znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 150/08-11

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. mája 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Mgr.   H.   M.,   B.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 17 C 93/2005-239 z 26. júna 2007, ako aj jeho uzneseniami č. k. 17 C 93/2005-277 zo 4. septembra 2007 a č. k. 17 C 93/2005-301 z 25. októbra 2007, uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16 Co 306/2007, sp. zn. 307/2007 a sp. zn. 16 Co 308/2007 z 29. novembra   2007   a rozhodnutím   Centra   právnej   pomoci   Bratislava,   Kancelárie   Banská Bystrica sp. zn. 3 N 949/97 z 1. augusta 2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. H. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. apríla 2008 doručená   sťažnosť   Mgr.   H. M.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   v   ktorej   ako odporkyňu označila V. K., B. (ďalej len „žalovaná“), a ako účastníkov konania Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“), Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) a Centrum   právnej   pomoci,   Kancelária   Banská   Bystrica   (ďalej   len   „centrum“),   pričom sťažnosť smeruje „proti rozsudku Okresného súdu v Banskej Bystrici: č. k. 17 C 93/2005- 239, zo dňa 26. 6. 2007, a uzneseniam Krajského súdu v Banskej Bystrici: č. k. 16 Co 307/2007 zo dňa 29. 11. 2007 - č. k. 17 C 93/2005-277, zo dňa 4. 9. 2007., č. k. 16 Co 308/2007 zo dňa 29. 11. 2007 - č. k. 17 C 93/2005-301, zo dňa 25. 10. 2007., č. k. 16 Co 306/2007 zo dňa 29. 11. 2007- č. k. 17 C 93/2005-239 z 26. 6. 2007. Rozhodnutiu Centra právnej pomoci Banská Bystrica zo dňa 1. 8. 2007 - Sp. zn. 3 N 949/07, ktoré toto spôsobilo - nesprávne vyznačenie lehoty“.

Sťažovateľka namieta porušenie svojho práva „na súdnu a inú právnu ochranu - Čl. 46   Ústavy   SR   a Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v   znení protokolu č. 11“.

Podľa   sťažovateľky „Konanie   pred   Okresným   súdom   v Banskej   Bystrici   bolo   od začiatku zmanipulované č. k. 17 C 93/2005.

Moje   žiadosti   o pridelenie   právneho zástupcu od   súdu a oslobodenie od   súdnych poplatkov boli zamietnuté. Musela som si zapožičať, na právnu radu... a v súčasnosti súd žiada úhradu 2300,- Sk za súdny poplatok pod hrozbou exekúcie. Môj príjem je 3230,- Sk sociálna dávka. Od 1992 nežijem ale živorím, žijem na dlh“.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza, že konanie vedené pod „č. k. 17 C 93/05 pozostávalo z 2 častí náhrada škody na zdraví - spôsobené napadnutím V. K. po krivom obvinení v pojednávacej miestnosti Okresného úradu OVVS Banská Bystrica dňa 20. 6. 2002 pri vypočúvaní...

Druhá časť konania pozostávala z ochrany osobnosti. I keď som predložila dosť dôkazov. Obidve časti boli zamietnuté a ja poškodená mám ešte väčšiu škodu.

Centrum právnej pomoci mi dalo rozhodnutie, kde mi určilo na právne zastúpenie JUDr. Ing. B. P., advokáta, Advokátska kancelária, B., ktorý poveril Mgr. H. Š., obidve strany spôsobili, že určili posledný deň na podanie odvolania 8. 8. 20907, odvolanie bolo podané po lehote., nie však mojím zavinením. Oni sa z toho vykrútili, a ja som zostala s dlžobou   na   krku,   a nespravodlivým,   výrokom   súdu,   preto   podávam   sťažnosť   ešte v zákonnej lehote na Ústavný súd SR“.

Sťažovateľka   žiada   ústavný   súd „o preskúmanie   porušenia   mojich   práv   a najmä nároku na spravodlivé súdne konanie, ktoré nemôže byť spravodlivé, tak ako sa uskutočnilo, včetne úradu“, a tiež o ustanovenie právneho zástupcu na konanie pred ústavným súdom.

Vzhľadom na nedostatočne zrozumiteľný obsah sťažnosti, ako aj potrebu posúdiť opodstatnenosť sťažnosti sťažovateľky, ako aj jej žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu na konanie pred ústavným súdom si ústavný súd vyžiadal od okresného súdu súdny spis sp. zn. 17 C 93/2005, z ktorého pri posudzovaní sťažnosti sťažovateľky vo svojom ďalšom postupe vychádzal.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľka   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu ochranu   podľa   čl.   46   ústavy   (z   obsahu   podania   sa   dá   vyvodiť   a   upresniť,   že   namieta porušenie základného práva upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy, pozn.) a bližšie neurčeného práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“):

1.   Rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   17   C   93/2005-239   z 26.   júna   2007   a jeho uzneseniami   č.   k.   17   C   93/2005-277   zo   4.   septembra   2007   a č.   k.   17   C   93/2005-301 z 25. októbra 2007.

2. Uzneseniami krajského súdu sp. zn. 16 Co 306/2007, sp. zn. 16 Co 307/2007 a sp. zn. 16 Co 308/2007 z 29. novembra 2007.

3. Rozhodnutím centra sp. zn. 3 N 949/97 z 1. augusta 2007.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ústavy a práva podľa dohovoru označenými rozhodnutiami okresného súdu

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv   a slobôd   je   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a ústavný   súd,   pričom   právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   princíp   subsidiarity   právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická   osoba,   ktorá   namieta   porušenie   svojho   základného   práva,   musí   rešpektovať postupnosť   tejto   ochrany   a požiadať   o ochranu   ten   orgán   verejnej   moci,   ktorý   je kompetenčne   predsunutý   pred   uplatnenie   právomoci   ústavného   súdu   (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

Zo   sťažnosti,   z   priloženej   dokumentácie,   ako   aj   zo   súdneho   spisu   sp.   zn. 17 C 93/2005 vyplýva, že proti označenému rozsudku okresného súdu, ako aj označeným uzneseniam okresného súdu mala sťažovateľka právo podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo aj využila), o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd ako odvolací súd.

Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaniach sťažovateľky proti označeným rozhodnutiam   okresného   súdu   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu,   a preto   ústavný   súd sťažnosť   sťažovateľky   v časti   namietajúcej   porušenie   jej   práv   podľa   ústavy   a dohovoru označenými rozhodnutiami okresného súdu pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ústavy a práva podľa dohovoru označenými rozhodnutiami krajského súdu

V súvislosti s posudzovaním časti sťažnosti sťažovateľky, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ústavy a bližšie neoznačeného práva podľa dohovoru označenými   rozhodnutiami   krajského   súdu,   ústavný   súd   poukázal   na   svoju   konštantnú judikatúru, podľa ktorej zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,   mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne neopodstatnený. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto   možno   považovať   ten,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorého   ústavný   súd   nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Sťažovateľka namieta porušenie svojich práv:

1. Uznesením krajského súdu sp. zn. 16 Co 306/2007 z 29. novembra 2007.

2. Uznesením krajského súdu sp. zn. 16 Co 307/2007 z 29. novembra 2007.

3. Uznesením krajského súdu sp. zn. 16 Co 308/2007 z 29. novembra 2007.

II.2.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ústavy a práva podľa dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 16 Co 306/2007 z 29. novembra 2007

Ústavný   súd   zistil,   že   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   16   Co   306/2007 z 29. novembra 2007 bolo odmietnuté odvolanie sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu č. k. 17 C 93/2005-239 z 26. júna 2007 z dôvodu, že bolo podané oneskorene.

V odôvodnení označeného uznesenia krajského súdu sa okrem iného uvádza:„Preskúmaním spisu krajský súd zistil, že navrhovateľke bol napadnutý rozsudok doručovaný do vlastných rúk v zmysle ust. § 47 ods. 2 O. s. p. a to poštou, prvýkrát dňa 18. 7. 2007. Opakovane jej bol napadnutý rozsudok doručovaný dňa 19. 7. 2007 a tento istý deň bola zásielka s rozsudkom aj uložená na pošte. Od nasledujúceho dňa začala plynúť trojdňová úložná lehota. Keďže navrhovateľka si do 3 dní od uloženia zásielku nevyzdvihla, posledný deň úložnej lehoty, t. j. 23. 7. 2007 sa zo zákona považuje za deň doručenia zásielky podľa § 47 ods. 2 O. s. p.

Lehota na podanie odvolania začala plynúť navrhovateľke dňa 24. 7. 2007, t. j. prvý deň nasledujúci po doručení zásielky a 15 deň lehoty na podanie odvolania pripadol na 7. 8. 2007.

Právny zástupca navrhovateľky a navrhovateľka podali odvolanie na okresnom súde dňa 8. 8. 2007 osobne, teda po uplynutí odvolacej lehoty.

Vychádzajúc z týchto skutočností je preukázané, že navrhovateľka podala odvolanie zjavne   oneskorene.   Krajský súd preto nemal   inú možnosť ako odvolanie   navrhovateľky v celom rozsahu odmietnuť.“

Ústavný súd zistil, že skutkové okolnosti citované v napadnutom uznesení krajského súdu zodpovedajú dokumentácii obsiahnutej v spise okresného súdu sp. zn. 17 C 93/2005, pričom sťažovateľka podanie odvolania po lehote v sťažnosti nenamieta, len uvádza, že k tomu   došlo „...   nie   mojím   zavinením“ (zo   sťažnosti   vyplýva,   že   podľa   sťažovateľky zmeškanie lehoty zavinilo centrum, resp. ním určený advokát).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatoval,   že   krajský   súd   správne   zistil skutkový stav veci a na jeho základe rozhodol, pričom, ako z citovaného vyplýva, svoje rozhodnutie   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   zdôvodnil,   a preto   podľa   jeho   názoru z okolností danej veci nemožno vyvodiť záver, že by označeným uznesením krajského súdu mohlo   dôjsť   k porušeniu   práv,   ktorého   vyslovenia   sa   sťažovateľka   svojou   sťažnosťou adresovanou ústavnému súdu domáhala. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou namieta porušenie svojich práv uznesením krajského súdu sp. zn. 16 Co 306/2007 z 29. novembra 2007, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

II.2.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ústavy a práva podľa dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 16 Co 307/2007 z 29. novembra 2007

Ústavný   súd   zistil,   že   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   16   Co   307/2007 z 29. novembra 2007 bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 17 C 93/2005-277 zo 4. septembra 2007. Týmto uznesením okresný súd nepriznal sťažovateľke oslobodenie od súdnych poplatkov. Z odôvodnenia tohto uznesenia vyplýva, že okresný súd na jednej strane dospel k záveru, že „pomery navrhovateľky priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov odôvodňujú“, ale na druhej strane považoval za preukázané, že „odvolanie navrhovateľky proti rozsudku tunajšieho súdu č. k. 17 C/93/2005-239 zo dňa 26. 06. 2007 nebolo podané včas,   v zákonom   stanovenej   lehote“, z čoho   vyvodil,   že   v danom   prípade   ide   o zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva, a preto oslobodenie od súdnych poplatkov sťažovateľke nepriznal.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že krajský súd sa stotožnil s právnym záverom prvostupňového súdu (v časti týkajúcej sa skutočnosti, že jej odvolanie proti dotknutému rozsudku okresného súdu bolo podané po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty), a navyše po zistení, že sťažovateľke bolo na základe nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 100/03 z 21. januára 2004 priznané finančné zadosťučinenie v sume 250 000   Sk, „dospel   k záveru,   že   navrhovateľka   nie   je   nemajetná   a že   je   zo   strany navrhovateľky, vzhľadom na jej osobné a majetkové pomery, možné zaplatiť súdny poplatok vo výške 500,-Sk“. Na tomto skutkovom základe krajský súd s poukazom na § 138 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku dotknuté uznesenie okresného súdu potvrdil.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd správne zistil skutkový   stav   veci   a aplikoval   ústavne   súladným   spôsobom   príslušné   ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku. Opierajúc sa o túto skutočnosť ústavný súd konštatoval, že medzi   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   a právami   označenými   sťažovateľkou neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala, že k ich porušeniu aj skutočne došlo. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky aj v časti, ktorou namieta porušenie svojich práv uznesením krajského súdu sp. zn. 16 Co 307/2007 z 29. novembra 2007, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

II.2.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ústavy a práva podľa dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 16 Co 308/2007 z 29. novembra 2007

Ústavný   súd   zo   spisovej   dokumentácie   okresného   súdu   zistil,   že   krajský   súd uznesením sp. zn. 16 Co 308/2007 z 29. novembra 2007 potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 17 C 93/2005-301 z 25. októbra 2007, ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľky na odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania.

V relevantnej časti označeného uznesenia krajského súdu sa okrem iného uvádza:„Predpokladom pre odpustenie zmeškania lehoty je, že ide o ospravedlniteľný dôvod zmeškania...

Oneskorenosť   podania odvolania   navrhovateľkou   proti   rozsudku   Okresného súdu v Banskej Bystrici č. 17 C 93/2005-239 zo dňa 26. 6. 2007 mal odvolací súd preukázaný z obsahu záznamov na doručenke dodacej pošty č. listu 245 spisu, ktorá obsahuje všetky zákonom   predpísané   náležitosti   vzťahujúce   sa   k spôsobu   dodania   zásielky,   a z ktorej vyplynulo, že doporučená zásielka určená do vlastných rúk, ktorá obsahovala rozsudok okresného   súdu   bola   navrhovateľke   doručovaná   prvýkrát   dňa   18.   7.   2007,   opakovane doručovaná   dňa   19.   7.   2007,   navrhovateľke   na   adrese   B.   Adresátka   nebola   v mieste doručenia zastihnutá. Opakované doručenie bolo vykonané opäť neúspešne. Dňa 19. 7. 2007   bola   zásielka   uložená   na   pošte   s tým,   že   od   nasledujúceho   dňa   začala   plynúť trojdňová   úložná   lehota   a posledný   deň   tejto   lehoty   pripadol   na   23.   7.   2007,   kedy   sa poštová zásielka považuje za doručenú.

V odvolaní   navrhovateľky   nie   sú   uvedené   žiadne   skutočnosti,   z ktorých   by   bolo možné vyvodiť iný záver súdu, než ten, že podmienky pre vznik fikcie doručenia písomnosti do vlastných rúk náhradným spôsobom boli v danom prípade splnené. Lehota na podanie odvolania začala plynúť prvý nasledujúci deň po doručení a 15 deň pripadol na 7. 8. 2007. Z prehlásenia predloženého navrhovateľkou z 9. 11. 2007 a potvrdeného Bytovým spoločenstvom v Ž. vyplýva, že obzvlášť v mesiacoch júl - august r. 2007 sa nachádzala na adrese svojej matky nie je preukázané, že sa tam zdržiavala neprestajne v priebehu oboch mesiacov. Už z doručenky o doručení rozsudku vyplýva, že túto prevzala osobne na pošte v Banskej Bystrici dňa 24. 7. 2007 a z podaného odvolania 8. 8. 2007, ktoré podala osobne v podateľni Okresného súdu v banskej Bystrici nie je preukázané, že sa trvalo zdržiavala mimo územia Banskej Bystrice.

V zmysle   ust.   §   58   ods.   1   O.   s.   p.   súd   preto   dôvody   uvádzané   navrhovateľkou nepovažoval za dôvodné a preto uznesenie okresného súdu v celom rozsahu potvrdil.“

Na základe citovaného ústavný súd konštatoval, že krajský súd odôvodnil napadnuté uznesenie   ústavne   akceptovateľným   spôsobom,   pričom   ho   nemožno   považovať   ani   za arbitrárne, a preto podľa jeho názoru z okolností danej veci nemožno vyvodiť záver, že by týmto   uznesením   krajského   súdu   mohlo   dôjsť   k   porušeniu   práv,   ktorého   vyslovenia   sa sťažovateľka svojou sťažnosťou domáhala. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky aj v časti,   ktorou   namieta   porušenie   svojich   práv   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn. 16 Co 308/2007 z 29. novembra 2007, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ústavy a práva podľa dohovoru označeným rozhodnutím centra

Zo spisu okresného súdu sp. zn. 17 C 93/2005 ústavný súd zistil, že rozhodnutím centra sp. zn. 3 N 949/97 z 1. augusta 2007 bol sťažovateľke predbežne priznaný nárok na poskytnutie právnej pomoci a bol jej určený advokát JUDr. B. P., B., na zastupovanie pred súdom   v odvolacom   konaní   v právnej   veci   náhrady   škody   a ochrany   osobnosti   vedenej okresným   súdom   pod   sp.   zn.   17   C 93/2005,   vrátane spísania   odvolania   proti   rozsudku okresného súdu č. k. 17 C 93/2005-239 z 26. júna 2007.

Sťažovateľka   v sťažnosti   výslovne neuvádza   príčinnú súvislosť medzi porušením práv,   ktorého   vyslovenia   sa   svojou   sťažnosťou   adresovanou   ústavnému   súdu   domáha, a napadnutým rozhodnutím centra. Z jej obsahu sa ale dá vyvodiť tvrdenie, že zavinením určeného   advokáta   došlo   k zmeškaniu   lehoty   na   podanie   odvolania   proti   rozsudku okresného súdu č. k. 17 C 93/2005-239 z 26. júna 2007, pričom konanie centra hodnotí sťažovateľka ako „neetické a nemorálne“.

Z uvedeného   vyplýva,   že   napadnutým   rozhodnutím   centra   nemohlo   dôjsť k porušeniu   práv,   ktorého   vyslovenia   sa   sťažovateľka   svojou   sťažnosťou   adresovanou ústavnému   súdu   domáhala.   K zásahu   do   práv   sťažovateľky   v konkrétnych   okolnostiach posudzovanej veci mohlo prípadne dôjsť samotným postupom určeného advokáta v prípade, ak by sa preukázalo, že svojím nesprávnym postupom zavinil zmeškanie lehoty na podanie odvolania. Na rozhodnutie o tejto otázke ale ústavný súd vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy nemá právomoc. Sťažovateľka sa totiž mohla (môže) domáhať náhrady ujmy spôsobenej nesprávnym postupom advokáta určeného rozhodnutím centra   žalobou   podanou   miestne   a vecne   príslušnému   všeobecnému   súdu,   čo   vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľky   v časti   namietajúcej   porušenie   ňou   označených   práv   rozhodnutím   centra sp. zn. 3 N 949/97 z 1. augusta 2007 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky ako celku bolo už bez právneho dôvodu   zaoberať   sa   jej   žiadosťou   o ustanovenie   právneho   zástupcu   na   konanie   pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. mája 2008