znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 150/05-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. mája 2005 predbežne   prerokoval   sťažnosť   I. K. K.,   bytom   B.,   ktorou   namietal   porušenie   jeho z kladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a podľa   čl. 38   ods. 2   Listiny   základných   práv   a slobôd   a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bardejov   v konaniach vedených pod sp. zn. 8 C 76/99 a sp. zn. 3 C 229/03, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2004 doručená   sťažnosť   I. K. K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), ktorou   namietal   porušenie   jeho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd (ďalej   len „dohovor“) postupom   Okresného   súdu   Bardejov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaniach vedených pod sp. zn. 8 C 76/99 a sp. zn. 3 C 229/03.

Z   obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   3. februára 1999   podal „... na Okresný   súd   v Bardejove   svoj   návrh   na   začatie   konania   o   splnenie   povinnosti vyplývajúcej   zo   zákona,   zo   dňa   31. 1. 1999   voči   Okresnému   stavebnému   družstvu   v B. V tomto súdnom návrhu som v záverečnom petite požadoval jednak majetkový podielnický list   na   majetku   OSBD   ku   dňu   jeho   transformácie   a potom   o   vydanie   bytu   do môjho vlastníctva   na   základe   zmluvy   o   bezodplatnom   prevode   na   mňa,   resp.   moju   rodinu (manželku). Tento súdny spor bol vedený v tomto čase pod č. k. 8 C 76/99.

Okresný súd v Bardejove svojím uznesením zo dňa 19. 5. 1999, konanie o vydanie môjho bytu na jednej strane zastavil, ale vzápätí tým istým uznesením paradoxne súčasne vylúčil   na   samostatné   konanie.   Takto   urobil   aj   v prípade   vydania   mi   majetkového podielnického   listu,   a to   bez   možnosti   použitia   riadneho   opravného   prostriedku.   Je   len samozrejmé, že k prvej časti som sa odvolal, ale Krajský súd v Prešove svojím konečným uznesením sp. zn. 4 Co 398/99-15, zo dňa 31. 8. 1999, moje odvolanie zo dňa 16. 6. 1999 odmietol, pričom svoje rozhodnutie založil iba na domnienke.

Okresný   súd   v Bardejove   už   v novom   konaní   pod   č. k.   4 C 212/01   iba   o   vydanie podielnického listu ma svojím uznesením zo dňa 20. 7. 2001 vyzýva na doplnenie môjho pôvodného súdneho návrhu zo dňa 30. 1. 1999, a to v ním naznačenom smere. Medzitým som dňa 15. 11. 1999 podal prostredníctvom Okresného súdu v Bardejove na Najvyšší súd SR dovolanie, o ktorom tento svojím konečným uznesením sp. zn. 4 Cdo 8/01 zo dňa 25. 1. 2001 rozhodol tak, že dovolacie konanie zastavil.

Dňa 14. 1. 2002 bardejovský súd vyhlásil uznesenie pod č. k. 4 C 212/01-11, ktorým zastavuje konanie v časti o uloženie povinnosti vydať mi majetkový podielnický list a celkom nepochopiteľne,   pritom   zmätočne   vylučuje   na   samostatné   konanie   aj   moju   požiadavku o vydanie bytu do vlastníctva,   teda to,   o čom už súd prv právoplatne konanie zastavil! Vzhľadom   na   to,   že   proti   tomuto   rozhodnutiu   súdu   nebol   prípustný   riadny   opravný prostriedok,   podal som svojím písomným podnetom zo dňa 22. 2. 2002 opäť dovolanie, o ktorom nebolo ani po viac ako dvoch rokoch kasačným súdom rozhodnuté! V tomto čase bol prvostupňový súd vo všeobecnosti absolútne nečinný viac ako dva roky!!! Až dňa 5. 3. 2004 vyniesol tento súd uznesenie, v ktorom ma vyzýva, aby som špecifikoval petit svojej žaloby a presné znenie zmluvy, uzavretia ktorej sa domáham. Súd teda po mne chce to, čo už predtým svojím uznesením pod č. k. 8 C /99-5 zo dňa 19. 5. 1999 právoplatne zastavil. Zaujímavé je, že súd toto konanie vedie už pod iným č. k. 3 C 229/03, ku ktorému ja neviem, že ako prišiel. Podľa mňa je to účelový manéver, ktorým chce súd zamaskovať prieťahy v tomto konaní ako celku! Napriek tomu som na toto jeho rozhodnutie patrične reagoval svojím podaním zo dňa 13. 4. 2004.

Dňa 23. 4. 2004 prvostupňový súd prijíma ďalšie uznesenie pod č. k. 229/03, ktorým znovu konanie vo veci zastavuje. Voči tomuto rozhodnutiu je prípustné riadne odvolanie, ktoré hodlám využiť, takže zatiaľ ono nie je právoplatné.

Z uvedeného je vidieť, že bardejovský súd rozhodoval viac ako 5 rokov, ale celkom o ničom!“

S poukazom na takto opísaný skutkový stav sa sťažovateľ domnieva, že okresný súd porušil jeho označené práva, čo platí o konaní ako celku, ale aj pri vykonávaní úkonov súdu prvého stupňa v dovolacom konaní, a žiada, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní jeho sťažnosti vydal nález, v ktorom rozhodne nasledovne:

„1.   Vyslovuje,   že   základné   a ľudské   práva   I. K. K.   podľa   ods. 2   čl. 48   Ústavy Slovenskej republiky a Listiny základných práv a slobôd – jej ods. 2 čl. 38, ako aj ods. 1 čl. 6   Dohovoru   o   ich   ochrane   v znení   protokolu   čís.   11   postupom   Okresného   súdu v Bardejove   v konaní   ako   celku,   ale   aj   v dovolacom   konaní   u   neho   vedených   pod   č. k. 8 C 76/99 a 229/03 porušené boli.

2. Priznáva I. K. K. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 60 tis. Sk (slovom šesťdesiattisíc korún slovenských), ktoré mu je povinný Okresný súd v Bardejove vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Sťažovateľ   žiada   aj   o   úhradu   trov   konania   a o   ustanovenie   právneho   zástupcu v konaní o jeho sťažnosti pred ústavným súdom poukazujúc na svoju insolventnosť. II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 8 C 76/99

Z vyžiadaného súvisiaceho spisu okresného súdu ústavný súd zistil, že 3. februára 1999 mu bola doručená žaloba smerujúca proti Okresnému stavebnému bytovému družstvu B. (ďalej len „OSBD“), ktorou sa sťažovateľ domáhal vydania majetkového podielnického listu, bezplatného vydania ním užívaného družstevného bytu do jeho vlastníctva a uloženia povinnosti uzavrieť s ním zmluvu o nových podmienkach faktického užívania predmetného bytu.   Dňa   19. mája 1999   rozhodol   okresný   súd   uznesením   sp. zn. 8 C 76/99,   ktorým konanie   v časti   o   uloženie   povinnosti   vydať   sťažovateľovi   do vlastníctva   byt   č. 28 v obytnom bloku č. 1227 na W. v B. zastavil a nárok sťažovateľa vydať mu majetkový podielnický list, ako aj nárok uzavrieť s ním zmluvu o nových podmienkach faktického užívania uvedeného bytu vylúčil na samostatné konanie. (Označené uznesenie nadobudlo právoplatnosť, pokiaľ ide o výrok o vylúčení veci na samostatné konanie, 3. júna 1999, a čo sa týka výroku o zastavení konania 19. júna 1999.)

Okresný   súd   zároveň   19. mája 1999   vyzval   sťažovateľa   na   zaplatenie   súdneho poplatku   za   podanú   žalobu   a tiež   na   špecifikáciu   jeho   žaloby   (jej   petitu).   Nadväzne na výzvu   okresného   súdu   sťažovateľ   9. júna 1999   požiadal   o   priznanie   oslobodenia od súdnych   poplatkov   a 17. júna 1999   podal   odvolanie   proti   uzneseniu   okresného   súdu z 19. mája 1999. Keďže odvolanie sťažovateľa neobsahovalo všetky zákonom ustanovené náležitosti, okresný súd ho 28. júna 1999 vyzval na jeho doplnenie, čo sťažovateľ urobil podaním z 5. júla 1999. Krajský súd v Prešove (ďalej len „ krajský súd“) uznesením sp. zn. 4 Co 398/99 z 31. augusta 1999 odmietol odvolanie sťažovateľa ako podané oneskorene. Proti   označenému   uzneseniu   (ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   30. októbra 1999)   podal sťažovateľ   15. novembra 1999   dovolanie,   o   ktorom   rozhodol   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 4 Cdo 8/01 z 25. januára 2001 tak, že dovolacie konanie zastavil. Uvedené uznesenie najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť 27. februára 2001.

Podľa   doterajšej judikatúry ústavného súdu jednou zo zákonných podmienok pre prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde,   t. j.   v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo   upovedomenia   o   inom   zásahu,   pričom   zákon o ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty   odpustiť   (napr.   IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03).

Z   preskúmaného   spisu   okresného   súdu   sp. zn.   8 C 76/99   bez   akýchkoľvek pochybností vyplýva, že konanie vedené na okresnom súde pod uvedenou spisovou značkou bolo právoplatne skončené v júni 1999 a dovolacie konanie, v ktorom sťažovateľ napadol postup   okresného   súdu   pri   vykonávaní   úkonov   súdu   prvého   stupňa,   v tejto   veci   bolo právoplatne skončené 27. februára 2001 (sťažovateľ neuviedol žiadnu skutočnosť, z ktorej by vyplýval opak).

Pretože   k   namietanému   porušeniu   základných   práv   sťažovateľa   podľa   48   ods. 2 ústavy,   čl. 38   ods. 2   listiny   a práva podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru   malo   dôjsť   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 76/99, ktoré bolo právoplatne skončené v roku   2001,   a keďže   sťažnosť   bola   doručená   ústavnému   súdu   až   6. mája 2004, t. j. po uplynutí lehoty ustanovenej na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 3 C 229/03

Ústavný   súd   sa   oboznámil   so   spisom   okresného   súdu   sp. zn.   3 C 229/03   a zistil nasledovný priebeh konania v tejto veci:

- uznesením sp. zn. 4 C 212/01 zo 14. januára 2002 okresný súd zastavil konanie „... v časti o uloženie povinnosti vydať sťažovateľovi majetkový podielnický list v pomere svojho imania so stavom ku dňu transformácie v korunách s úrokom z omeškania od 1. 1. 1992   do 30.   4.   1995   vo   výške   3 %   a od   1.   5.   1995 až do   zaplatenia   vo výške   22 %“. Zároveň návrh   sťažovateľa „... o   uložení   povinnosti   žalovanému   uzavrieť   s ním   zmluvu o nových podmienkach faktického užívania bytu č. 28 na W. v obytnom bloku č. 1227 v B. a právneho vlastnenia...“ vylúčil na samostatné konanie;

- proti označenému uzneseniu okresného súdu sťažovateľ podal 22. februára 2002 odvolanie, ktoré bolo uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Co 387/02 z 31. decembra 2002 odmietnuté ako oneskorene podané;

- z preskúmaného spisu okresného súdu vyplýva (č. l. 5), že právna vec sťažovateľa v časti   vylúčenej   na   samostatné   konanie   bola   okresným   súdom   20.   novembra   2003 pridelená „... do   oddelenia   pre   Civilné   veci,   sporová   agenda   a je   vedená   pod   sp. zn. 3 C/229/2003...“;

- 12. novembra 2003 zákonná sudkyňa predložila vyjadrenie obsahujúce dôvody, pre ktoré   sa   cíti   byť   v právnej   veci   sťažovateľa   vylúčená   z   jej   prejednania   a rozhodnutia, a 20. novembra 2003   predseda   okresného   súdu   predložil   vec   na   rozhodnutie   o   vylúčení zákonnej sudkyne krajskému súdu, ktorý uznesením sp. zn. 1 NcC 55/03 z 27. novembra 2003   rozhodol   tak,   že zákonnú   sudkyňu   z prejednávania a rozhodovania   v právnej   veci sťažovateľa nevylúčil; spis bol vrátený okresnému súdu 5. decembra 2003;

- uznesením sp. zn. 3 C 229/03 z 15. marca 2004 okresný súd vyzval sťažovateľa, „... aby špecifikoval petit žaloby o presné znenie zmluvy, uzavretia ktorej sa domáha“;

- 13. apríla 2004   sťažovateľ   oznámil   okresnému   súdu,   že   keďže   nemá   právnické vzdelanie,   nevie   skoncipovať   znenie   nájomnej   zmluvy,   uzavretia   ktorej   sa   domáha, v nadväznosti na čo okresný súd uznesením sp. zn. 3 C 229/03 z 23. apríla 2004 konanie vo veci zastavil;

- proti uzneseniu okresného súdu o zastavení konania sťažovateľ podal 7. mája 2004 odvolanie a 20. mája 2004 bol spis predložený na rozhodnutie o odvolaní krajskému súdu, ktorý   uznesením   z   8. novembra 2004   napadnuté   uznesenie   prvostupňového   súdu   zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie;

- 22.   februára   2005   vyšší   súdny   úradník   poverený   vykonávaním   úkonov v predmetnej veci oznámil, že sa cíti byť zaujatý, keďže udržiava niekoľkoročný priateľský vzťah k synovi a k mladšej dcére sťažovateľa;

- uznesením   sp. zn. 3 C 229/03   z 22. marca 2005 okresný   súd   rozhodol,   že vyšší súdny úradník nie je vylúčený z konania a rozhodovania v právnej veci sťažovateľa.

Ostatným úkonom okresného súdu v tejto veci je uznesenie z 2. mája 2005, ktorým bol   sťažovateľ   vyzvaný   na   špecifikáciu   petitu   žaloby   s poučením,   že   ak   tak   neurobí v ustanovenej   desaťdňovej   lehote   a pre   uvedený   nedostatok   nebude   možné   v konaní pokračovať,   bude   jeho   podanie,   ktoré   by   mohlo   byť   podľa   svojho   obsahu   návrhom na začatie   konania,   odmietnuté   [§ 43   ods. 2   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“)].

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že po oboznámení sa so spisovým materiálom nezistil, že by bol sťažovateľ podal 22. februára 2002 dovolanie proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 4 C 212/01 zo 14. januára 2002, ako to tvrdí v sťažnosti. Zo spisu vyplýva, že uvedeného dňa podal proti označenému uzneseniu okresného súdu odvolanie, o ktorom, ako už bolo uvedené, rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 4 Co 387/02 z 31. decembra 2002 tak, že ho odmietol ako oneskorene podané.

Ústavný   súd   ďalej   pripomína,   že   podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   je viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na   návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa   sťažovateľ   domáha.   Ústavný   súd   teda   môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu   subjektu,   ktorý   označil   za   porušovateľa   svojich   práv   [(čl. 2   ods. 2   ústavy) napr. III. ÚS   2/05]. V súvislosti   s tým ústavný súd poznamenáva, že sťažnosť podľa   jej petitu   smeruje   proti   okresnému   súdu   a konaniam,   ktoré   sú   na   ňom   vedené   pod   sp. zn. 8 C 76/99 a sp. zn. 3 C 229/03.

Ako už bolo uvedené, návrh na začatie konania sp. zn. 3 C 229/03 v právnej veci sťažovateľa   proti   OSBD   bol   okresným   súdom   pridelený   do   oddelenia   pre   civilné   veci 20. novembra 2003. Ústavný súd konštatuje, že okresný súd konal v uvedenej veci plynulo.

Navyše,   ústavný   súd   vzal   do   úvahy   aj   svoju   stabilnú   judikatúru,   podľa   ktorej súčasťou   hodnotenia   zbytočných   prieťahov   v konaní   je   aj   posudzovanie   povahy   veci (II. ÚS 52/99,   II. ÚS 32/02).   Tú   v okolnostiach   prípadu   (žaloba „... o uložení povinnosti žalovanému   uzavrieť   s ním   zmluvu   o   nových   podmienkach   faktického   užívania   bytu č. 28 na W. v obytnom bloku č. 1227 v B. a právneho vlastnenia) nepovažoval za takú, aká si   vyžaduje   mimoriadny   ohľad   a starostlivosť   súdu,   ako   sú   napr.   nároky   týkajúce   sa maloletých,   väzobné   veci,   pracovnoprávne,   dotýkajúce   sa   existenčných   záujmov sťažovateľa (III. ÚS 281/04).

Ústavný súd nemohol opomenúť ani skutočnosť, že žaloba sťažovateľa vykazovala aj procesné nedostatky (nedostatočná špecifikácia petitu), ktoré sa ani napriek opakovaným výzvam okresného súdu nepodarilo dosiaľ odstrániť. Za takýchto okolností môže zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (to platí aj pre práva podľa čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru) vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva   sa namieta   v takom   konaní   pred   všeobecným   súdom,   pre   ktoré   je   typické,   že zodpovednosť za riadne začatie, priebeh a výsledok súdneho konania je predovšetkým na žalobcovi,   ktorý   sa   domáha súdnej   ochrany   (čl. 46   ods. 1   a 4   ústavy).   Takým   konaním v občianskoprávnych   veciach   je   sporové   konanie,   v ktorom   je   žalobca   povinný   nielen tvrdiť, ale aj preukazovať splnenie všetkých hmotnoprávnych a procesných predpokladov opodstatnenosti jeho nárokov (§ 6, § 79 a § 120 ods. 1 OSP). V takomto druhu civilného procesu je žalobca povinný bezo zvyšku splniť aj ostatné zákonom ustanovené predpoklady na prístup k súdnej ochrane [(čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), m. m. IV. ÚS 250/04].

V   zmysle   ustálenej   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   jedným   z   dôvodov odmietnutia   sťažnosti   je   zjavná   neopodstatnenosť,   ktorú   možno   vysloviť   vtedy,   keď namietaným   postupom   všeobecného   súdu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. IV. ÚS 250/04, III. ÚS 103/05).

Ústavný súd vychádzajúc z právneho názoru na zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti na   zbytočné   prieťahy   v občianskoprávnom   sporovom   konaní   aj   v spojitosti   s postupom a úkonmi sťažovateľa a stavu veci podľa obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 3 C 229/03 a v neposlednom rade aj s prihliadnutím na petit sťažnosti dospel k záveru, že sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená, a preto ju z toho dôvodu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Oneskorenosť   ani   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   nemožno   odstrániť,   preto ústavný   súd   nevyzval   sťažovateľa,   aby   preukázal   svoje   majetkové   pomery   za   účelom ustanovenia právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, čo sťažovateľ vo svojej sťažnosti požadoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. mája 2005