znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 150/07-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júna 2007 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. D. R., B., zastúpenej advokátom JUDr. F. S., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky postupom   a rozsudkom Okresného   súdu   Bratislava   II   v   konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 154/04 a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 273/05 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. D. R.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája 2006 doručená   sťažnosť   Mgr.   D.   R.   (predtým   K.)   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej advokátom JUDr. F. S., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd (ďalej   len „dohovor“) a základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   postupom a rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp.   zn.   15   C 154/04   a postupom   a rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 273/05.

Sťažovateľka uviedla: „Poručiteľ J. V. K.,... spísal dňa 23. 07. 1998 allografný závet, ktorým za jedinú svoju dedičku ustanovil svoju manželku – sťažovateľku. Zároveň úplne vydedil svoje deti...

Vydedené deti poručiteľa sa návrhom doručeným Okresnému súdu Bratislava II dňa 15. 06. 2004 domáhali určenia, že sporný závet je neplatný a že dôvody vydedenia nie sú dané. Súd prvého stupňa rozsudkom zo dňa 27. 04. 2005 sp. zn. 15 C 154/04-92 určil, že závet poručiteľa je neplatný. Návrh na určenie, že dôvody vydedenia nie sú dané zamietol... Sťažovateľka napadla rozsudok Okresného súdu Bratislava II v časti výroku ktorým bola určená   neplatnosť   závetu   odvolaním...   Navrhovatelia   odvolanie...   nepodali;   zamietavý výrok   nadobudol   právoplatnosť   dňa   26.   07.   2005.   O odvolaní   sťažovateľky   rozhodol Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 14. 02. 2006 sp. zn. 5 Co 273/05-122, ktorým rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdil... Rozsudok Okresného súdu Bratislava   II   sp.   zn.   15 C 154/04-92   nadobudol   právoplatnosť,   v časti   výroku   o určení neplatnosti závetu, dňa 27. 03. 2006...

Dedičské konanie po poručiteľovi je vedené na Okresnom súde Bratislave II pod sp. zn. D 678/02. Navrhovatelia sa domáhali určenia neplatnosti sporného závetu bez tohto, aby bolo dedičským súdom vydané uznesenie podľa § 175k ods. 2 OSP...

Navrhovatelia vo svojom návrhu uvádzajú, že po oboznámení sa s testamentom na pojednávaní u notára dňa 17. 06. 2004 im bola poskytnutá 30-dňová lehota na podanie žaloby o určenie, že dôvody vydedenia nie sú dané. Žalobcovia teda podali svoj návrh... iba na základe úradného záznamu notára zo dňa 17. 05. 2004...“

Sťažovateľka v troch bodoch A), B) a C) podrobne opísala, v čom vidí nesprávnosť postupu a rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu a namietané porušenie základných práv.

„A) a) uznesenie podľa § 175k ods. 2 OSP predstavuje condicio sine qua non, bez vydania   ktorého   nedisponuje   dedič   aktívnou   procesnou   legitimáciou   na   podanie   žaloby o určenie   dedičského   práva   pre   účely   prebiehajúceho   dedičského   konania   Zo   strany žalobcov   sa   počas   už   začatého   dedičského   konania   v tomto   prípade   jedná   o   svojvoľné uplatnenie nároku, ktoré zjavne obchádza ustanovenie § 175k ods. 2 OSP a samotný systém dedičského konania ako celok...

b) notár ako súdny komisár nie je v zmysle § 38 ods. 2 OSP a § 175k ods. 2 OSP oprávnený vydať uznesenie ani iný individuálny právny akt, ktorý by relevantne odkázal dediča   na   uplatnenie   dedičského   práva   žalobou.   Úradný   záznam   zo   dňa   17.   05.   2004 nevyvolal právne účinky podľa § 175k ods. 2 OSP a v tomto konaní nevykazuje jeho obsah nevyhnutný stupeň právneho významu;

c) proti uzneseniu podľa § 175k ods. 2 OSP je prípustné odvolanie. Podanie žaloby navrhovateľmi   bez   vydania   daného   uznesenia   dedičského   súdu   bráni   sťažovateľke v realizácii možnosti napadnúť toto uznesenie riadnym opravným prostriedkom...

d)   bez   nadobudnutia   právoplatnosti   uznesenia   podľa   §   175k   ods.   2   OSP   nie   je konajúci súd spôsobilý posúdiť splnenie lehoty... na podanie žaloby navrhovateľmi...

B) Keďže   procesný   postup   podľa   §   175k   ods.   2   OSP   nebol   v dedičskom   konaní zachovaný, bolo nevyhnutné žalobu posúdiť ako štandartnú žalobu na určenie neplatnosti právneho úkonu podľa § 80 písm. c) OSP, ktorej dôvodnosť je podmienená naliehavým právnym záujmom na požadovanom určení...

... nie je možné sa stotožniť so záverom, že naliehavý právny záujem navrhovateľov na určení neplatnosti konkrétneho závetu je daný. Argumentácia súdov obidvoch stupňov vychádza   z predpokladu,   že   bez   tohto   určenia   by   sa   postavenie   navrhovateľov   stalo neistým...   Určenie   neplatnosti   závetu   poručiteľa   zo   dňa   23.07.1998   nemôže   odstrániť právne neisté postavenie navrhovateľov už bez ďalšieho z toho dôvodu, že poručiteľ spísal postupne   niekoľko   konkurujúcich   si   závetov.   Súdu   bol   aj   v konaní   predložený   závet poručiteľa zo dňa 08. 11. 1993, ktorý je z hľadiska obsahu a právnych účinkov totožný so závetom, ktorého neplatnosť bola napadnutým rozsudkom určená. Za splnenia predpokladu absolútnej neplatnosti závetu zo dňa 23. 07. 1998 zanikajú vo vzťahu ku bezprostredne predchádzajúcemu   konkurenčnému   závetu   účinky   v zmysle   §   480   OZ   a na   základe pôvodného závetu zo dňa 08. 11. 1993 sa navrhovatelia nachádzajú v úplne identickom postavení ako pred určením neplatnosti závetu zo dňa 23. 07. 1998...

...   naliehavý   právny   záujem   v zmysle   §   80   písm.   c)   OSP   na   určení   neplatnosti právneho úkonu nie je daný, pokiaľ je možné domáhať sa priamo plnenia resp. určenia práva alebo právneho vzťahu... V konaní sa navrhovatelia domáhajú určenia neplatnosti závetu,   pričom aj samotný OSP   im expressis verbis v § 175k ods.   2 ukladá povinnosť domáhať sa určenia dedičského práva. Vo vzťahu ku výroku o takom určení predstavuje posúdenie   platnosti   závetu   (všetkých   závetov)   otázku   predbežnú,   ktorej   určenia   sa navrhovatelia nemôžu úspešne domáhať samostatným meritórnym výrokom...

Naliehavý   právny   záujem   v tejto   veci   nie   je   daný   aj   z toho   dôvodu,   že   právny poriadok   vyžaduje   v prípade   vzniku   načrtnutého   stavu,   pre   účely   dedičského   konania, určenie dedičského práva (§ 175 ods. 2 OSP)... sporné skutočnosti (vrátane otázky platnosti závetu), ktoré sú pre dané určenie významné, je súd oprávnený posúdiť iba pri riešení prejudiciálnej otázky...

C)... Samotnú neplatnosť napadnutého závetu konštatoval súd prvého stupňa na základe toho, že poručiteľ závet vlastnoručne nepodpísal pred dvomi súčasne prítomnými svedkami,   ani pred dvoma svedkami súčasne prítomnými výslovne neprejavil,   že listina obsahuje jeho poslednú vôľu a listinu o vydedení...“

V nadväznosti   na   argument   okresného   súdu   uvedený   v bode   C)   sťažovateľka poukazuje   na   znenie   § 476b   Občianskeho   zákonníka „...citovaná   právna   norma nepodmieňuje platnosť závetu prítomnosťou svedkov pri jeho podpise...“ a zároveň uvádza, že krajský súd prvý argument okresného súdu akceptoval.

K druhému argumentu okresného súdu uvedenom v bode C) sťažovateľka poukazuje na obsah výpovede žijúcej svedkyne podpísanej na závete „... z citovaného, ani zo zvyšku v zápisnici zachytenej výpovede nie je možné objektívne dospieť ku skutkovému zisteniu, že poručiteľ neprejavil pred dvoma súčasne prítomnými svedkami, že listina obsahuje jeho poslednú   vôľu...“ a zároveň   uvádza,   že   krajský   súd   pri   hodnotení   druhého   argumentu okresného   súdu „...dospel   ku   absurdnému   a právne   neudržateľnému   záveru...“, keď uviedol,   že: „...takýto   ďalší   prejav   vôle   poručiteľa,   urobený   po   podpise   listiny,   však preukázaný nebol. Preto súd prvého stupňa správne dovodil, že závet je neplatný...“ Podľa sťažovateľky   krajský   súd   týmto   záverom   bezdôvodne   preniesol   dôkazné   bremeno   na preukázanie   súčasnej   prítomnosti   dvoch   svedkov   pri   prejave   vôle   poručiteľa   na sťažovateľku, pričom pri existencii zákonnej domnienky platnosti závetu dôkazné bremeno na preukázanie opaku znášajú žalobcovia.

V závere svojej sťažnosti sťažovateľka hodnotí postup a rozhodnutia okresného súdu a krajského   súdu   takto: „...Okresný   súd   Bratislava   II   a Krajský   súd   v Bratislave napadnutými   rozhodnutiami   a postupom   identifikovaným   sub.   A)   až   C)   zjavne   konali v rozpore   s právnym   poriadkom   Slovenskej   republiky,   predovšetkým   v rozpore   s OSP. Interpretácia   a aplikácia   dotknutých   všeobecne   záväzných   predpisov   bola   z ich   strany svojvoľná   a excesná,   odporujúca   nielen   normatívnemu   zneniu,   ale   aj   publikovaným záverom   právnej   vedy   a ustálenej   judikatúre.   Napadnutými   rozhodnutiami   došlo   ku flagrantnému   neoprávnenému   zásahu   do   práva   sťažovateľky...   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru... podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Vzhľadom na skutočnosť, že predmetom konania je neplatnosť závetu ktorý determinuje veľkosť dedičského podielu sťažovateľky vo vzťahu ku   dedičstvu   po   poručiteľovi,   došlo   identifikovanými   rozhodnutiami   zároveň   aj   ku neoprávnenému zásahu do základného práva sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR...“

Sťažovateľka navrhla ústavnému súdu, aby o jej sťažnosti rozhodol nálezom, ktorým vysloví namietané porušenie označených práv rozsudkom okresného súdu a krajského súdu, zruší predmetné rozsudky a sťažovateľke prizná náhradu trov konania.

II.

Sťažovateľka   namieta   porušenie   svojich   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K právomoci ústavného súdu a zásade subsidiarity

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

V súlade   so   zásadou   subsidiarity   právomoc   ústavného   súdu   poskytnúť   ochranu základným   právam   a slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 21/96, I. ÚS 17/01, IV. ÚS 19/02).

K zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti

Z ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú. Za zjavne neopodstatnenú je možné považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, IV. ÚS 16/04, I.   ÚS   25/05,   I. ÚS   74/05,   I. ÚS 158/05,   I.   ÚS   213/05,   II.   ÚS   1/05,   II.   ÚS   20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

K oprávneniu ústavného súdu preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by malo za   následok   porušenie   niektorého   z princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom   súde   a skúmal, či   neexistujú   dôvody   na jej odmietnutie podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde.

Z obsahu pripojeného rozsudku okresného súdu (z výrokovej časti a odôvodnenia) vyplýva, že okresný súd rozsudkom č. k. 15 C 154/04-92 z 27. apríla 2005 určil absolútnu neplatnosť celej listiny z 23. júla 1998 označenej ako „POSLEDNÁ VOĽA – ZÁVEŤ“, obsahom ktorej bol okrem závetu poručiteľa aj úkon vydedenia žalobcov. Toto rozhodnutie odôvodnil   okresný   súd   tým,   že   predmetná   listina   nespĺňa   všetky   zákonné   náležitosti, ktorých splnenie je nevyhnutné pre platnosť závetu a rovnako pre platnosť právneho úkonu vydedenia. Žalobu v časti, v ktorej sa žalobcovia domáhali určenia, že nie sú dané dôvody ich vydedenia, zamietol s tým, že neexistenciu dôvodov vydedenia súd skúma len vtedy, ak je listina o vydedení platným právnym úkonom.

Proti   rozsudku   okresného   súdu „...v časti   výroku   ktorým   súd   návrhu   vyhovel...“ sťažovateľka   podala   odvolanie.   Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   5   Co   273/05-122 zo 14. februára 2006 rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutom výroku potvrdil.

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1   ústavy   nie   je   v jeho   právomoci   preskúmanie   napadnutého   postupu   a rozsudku okresného súdu, pretože ich preskúmanie na základe sťažovateľkou podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu v odvolacom konaní. Krajský súd v odvolacom konaní zisťoval vecnú správnosť rozsudku okresného súdu, posúdil zákonnosť a ústavnosť konania vedeného okresným súdom.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde sťažnosť   v časti   smerujúcej   proti   postupu   a rozsudku   okresného   súdu   odmietol   pre nedostatok právomoci.

V súvislosti s namietaným porušením označených základných práv je z ústavného hľadiska   pre   ústavný   súd   podstatné   a určujúce   len   preskúmanie   postupu   a rozsudku krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 273/05.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudkov okresného súdu a krajského súdu a obsahom odvolania sťažovateľky dospel k názoru, že krajský súd sa vysporiadal so všetkými   námietkami   sťažovateľky   uvedenými   v jej   odvolaní.   Nezistil   pritom   žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup krajského súdu, ktorý by nemal oporu v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu naopak vyplýva, že sa zaoberal   a vysporiadal   s odvolacími   dôvodmi   sťažovateľky,   ale   nestotožnil   sa   s nimi. Napadnuté rozhodnutie krajského súdu nie je zjavne neodôvodnené a ani arbitrárne, a preto je   z ústavného   hľadiska   udržateľné   a akceptovateľné.   Vzhľadom   na   uvedené   vylučuje ústavný súd možnosť, že by napadnutým postupom a rozsudkom krajského súdu mohlo dôjsť k „denegatio iustitiae“. Nevyhovenie odvolacím dôvodom ako ani vyslovenie iného právneho   názoru,   s ktorým   sa   sťažovateľka   nestotožňuje,   nie   je   možné   považovať   za odmietnutie spravodlivosti a nemôže viesť k záveru o porušení práva na spravodlivé súdne konanie podľa označeného článku ústavy a dohovoru.

Skutočnosť,   že   sa   sťažovateľka   nestotožňuje   s právnym   názorom   súdov,   nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a neznamená ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v napadnutých rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   proti   ktorým   sťažnosť   smeruje,   o takéto   rozhodnutia nejde.

Základné   právo   zaručené   v   čl. 20   ods. 1   ústavy   zahŕňa   požiadavku   minimálnych garancií procesnej povahy ustanovených priamo v čl. 20 ods. 1 ústavy, ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie popri porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), a taktiež zahŕňa požiadavku spravodlivosti súdneho konania [čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. napr. I. ÚS 23/01, III. ÚS 328/05)].

Ústavný súd konštatuje, že ak postupom a rozhodnutím krajského súdu v označenom konaní nemohlo dôjsť k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, potom už neprichádzalo do úvahy ani vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky na základe týchto zistení dospel k záveru, že sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu a rozsudku krajského súdu je zjavne neopodstatnená, a preto ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júna 2007