znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 15/2014-77

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2014 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu   Ladislava   Orosza   prerokoval   sťažnosť   G. J.,   J. J.,   M. J.   a   J. J.,   zastúpených advokátom   JUDr. Drahomírom   Tomčom,   Koceľova   9,   Bratislava,   ktorou   namietajú porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 146/2009 z 23. marca 2010, za účasti Krajského súdu v Bratislave, a takto

r o z h o d o l :

1. Právo G. J., J. J., M. J. a J. J. na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 146/2009 z 23. marca 2010   p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 146/2009 z 23. marca 2010 z r u š u j e   a vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave   j e   p o v i n n ý uhradiť G. J., J. J., M. J. a J. J. trovy konania v sume 662,32 € (slovom šesťstošesťdesiatdva eur a tridsaťdva centov) na účet ich právneho zástupcu JUDr. Drahomíra Tomču, Koceľova 9, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č. k. IV. ÚS 15/2014-39   z   23.   januára   2014   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť G. J. (ďalej len „sťažovateľka v l. rade“), J. J. (ďalej len „sťažovateľka v 2. rade“), M. J. (ďalej len „sťažovateľ v 3. rade“) a J. J. (ďalej len „sťažovateľ vo 4. rade“, spolu ďalej len „sťažovatelia“) v časti, v ktorej namietajú porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)   sp. zn. 5 Co 146/2009 z 23. marca 2010 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Sťažnosť   vo   zvyšnej   časti,   v ktorej   sťažovatelia   namietajú   porušenie   svojho základného práva   podľa   čl. 46   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len „ústavy“) a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   rozsudkami   Okresného   súdu   Bratislava   III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. V-2 12 C 100/95 z 10. septembra 2002, zo 7. októbra 2003 a   z   30.   septembra   2005,   uzneseniami   krajského   súdu   sp. zn.   5 Co 29/03,   5 Co 85/03 z 30. apríla 2003 a sp. zn. 5 Co 39/2004 z 15. júna 2004, rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 496/05   z   23.   januára   2007   a   uzneseniami   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 90/2008 z 19. marca 2009 a sp. zn. 4 Cdo 230/2010 z 24. novembra 2011, ústavný súd odmietol.

Podstatou   sťažnosti   v časti   prijatej   na   ďalšie   konanie   je   nesúhlas   sťažovateľov s právnym   názorom   krajského   súdu,   podľa   ktorého   nedostatok   pevného   spojenia jednotlivých   listov   kúpnej   zmluvy,   ktorej   predmetom   je   nehnuteľnosť,   a geometrického plánu   (tzv.   technická   jednota   listiny)   spôsobuje   neplatnosť   tejto   kúpnej   zmluvy   aj za okolností   danej   veci,   v ktorej   zmluva na tento   geometrický   plán odkazovala, pričom geometrický plán bol pred uzatvorením zmluvy riadne overený orgánom správy katastra a bol   aj   priložený   k návrhu   na   vklad   vlastníckeho   práva   nadobúdateľov   do   katastra nehnuteľností a založený do zbierky listín.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že 7. júla 1995 bola bývalému Okresnému súdu Bratislava-vidiek   (v   súčasnosti   okresný   súd)   doručená   žaloba   fyzickej   osoby   (ďalej aj „pôvodný   žalobca“),   ktorou   sa   domáhala   voči   sťažovateľke   v   1. rade   a   právnemu predchodcovi sťažovateľov v 2. až vo 4. rade určenia neplatnosti kúpnej zmluvy z 29. júna 1994   (ďalej   aj   „kúpna   zmluva“),   na   základe   ktorej   im   pôvodný   žalobca   –   právny predchodca   A. S.   (ďalej   len   „žalobkyňa“)   predal   geometrickým   plánom   novovytvorenú parcelu nachádzajúcu sa v k. ú...

Okresný   súd   žalobu   pôvodného   žalobcu   rozsudkom   sp. zn.   V-2 12 C 100/95 z 10. septembra   2002   zamietol   a   následne   10.   októbra   2002   opravil   výrok   uvedeného rozsudku tak, že ním určil, že kúpna zmluva, ktorej vklad do katastra nehnuteľností bol povolený 26. júla 1994 Správou katastra Bratislava-vidiek pod č. V-885/94, je neplatná.

V sťažnosti sa ďalej uvádza, že proti označenému rozsudku okresného súdu (avšak iba   pokiaľ ide   o   výrok   o   trovách   konania),   ako   aj proti   opravnému   uzneseniu   sp. zn. V-2 12 C 100/95   z   10.   októbra   2002   podali   odvolanie   sťažovateľka   v   1. rade   a   právny predchodca sťažovateľov v 2. až vo 4. rade. Krajský súd uznesením sp. zn. 5 Co 85/2003 z 30.   apríla   2003   podľa   sťažovateľov   napadnutý   rozsudok „nesprávne   zrušil   v   celom rozsahu   a   vec   mu vrátil   na   ďalšie konanie.   Odvolací   súd zrušil aj opravné uznesenie. V odôvodnení svojho zrušujúceho uznesenia tento uviedol, že rozsudok súdu prvého stupňa je pre jeho nezrozumiteľnosť a zmätočnosť nepreskúmateľný.“.

Následne   okresný   súd   rozsudkom   sp. zn.   V-2 12 C 100/95   z   30.   septembra   2005 znovu určil, že kúpna zmluva je neplatná. Podľa odôvodnenia označeného prvostupňového rozsudku „Ohľadne prevodu nehnuteľností, t. j. účastníkov, predmetu kúpy a kúpnej ceny ku dňu   uzavretia   /podpísania/   takejto   zmluvy   pri   požiadavkách   kladených   na   platnosť kúpnej   zmluvy   z   hľadiska   určitosti   a   formy,   nie   je   možné   pochybnosť   v   tomto   smere nahrádzať dôkazmi o skutočnej vôli prevodcu, ani ju dopĺňať výkladom, ktorý účastníci zmluvy zhodne zamýšľali. Ak nie je vôľa prevodcu dostatočne a kvalifikovane prejavená, zvlášť ak zákon vyžaduje písomnú formu na jednej listine, nemôže potom nedostatočne prejavená vôľa zakladať právne následky. Kúpna zmluva ohľadne oddelenia časti pozemku je neurčitá, ak geometrický plán potvrdený katastrálnym úradom nie je priamo súčasťou kúpnej zmluvy, t. j. ak netvorí s kúpnou zmluvou jednu listinu. Geometrický plán nemožno v tomto   prípade   považovať   len   za   prílohu   k   uzavretej   kúpnej   zmluve,   ale   je   súčasťou zmluvných prejavov. Je preto potrebné, aby bol stranami podpísaný a pripojený ku kúpnej zmluve   /zošitý/,   aby   sa   nedal   oddeliť.   Písomná   forma   právneho   úkonu   predpokladá nevyhnutne technickú jednotu listiny, ktorá podmienka však u predmetnej kúpnej zmluvy zo dňa 29. 6. 1994 splnená nebola. Okresný súd Bratislava III ďalej v odôvodnení tohto vyššie citovaného rozsudku uviedol, že mal za preukázané zo samotnej kúpnej zmluvy, kde v čl. VI   je   uvedené,   že   kupujúci   sa   len   oboznámili   s geometrickým   plánom   L.   Z celého zaslaného katastrálneho spisu, Správy katastra Bratislava-vidiek č.. je zrejmé, že predmetný geometrický plán, ktorým bola vytvorená parcela, ktorá bola predmetom prevodu, nebol súčasťou   kúpnej   zmluvy,   ba   dokonca   ani   prílohou v celom   spise.   V   neposlednom rade skutočnosť,   že   predmetný   geometrický   plán   nebol   súčasťou   kúpnej   zmluvy,   svedčí   i potvrdenie   Katastrálneho   úradu   –   Správy   katastra   v   Senci,   ktorá   síce   potvrdila,   že predmetný geometrický plán bol síce riadne overený, ale bol len súčasťou zbierky listín. Parcela číslo... k. ú... neexistuje v registri nehnuteľností, avšak napriek tomu bol v prospech odporcov vydaný list vlastníctva číslo... k. ú.... Vzhľadom na to, že v posudzovanej kúpnej zmluve zo dňa 29. 6. 1994 bol v bode II odkaz na nepripojený v celom geometrický plán, ktorý netvoril s kúpnou zmluvou jediný celok, čo spôsobilo neurčitosť nezrozumiteľnosť predmetu kúpy a predaja, súd v zmysle § 37 ods. 1, § 46 ods. 1, 2 Obč. zák., § 80 písm. c) O. s. p.   a   § 126   ods. 1   Obč. zák.   vyhovel   návrhu   navrhovateľky   na   určenie   neplatnosti kúpnej   zmluvy,   ako   i   vypratania   predmetnej   nehnuteľnosti.   Skutočnosť,   že   predmetný geometrický plán bol súčasťou zbierky listín, bola v tomto prípade irelevantná.“.

Proti rozsudku okresného súdu z 30. septembra 2005 podali sťažovatelia odvolanie, namietajúc, že súd prvého stupňa sa neriadil tým, čo mu uložil odvolací súd, najmä pokiaľ ide   o   povinnosť   zaobstarať   si   od   Správy   katastra   Senec   originál   jej   vkladového   spisu, a uspokojil sa len s jeho fotokópiou, a vzhľadom na to nemožno vec objektívne posúdiť. Sťažovatelia s poukazom na vykonané dokazovanie vyjadrili presvedčenie, že predmetný geometrický   plán   tvoril   súčasť   kúpnej   zmluvy,   pretože   inak   by   ju   orgán   rozhodujúci o povolení vkladu do katastra nehnuteľností nemohol posúdiť, teda vklad by nemohol byť povolený. Sťažovatelia vo svojom odvolaní namietali aj to, že okresný súd nevypočul ako svedkov nimi označené pracovníčky Správy katastra Senec.

O   odvolaní   sťažovateľov   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   sp. zn.   3 Co 496/05 z 23. januára   2007,   ktorým   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   z   30.   septembra   2005 zmenil tak, že žalobu žalobkyne zamietol. Následne však na dovolanie žalobkyne najvyšší súd   ako   súd   dovolací   uznesením   sp. zn.   3 Cdo 90/2008   z   19.   marca   2009   označený zmeňujúci rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Podľa názoru dovolacieho súdu neprebehlo konanie pred odvolacím súdom, z ktorého vzišlo dovolaním napadnuté rozhodnutie, podľa zásad spravodlivého konania, pretože «tým, že odvolací súd svoje rozhodnutie „nečakane“ založil na iných právnych záveroch než súd prvého stupňa, v skutočnosti žalobkyni odňal právo namietať správnosť jeho právneho názoru na inštančne vyššom súde; takýmto postupom žalobkyni odňal možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O. s. p.».

V ďalšom konaní krajský súd napadnutým rozsudkom pripustil späťvzatie návrhu v časti povinnosti sťažovateľov vypratať pozemok parc. č... – záhrady o výmere 848 m2 – nachádzajúci sa v k. ú... zapísaný na LV č..., zároveň prvostupňový rozsudok v tejto časti zrušil a konanie zastavil. Vo zvyšnej časti napadnutý prvostupňový rozsudok zmenil tak, že kúpna zmluva je neplatná. Napokon krajský súd taktiež určil, že pozemky parc. č... a parc. č... v k. ú... patria do dedičstva po pôvodnom žalobcovi. Čo sa týka odôvodnenia rozsudku krajského súdu z 23. marca 2010, poukazuje sa v ňom na to, že „Na základe takejto zmeny ustanovenia   § 34   ods. 2   katastrálneho   zákona   potom   ale   už   existuje   naliehavý   právny záujem na určenie neplatnosti predmetnej kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa 29. júna 1994 a návrh na určenie neplatnosti tejto kúpnej zmluvy je potom procesné prípustný v zmysle ust. § 80 písm. c/ O. s. p. Odvolací súd v zdôvodnení svojho rozsudku uviedol, že za daného zmeneného stavu sa stotožnil odvolací súd s názorom súdu prvého stupňa, konštatujúceho neurčitosť   (§ 37   ods. 1   Obč. zák.)   právneho   úkonu,   keď   geometrický   plán,   na   základe ktorého   došlo   k   oddeleniu   časti   pozemku,   ktorá   bola   predmetom   kúpnej   zmluvy,   nebol súčasťou predmetnej kúpnej zmluvy, teda netvoril s kúpnou zmluvou jedinú listinu (hoci kúpna   zmluva   v   bode   II   na nepripojený   geometrický   plán   odkazovala),   čo   spôsobilo neurčitosť a nezrozumitelnosť predmetu kúpy, ktorá skutočnosť v zmysle ust. § 37 ods. 1 Obč. zák., § 46 ods. 1, 2 Obč. zák., § 80 písm. c/ O. s. p. a § 126 ods. 1 O. z. viedla súd prvého stupňa k vyhoveniu žalobe v časti určenia neplatnosti kúpnej zmluvy. Skutočnosť, že geometrický   plán,   na základe   ktorého   došlo   k   oddeleniu   časti   pozemku,   ktorý   bol predmetom   kúpnej   zmluvy,   nebol   súčasťou   predmetnej   kúpnej   zmluvy,   teda   netvoril   s kúpnou zmluvou jedinú listinu, vyplýva pritom jednoznačne z vykonaného dokazovania pred prvostupňovým   súdom   (návrh   na   vklad   vlastníckeho   práva   z   23.   júla   1994,   z   ktorého vyplýva, že kúpna zmluva a geometrický plán tvorili samostatné listiny,   samotná kúpna zmluva z 29. júna 1994, ktorej súčasťou GP nebol, ako aj písomné vyjadrenie Katastrálneho úradu v Bratislave, Správy katastra v Senci z 25. 6. 2002 a z 25. marca 2005). Odvolací súd v zdôvodnení svojho rozsudku ďalej uviedol, že vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa (po pripustení zmeny návrhu) v časti týkajúcej sa určenia neplatnosti kúpnej zmluvy podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil z hľadiska jeho vecnej správnosti...“.

Sťažovatelia   podali   7.   júla   2010   ústavnému   súdu   sťažnosť   podľa   čl. 127   ods. 1 ústavy, ktorou sa domáhajú, aby tento nálezom vyslovil, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. V-2 12 C 100/95 a jeho rozsudkom z 30. septembra 2005 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 C 146/2009 z 23. marca 2010 boli porušené ich základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a zároveň navrhovali, aby boli označené   rozhodnutia   zrušené.   Ústavný   súd   potom,   ako   zistil,   že   sťažovatelia podali proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 C 146/2009 z 23. marca 2010 dovolanie, uznesením sp. zn. IV. ÚS 104/2011 z 24. marca 2011 odmietol ich sťažnosť s poukazom na svoju   judikatúru   ako   neprípustnú   s   tým,   že   uplatnenie   právomoci   dovolacieho   súdu predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu.

V dovolaní proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 C 146/2009 z 23. marca 2010 sťažovatelia argumentovali najmä tým, že im bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, teda došlo k procesnej vade, pre ktorú musí dovolací súd podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) napadnuté rozhodnutie zrušiť. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Cdo 230/2010 z 24. novembra 2011 dovolanie sťažovateľov proti rozsudku   krajského   súdu   sp. zn.   5 C 146/2009   z   23.   marca   2010   odmietol. V rámci predbežného prerokovania sťažnosti sťažovateľov ústavný súd odmietol sťažnosť aj v časti smerujúcej proti uvedenému uzneseniu najvyššieho súdu.

Ústavný súd prijal na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľov iba v časti smerujúcej proti napadnutému rozsudku krajského súdu. Vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu neboli podľa sťažovateľov tvrdenia a námietky pôvodného žalobcu preukázané ako relevantné   pre   rozhodnutie.   Sťažovatelia   ďalej   uvádzajú,   že «Súd   prvého   stupňa   sa následne po vydaní zjednocovacieho stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 3. októbra 2001 spisovej značky Cpj 33/01 vyššie citovaného, začal výlučne a jedine zaoberať len tým (hoci pôvodný žalobca túto skutočnosť nikdy nenamietal), či prejav vôle žalobcu   odpredať   predmetný   novovytvorený   pozemok   bol   určitý   (§ 37   ods. 1   Obč. zák.) s poukazom na to, či bol geometrický plán M. L. číslo... z 31. 5. 1994 súčasťou vkladového spisu a či bol pevne spojený s vyššie citovanou kúpnou zmluvou alebo nie. Súd prvého stupňa vo všetkých ním vydaných rozsudkoch, ako i odvolací súd v jeho rozsudku zo dňa 23. marca 2010 sp. zn. 5 Co 146/2009 tvrdili, že keďže predmetný geometrický plán nebol pevne   zošitý   (pevne   spojený   s   kúpnou   zmluvou   zo   dňa   29. 6.   1994),   tak   z   toho   treba vyvodzovať, že prejav vôle predávajúceho Š. Ď. nebol určitý a zrozumiteľný s poukazom na ust.   § 37   ods. 1   Obč. zák.,   § 46   ods. 1,   2   Obč. zák.   (viď rozsudok   Okresného   súdu Bratislava III sp. zn. V-2 12 C 100/1995 zo dňa 30. 9. 2005 strana 5 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23. 3. 2010 sp. zn. 5 Co 146/2009 strana 8).

Je nepochybné,   že   právny   názor   týchto   dvoch súdov (okresný   súd a krajský   súd, pozn.) v tejto veci bol ovplyvnený vyššie citovaným zjednocovacím stanoviskom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 3. októbra 2001 spisovej značky Cpj 33/01, avšak toto stanovisko,   hoci   po   jeho   vydaní   od   3.   10.   2001   ho   oba   súdy   rešpektovali,   ich   viedlo k nesprávnym   právnym   záverom   (právny   záver   o   neplatnosti   kúpnej   zmluvy   zo   dňa 29. 6. 1994), v tejto veci nimi prejednávanej, keďže tieto súdy neprihliadali na osobitosti danej   veci,   ktorým   bol   predovšetkým   čas   uzatvorenia   predmetnej   kúpnej   zmluvy   (bola uzatvorená   v   roku   1994),   všetko,   čo   v   konaní   vyšlo   najavo,   a v neposlednom rade i na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spisovej značky 2 Cdo 17/96 vyššie citované, ktoré uvádzalo, citujeme: „... zákon nepozná žiadnu zákonnú podmienku pevného spojenia, teda zošitia jednotlivých listov listiny o právnom úkone dotýkajúceho sa prevodu nehnuteľností. Preto zákonnej požiadavke, aby prejavy vôle účastníkov zmluvy o prevode nehnuteľností   boli   na   tej   istej   listine,   vyhovuje,   ak   listina   samotná   síce   pozostáva z viacerých   listov   /hárkov/   s   prejavmi   účastníkov,   ak   však   s   prihliadnutím   na   všetky okolnosti, za ktorých došlo k zmluve, a k jej písomnému vyhotoveniu, najmä so zreteľom na druh použitých technických prostriedkov spojenia listov, ale aj zvolený spôsob číslovania strán a označovania bodov a časti zmluvy, je nad všetky pochybnosti zrejmé, že účastníci chceli, aby tieto listy spojením vytvorili jednu listinu, ktorá ako celok obsahuje ich zmluvu o prevode nehnuteľnosti. Predovšetkým predmetná kúpna zmluva zo dňa 29. 6. 1994, bola spísaná v čase, kedy neplatilo, lebo nebolo vydané, a teda ani publikované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 17/1996 vyššie citované a ani rozhodnutie Najvyššieho súdu   SR   sp. zn.   3 Cdo 137/96   vyššie   citované   a   nakoniec   prirodzene   ani   zjednocovacie stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Cpj 33/01 zo dňa 3. 10. 2001. Teda nemožno právne relevantne dôvodiť, že predmetný geometrický plán M. L. číslo... z 31. 5. 1994, ktorým bol novovytvorený pozemok s parcelným číslom 1277/39 – záhrada o výmere 848 m2 nachádzajúci sa v katastrálnom území..., ktorý pozemok vznikol na základe vyššie citovaného geometrického plánu číslo... z 31. 5. 1994, geodetom M. L. z pozemku s parcelným   číslom...   –   zastavanej   plochy   o   výmere   3172   m2 nachádzajúcom   sa v katastrálnom   území...   a   (zapísanom   v   tom   čase   na   liste   vlastníctva   číslo...   v   Správe katastra Bratislava-vidiek, musel resp. mal byť pevne spojený s vyššie citovanou kúpnou zmluvou pod sankciou jej neplatnosti s poukazom na ust. § 37 ods. 1 Obč. zák.“».

Po   prijatí   návrhu   na   ďalšie   konanie   v uvedenej   časti   si   ústavný   súd   vyžiadal vyjadrenie krajského súdu k sťažnosti, ktoré mu bolo doručené 26. februára 2014. Krajský súd   v tomto   vyjadrení   prostredníctvom   predsedu   zotrval   na   svojom   názore   vyjadrenom v napadnutom   rozsudku   krajského   súdu.   Krajský   súd   netrval   na   ústnom   pojednávaní v konaní o sťažnosti vo veci samej.

Ústavný   súd   zaslal   27.   februára   2014   vyjadrenie   krajského   súdu   na   vedomie a prípadné   zaujatie   stanoviska   právnemu   zástupcovi   sťažovateľov.   Sťažovatelia prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   vo   vyjadrení   z 10.   marca   2014   doručenom ústavnému súdu 13. marca 2014 oznámili, že netrvajú na verejnom pojednávaní v tejto veci a súhlasia, aby ústavný súd od neho upustil (hoci v sťažnosti pôvodne navrhli, aby ich sťažnosť bola prerokovaná na ústnom pojednávaní). Zároveň odkázali na obsah sťažnosti, na ktorom zotrvávajú.

Ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa so stanoviskami účastníkov konania k sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci,   a   v   dôsledku   toho   senát   predmetnú   sťažnosť   prerokoval   na   svojom   zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu dotknutého spisu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd však predovšetkým zdôrazňuje, že podľa konštantnej judikatúry nie je súčasťou systému všeobecných súdov. Podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd nie je súdom   vyššej   inštancie   rozhodujúcim   o   opravných   prostriedkoch   v   rámci   sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych   názorov   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu vo veci samej (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010), usmerňovať vývoj judikatúry všeobecných súdov z hľadiska správnosti výkladu a uplatňovania zákonov (za podmienky rešpektovania jeho ústavnej konformity) alebo   zjednocovať   judikatúru   všeobecných   súdov   (napr.   I. ÚS 17/01,   IV. ÚS 267/05). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010). Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa   čl. 127   ústavy   však   patrí   kontrola   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Súčasťou obsahu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na náležité   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   (napr.   II. ÚS 209/04,   III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07),   t. j.   na   také   odôvodnenie,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, teda s uplatnením   nárokov   a   obranou   proti   takému   uplatneniu.   Odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania   na   spravodlivý   proces   (m.   m.   IV. ÚS 115/03,   III. ÚS 209/04).   Potreba   náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy právneho poriadku Slovenskej republiky. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad   aplikovanej   právnej   normy.   Z   toho   vyplýva,   že   k   reálnemu   poskytnutiu   súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (II. ÚS 249/2011).

Výklad a aplikácia práva všeobecnými súdmi musí byť v súlade s účelom práva na spravodlivé súdne konanie (a jemu zodpovedajúcemu právu na súdnu ochranu), ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania.

Podstatou   sťažnosti   proti   napadnutému   rozsudku   krajského   súdu   je   nesúhlas sťažovateľov so spôsobom, akým sa krajský súd vysporiadal s otázkou platnosti kúpnej zmluvy,   predmetom   ktorej   boli   nehnuteľnosti,   keď   za   dôvod   jej   neplatnosti   považoval nedostatok jej spojenia s geometrickým plánom (nedodržanie podmienky tzv. technickej jednoty listiny).

V problematickej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   sa uvádza: „Za daného zmeneného stavu sa stotožnil odvolací súd s názorom sudu prvého stupňa,   konštatujúceho   neurčitosť   (§ 37   ods. 1   O. z.)   právneho   úkonu,   keď   geometrický plán, na základe ktorého došlo k oddeleniu časti pozemku, ktorá bola predmetom kúpnej zmluvy, nebol súčasťou predmetnej kúpnej zmluvy, teda netvoril s kúpnou zmluvou jedinú listinu (hoci kúpna zmluva v bode II na nepripojený geometricky plán odkazovala), čo spôsobilo neurčitosť a nezrozumiteľnosť predmetu kúpy, ktorá skutočnosť v zmysle ust. § 37 ods. 1, § 46 ods. 1, 2 O. z., § 80 písm. c/ O. s. p. a § 126 ods. 1 O. z. viedla súd prvého stupňa   k vyhoveniu   žalobe   v   časti   určenia   neplatnosti   kúpnej   zmluvy.   Skutočnosť,   že geometrický   plán,   na   základe   ktorého   došlo   k   oddeleniu   časti   pozemku,   ktorá   bola predmetom   kúpnej   zmluvy,   nebol   súčasťou   predmetnej   kúpnej   zmluvy,   teda   netvoril s kúpnou zmluvou jedinú listinu, vyplýva pritom jednoznačne z vykonaného dokazovania pred prvostupňovým sudom (návrh na vklad vlastníckeho práva z 13. júla 1994, z ktorého vyplýva, že kúpna zmluva a geometrický plán tvorili samostatné listiny,   samotná kúpna zmluva z 29. júna 2004 (správne má byť 29. júna 1994, pozn.), ktorej súčasťou GP nebol, ako   aj   písomné   vyjadrenia   Katastrálneho   úradu   v   Bratislave,   Správy   katastra   Senec z 25. júna 2002 a 25. marca 2005).“

Z pohľadu ústavného súdu je spornou otázka, či krajský súd ústavne konformným spôsobom   odôvodnil   svoj   záver   o tom, že v   danej   veci   nebola splnená podmienka   tzv. technickej jednoty listiny (kúpnej zmluvy), čo vedie k následku neplatnosti zmluvy, a to najmä z dôvodu jej neurčitosti a nezrozumiteľnosti. Okolnosti danej veci sú podľa zistení ústavného   súdu   zo   sťažnosti,   z predložených   dokumentov,   ako   aj   z vyžiadaného   spisu špecifické v tom, že návrh na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností na základe predmetnej kúpnej zmluvy uvádza medzi prílohami aj geometrický plán. Zároveň mal byť predmetný   geometrický   plán   overený   orgánom   správy   katastra   (21.   júna   1994   pod č. 559/94)   a uložený do   zbierky   listín.   Vychádzajúc zo   skutkových   zistení   všeobecných súdov, geometrický plán nebol pevne spojený so samotnou zmluvou.

Právny   názor   krajského   súdu   obsiahnutý   v napadnutom   rozsudku   sa   opiera   o tri východiská. Zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností možno podľa neho vykonať iba   na   základe   písomnej   zmluvy,   ktorá   spĺňa   podmienku   technickej   jednoty   listiny. Podmienka technickej jednoty listiny nie je splnená v prípade, ak je geometrický plán iba priložený   k návrhu   na   vklad   a   netvorí   pevne   spojenú   súčasť   zmluvy,   hoci   je   overený správou   katastra   a uložený   do   zbierky   listín.   Podľa   krajského   súdu   navyše   nedostatok „technickej jednoty listiny“ spôsobuje neplatnosť kúpnej zmluvy.

Vzhľadom   na   to,   že   právomoc   vykladať   a aplikovať   všeobecné   záväzné   právne predpisy vrátane Občianskeho zákonníka majú v prvom rade všeobecné súdy, považoval ústavný súd za vhodné priblížiť rozhodovaciu činnosť najvyššieho súdu k uvedeným trom východiskám.   Ústavný   súd   sa   s rozhodovacou   praxou   oboznámil   vlastnou   činnosťou na základe rozhodnutí   uverejnených v Zbierke   stanovísk   najvyššieho   súdu   a   rozhodnutí súdov   Slovenskej   republiky,   ako   aj   na   internetovej   stránke   najvyššieho   súdu http://www.supcourt.gov.sk/.

Podľa   stanoviska   občianskoprávneho   kolégia   najvyššieho   súdu   sp. zn.   Cpj 33/01 prijatého 3. októbra 2001 „Ak je zmluva o prevode nehnuteľnosti napísaná na viac ako jednom liste alebo ak jej súčasťou je nadväzujúci geometrický plán potvrdený príslušným orgánom, potom zákonnej požiadavke, že prejavy vôle účastníkov musia byť na tej istej listine,   zodpovedá   len   také   spojenie   jednotlivých   hárkov,   aby   tieto   tvorili   technicky (nie vôľovo či obsahovo) nedeliteľný celok, teda jednu listinu, a to už pred podpísaním zmluvy.   Požiadavku   zákonnej   technickej   jednoty   viacerých   listín   nespĺňa   prejav   vôle účastníkov   zmluvy,   hoci   aj   výslovne   vyjadrený   v   zmluve,   rešpektovať   ustanovenie   § 46 ods. 2   Občianskeho   zákonníka,   avšak   bez   patričného   pevného   spojenia   (zošitia) jednotlivých   listín   (hárkov),   napr.   len   kovovou   sponou   ap.   Spôsob   pevného   spojenia (zošitia) bude podobný ako u listín a iných dodatkov, ktoré spája vo svojej činnosti notár [§ 44 ods. 3 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov] alebo znalec (§ 19 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 263/1996 Z. z., ktorou sa vykonáva zákon č. 36/1967 Zb. o znalcoch a tlmočníkoch).   Splnenie   tejto   technickej   podmienky   je   povinný   skúmať   príslušný katastrálny orgán v rámci posudzovania platnosti zmluvy o prevode nehnuteľnosti [v zmysle § 31 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv   k nehnuteľnostiam   (katastrálny   zákon)]   a   v   prípadnom   spore   o   neplatnosť   takejto zmluvy podľa ustanovenia § 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka i súd v občianskom súdnom konaní.“.

Z uvedeného   stanoviska   skutočne   vyplývajú   závery,   ku   ktorým   sa   krajský   súd priklonil   a na   základe   ktorých   odôvodnil   svoj   rozsudok   (hoci   sa   priamo   na   predmetné stanovisko v odôvodnení neodvolával), a tiež to, že podmienka technickej jednoty listín je podmienkou platnosti právneho úkonu. Ústavný súd sa ale neuspokojil len s uvedeným zistením a vzal na zreteľ aj nasledujúcu rozhodovaciu činnosť najvyššieho súdu.

Podľa   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp. zn.   3 Sž-o-KS   55/2006   z   5.   októbra   2006 (uverejneného   v   Zbierke   stanovísk   najvyššieho   súdu   a   rozhodnutí   súdov   Slovenskej republiky   č. 3   z   roku   2008   ako   R 32/2008)   pevné   spojenie   (zošitie)   jednotlivých   listín (hárkov) zmluvy o prevode nehnuteľností vrátane jej nedielnych príloh a geometrického plánu,   ktorým   má   dôjsť   k   rozdeleniu   nehnuteľností,   predstavuje   tzv.   technickú   jednotu zmluvy o prevode nehnuteľností. Pokiaľ zmluva nie je technicky jednotná, ide o nedostatok, na odstránenie ktorého musí byť navrhovateľ vyzvaný príslušným orgánom katastra. Podľa najvyššieho súdu v tomto prípade nie je technická jednota zmluvy o prevode nehnuteľnosti podmienkou platnosti právneho úkonu, ale iba podmienkou katastrálneho konania. Obdobne na účely dedičského práva aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 93/2009 z 28. júla 2010.

Rovnako podľa uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 64/2011 z 26. septembra 2012 „Zákon   v   ustanovení   § 46   ods. 2   veta   druhá   OZ   stanovuje   u   zmluvy   o   prevode nehnuteľnosti ako ďalšiu náležitosť písomnej formy, že písomné prejavy účastníkov takejto zmluvy,   včítane   ich   podpisov,   musia   byť   na   tej   istej   listine.   Žiadnu   osobitnú   pojmovú náležitosť v prípade, že takúto zmluvu tvorí viac ako jeden list, neurčuje. Nevyžaduje pevné spojenie jednotlivých listov a neurčuje ani konkrétny spôsob, ako majú byť jednotlivé listy spojené, aby zodpovedali požiadavke uvedenej v citovanom zákonnom ustanovení.... Podľa dovolacieho súdu opačný názor, by presahoval rámec platnej právnej úpravy určujúcej   náležitosti   písomnej   formy   zmluvy   o   prevode   nehnuteľnosti.   Negatívnym spôsobom by zasiahol nielen do právnej istoty účastníkov tohto konania (viď okolnosti daného prípadu), ale by mohol negatívne ovplyvniť aj množstvo ďalších občianskoprávnych vzťahov. Ak by sme totiž v súčasnosti prijali názor odvolacieho súdu, že zmluva o prevode nehnuteľnosti uzatvorená v roku 1998 je absolútne neplatná výlučne z dôvodu, že jej chýba pevné   spojenie   listov   formou   ich   zošitia,   postihnuté   rovnakou   vadou,   vzhľadom   na zaužívanú prax, by mohlo byť množstvo ďalších zmlúv v tom čase uzavretých. Mohlo by tak dôjsť s odstupom času k vážnemu narušeniu aj tých občianskoprávnych vzťahov, ktoré sú ich účastníkmi dlhú dobu rešpektované, čo je z hľadiska právnej istoty týchto subjektov, ale aj tretích osôb, neprijateľné.

Správnosť   dovolacím   súdom   vysloveného   názoru   potvrdzuje   aj   rozhodnutie Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   5.   októbra   2006   sp. zn.   3   Sž-o-KS   55/2006 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3 z roku 2008 pod por. č. 32... Pokiaľ zmluva nie je technicky jednotná, ide o nedostatok, na   odstránenie   ktorého   musí   byť   navrhovateľ   vyzvaný   príslušným   orgánom   katastra. Najvyšší súd v tomto rozhodnutí rovnako technickú jednotu zmluvy o prevode nehnuteľnosti nehodnotil ako podmienku platnosti právneho úkonu.

Výklad   vyžadujúci   pevné   spojenie   (zošitie)   jednotlivých   listov   zmluvy   o   prevode nehnuteľnosti nemožno vyvodiť ani s použitím analógie poukazujúcej na výslovné riešenie tejto otázky v § 44 ods. 3 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok), podľa ktorého ak notársku listinu tvorí niekoľko listov alebo hárkov, musia byť zošité   šnúrou,   ktorej   voľné   konce   sa   prekryjú   nálepkou   opatrenou   odtlačkom   úradnej pečiatky. Notárske listiny majú totiž povahu verejných listín a sú spisované notármi v rámci výkonu   notárskej   činnosti,   ktorí   pre   dodržanie   postupu   vyplývajúceho   z   uvedeného ustanovenia majú potrebné technické možnosti. Okrem toho táto úprava je len pre prípady notárskych listín a nevzťahuje sa na prípady zmlúv o prevode nehnuteľnosti.

Na základe uvedeného možno zhrnúť, že nesplnenie tzv. technickej jednoty zmluvy o prevode   nehnuteľnosti   (pevné   spojenie   jednotlivých   listov   formou   zošitia   šnúrou) v prípade, ak zmluva má viac ako jeden list, nemá za následok neplatnosť právneho úkonu v zmysle § 40 ods. 1 OZ v spojení s § 46 ods. 2 OZ.“.

Napokon aj podľa rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžo 64/2010 z 18. januára 2011 „Právnu otázku – technickú jednotu zmluvy o prevode nehnuteľnosti ako právneho úkonu uzavretého podľa Občianskeho zákonníka, odvolací súd nehodnotí ako podmienku platnosti zmluvy ale ako nedostatok, na odstránenie ktorého musí byť účastník správneho konania   vyzvaný   príslušným   orgánom   katastra.   Podmienky   platnosti   zmluvy   o   prevode nehnuteľnosti ustanovuje hmotnoprávny predpis (Občiansky zákonník), a nie katastrálny zákon,   ako   právny   predpis   správneho   práva,   z   ktorého   sa   v   danom   prípade   aplikujú procesné ustanovenia týkajúce sa katastrálneho konania.“.

Okrem   toho   najvyšší   súd   v rozsudku   sp. zn.   1 Sžr 68/2011   z   27.   marca   2012 v bode 54 uvádza, že na splnenie podmienky technickej jednoty listín postačuje „akékoľvek kancelárske spojenie jednotlivých listov“.

Pre   úplnosť   sa   žiada   uviesť,   že   v judikatúre   najvyššieho   súdu   nachádzame   aj ojedinelé   opačné   stanovisko   prikláňajúce   sa   k rigidnej   požiadavke   na   spojenie,   keď vyžadoval spojenie jednotlivých listín zošitím a spojenie kovovou sponou (prostredníctvom tzv. kancelárskej zošívačky) považoval za nedostatočné. Napríklad najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 2 Cdo 250/2007 zo 16. decembra 2008 uviedol, že „Spojenie jednotlivých hárkov zmluvy   o   prevode   nehnuteľností   len   kovovou   sponou,   i   keď   opatrené   ďalšími „zabezpečovacími   prvkami“,   a   to   lepiacou   páskou   a   odtlačkom   notárskej   pečiatky,   je z hľadiska   vonkajšej   formy   zmluvy   nedostačujúce   a   nemá   za   následok,   že   zmluva po technickej   stránke   vytvára   nedeliteľný   celok.“. Už   uvedený   prehľad   neskoršej rozhodovacej činnosti ale poukazuje na odklon od tohto rigidného právneho záveru.

Z uvedeného   prehľadu   vyplýva,   že   najvyšší   súd   po   zverejnení   zjednocujúceho stanoviska   a pred   vydaním   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   zjavne   zaujal   opačné stanovisko k tretiemu z uvedených právnych záverov krajského súdu. Citované rozhodnutia indikujú, že samotný najvyšší súd spochybnil záver, podľa ktorého nedostatočná technická jednota listiny – zmluvy o prevode nehnuteľnosti – spôsobuje jej neplatnosť.

Ústavný súd pritom zdôrazňuje, že z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   vyplýva,   že   rozdielna   judikatúra   v   skutkovo   rovnakých,   prípadne podobných   veciach   je prirodzenou   súčasťou   vnútroštátneho   súdneho   systému   (v   zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva). Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako   regulátor   konfliktov   judikatúry   a   aby   uplatňovala   mechanizmus,   ktorý   zjednotí rozdielne   právne   názory   súdov   v   skutkovo   rovnakých   alebo   podobných   veciach.   Pre posúdenie,   či   rozdielnou   judikatúrou   najvyššej   súdnej   inštancie   došlo   k   porušeniu   čl. 6 ods. 1   dohovoru,   je preto   rozhodujúce,   či   vnútroštátne   právo   obsahuje   mechanizmus zaisťujúci koherentnosť judikatúry a či príslušný orgán tento mechanizmus fakticky a riadne využíva [pozri rozhodnutie ESĽP Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. 12. 200]. V danej veci bolo   podľa   názoru   ústavného   súdu   pôvodné   zjednocujúce   stanovisko   najvyššieho   súdu prekonané   jeho   neskoršou   judikatúrou   a krajský   súd   mal   tento   interpretačný   posun zohľadniť.

Krajský súd sa však s týmto posunom v interpretácii vplyvu požiadavky technickej jednoty listiny o prevode nehnuteľnosti na (ne)platnosť kúpnej zmluvy najvyšším súdom vrátane   rozhodnutia   publikovaného   v Zbierke   stanovísk   najvyššieho   súdu   a   rozhodnutí súdov Slovenskej republiky vôbec nevysporiadal. Svojím rozhodnutím tak prispel k stavu rozdielnej judikatúry v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach.

Už   tento   nedostatok   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   spochybňuje   ústavnú udržateľnosť   jeho   záverov.   Ústavný   súd   ale   považoval   za   nevyhnutné   vysloviť   sa aj k ústavnej   akceptovateľnosti   výkladu   podmienok   neplatnosti   zmluvy   o prevode nehnuteľnosti krajským súdom.   Krajský súd totiž zvolil interpretáciu, ktorá   na platnosť právneho úkonu kladie vyššie požiadavky, ako vyplývajú z judikatúry najvyššieho súdu, a podľa   názoru   ústavného   súdu   dokonca   rigoróznejšie   ako   bežný   adresát   práva   dokáže vyvodiť z § 46 ods. 2 druhej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorej ak ide o zmluvu o prevode nehnuteľnosti, musia byť prejavy účastníkov na tej istej listine.

Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   opakovane   pripomína,   že   prílišný   právny formalizmus   a   prehnané   nároky   na   formuláciu   zmluvy   nemožno   z   ústavnoprávneho hľadiska akceptovať, lebo evidentne zasahujú do zmluvnej slobody občana vyplývajúcej z princípu   zmluvnej   voľnosti   (autonómie   vôle)   podľa   čl. 2   ods. 3   ústavy.   Ústavný   súd zároveň zdôrazňuje, že jedným zo základných princípov výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nevedie k neplatnosti zmluvy, pred takým výkladom, ktorý vedie k neplatnosti, ak do úvahy   prichádzajú   obidva   výklady.   Je   tak   vyjadrený   a   podporovaný   princíp   autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, a nie zásadou. Taká prax, keď všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom nezakladajúcim jej neplatnosť, preto nie je ústavne konformná a je v rozpore   s   princípmi   právneho   štátu   vyplývajúcimi   z   čl. 1   ústavy   (k   tomu   pozri I. ÚS 242/07,   I. ÚS 243/07,   IV. ÚS 340/2012,   podobne   aj   nález   Ústavného   súdu   Českej republiky   sp. zn.   I. ÚS 625/03   zo   14.   apríla   2005).   Ako   ústavne   nesúladné   (porušujúce základné   práva)   ústavný   súd   hodnotí   aj   rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ktorými   boli zákony   a   podzákonné   úpravy   (vrátane   noriem   týkajúcich   sa   výkladu   alebo   platnosti právneho   úkonu)   interpretované   v extrémnom   rozpore   s   princípmi   spravodlivosti   napr. v dôsledku prílišného formalizmu (IV. ÚS 192/08, IV. ÚS 1735/07, I. ÚS 26/2010).

Ústavný súd predmetný názor, ktorý vzťahuje nielen na výklad platnosti právnych úkonov, ale aj na výklad právnych predpisov, považuje za významný aj v danej veci nielen ako princíp, ktorým sa mal krajský súd riadiť pri rozhodovaní o veci samej, ale aj ako princíp, ktorý z ústavného hľadiska   kladie zvýšené nároky na odôvodnenie napadnutého rozsudku.   Nároky   kladené   na   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecných   súdov   stúpajú s rastúcou   intenzitou   obmedzenia   a   zásahu   do   zmluvnej   slobody   fyzických   osôb a právnických osôb (IV. ÚS 340/2012). Z toho dôvodu preferencia výkladu uchovávajúceho právny úkon v platnosti kladie vysoké nároky na odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktorým sa právny úkon vyhlasuje za neplatný. Z takého rozhodnutia musí byť najmä dostatočne zrejmé, z akého právneho dôvodu má neplatnosť právneho úkonu vyplývať, či porušenie   danej   právnej   normy   vedie   k neplatnosti   právneho   úkonu   alebo   k inému právnemu   následku   (náhrada   škody,   povinnosť   vyzvať   na   odstránenie   procesných nedostatkov) a aké skutkové zistenia preukazujú naplnenie predpokladov právnej normy, z ktorej vyplýva neplatnosť právneho úkonu.

Podľa názoru ústavného súdu je odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu aj   z tohto   hľadiska   nedostatočné.   Krajský   súd   posúdil   kúpnu   zmluvu   za   neplatnú pre nedostatok   technickej   jednoty   listiny   z dôvodu „neurčitosti   a nezrozumiteľnosti predmetu kúpy“, a to na rozdiel už od citovaného stanoviska najvyššieho súdu (ako aj od uvedenej   neskoršej   rozhodovacej   činnosti),   ktoré   za   dôvod   neplatnosti   právneho   úkonu v dôsledku   nedodržania   technickej   jednoty   listín   považovali   nedostatok   zákonom vyžadovanej písomnej formy právneho úkonu podľa § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Ústavný súd zoznam ustanovení obsiahnutý v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý obsahuje aj § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka, „... ktorá skutočnosť v zmysle ust. § 37 ods. 1, § 46 ods. 1, 2 O. z., § 80 písm. c O. s. p. a § 126 ods. 1 O. z. viedla súd prvého stupňa k vyhoveniu žalobe v časti určenia neplatnosti kúpnej zmluvy“, nepovažuje za odôvodnenie právneho dôvodu neplatnosti právneho úkonu. Tento výpočet obsahuje tak procesnoprávne, ako aj hmotnoprávne ustanovenia a nie je v samotnom texte odôvodnenia reflektovaný (najmä s ohľadom na § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Ak krajský súd považoval predmetnú zmluvu za neurčitú alebo nezrozumiteľnú, mal uviesť, v čom táto neurčitosť   (nedostatok   určitosti   vzhľadom   na   predmet   zmluvy)   a nezrozumiteľnosť (nemožnosť   odstrániť pochybnosti   o obsahu zmluvy výkladom)   spočíva.   V okolnostiach danej veci musí byť zohľadnená tá skutočnosť, že zmluvné strany sa v zmluve odvolávali na listinu (geometrický plán), ktorý bol orgánom správy katastra overený pred uzatvorením zmluvy a archivovaný mimo sféru vplyvu jednotlivých účastníkov. Pochybnosti o určitosti obsahu zmluvy alebo nezrozumiteľnosti nie sú vysvetliteľné poukazom na nedostatočné spojenie jednotlivých listín, ktoré podľa názoru krajského súdu predstavujú jeden právny úkon, ak z odôvodnenia napadnutého rozsudku niet pochýb o ich skutočnom obsahu (a teda ani o ich výklade).

V okolnostiach   danej   veci   kolidovali   (najmenej)   dva   možné   výklady   vplyvu požiadavky technickej jednoty listiny na platnosť právneho úkonu. Podľa krajského súdu, ako aj podľa zjednocujúceho stanoviska najvyššieho súdu je nedostatok technickej jednoty listiny dôvodom neplatnosti právneho úkonu. Podľa neskorších rozhodnutí najvyššieho súdu (vrátane   rozhodnutia   uverejneného   ako   R   32/2008)   nie   je   technická   jednota   zmluvy o prevode   nehnuteľnosti   podmienkou   platnosti   právneho   úkonu,   ale   iba   podmienkou katastrálneho konania, na odstránenie ktorej má byť účastník vyzvaný v konaní.

Z ústavného   hľadiska   požiadavky   právnej   istoty   a preferencie   platnosti   právnych úkonov je nevyhnutné, aby o neplatnosti právneho úkonu nerozhodovali okolnosti, ktoré zákon neuvádza ako dôvody neplatnosti. Zároveň majú súdy pri posudzovaní neplatnosti právnych úkonov zohľadniť aj zmysel a účel právnej úpravy, ktorá s určitým nedostatkom právneho úkonu spája právny následok v podobe jeho neplatnosti. Požiadavky na písomnú formu   právneho   úkonu   (alebo   sprísnenú   písomnú   formu)   nie   sú   samoúčelné. Pri posudzovaní platnosti právneho úkonu s ohľadom na splnenie písomnej formy v zmysle v § 46 ods. 2 druhej vety Občianskeho zákonníka musí byť zohľadnený aj účel tejto normy (zvýrazňovacia funkcia dôležitých právnych úkonov, preukaznosť, trvalosť a spôsobilosť archivácie predmetných právnych úkonov ich účastníkmi, ako aj orgánmi verejnej správy, obmedzenie   rizika   pozmeňovania   obsahu   listiny   a   podobne).   V okolnostiach   danej   veci ústavný súd nie je toho názoru, že by účel § 46 ods. 2 druhej vety Občianskeho zákonníka bol spochybnený v prípade, ak účastníci zmluvy o prevode nehnuteľností odkázali v tejto v zmluve   na   taký   geometrický   plán,   ktorý   bol   autorizovaný   a uložený   orgánom   správy katastra (a jeho obsah je tak dostatočne preukázateľný a možnosť vplyvu účastníkov na jeho obsah je obmedzený) a ktorý je priložený k návrhu na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.

Sumarizácia nedostatkov vo vzťahu k záverom, ku ktorým krajský súd v napadnutom rozsudku   dospel,   spôsobuje,   že   tieto   vyznievajú   nepresvedčivo   a   jednostranne na   ujmu sťažovateľov.   Tým   došlo   podľa   názoru   ústavného   súdu   zo   strany   krajského   súdu k porušeniu práva sťažovateľov podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu)..III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci   konal.   Ústavný   súd   môže   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie,   zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

S   ohľadom   na   to,   že   ústavný   súd   sťažnosti   vyhovel   a   rozhodol,   že   krajský   súd napadnutým rozsudkom porušil právo sťažovateľov podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde (bod 2 výroku tohto nálezu).

Úlohou krajského súdu bude v ďalšom priebehu odvolacieho konania znova posúdiť a   rozhodnúť   o   určení   platnosti   právneho   úkonu   takým   spôsobom,   ktorý   bude   ústavne konformný a bude v súlade s právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v bode II tohto nálezu. Ústavný súd   v tejto   súvislosti   zdôrazňuje, že   opätovné prerokovanie   veci krajským súdom nemusí nevyhnutne vyústiť do záveru o vyhovení odvolaniu sťažovateľov, ale pôjde o to, aby krajský súd k námietkam sťažovateľov, ktoré formulovali tak v odvolaní, ako   aj   v   sťažnosti   adresovanej   ústavnému   súdu,   zaujal   ústavne   akceptovateľné   právne názory, osobitne aby sa vysporiadal s výsledkami rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu, ktoré   indikujú   iné   právne   posúdenie   jedného   z právnych   záverov   dôležitých pre rozhodnutie vo veci samej.

Sťažovatelia   ďalej   navrhujú,   aby   ústavný   súd   uložil   krajskému   súdu   povinnosť zaplatiť im aj primerané finančné zadosťučinenie každému vo výške 2 500 €.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa čl. 127 ods. 1 ústavy boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie. Z uvedeného textu ústavy vyplýva, že ústavný súd môže, avšak nemusí priznať primerané finančné zadosťučinenie.

Vzhľadom na okolnosti danej veci však ústavný súd dospel k názoru, že vyslovenie porušenia   práva   sťažovateľov   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl. 6   ods. 1 dohovoru je pre nich dostatočným zadosťučinením, najmä s ohľadom na povahu predmetu sporu (vlastnícke právo k nehnuteľnostiam).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   § 36   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde aj o náhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré   im   vznikli   v   súvislosti   s ich   právnym zastupovaním advokátom v konaní pred ústavným súdom.

Sťažovatelia si pôvodne uplatnili nárok na úhradu trov konania voči krajskému súdu, a to   každý   z nich   v   sume   165,58   €   (rovnakú   sumu   náhrady   trov   konania   žiadali aj od okresného súdu aj najvyššieho súdu). Sťažovatelia následne v texte sťažnosti uviedli aj popis   úkonov   právnej   služby   spolu   s režijným   paušálom   v sume   spolu   1 986,97 €, vychádzajúc   z hodnoty   veci, avšak   v   zmysle   § 11   ods. 3 vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov (ďalej   len   „vyhláška“) základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna šestina výpočtového základu vo veciach zastupovania pred ústavným súdom, ak predmet sporu nemožno oceniť peniazmi. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá   nie   je   oceniteľná   peniazmi   (II. ÚS 299/04).   Ústavný   súd   vzhľadom   na   to   pri rozhodovaní o úhrade trov konania nemohol vychádzať z hodnoty veci, ktorá je predmetom napadnutého konania (porovnaj napr. IV. ÚS 185/09, IV. ÚS 297/09, IV. ÚS 562/2013).

Ústavný súd zistil, že pôvodne uplatnená suma trov právneho zastúpenia je nižšia než suma   vypočítaná   podľa   vyhlášky,   a   preto   priznal   sťažovateľom   úhradu   trov   konania v prvotne požadovanej výške.

Úhradu   trov   konania je   krajský   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2014