znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 150/03-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. augusta 2003 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. S. B., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. J. F., B., vo veci porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 36 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 2 a čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. M-Sždov 7/02 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. M-Sždov 7/02 z 27. januára 2003, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. S. B.   o d m i e t a   z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. apríla 2003 doručená sťažnosť JUDr. S. B., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 36 písm. b) ústavy a práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovoru“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 7 ods. 5 ústavy rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. M-Sždov 7/02 z 27. januára 2003.

Podľa   sťažovateľa   najvyšší   súd   označeným   rozsudkom „porušil   ústavný   princíp, podľa ktorého ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti a právach (čl. 12 ods. 1 Ústavy SR), ako   aj   moje   právo   na   ochranu   proti   svojvoľnému   prepúšťaniu   zo   zamestnania a diskriminácii v zamestnaní (čl. 36 písm. b/ Ústavy SR), právo na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy SR) a právo na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 2 a čl. 7 ods. 5 Ústavy SR) tým, že   zamietol   mimoriadne   dovolanie   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   proti rozsudku   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z 27.   júna   2001   sp.   zn.   6   Sž   241/00 a nezrušil   rozhodnutie   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky   –   ministra   vnútra Slovenskej   republiky   č.   KM-76/PK-2000   zo   dňa   25.   augusta   2000,   ako   aj   rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky – ministra vnútra SR č. SPC-344/1-00 zo dňa 7. júna 2000, ktorými bol právoplatne zamietnutý môj návrh na obnovu konania vo veci môjho prepustenia zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície uskutočneného rozkazom ministra vnútra č. 23 zo dňa 1. februára 1999 v spojení s rozhodnutím   ministra   vnútra   č.   KM-26/PK-99   zo   dňa   30.   marca   2000   a s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 5 Sž 78/99 zo dňa 11. októbra 1999“.

Sťažovateľ   uviedol,   že   generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „generálny prokurátor“) podal na základe jeho podnetu 9. júla 2002 mimoriadne dovolanie podľa § 243e ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) proti právoplatnému rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sž 241/00 z 27. júna 2001. Týmto rozsudkom najvyšší súd zamietol jeho žalobu proti rozhodnutiu ministra vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „minister   vnútra“)   č.   KM-76/PK-2000   z 25.   augusta   2000,   ktorým   bol   zamietnutý   ním podaný rozklad proti rozhodnutiu ministra vnútra sp. zn. SPC-344/1-00 zo 7. júna 2000. Citovaným   rozhodnutím   ministra   vnútra   bol   zamietnutý   návrh   sťažovateľa   na   obnovu konania vo veci jeho prepustenia zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru, ku ktorému došlo personálnym rozkazom ministra vnútra č. 23 z 1. februára 1999 podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru,   Slovenskej   informačnej   služby,   Zboru   väzenskej   a justičnej   stráže   Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov.

Najvyšší súd odôvodnil zamietnutie mimoriadneho dovolania tým, že nepovažoval dôvody   uvádzané   generálnym   prokurátorom   za   také,   ktoré   by   predstavovali   dodatočne zistené mimoriadne závažné skutočnosti odôvodňujúce podstatne priaznivejšie rozhodnutie v prospech   sťažovateľa   vo   veci   jeho   prepustenia   zo   služobného   pomeru.   Podľa   názoru najvyššieho súdu aj keď konanie, za ktoré bol sťažovateľ prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru, nie je trestným činom, je naďalej takým konaním, ktorým bolo   jeho   prepustenie   odôvodnené,   pričom   otázka   trestnoprávnej   zodpovednosti   nie   je zhodná   so   skutočnosťami,   ktoré   tvoria   základ   pre   prijaté   personálne   opatrenie,   a toto personálne opatrenie nie je závislé na rozhodovaní orgánov činných v trestnom konaní. Za   protiprávne   konanie,   ktoré   bolo   dôvodom   prepustenia   sťažovateľa   zo   služobného pomeru,   nepokladal   najvyšší   súd   nesprávny   zápočet   dĺžky   trvania   pracovného   pomeru JUDr. L. P. na účely odchodného, ale samotný právny úkon, ktorý mal sťažovateľ nariadiť vykonať na realizáciu uvedeného zápočtu, t. j. samotné antedatované rozhodnutie vydané podľa zrušeného zákona.

Na výzvu ústavného súdu z 2. mája 2003 sťažovateľ podaním z 20. júna 2003 doplnil skutkové   a právne   odôvodnenie   v sťažnosti   namietaného   porušenia   ustanovení   ústavy a dohovoru a upravil aj návrh na rozhodnutie vo veci samej.

Sťažovateľ   v tomto   podaní   poukázal   okrem   iného   na   to,   že   najvyšší   súd „sa   pri   rozhodovaní   o mimoriadnom   dovolaní   nezaoberal   vôbec,   prípadne   zaoberal   sa nedostatočným   spôsobom,   skúmaním   a posudzovaním   rozsudku   sp.   zn.   6   Sž   241/00 z 27.   júna   2001   a   jemu   predchádzajúceho   súdneho   a   správneho   konania   z hľadiska rešpektovania mojich práv zaručených Ústavou Slovenskej republiky a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, predovšetkým z hľadiska rešpektovania môjho práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie“.

Vo   väzbe   na   namietané   porušenie   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   vidí sťažovateľ neústavnosť postupu najvyššiemu súdu najmä v tom, že tento ako dovolací súd v rozpore s ustanovením § 243i ods. 2 OSP a § 242 ods. 1 OSP nepreskúmal rozsudok najvyššieho   súdu   z   27.   júna   2001   sp.   zn.   6   Sž   241/00,   proti   ktorému   bolo   podané mimoriadne dovolanie, resp. nepreskúmal ho s prihliadnutím na relevantné skutkové otázky a preskúmanie tohto rozsudku obmedzil iba na to, že si v plnom rozsahu nekriticky osvojil tvrdenia, ktoré žalovaný účastník uviedol   v rámci   obhajovania jeho postupu   vo   svojom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu.

Vzhľadom na to vyslovuje sťažovateľ názor, že „spomínaný postup pri rozhodovaní a odôvodňovaní rozsudku Najvyššieho súdu SR ako dovolacieho súdu vyvoláva oprávnené pochybnosti o tom, či dovolací súd postupoval nestranne a či rešpektoval princíp rovnosti pred zákonom i súdmi, ak takýmto spôsobom preferoval jedného z účastníkov konania“.

Za porušenie svojho práva na súdnu a inú právnu ochranu považuje sťažovateľ aj to, že   najvyšší   súd   v zmysle   §   243a   ods.   1   OSP   vety   za   bodkočiarkou   nenariadil o mimoriadnom   dovolaní   pojednávanie.   V nadväznosti   na   to   uvádza,   že «som   ako „postihnutý“ účastník konania – nemal príležitosť nielen v priebehu správneho konania, ale ani v súdnom konaní o mimoriadnom dovolaní bezprostredne osobne prispieť k vysvetleniu okolností – relevantných otázok skutkových – ktoré sú významné z hľadiska môjho práva na súdnu ochranu a ktoré v dôsledku vrchnostenského prístupu žalovaného účastníka voči mne zostali medzi nami „sporné“ a neobjasnené».

Sťažovateľ   vyčíta   najvyššiemu   súdu,   že   «ako   dovolací   súd   sa   pri   preskúmavaní rozsudku Najvyššieho súdu SR z 27. júna 2001 sp. zn. 6 Sž 241/00 nezaoberal dôsledkami podstatne zmenených okolností v čase rozhodovania o mojom návrhu na obnovu konania – v porovnaní   so   skutkovými   okolnosťami,   ktorými   bolo   odôvodnené   moje   prepustenie zo služobného pomeru – z toho hľadiska, či vzhľadom na dodatočne zistené skutočnosti naďalej možno obhajovať záver, že moje ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby bez konkretizácie „dôležitých záujmov štátnej služby“ a bez označenia konkrétnych skutočností, ktoré by mohli svedčiť v súčasnosti v prospech takéhoto záveru».

Sťažovateľ   žiada   ústavný   súd, „aby   sa   sám   –   v rámci   posudzovania   ústavnosti postupu   Najvyššieho   súdu   SR   ako   dovolacieho   súdu   pri   rozhodovaní   o mimoriadnom dovolaní z hľadiska môjho práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy SR) - oboznámil so skutkovou stránkou podkladov použitých pri posudzovaní predbežných otázok v rámci rozhodovania   o mojom   prepustení   so   služobného   pomeru,   a aby   ich   porovnal s právoplatnými rozhodnutiami príslušných súdov o týchto predbežných otázkach a posúdil – aj z hľadiska princípu rovnosti ľudí a osobitne aj rovnosti účastníkov konania, či tieto rozhodnutia odôvodňujú alebo neodôvodňujú podstatne priaznivejšie rozhodnutie o mojom služobnom pomere policajta v môj prospech tak, ako to uplatňoval generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní“.

Za porušenie princípu rovnosti ľudí v dôstojnosti a právach podľa čl. 12 ods. 1 ústavy pri poskytovaní súdnej ochrany jeho právam považuje sťažovateľ najmä to, že najvyšší súd „... v konaní o mimoriadnom dovolaní pri preskúmavaní rozsudku Najvyššieho súdu SR z 27. júna 2001 sp. zn. 6 Sž 241/00 sa z hľadiska jeho obrany vôbec nezaoberal príčinou, pre ktorú minister vnútra nevyvodil žiadnu právnu zodpovednosť voči osobám, ktoré mnou tlmočený pokyn splnili, hoci táto príčina by mohla mať význam aj pri posudzovaní môjho prípadu, a ponechal tiež úplne bez povšimnutia skutočnosť, že som jedinou osobou, ktorá bola   postihnutá   aj   existenčne   –   v súvislosti   s nárokom   JUDr.   L.   P.   na   odchodné   a to v dôsledku   rozdielneho   výkladu   zákona   uplatneného   skôr,   než   o tomto   nároku   rozhodol príslušný súd – Najvyšší súd Slovenskej republiky – rozsudkom z 28. septembra 1999 sp. zn. 4 Sž 39/99“.

K porušeniu   základného   práva   na   ochranu   proti   svojvoľnému   prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní [čl. 36 písm. b) ústavy] sťažovateľ uviedol, že   toto   základné   právo   bolo   porušené   tým,   že   najvyšší   súd   ako   dovolací   súd   zotrval na názore, „že rozsudok Najvyššieho súdu SR o nároku JUDr. L. P. na odchodné a ani oslobodzujúci rozsudok v našej trestnej veci nie sú mimoriadnymi závažnými okolnosťami, ktoré   som   nemohol   bez   svojej   viny   v konaní   uplatniť   a okolnosťami,   ktoré   odôvodňujú podstatne priaznivejšie rozhodnutie v môj prospech...“.

K postupu najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu pri rozhodovaní o mimoriadnom dovolaní z hľadiska práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 2 a čl. 7 ods. 5 ústavy) sťažovateľ o. i. uviedol, „že konanie na Najvyššom súde SR   ako   dovolacom   súde   o mimoriadnom   dovolaní,   chápané   ako   celok   –   v dôsledku nenáležitého   preskúmania   rozsudku   Najvyššieho   súdu   SR   z 27.   júna   2001   sp.   zn.   6   Sž 241/00 a preferovania žalovaného účastníka – nebolo spravodlivým súdnym konaním“.

Odvolávajúc sa na porušenie označených práv sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vyniesol tento nález:

„1.   podľa   §   56   ods.   1   zákona   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len: zákon o ústavnom súde) v náleze vyslovil, že Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 28. januára 2003 sp. zn. M-Sždov 7/02 porušil:

a) moje právo na súdnu ochranu – článok 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s článkom 12 ods. 1 a článkom 36 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky a

b) moje právo na spravodlivé súdne konanie – článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8 (č. 209/1992 Zb.) v spojení s článkom 1 ods. 2 a článkom 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky

2.   podľa   § 56   ods.   2   zákona o ústavnom súde   zrušil rozsudok Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky z 28. januára 2003 sp. zn. M-Sždov 7/02

3. podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde vrátil vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.“

II.

Ústavný súd je podľa článku 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd prerokoval sťažnosť na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ namieta neústavnosť postupu a rozsudku najvyššieho súdu z 28. januára 2003 vydaného v konaní o mimoriadnom dovolaní vedenom pod sp. zn. M-Sždov 7/02, pretože najvyšší súd ako dovolací súd nepostupoval v súlade s ustanovením § 243i ods. 2 OSP a § 242 ods. 1 OSP, keď nepreskúmal rozsudok najvyššieho súdu z 27. júna 2001 sp. zn. 6 Sž 241/00, proti ktorému bolo podané mimoriadne dovolanie, resp. nepreskúmal ho s prihliadnutím na relevantné skutkové otázky a preskúmanie tohto rozsudku obmedzil iba na to,   že   v plnom   rozsahu   nekriticky   prevzal tvrdenia,   ktoré   žalovaný účastník   uviedol v rámci obhajovania jeho postupu vo svojom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu. Ďalej sťažovateľ má výhrady voči tomu, že najvyšší súd nepreskúmal rozsudok, proti ktorému bolo podané mimoriadne dovolanie, z hľadiska rešpektovania jeho práv zaručených ústavou a dohovorom, predovšetkým z hľadiska rešpektovania jeho práva na súdnu ochranu a práva na   spravodlivé   súdne   konanie,   že   nenariadil   pojednávanie   o mimoriadnom   dovolaní, v dôsledku čoho ako postihnutý účastník nemal možnosť prispieť k objasneniu relevantných skutkových otázok, ktoré sú významné z hľadiska jeho práva na súdnu ochranu.

Namietaný   postup   najvyššieho   súdu   vyvoláva   podľa   sťažovateľa   oprávnené pochybnosti o tom, či konanie v danej veci možno považovať za nestranné a neutrálne a či   sa   v ňom   rešpektoval   princíp   rovnosti   pred   zákonom   i súdmi.   Z týchto   skutočností sťažovateľ vyvodzuje záver, že najvyšší súd v označenom konaní porušil jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie.

K namietanému postupu dovolacieho súdu

Ústavný   súd   najprv   pripomína,   že   účastník   konania   nemôže   podať   mimoriadne dovolanie,   môže   dať   iba   podnet   na   jeho   podanie.   Začatie   mimoriadneho   dovolacieho konania   preto   nie   je   závislé   od   vôle   účastníka   konania,   ale   od   úkonu   generálneho prokurátora. Ak sa však konanie o mimoriadnom dovolaní začne, vyžaduje sa, aby sa aj v tomto konaní dodržali ústavnoprocesné princípy súdneho konania na spravodlivý proces upravené v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 prvej vete dohovoru. Možnosť domáhať sa ich dodržiavania je však limitovaná v čl. 51 ods. 1 ústavy, t. j. domáhať sa ich dodržiavania možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú (v danom prípade sú to príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku).

Generálny   prokurátor   podal   mimoriadne   dovolanie   proti   právoplatnému   rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sž 241/00 z 27. júna 2001 za podmienok ustanovených v § 243e ods. 1 OSP v spojení s § 243f ods. 1 písm. d) OSP (rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom   posúdení   veci).   Generálny   prokurátor   mimoriadne   dovolanie   obmedzil na nesprávne právne posúdenie napadnutého rozhodnutia. Najvyšší súd ako dovolací súd musel takto vymedzený rozsah rešpektovať. V súvislosti s tým ústavný súd zdôrazňuje, že   súčasťou   základného   práva   na   súdnu   ochranu   nie   je   aj   nárok   účastníka   na   to, aby dovolací súd vybočil z medzí dôvodov mimoriadneho dovolania, ak navyše dovolací súd   nezistil   žiadnu   skutočnosť,   ktorá   by   takéto   vybočenie   alebo   rozšírenie   prieskumu dovoľovala (dôvody zmätočnosti). Preto napadnuté rozhodnutie dovolacieho súdu podľa zákona muselo reagovať iba na obsah mimoriadneho dovolania.

Najvyšší súd nenariadil   v konaní o mimoriadnom   dovolaní pojednávanie, čo   bolo v súlade s § 243a ods. 1 OSP. Nemožno pritom opomenúť ani skutočnosť, že v konaní o mimoriadnom dovolaní sa nielen nevykonáva dokazovanie, ale vo veci sťažovateľa sa žiadne dokazovanie ani v skutočnosti nevykonalo.

Z uvedeného   vyplýva,   že   postup   dovolacieho   súdu   bol   v súlade   so   zákonom (čl. 51 ods. 1 ústavy). Takýto postup dovolacieho súdu preto nemôže byť v žiadnej príčinnej súvislosti s porušením základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods.1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru).

K napadnutému rozsudku dovolacieho súdu

Ústavou   zaručené   základné   právo   na   súdnu   ochranu   vyplývajúce   z čl.   46   ods.   1 ústavy   a právo   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nemožno   účelovo ponímať tak, že jeho naplnením je iba úspech v súdnom konaní, t. j. priaznivé rozhodnutie vo veci účastníka (m. m. II. ÚS 21/02).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   nie   je   tento   nezávislý   súdny   orgán ochrany   ústavnosti   súčasťou   systému   všeobecných   súdov.   Preto   pri   uplatňovaní   svojej právomoci nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky   (I.   ÚS   44/03).   Ústavný   súd   nemôže   prikazovať najvyššiemu súdu   ako dovolaciemu súdu,   ktoré skutkové okolnosti   má pri rozhodovaní zohľadňovať.   Poslaním   ústavného   súdu   nie   je   nahrádzanie   všeobecných   súdov,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Preto len skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožňuje s právnym názorom najvyššieho súdu, nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti   tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným.

Za   protiústavné   treba   považovať   aj   arbitrárne   rozhodnutia,   rozhodnutia,   ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej (napríklad v dôsledku chyby v uvažovaní) alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti.

Podľa   názoru   ústavného súdu   za   také rozhodnutie sa   nedá   považovať napadnutý rozsudok   len   preto,   že   jeho   odôvodnenie   sa   zhoduje   s právnymi   a skutkovými   závermi rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   proti   ktorému   podal   mimoriadne   dovolanie   generálny prokurátor. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že dovolací súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní (aj generálny prokurátor) dostal odpovede na všetky podstatné okolnosti prípadu. Na ústavnosť takého odôvodnenia nie je totiž potrebné, aby sa v ňom uvádzali odpovede na všetky, a to aj nepodstatné a pre vec bezvýznamné okolnosti alebo návrhy účastníka konania, aj keď účastník konania ich vníma ako relevantné. Z ústavnoprávneho hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutého dovolacieho   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne   odôvodnené   a majú   oporu   v dokazovaní vykonanom v správnom súdnictve.

Z napadnutého   rozhodnutia   predovšetkým   vyplýva,   že   najvyšší   súd   sa   náležitým spôsobom vyrovnal so základnou námietkou sťažovateľa, keď vysvetlil, že aj keď konanie, pre ktoré došlo k jeho prepusteniu zo služobného pomeru, nenaplňuje skutkovú podstatu trestného činu, bolo takým konaním, ktorým bolo jeho prepustenie odôvodnené.

V zmysle   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   pre   odmietnutie sťažnosti   pre   jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   vzájomnej   súvislosti   medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním, rozhodnutím alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, alebo ak nezistí žiadnu možnosť porušenia označených základných práv alebo slobôd, reálnosť ktorej by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (m. m. II. ÚS 21/02, I. ÚS 91/03).

Príčinnú súvislosť medzi postupom a rozhodnutím dovolacieho súdu a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže zakladať postup a rozhodnutie tohto súdu, ktoré sú v súlade   s platným   Občianskym   súdnym   poriadkom.   Najvyšší   súd   viazaný   rozsahom mimoriadneho dovolania preskúmal správnosť právneho názoru súdu v správnom súdnictve, stotožnil   sa   s ním   bez vykonania   dokazovania   a uviedol   aj   dostatok   dôvodov   na   výrok o zamietnutí   mimoriadneho   dovolania.   Preto   je   sťažnosť   v tomto   rozsahu   námietok sťažovateľa zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

III.

Podľa čl. 36 písm. b) ústavy zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo   zamestnania   a   diskriminácii   v zamestnaní.   Ochrana   proti   svojvoľnému   prepúšťaniu zo   zamestnania   však   podľa   názoru   ústavného   súdu   neznamená   nemennosť   takého zamestnaneckého   alebo obdobného   právneho pomeru   a ani zákaz skončiť   takýto   pomer v súlade   s   ústavnými   a zákonnými   limitmi   na   takýto   postup   zamestnávateľa.   Takéto garancie z obsahu tohto základného práva nemožno vyvodiť a tieto záruky by boli aj proti zmyslu tohto základného práva. Ochranu proti svojvoľnému prepusteniu zo zamestnania poskytujú všeobecné súdy a iné orgány právnej ochrany.

Sťažovateľ uplatnil podľa zákona ochranu proti svojmu prepusteniu zo zamestnania v správnom konaní, ako aj v konaní pred všeobecnými súdmi. Táto ochrana mu nebola žiadnym spôsobom obmedzená alebo znemožnená. Orgány súdnej a inej právnej ochrany však došli k záveru, že jeho prepustenie nebolo svojvoľné. Nedostatok priamej príčinnej súvislosti medzi namietaným porušením základného práva podľa čl. 36 písm. b) ústavy a namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu podľa ústavného súdu možno vyvodiť z toho, že namietaným postupom a rozsudkom dovolacieho súdu nielen nebola priamo dotknutá podstata   práva   sťažovateľa   na   ochranu   proti   svojvoľnému   prepúšťaniu   zo   zamestnania a diskriminácii v zamestnaní, ale existencia rozsudku dovolacieho súdu potvrdzuje, že táto ochrana sa podľa zákona sťažovateľovi aj poskytla. V tejto spojitosti ústavný súd poukazuje na odôvodnenie svojho uznesenia vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru a podčiarkuje,   že   takou   ochranou   nie   je   len   ochrana   poskytnutá   podľa   subjektívneho presvedčenia sťažovateľa. Spomenutý nedostatok príčinnej súvislosti viedol ústavný súd k záveru, že sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Najvyšší   súd   konal   a rozhodoval   síce   o mimoriadnom   dovolaní   generálneho prokurátora, ale v spojitosti so základným právom sťažovateľa, ktorého ochranu uplatnil v administratívnom procese aj v správnom súdnictve. V konaní pred najvyšším súdom sa konalo vo veci sťažovateľa v rozsahu mimoriadneho opravného konania. Najvyšší súd ako dovolací   súd   v tomto   konaní   v celom   rozsahu   pokračoval   v realizácii   základného   práva sťažovateľa   aj   podľa   čl.   46   ods.   2   ústavy,   mimoriadne   dovolanie   v merite   prejednal a rozhodol   o ňom.   Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   citovaný   článok   bol   v konaní pred najvyšším súdom v celom rozsahu realizovaný, hoci ako to vyplýva z odôvodnenia tohto uznesenia, nie podľa právnych názorov sťažovateľa. Z toho dôvodu je sťažnosť aj v tejto časti   zjavne   neopodstatnená   pre   neexistenciu   priamej   príčinnej   súvislosti   medzi namietanými skutočnosťami a týmto základným právom.

Podľa   čl.   12   ods.   1 ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní v   dôstojnosti   i   v   právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.K namietanému   porušeniu   čl.   12   ods.   1   ústavy   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej sa jeho aplikácia v individuálnych sťažnostiach viaže na vyslovenie porušenia osobitne určeného základného práva alebo slobody sťažovateľa (ide teda o sprievodný účinok porušenia základného práva alebo slobody). Zásady vyjadrené v uvedenom   článku   ústavy   vyjadrujú   podstatu   základných   práv   ako   prirodzených   práv človeka   a majú   univerzálny   charakter.   Patria   k ústavným   direktívam   adresovaným predovšetkým   orgánom   pôsobiacim   v normotvornej   činnosti   všetkých   stupňov (m. m. I. ÚS 34/96, I. ÚS 59/97, II. ÚS 123/02). Z toho vyplýva, že sťažnosť je v rozsahu namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 ústavy zjavne neopodstatnená.

Podľa čl. 1 ods. 2 ústavy Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného   práva,   medzinárodné   zmluvy,   ktorými   je   viazaná,   a   svoje   ďalšie medzinárodné záväzky.

Podľa čl. 7 ods. 5 ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,   medzinárodné   zmluvy,   na   ktorých   vykonanie   nie   je   potrebný   zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo   právnických   osôb   a   ktoré   boli   ratifikované   a   vyhlásené   spôsobom   ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie čl. 1 ods. 2 a čl. 7 ods. 5 ústavy, je potrebné uviesť,   že   ide   o články   ústavy,   ktoré   priamo   neupravujú   subjektívne   základné   právo sťažovateľa, ktorého ochrana by patrila do právomoci ústavného súdu podľa čl. 124 ústavy. Sťažnosť je preto v tomto rozsahu rovnako zjavne neopodstatnená, pričom súčasne treba poukázať na to, že sťažovateľ v podstate spojil námietku porušenia týchto článkov ústavy s tvrdeným   porušením   jeho základného   práva   na súdnu   ochranu   a práva   na spravodlivý proces. Ústavný súd preto poukazuje aj na dôvody uznesenia pod bodom II.

Ústavný súd z uvedených dôvodov odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, a rozhodnutie o zrušení napadnutého rozhodnutia a vrátení veci najvyššiemu súdu na ďalšie konanie je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti osobitne nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. augusta 2003