádzajúc   však   z   dikcie   zákona č. 161/2005 Z.   z. je dôvodný záver,   že preukazná povinnosť na splnenie podmienok na navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam zaťažuje práve oprávnenú osobu.

Posudzujúc výzvu žalobcu v zmysle vyššie uvedených záverov, odvolací súd v zhode s právnym názorom súdu prvého stupňa dospel k záveru, že tento právny úkon žalobcu nebol určitý a nekonkretizoval ani dôvod navrátenia vlastníctva, keď poukaz na ust. § 3 ods. 1   cit.   zák.   v   tomto   smere,   pri   existencii   viacerých   skutkových   podstát,   nie   je postačujúci.   Preto   nespĺňal   zákonom   požadované   náležitosti   výzvy.   Keďže   žalobca   si   v zákonnej lehote neuplatnil právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam právne aprobovaným spôsobom, vyvolávajúcim účinky uplatnenia si práva, jeho právo v zmysle § 5 ods. 1 zák. č. 161/2005 Z. z. zaniklo. Pokiaľ súd prvého stupňa jeho nárok ako nedôvodný zamietol, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 OSP potvrdil a to v celom jeho rozsahu. Odvolací súd si totiž osvojil i záver súdu prvého stupňa o tom, že pri rozhodovaní o náhrade trov konania je v danom prípade dôvod pre   aplikáciu   ust. § 150   OSP.   Dôvody   hodné   osobitného   zreteľa,   majúce   za   následok nepriznanie náhrady trov konania žalovanému, i napriek jeho plnému úspechu v konaní, spočívajú v okolnostiach danej veci. Už samotný charakter reštitučných zákonov zakladá výnimočnosť   týchto   konaní,   keďže   nimi   demokratická   spoločnosť   len   naprávala   krivdy spáchané   minulým   režimom   na   pôvodných   vlastníkoch.   V   tomto   smere   je   preto   bez významu, koľko súdnych sporov ich aplikácia vyvolala. Podstatným je v tomto konaní, že si žalobca   uplatnil   ako   oprávnená   osoba   zákonné   právo   na   navrátenie   vlastníctva prezumpované mu zák. č. 161/2005 Z. z.»

Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu nevychádza,   čo   sa   týka   ustanovenia   náležitosti   výzvy   na   vydanie   nehnuteľných   vecí, z extenzívneho výkladu zákona č. 161/2005 Z. z., ale ústavne akceptovateľným spôsobom vysvetľuje,   aké   náležitosti   vzhľadom   na   predmet   sporu   a právne   dôsledky   rozhodnutia takáto výzva musí obsahovať. Ústavný súd nepovažuje preto rozhodnutie krajského súdu za svojvoľné a arbitrárne.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd po predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods.   1 ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou (IV. ÚS   334/08)   odmietol   podľa   §   25   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

2.2   Vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   základných   práv   podľa   čl.   20   ústavy a podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   stabilizovanou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 326/07) poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv   hmotného   charakteru,   ku   ktorým   patria   aj   označené   práva,   ak   toto   porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základných práv podľa čl. 20 ústavy a práv podľa čl. 1 dodatkového protokolu by bolo možné uvažovať v zásade   len   vtedy,   ak   by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo   k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Preto aj túto časť sťažnosti ústavný súd odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

V nadväznosti na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu rozhodovať o ďalších požiadavkách sťažovateľky.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. apríla 2009