znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 15/2013-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti D., s. r. o., Ž., zastúpenej advokátom JUDr. Š. S., Ž.,   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva podľa   čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 28 Cb/5/2011 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 28 Rob/77/2010), a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti D., s. r. o.,   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. decembra 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti D., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Bratislava I   (ďalej   len   „okresný   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 28 Cb/5/2011 [pôvodne vedenom pod sp. zn. 28 Rob/77/2010 (ďalej aj „namietané konanie“)].

Sťažovateľka   v sťažnosti   okrem   iného   uviedla,   že 29.   októbra 2010 podala „na Okresnom   súde   Bratislava   I...   žalobu   na zaplatenie   76.045,72   EUR   spolu s príslušenstvom   a   to   úrokom   z   omeškania   vo   výške   0,05 %   za   každý   deň   omeškania s príslušenstvom podľa § 806 Občianskeho zákonníka proti odporcovi A., s. r. o..., o plnenie v   súvislosti   s nezaplatenými   faktúrami   za   služby,   ktoré   boli   vykonané   tejto   spoločnosti (strážne služby).

Vec   je   vedená   na   Okresnom   súde   Bratislava   1...   pod   spisovou   značkou: 28 Rob/77/2010 a v súčasnej dobe pod spisovou značkou 28 Cb/5/2011.

Odo   dňa   podania   žalobného   návrhu   od   29. 10. 2010   nebolo   vytýčené   žiadne pojednávanie, jedine súd urobil úkony, a to dňa 14. 12. 2010 vydal platobný rozkaz a dňa 25. 05. 2012 tento platobný rozkaz zrušil. Ďalší úkon, ktorý bol urobený súdom, bola výzva na zaplatenie súdneho poplatku vo výške 4 562,50 EUR, ktorý bol zaplatený.“.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka poukazuje na niektoré právne názory ústavného súdu z jeho doterajšej judikatúry, a keďže namietané konanie nebolo ku dňu podania jej sťažnosti   právoplatne   skončené,   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   okresný   súd v namietanom   konaní   porušil   jej   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   aby   okresnému   súdu   prikázal   konať vo   veci   bez zbytočných   prieťahov,   a domáha sa   tiež,   aby jej bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 80 000 €, ako aj úhrada trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy, návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Odmietnuť môže aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu ústavný súd poukazuje na to, že špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci   predovšetkým   všeobecného   súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Predmetom konania pred ústavným súdom je, ako už bolo uvedené, rozhodovanie o návrhu sťažovateľky smerujúcom proti postupu okresného súdu, ktorým boli podľa nej spôsobené zbytočné prieťahy v konaní vedenom pod sp. zn. 28 Cb/5/2011, čím malo dôjsť aj k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, I. ÚS 20/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní [podľa § 3 ods. 7   a   § 62   ods. 1   a   nasl.   zákona   č. 757/2004   Z. z.   o súdoch   a o zmene   a doplnení niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o súdoch“)]   je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám urobil nápravu a odstránil protiprávny stav zapríčinený   nesprávnym   postupom   alebo   svojou   nečinnosťou.   Ústavný   súd   preto o sťažnosti, predmetom ktorej je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,   koná   iba   za   predpokladu,   že   sťažovateľ   preukáže,   že   využil   označené   právne prostriedky   podľa   zákona   o súdoch   (§ 53   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde),   avšak   ich využitím nedosiahol účinnú nápravu namietaného porušenia označených práv.

Ústavný súd zásadne považuje podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 3 ods. 7 a § 62 ods. 1 a nasl. zákona o súdoch za účinný prostriedok ochrany základného práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 120 ods. 7 citovaného zákona].

Ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľka   uplatnila   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní adresovanú predsedníčke okresného súdu podaním doručeným okresnému súdu 5. decembra 2012, pričom sťažnosť na prieťahy v namietanom konaní bola ústavnému súdu doručená už 3. decembra 2012 bez toho, aby sťažovateľka vyčkala na odpoveď predsedníčky okresného súdu.

Za týchto okolností považuje ústavný súd predmetnú sťažnosť na prieťahy v konaní iba ako formálny úkon, ktorému nemožno pripísať účinky, ktoré by inak takáto sťažnosť mohla   mať,   ak   by   predsedníčka   okresného   súdu   dostala   primeranú   lehotu   na   prijatie príslušných opatrení.

Ústavný súd v súvislosti s namietaným postupom okresného súdu, ktorým malo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, zastáva názor, že sťažnosť   bola   ústavnému   súdu   podaná   predčasne,   a to   v čase,   keď   ešte   nebolo   možné dospieť   k záveru,   že   by   vyčerpanie   právneho   prostriedku,   ktorý   zákon   o súdoch   účinne poskytuje   sťažovateľke   na   ochranu   jej   základných   práv   a slobôd,   bolo   bezúspešné a neprinieslo ním sledovaný cieľ.

Pokiaľ   sťažovateľka   poukázala   okrem   iného   aj   na   nález   ústavného   súdu   sp. zn. II. ÚS 26/95, podľa ktorého „uplatnenie ochrany ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nie je podmienené využitím možnosti uvedenej v § 17 ods. 1 zákona Slovenskej   národnej   rady   č.   80/1992   Zb.   o štátnej   správe   súdov   v znení   neskorších predpisov“, ústavný súd poukazuje na to, že uvedený právny názor bol vyslovený najmä na základe   skutočnosti,   že   v konkrétnom   prípade   dĺžka   konania   v čase   rozhodovania o podnete ústavným súdom presiahla 18 rokov.

Berúc do úvahy uvedené, ako aj skutočnosť, že namietané konanie začalo podaním návrhu na vydanie platobného rozkazu 29. októbra 2010, ústavný súd konštatuje, že právny názor   vyslovený   v citovanom   rozhodnutí   nebolo   možné   v okolnostiach   danej   veci aplikovať, navyše bol tento právny názor medzičasom prekonaný následnou rozhodovacou činnosťou   ústavného   súdu   (napr.   IV. ÚS 128/2012,   II. ÚS 423/2012,   III. ÚS 597/2012, I. ÚS 619/2012).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol pre jej neprípustnosť.Ústavný súd napokon dodáva, že nič nebráni tomu, aby v prípade, ak okresný súd v ďalšom   priebehu   konania   nebude   postupovať   efektívne   a plynulo,   sťažovateľka v nadväznosti na to zvážila možnosť podania novej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. januára 2013