znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 15/2012-52

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 3. apríla 2012 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Ladislava Orosza a sudcu Jána Lubyho o sťažnosti obchodnej spoločnosti M., s. r. o., L., zastúpenej advokátkou JUDr. K. A., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Žiline č. k. 9 CoE/155/2011-74 z 30. júna 2011 za účasti Krajského súdu v Žiline takto

r o z h o d o l :

Základné právo obchodnej spoločnosti M., s. r. o., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Žiline č. k. 9 CoE/155/2011-74 z 30. júna 2011 p o r u š e n é   n e b o l i.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. októbra 2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti M., s. r. o., L. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr.   K. A.,   K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva   na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Okresného   súdu Liptovský   Mikuláš (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   6   Er/73/2011-36   z   9.   mája   2011   a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 9 CoE/155/2011-74 z 30. júna 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uviedla:„Exekučné konanie začalo na základe návrhu oprávneného, SP (S. so sídlom v B., pobočka L., pozn.) zo dňa 13. 1. 2011. Súdny exekútor... požiadal príslušný Okresný súd Liptovský Mikuláš o poverenie na vykonanie exekúcie dňa 19. 1. 2011. Okresný súd... vydal súdnemu exekútorovi... poverenie na vykonanie exekúcie dňa 26. 1. 2011.

Sťažovateľovi bolo dňa 7. 2. 2011 doručené upovedomenie o začatí exekúcie... na základe vykonateľného exekučného titulu... ktorý vydala SP dňa 15. 10. 2010, a ktorý sa stal vykonateľným   dňa   22.   11.   2010,   ktorým   sa   ukladá   povinnému   zaplatiť   pohľadávku 785,60 EUR oprávnenému.

Sťažovateľ... podal dňa 7. 2. 2011 námietky proti exekúcii... ako takej a proti trovám exekúcie....

Sťažovateľ   v predmetnom   exekučnom   konaní   nenamieta   existenciu   nároku oprávneného   ako   takého,   ktorý   dobrovoľne,   aj   keď   oneskorene,   sám   vyplatil   na   účet oprávneného, SP, ale namieta samotný výkon exekúcie a trovy exekučného konania, ktoré si uplatnil súdny exekútor... za výkon exekučnej činnosti....

Sťažovateľ   namieta   skutočnosť,   že   súdny   exekútor...   si   zahrnul   do   trov   exekúcie okrem náhrady hotových výdavkov a náhrady za stratu času aj odmenu súdneho exekútora za vykonanie exekúcie a daň z pridanej hodnoty na náklady hotových výdavkov súdneho exekútora   za   vykonanie   exekúcie.   Považujeme   túto   skutočnosť   za   protiprávnu,   keďže k výkonu exekúcie nedošlo a ani dôjsť nemohlo, pretože do doby pokiaľ exekútor nemá poverenie na výkon exekúcie nemôže ani vykonávať žiadne úkony s ňou súvisiace, a tým pádom nemá ani nárok na odmenu za výkon exekúcie, pretože žiadne úkony nevykonal. Jediné   čo   prichádza   do   úvahy   je   to,   aby   si   súdny   exekútor   uplatnil   náhradu   hotových výdavkov a náhradu za stratu času. ktoré mal v súvislosti so žiadosťou na Okresný súd v Liptovskom Mikuláši o poverenie na vykonanie exekúcie.“

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal a rozhodnutie prvostupňového súdu v napadnutých   častiach   ako   vecne   správne   podľa   §   219   ods.   1   Občianskeho   súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) potvrdil. Podľa sťažovateľky sa uvedený súd pritom nezaoberal spornou otázkou, prečo by mal povinný znášať trovy exekúcie v podobe odmeny súdneho exekútora za vykonanú exekúciu, keď k nijakému výkonu z jeho strany nedošlo, keďže na nijaký výkon ani nebol oprávnený (nemal dovtedy poverenie). Sťažovateľka teda popiera nárok   exekútora   na odmenu   za   výkon   exekúcie,   ktorý   mu   priznal   okresný   súd,   ako aj krajský súd.

Sťažovateľka   vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   navrhla,   aby   ústavný   súd   takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa M., s. r. o.,.. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej republiky   a   právo na spravodlivé súdne   konanie podľa čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (1950) uznesením Krajského súdu v Žiline pod sp. zn. 9 CoE/155/2011 zo dňa 30. júna 2011 a uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš pod sp. zn. 6 Er/73/2011-36 zo dňa 9. 5. 2011 porušené bolo.

Uznesenie Krajského súdu v Žiline pod sp. zn. 9 CoE/155/2011 zo dňa 30. júna 2011 a uznesenie Okresného súdu Liptovský Mikuláš pod sp. zn. 6 Er/73/2011-36 zo dňa 9. 5. 2011 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

Krajský súd v Žiline je povinný zaplatiť náhradu trov konania sťažovateľovi v sume 314,18   Eur   na   účet   jeho   právnej   zástupkyne   JUDr.   K.   A.,   K.   do   pätnástich   dní   od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   uznesením   č.   k.   IV.   ÚS   15/2012-18 z 12. januára   2012   prijal   sťažnosť   sťažovateľky   na   ďalšie   konanie   v   časti   namietajúcej porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 9 CoE/155/2011 z 30. júna 2011.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   17.   januára   2012   predsedu krajského súdu vyzval, aby sa vyjadril k otázke vhodnosti ústneho pojednávania, a zároveň ho vyzval, aby sa   vyjadril   aj k sťažnosti   sťažovateľky. Predseda   krajského súdu   zaslal ústavnému súdu vyjadrenie z 1. februára 2012 (doručené ústavnému súdu 3. februára 2012, sp. zn. Spr 53/2012), v ktorom uviedol, že predkladá vyjadrenie predsedu senátu krajského súdu vrátane vyhlásenia k otázke súhlasu s upustením od ústneho pojednávania. Vyhlásenie obsahovalo toto stanovisko:

„Ako   vyplynulo   z   priebehu   konania,   povinný   uhradil   vymáhanú   pohľadávku   po nadobudnutí vykonateľnosti exekučného titulu, a preto sa odvolací súd, pokiaľ išlo o úhradu trov   exekúcie,   stotožnil   s   rozhodnutím   prvostupňového   súdu   tak,   ako   to   odôvodnil prvostupňový súd na č. l. 5, 6 napadnutého rozhodnutia.“

Súčasne predseda senátu ústavnému súdu oznámil, že súhlasí s tým, aby ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Sťažovateľka reagovala na vyjadrenie krajského súdu podaním zo 14. februára 2012 (doručeným ústavnému súdu 14. februára 2012), v ktorom okrem iného uviedla:

«Dňa 03. 02. 2012 podal Krajský súd v Žiline prostredníctvom svojho predsedu, JUDr. R. U., vyjadrenie k nášmu návrhu vo vyššie uvedenej veci.

K danému návrhu sa dňa 31. 01. 2012 vyjadril predseda senátu, JUDr. J. B., ktorý bol   v   danej   veci   aj   sudcom/spravodajcom.   Vo   svojom   vyjadrení   iba   skonštatoval,   že odvolací súd, pokiaľ išlo o úhradu trov exekúcie, sa stotožnil s rozhodnutím prvostupňového súdu tak, ako to odôvodnil prvostupňový súd na č. l. 5 a 6 napadnutého rozhodnutia. K   uvedenému   ešte   predseda   Krajského   súdu   Žilina   doplnil,   že   v   predmetnej záležitosti   sa   jedná   takmer   výlučne   o   bezprostredné   právne   posúdenie   záverov   súdu druhého   stupňa,   a   preto   „nie   je   dobre   možné   zo   strany   krajského   súdu   ako   inštitúcie (prostredníctvom jeho predsedu) zaujať v konkrétnostiach tak súhlasné, ako ani odlišné stanovisko.“

Máme za to, že tak ako tomu bolo v odvolacom konaní pred Krajským súdom Žilina, ktorý svojím uznesením pod sp. zn. 9 CoE/155/2011 zo dňa 30. 6. 2011 ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu mu danom ust. § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej „O.   s.   p.“)   a   bez   nariadenia   pojednávania   podľa   §   214   ods.   2   O.   s.   p.   rozhodnutie prvostupňového súdu v napadnutých častiach   ako   vecne správne podľa   § 219   O.   s.   p. potvrdil,   tak   aj   vo   svojom   vyjadrení   k   nášmu   návrhu   iba   stroho   skonštatoval,   že s rozhodnutím prvostupňového súdu sa stotožňuje tak, ako to odôvodnil prvostupňový súd na   č.   l.   5   a   6   napadnutého   rozhodnutia.   Vôbec   sa   pritom   nezaoberal   už   niekoľkokrát nastolenou právnou otázkou, prečo by mal povinný znášať trovy exekúcie v podobe odmeny súdneho exekútora JUDr. Mgr. V. Z. za vykonanú exekúciu, keď ku žiadnemu výkonu z jeho strany nedošlo, pretože na žiaden výkon nebol ani oprávnený, keďže nedisponoval do tej doby poverením súdu na vykonanie predmetnej exekúcie.

Zo skutočností uvedených v podanom návrhu sťažovateľa vyplýva, že súdny exekútor do   doby,   keď   sťažovateľ   splnil   svoj   záväzok   voči   oprávnenému,   nedisponoval   žiadnym poverením   súdu   na   vykonanie   exekúcie,   a   preto   nemohol   žiadne   úkony   v   predmetnej exekúcii ani vykonávať.

Sťažovateľ namieta skutočnosť, že súdny exekútor JUDr. Mgr. V. Z. si zahrnul do trov   exekúcie   okrem   náhrady   hotových   výdavkov   a   náhrady   za   stratu   času   aj   odmenu súdneho exekútora za vykonanie exekúcie a daň z pridanej hodnoty na náklady hotových výdavkov   súdneho   exekútora   za   vykonanie   exekúcie.   Považujeme   túto   skutočnosť   za protiprávnu, keďže k výkonu exekúcie nedošlo a ani dôjsť nemohlo, pretože do doby pokiaľ exekútor nemá poverenie na výkon exekúcie, nemôže ani vykonávať žiadne úkony s ňou súvisiace, a tým pádom nemá ani nárok na odmenu za výkon exekúcie, pretože žiadne úkony nevykonal. Jediné čo prichádza do úvahy je to, aby si súdny exekútor uplatnil náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času, ktoré mal v súvislosti so žiadosťou na Okresný súd v Liptovskom Mikuláši o poverenie na vykonanie exekúcie.

Na   uvedené   skutočnosti   reagoval   aj   Okresný   súd   Liptovský   Mikuláš   vo   svojom uznesení pod sp. zn. 6 Er/73/2011 zo dňa 9. 5. 2011, keď na strane 5, posledný odsek, vyslovil názor, že: „Súdny exekútor má vždy nárok na náhradu účelne vynaložených trov exekúcie.   Tento   nárok   vzniká   v   zmysle   právnej   úpravy   okamihom   získania   poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa § 47 ods. 3 EP nemá totiž súdny exekútor právo na náhradu trov konania za úkony, ktoré vykonal do doručenia poverenia súdu na vykonanie exekúcie. Súdny   exekútor   môže   začať   vykonávať   exekúciu   až   udelením   poverenia   súdu   na   jej vykonanie, preto je logické, že exekútorovi vzniká nárok na náhradu trov až okamihom, od ktorého   mohol   reálne   zrealizovať   úkony   exekučnej   činnosti   smerujúce   k   vymoženiu pohľadávky.

Okresný súd Liptovský Mikuláš v uvedenom uznesení potvrdil aj ďalšie skutočnosti, na ktoré sa sťažovateľ odvolával, a ktoré preukázal aj v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. III. ÚS 52/09 zo 16. júna 2009, keď na strane 6 vyslovil názor, že: „Uvedený výklad nie je v rozpore s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky, na ktorý poukázal   povinný   v   odôvodnení   doplnenia   námietok,   nakoľko   Ústavný   súd   Slovenskej republiky ešte pred novelou Exekučného poriadku, zákonom č. 144/2010 Z. z., konštatoval, že súdny exekútor nemá právo na náhradu trov exekúcie v prípade, ak nevykonal žiaden úkon   bezprostredne   smerujúci   k   vymoženiu   pohľadávky,   pretože   žiadny   takýto   úkon v dôsledku   neudelenia   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   ani   nebol   oprávnený   vykonať. Určujúcim pre vznik nároku súdneho exekútora na náhradu trov exekúcie je preto aj podľa predmetného nálezu okamih udelenia poverenia na vykonanie exekúcie.“

Je až zarážajúce, že Okresný súd Liptovsky Mikuláš vo svojom uznesení po tom, ako na strane 5 a 6 konštatoval vyššie uvedené skutočnosti, tieto následne vyvracia v ďalšom odseku, keď uviedol že: „Pokiaľ by sa súd stotožnil s právnym názorom povinného, že súdnemu   exekútorovi   nepatri   odmena   ani   náhrady   hotových   výdavkov   v   prípade,   ak   si povinný splní svoju povinnosť do doručenia upovedomenia o začatí exekúcie, musel by ignorovať   zákonné   ustanovenie   §   47   ods.   3   EP.   Zákon   v   spomínanom   ustanovení predpokladá   situáciu,   kedy   dôjde   k   úhrade   (nie   k   vymoženiu)   pohľadávky   po   začatí exekučného konania a skôr, ako povinnému uplynie lehota na podanie námietok.“

Vzhľadom na vyššie uvedené, sťažovateľ nepopiera, že súdny exekútor JUDr. Mgr. V. Z. má nárok na trovy exekučného konania týkajúce sa náhrady hotových výdavkov, ale popiera jeho nárok na odmenu za výkon exekúcie, ktorý mu bol priznaný tak prvostupňovým súdom   ako   aj   odvolacím   súdom,   pretože   sa   tak   prvostupňový,   ako   i   odvolací   súd nezaoberali právnou otázkou odôvodnenosti takéhoto nároku súdneho exekútora na odmenu za výkon exekúcie, ktorá v konečnom dôsledku ani neprebiehala a počas ktorej k žiadnym úkonom exekútora ani nedošlo, na základe čoho došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Z vyššie uvedeného máme za to, že Krajský súd Žilina sa vo svojom uznesení, ako aj vo svojom vyjadrení k návrhu vo vyššie uvedenej veci nedostatočne vysporiadal s tvrdenými skutočnosťami   sťažovateľa,   ale   iba   stroho   konštatuje,   že   sa   stotožňuje   s   rozhodnutím prvostupňového súdu tak, ako to prvostupňový súd odôvodnil na č. l. 5 a 6 napadnutého rozhodnutia.   Navyše považujeme za zarážajúce,   že Krajský súd Žilina   (prostredníctvom svojho predsedu) vo svojom vyjadrení skonštatuje, že „nie je možné zo strany krajského súdu ako inštitúcie zaujať v konkrétnostiach tak súhlasné, ako ani odlišné stanovisko.“ Ako môže súd v odvolacej inštancii dospieť k záveru, že nie je možné zaujať v konkrétnostiach tak súhlasné, ako ani odlišné stanovisko?...

Na základe Vašej žiadosti o vyjadrenie sa ku skutočnosti, aby podľa § 30 ods. 2 zák. č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov Ústavný súd Slovenskej republiky upustil od ústneho pojednávania o priatom návrhu uvádzame, že s upustením od ústneho pojednávania nesúhlasíme a žiadame, aby Ústavný súd Slovenskej republiky v predmetnej veci nariadil ústne pojednávanie.»

Ústavný   súd   z vyžiadaného   spisu   sp.   zn.   6   Er   73/2011   zistil   porovnateľné skutočnosti, ako boli uvedené v sťažnosti, predovšetkým to, že návrh na vykonanie exekúcie podal oprávnený (S., pobočka L.), ktorý doručil súdnemu exekútorovi 19. januára 2011. Súdny exekútor doručil okresnému súdu 24. januára 2011 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie č. 700-1910852310-GC04/10, na základe ktorej okresný súd poverením č.   5505   029851*   z 26.   januára   2011   doručeným   mu   3.   februára   2011   poveril   súdneho exekútora   vykonaním   exekúcie.   Na   základe   uvedeného   poverenia   súdny   exekútor upovedomil   sťažovateľku   o začatí   exekúcie,   ktoré   jej   bolo   doručené   7.   februára   2011 a oprávnenému   (S.,   pobočke   L.)   8.   februára   2011.   Obsahom   upovedomenia   o začatí exekučného   konania   č. EX 44/11   bolo   okrem   oznámenia   o začatí   exekúcie   na   návrh oprávneného z 13. januára 2011 na vymoženie prednostnej pohľadávky v sume 785,60 € a jej   príslušenstva   aj   vyčíslenie   trov   exekúcie   ku   dňu   vydania   upovedomenia   o začatí exekúcie, a to v sume 114 €. Podľa § 201 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene   a   doplnení   ďalších   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   č. 233/1995 Z. z.“) súdny exekútor vyčíslil predbežnú výšku týchto trov, a to v sume 264 €, a súčasne vyzval sťažovateľku, aby do 14 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie uspokojila pohľadávku oprávneného v požadovanej sume, ako aj predbežné trovy exekúcie vyčíslené súdnym exekútorom.

Sťažovateľka doručila súdnemu exekútorovi 8. februára 2011 námietky proti trovám exekúcie   a proti   exekúcii   samotnej,   ktoré   súdny   exekútor   doručil   okresnému   súdu 18. februára 2011 na účely rozhodnutia. Okresný súd rozhodol o námietkach sťažovateľky proti   exekúcii   uznesením   č.   k.   6   Er/73/2011-36   z 9.   mája   2011   tak,   že   námietkam sťažovateľky proti exekúcii nevyhovel a čiastočne vyhovel len jej námietkam proti trovám exekúcie   v časti   náhrady   hotových   výdavkov   a dane   z pridanej   hodnoty.   Určil   tiež predbežné trovy súdneho exekútora v celkovej sume 96,31 €.

Proti označenému uzneseniu okresného súdu sa odvolal súdny exekútor proti výroku o trovách exekúcie a o určení predbežných trov exekúcie odvolaním doručeným okresnému súdu 1. júna 2011 a sťažovateľka sa odvolala proti označenému uzneseniu okresného súdu o jej námietkach proti exekúcii a proti trovám exekúcie odvolaním doručeným okresnému súdu   2.   júna   2011.   Obidve   odvolania   boli   po   získaní   príslušných   vyjadrení   predložené krajskému súdu na rozhodnutie 28. júna 2011.

Krajský   súd   ako   súd   odvolací   rozhodol   uznesením   č.   k.   9   CoE/155/2011-74 z 30. júna 2011 o odvolaní sťažovateľky a o odvolaní súdneho exekútora proti uzneseniu okresného súdu   č.   k.   6   Er/73/2011-36   z 9.   mája 2011   (ktorým   okresný   súd   námietkam sťažovateľky   proti   exekúcii   nevyhovel,   námietkam   sťažovateľky   proti   trovám   exekúcie v časti náhrady hotových výdavkov a dani z pridanej hodnoty vyhovel a vo výroku, ktorým určil súdnemu exekútorovi predbežné trovy exekučného konania v sume 96,31 €) tak, že ho potvrdil. Označené uznesenie krajského súdu sťažovateľka napadla sťažnosťou na ústavnom súde.

Napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   po   vrátení spisu   okresnému súdu   a po   jeho doručení   nadobudlo   právoplatnosť   26.   septembra   2011.   Okresnému   súdu   vrátil   súdny exekútor   svojím   podaním   doručeným   okresnému   súdu   27.   októbra   2011   poverenie na vykonanie exekúcie v súlade s § 60 písm. e) zákona č. 233/1995 Z. z., pretože exekučné konanie sa skončilo vymožením pohľadávky a trov exekúcie 17. októbra 2011.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľka   trvala   na   tom,   aby   sa   konalo   verejné   ústne pojednávanie, ústavný súd ho nariadil na 3. apríl 2012. Na tomto pojednávaní ospravedlnil svoju   neúčasť   krajský   súd.   Za   sťažovateľku   sa   na   pojednávaní   zúčastnil   konateľ sťažovateľky   P.   K.   a na základe   substitučnej   plnej   moci   za   advokátku   JUDr.   K.   A.   sa zúčastnil advokát Mgr. R. R.

Na verejnom ústnom pojednávaní z výpovede konateľa sťažovateľky a zúčastneného advokáta ústavný súd nezistil žiadne nové skutočnosti relevantné pre svoje rozhodnutie. Právny   zástupca   sťažovateľky   odôvodnil   svoj   návrh   na   konanie   verejného   ústneho pojednávania   z dôvodu „posilnenia   preventívneho   pôsobenia   rozhodovacej   činnosti ústavného súdu vo vzťahu k porušiteľovi práv“, ako aj porovnateľnosťou a identickosťou s vecou sp. zn. III. ÚS 52/09. Konateľ sťažovateľky poukázal na rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov v porovnateľných a identických veciach.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 71/97).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého   z   princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli   napravené   v   inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Nútený   výkon   súdnych   a   iných   rozhodnutí   vrátane   súdnej   exekúcie   podľa Exekučného poriadku je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. I. ÚS 5/00, I. ÚS 164/04).

Súčasťou   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   je nepochybne aj nárok na náhradu trov konania (napr. I. ÚS 48/05).

Hoci súdny exekútor má zákonný nárok na úhradu trov, nemusí to bezpodmienečne znamenať, že tieto trovy aj v každom prípade reálne vymôže.

Súdny   exekútor   je   totižto   v súlade   s doterajšou   judikatúrou   ústavného   súdu (II. ÚS 272/08) štátom určená a splnomocnená osoba na výkon exekúcie, ktorá má v rámci právomoci,   ktorú   vykonáva   status   verejného   činiteľa   (§   5   zákona   č.   233/1995   Z.   z.). Ústavný súd uvádza, že exekútor vykonáva svoju činnosť aj ako slobodné povolanie (výber exekútora je zverený oprávnenému, odmena exekútora je priamo úmerná jeho procesnej aktivite).   V   súlade   s   uvedeným   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   samotná   skutočnosť,   že v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky súdneho exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Riziko, ktoré súdny exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným   postavením   pri   výkone   exekúcie.   Na   uvedené   je   primeraným   spôsobom aplikovateľný   aj   právny   názor   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   vyjadrený   v   jeho rozhodnutí vo veci Van der Mussele proti Belgicku (rozsudok z 23. novembra 1983, séria A, č. 70), podľa ktorého riziko spojené s výkonom určitej profesie, kam spadá i riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie (m. m. IV. ÚS 27/08), a to bez ohľadu na to, že Európsky súd pre ľudské práva vyslovil tento právny názor vo vzťahu k výkonu povolania advokáta.Podľa   §   47   ods.   3   zákona   č.   233/1995   Z.   z.   v znení   platnom   (a   účinnom) do 31. decembra 2011 ak povinný uhradí pohľadávku po začatí exekučného konania skôr, ako   mu   uplynie   lehota   na   podanie   námietok,   má   exekútor   nárok   na   náhradu   trov konania vo výške ustanovenej osobitným predpisom [vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej   republiky   č.   288/1995   Z.   z.   o   odmenách   a   náhradách   súdnych   exekútorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 288/1995 Z. z.“)] v rovnakom rozsahu ako v prípade upustenia od vykonania exekúcie. Exekútor však nemá právo na náhradu trov konania za úkony, ktoré vykonal do doručenia poverenia súdu na vykonanie exekúcie.

Podľa   §   47   ods.   3   zákona   č.   233/1995   Z.   z.   v znení   zákona   č.   348/2011   Z.   z. s účinnosťou od 1. januára 2012 do doručenia poverenia súdu na vykonanie exekúcie má však exekútor nárok iba na odmenu za spísanie návrhu na vykonanie exekúcie a nárok na náhradu účelne vynaložených hotových výdavkov.

Podľa § 196 zákona č.   233/1995 Z.   z. za výkon exekučnej činnosti podľa   tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je   exekútor   platiteľom   dane   z   pridanej   hodnoty   podľa   osobitného   zákona   (zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov), zvyšuje sa jeho odmena a náhrady určené podľa tohto zákona o daň z pridanej hodnoty.

Podľa § 197 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. náklady podľa § 196 uhrádza povinný.

Podľa § 200 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada   hotových   výdavkov   a   náhrada   za   stratu   času   pri   vykonaní   exekúcie   (§   196). Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku.

Podľa § 200 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.

Podľa   §   201   ods.   1   zákona   č.   233/1995   Z.   z.   predbežné   trovy   exekúcie   určuje exekútor podľa vyhlášky č.   288/1995 Z. z. v upovedomení o začatí exekúcie. V rámci predbežných trov exekúcie exekútor vyčísli odmenu najviac v rozsahu ako pri upustení od exekúcie; náhradu výdavkov a náhradu za stratu času vyčísli len v rozsahu ich skutočnej výšky v čase vydania upovedomenia o začatí exekúcie. Zároveň povinného upozorní, že ak dlh nesplní, tak trovy exekúcie môžu byť vyššie, a predbežne vyčísli ich výšku.

Podľa   §   203   ods.   1   zákona   č.   233/1995   Z.   z.   ak   dôjde   k   zastaveniu   exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.

Podľa § 4 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. základom na určenie odmeny súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti pri exekúcii na peňažné plnenie je výška vymoženej pohľadávky, ak ďalej nie je ustanovené inak (§ 6, § 14 až § 16).

Podľa § 5 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. odmena súdneho exekútora je 20% zo základu na jej určenie, najmenej však 33,19 eura a najviac 33 193,92 eura.

Podľa § 5 ods. 2 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. ak súdny exekútor upustí od vykonávania exekúcie podľa § 46 ods. 3 zákona, patrí mu 50 % z odmeny vypočítanej podľa odseku 1.

Podľa   §   5   ods.   3   vyhlášky   č.   288/1995   Z.   z.   ustanovenia   o   náhrade   hotových výdavkov a o náhrade za stratu času pri výkone exekučnej činnosti tým nie sú dotknuté.

Podľa   §   22   ods.   1   vyhlášky   č.   288/1995   Z.   z.   súdnemu   exekútorovi   patrí   popri odmene aj náhrada hotových výdavkov účelne vynaložených v súvislosti s vykonávaním exekučnej   činnosti;   táto   náhrada   zahŕňa   najmä   cestovné   náhrady,   poštovné a telekomunikačné výdavky, znalecké náhrady a poplatky.

Podľa § 22 ods. 2 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. cestovné náhrady sa poskytujú podľa osobitného predpisu (týmto predpisom je zákon č. 119/1992 Zb. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov).

Podľa § 157 ods. 2 OSP súd v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne   vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

V   súlade   s   už   uvedenými   ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku   je   teda povinnosťou   všeobecného   súdu   uviesť   v   rozhodnutí   dostatočné   a   relevantné   dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   krajského   súdu sp. zn. 9 CoE/155/2011 z 30. júna 2011, ktorým krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 6 Er 73/2011-36 z 9. mája 2011 vo výroku, ktorým okresný súd „námietkam povinného proti exekúcii nevyhovel, námietkam povinného proti trovám exekúcie v časti náhrady hotových výdavkov a dane z pridanej hodnoty vyhovel, a vo výroku, ktorým určil súdnemu exekútorovi... predbežné trovy vo výške 96,31 €... V ostatnej časti, odvolaním nenapadnutej, ktorým súd vo zvyšku námietkam proti trovám exekúcie nevyhovel“, ponechal uznesenie okresného súdu nedotknuté.

Ústavný   súd   považuje   v tejto   súvislosti   za   potrebné   poukázať   na   tomto   mieste na právne názory vyslovené vo svojej doterajšej judikatúre, podľa   ktorých odôvodnenia rozhodnutí   prvostupňového   súdu   a   odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať   izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného   posudzovania   všetkých   rozhodnutí   všeobecných   súdov   (prvostupňového aj odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania (IV. ÚS 350/09).   Ústavný   súd   preto   preskúmal   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu v spojení   so   skutkovými   a   právnymi   závermi   obsiahnutými   v   odôvodnení   uznesenia okresného súdu č. k. 6 Er 73/2011-36 z 9. mája 2011 a až na tomto základe formuloval svoje závery k ústavnej udržateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu.

V nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   poukazuje   na   odôvodnenie   uznesenia okresného súdu, v ktorom okrem iného uviedol:

«Súd preskúmaním listinných dôkazov konštatuje, že povinný vzniesol námietky proti trovám exekúcie v zákonnej lehote. Upovedomenie o začatí exekúcie si prevzal dňa 07. 02. 2011, pričom námietky proti trovám exekúcie podal na poštovú prepravu v ten istý deň. Exekučné konanie ako nútený výkon súdneho alebo iného rozhodnutia má za úlohu zabezpečiť,   aby   sa   oprávnený   domohol   priznaného   práva   v   prípade,   ak   si   povinný dobrovoľne   riadne   a   včas   nesplní   svoju   povinnosť   uloženú   vykonateľným   rozhodnutím. Súdna exekúcia je súčasťou základného práva na súdnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   súdny   exekútor   spolu   s   exekučným   súdom   musia v konaní postupovať tak. aby nedošlo k zvýhodňovaniu jedného účastníka na úkor toho druhého. Pokiaľ si povinný nesplní riadne a včas to. čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený sa môže domáhať svojich práv podaním návrhu na vykonanie exekúcie. Sankciou pre povinného je v tomto prípade to. že okrem vymáhanej pohľadávky musí uhradiť trovy exekúcie.

Z upovedomenia o začatí exekúcie súd zistil, že súdny exekútor vyčíslil predbežné trovy exekúcie vo výške 114.- Eur. z čoho odmena súdneho exekútora predstavuje sumu 70.- Eur, náhrada hotových výdavkov 16.- Eur a daň z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) 19.- Eur. Povinný bol zároveň upozornený, že ak pohľadávku do 14 dní odo dňa doručenia upovedomenia neuhradí, budú predbežné trovy exekútora predstavovať sumu 264.- Eur.... Povinný   v   tomto   konaní   námietky   proti   trovám   exekúcie   odôvodnil   tým,   že na exekútorskom úrade sa vedú tri exekučné konania tých istých účastníkov. Spojením vecí by tak holi náhrady hotových výdavkov v nižšej výške. V doplňovacom podaní povinný zároveň vyjadril právny názor, že súdny exekútor má nárok na odmenu len v prípade, ak úkonmi exekučnej činnosti reálne vymôže pohľadávku od povinného.

Platná   právna   úprava   obsiahnutá   vo   vyhláške   upravuje   dva   základné   spôsoby určovania sumy odmeny exekútora za výkon exekučnej činnosti. Prvým spôsobom je určenie výšky odmeny percentom z vymoženej pohľadávky. Tento spôsob má zohľadňovať náročnosť úkonov exekučnej činnosti, oceniť kvalifikovanosť a s tým súvisiacu zodpovednosť súdneho exekútora za bezchybný postup pri vymáhaní pohľadávky. Na základe uvedeného tak prvý spôsob   upravuje   priamu   úmernosť   vymoženej   pohľadávky   k   výške   odmeny   súdneho exekútora. Druhým základným spôsobom je určovanie odmeny paušálnou sumou za bližšie špecifikované úkony exekučnej činnosti, ktoré sú taxatívne vymenované v ust. § 15 ods. 1 vyhlášky.

Exekučný poriadok v ust. § 201 ods. 1 pozná aj tzv. predbežné trovy exekúcie, ktoré si exekútor určuje v upovedomení o začatí exekúcie. Pri ich vyčíslovaní je súdny exekútor viazaný spomínaným ustanovením v spojení s § 5 vyhlášky. Pri výklade znenia týchto dvoch právnych úprav je potrebné zohľadniť skutočnosť, že v čase od začatia exekučného konania do   uplynutia   lehoty   na   vznesenie   námietok,   nemôže   reálne   dôjsť   k vymoženiu   (nie uhradeniu)   ani   len   časti   vymáhanej   pohľadávky.   Preto   súdny   exekútor   logicky   nemôže vyčíslovať   svoju   odmenu   z výšky   ním   vymoženej   pohľadávky.   Trovy   exekúcie   vyčíslené v upovedomení   o   začatí   exekúcie   majú   len   predbežný   charakter   a   práve   zákonné ustanovenie   §   201   ods.   1   Exekučného   poriadku   má   za   cieľ   motivovať   povinného,   aby uhradil   vymáhanú   pohľadávku v lehote   na   vznesenie námietok   proti   exekúcii.   V   takom prípade totiž patrí súdnemu exekútorovi odmena v rozsahu ako pri upustení od exekúcie, t. j.   vo   výške   50   %   z odmeny   vypočítanej   podľa   §   5   ods.   1   vyhlášky.   Naviac,   Exekučný poriadok ako všeobecný právny predpis má väčšiu právnu silu ako vyhláška, ktorou sa vykonávajú   niektoré   jeho   ustanovenia.   Vyhlášku   preto   treba   vykladať   vo   vzájomnej súvislosti so zákonom. Pokiaľ zákon priznáva exekútorovi nárok na predbežnú odmenu vo výške   ako   pri   upustení   od   vykonania   exekúcie,   nemôže   byť   výkladom   vykonávacieho právneho   predpisu   k   tomuto   zákonu   tento   nárok   obmedzený.   Súd   na   základe   vyššie uvedeného preto nemohol akceptovať námietku povinného, že exekútor si môže v štádiu vy číslovania   predbežných   trov   exekúcie   v   upovedomení   o   začatí   exekúcie   určiť   odmenu z výšky vymoženej pohľadávky.

Trovy   exekúcie   predstavujú   okrem   odmeny   (v   širšom   význame   slova)   súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti aj určitú sankciu pre povinného, ktorý si dobrovoľne, včas a riadne nesplní svoju povinnosť uloženú exekučným titulom. Súdny exekútor má vždy nárok na náhradu účelne vynaložených trov exekúcie. Tento nárok vzniká v zmysle právnej 5   úpravy   okamihom   získania   poverenia   na   vykonanie   exekúcie.   Podľa   §   47   ods.   3 Exekučného poriadku nemá totiž súdny exekútor právo na náhradu trov konania za úkony, ktoré vykonal do doručenia poverenia súdu na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu až udelením poverenia súdu na jej vykonanie, prelo je logické, že exekútorovi   vzniká   nárok   na   náhradu   trov   až   okamihom,   od   ktorého   mohol   reálne zrealizovať úkony exekučnej činnosti smerujúce k vymoženiu pohľadávky. Prvým takýmto úkonom, ktorý je zo zákona povinný súdny exekútor vykonať, je vydanie upovedomenia o začatí   exekúcie,   v   ktorom   exekútor   okrem   upovedomenia   povinného   vyčísľuje   aj predbežné trovy exekúcie.   Uvedený výklad nie je v rozpore s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky, na ktorý poukázal povinný v odôvodnení doplnenia námietok, nakoľko Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   ešte   pred   novelou   Exekučného   poriadku,   zákonom   č. 144/2010 Z. z., konštatoval, že súdny exekútor nemá právo na náhradu trov exekúcie v prípade,   ak   nevykonal   žiaden   úkon   bezprostredne   smerujúci   k   vymoženiu   pohľadávky, pretože žiadny takýto úkon v dôsledku neudelenia poverenia na vykonanie exekúcie ani nebol oprávnený vykonať. Určujúcim pre vznik nároku súdneho exekútora na náhradu trov exekúcie je preto aj podľa predmetného nálezu okamih udelenia poverenia na vykonanie exekúcie.

V   predmetnej   veci   povinný   uhradil   vymáhanú   pohľadávku   mesiac   potom,   ako nadobudol exekučný titul vykonateľnosť. Úhrada tejto pohľadávky zároveň prišla v čase. keď   už   bolo   začaté   exekučné   konanie.   Pokiaľ   by   sa   súd   stotožnil   s   právnym   názorom povinného,   že   súdnemu   exekútorovi   nepatrí   odmena   ani   náhrady   hotových   výdavkov v prípade,   ak   si   povinný   splní   svoju   povinnosť   do   doručenia   upovedomenia   o   začatí exekúcie, musel by ignorovať zákonné ustanovenie § 47 ods. 3 Exekučného poriadku. Zákon v spomínanom ustanovení   predpokladá   situáciu,   kedy dôjde k úhrade (nie k vymoženiu) pohľadávky po začatí exekučného konania a skôr, ako povinnému uplynie lehota na podanie námietok. V takom prípade zákon priznáva exekútorovi nárok na náhradu trov konania v rovnakom rozsahu ako v prípade upustenia od vykonania exekúcie. Úprava obsiahnutá v § 47 ods. 3 je v logickom súvise s úst. § 201 ods. 1 Exekučného poriadku. Súdny exekútor totiž v čase vydania upovedomenia o začatí exekúcie nemusí mať vedomosť o tom, že došlo k úhrade vymáhanej pohľadávky, V obidvoch prípadoch zákonodarca vo vzťahu k trovám exekúcie zvýhodňuje povinného v tom zmysle, že exekútorovi priznáva nárok na odmenu ako v   prípade   upustenia   od   vykonania   exekúcie.   Na   základe   vyššie   uvedeného   sa   tak   súd nestotožnil s názorom povinného, že súdnemu exekútorovi nepatri odmena ani náhrady hotových výdavkov. Povinný uhradil pohľadávku až po začatí exekučného konania, preto musí znášať zákonné trovy exekúcie.

Z   predloženého   upovedomenia   o   začatí   exekúcie   zo   dňa   04.   02.   2011   mal   súd za preukázané,   že   súdny   exekútor   vyčíslil   predbežnú   odmenu   v   súlade   s   citovanými právnymi   predpismi.   Základ   na   určenie   odmeny   súdneho   exekútora   tvorila   vymáhaná pohľadávka   po   zákonom   zaokrúhlení   786.-   Eur.   Súdnemu   exekútorovi   patrí   odmena vo výške 10 %, t. j. po zaokrúhlení 7.- Eur.

V čase vydania upovedomenia o začatí exekúcie si môže súdny exekútor vyčísliť náhradu hotových výdavkov len v rozsahu ich skutočnej výšky. Súdnemu exekútorovi tak v rámci predbežných trov exekúcie vzniká popri odmene aj nárok na náhradu všetkých hotových   výdavkov,   ktoré   preukázateľne   i   účelne   využil   na   výkon   exekučnej   činnosti do vydania upovedomenia o začatí exekúcie. Preskúmaním exekútorského spisu mal súd preukázanú   len   výšku   poštovného   za   doručovanie   žiadosti   o   udelenie   poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 19. 01. 2011 a upovedomenia o začatí exekúcie povinnému. Súdny   exekútor   v   záujme   hospodárnosti   konania   doručoval   tunajšiemu   súdu   žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie jednou zásielkou v dvoch konaniach. Uvedenú skutočnosť mal súd preukázanú z fotokópie doručenky nachádzajúcej sa v exekútorskom spise.   Na   základe   medeného   súdnemu   exekútorovi   patrí   v   tomto   konaní   pomerná   časť poštovného vo výške 0.70 Eur (1.40 Eur/2). Zo spisu vyplýva, že súdny exekútor doručoval upovedomenie o začatí exekúcie prostredníctvom pošty iba povinnému. Podľa platnej Tarify Slovenskej pošty. a. s. je od 01. 07. 2009 cena poštovného za poštovú zásielku na území Slovenskej republiky odoslanú doporučene do vlastných rúk s opakovaným doručením 1.60 Eur.   Iné   hotové   výdavky,   ktoré   by   exekútorovi   vznikli   do   času   vydania   upovedomenia o začatí exekúcie súd preukázané nemal.   Naviac,   vyčíslená náhrada hotových výdavkov v upovedomení je s poukazom na jej hodnotu 16.- Eur zrejme len paušálnym vyjadrením náhrad.   Podľa   §   201   ods.   1   Exekučného   poriadku   však   exekútorovi   patrí   len   náhrada výdavkov   a   náhrada   za   stratu   času   len   v   rozsahu   ich   skutočnej   výšky   v   čase   vydania upovedomenia o začatí exekúcie. Na základe uvedeného súd vyhovel námietkam povinného proti trovám exekúcie v časti náhrady hotových výdavkov.

Súd vyhovel námietkam proti exekúcii aj v časti DPH. Súdny exekútor v rozpore s ust. § 196 Exekučného poriadku zahrnul do základu na výpočet dane aj hodnotu nim vyčíslených náhrad hotových výdavkov. Trovami exekúcie sú podľa Exekučného poriadku odmena exekútora,   náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie. V prípade ak je exekútor platiteľom DPH, má nárok na zvýšenie jeho odmeny o túto   daň.   Exekučný   poriadok   v spojení   s   vyhláškou   sú   jediné   právne   predpisy,   ktoré upravujú   výšku   trov   súdneho   exekútora.   Preto   ak   zákon   výslovne   určuje,   že   súdnemu exekútorovi sa o DPH zvyšuje iba jeho odmena, exekútor nemôže do základu na s v počet DPH zahrnúť aj iné zložky, ktoré tvoria trovy exekúcie.

Pokiaľ ide o vyslovený názor povinného, že súdny exekútor mal spojiť exekúcie, vedené v prospech rovnakého oprávneného a proti tomu istému povinnému, súd usádza, že v tomto štádiu konania nie je dôvodný postup podľa §112 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“). Spojiť veci do jedného konania uznesením súdu je možné na podnet súdneho   exekútora   až   po   uplynulí   lehoty   na   vznesenie   námietok   proti   exekúcii,   resp. po právoplatnosti   rozhodnutia   o   nevyhovení   námietkam.   Námietky   proti   exekúcii   sú procesnou možnosťou, ktorou sa povinný bráni proti nedôvodnej exekúcii. Spojenie veci predtým ako by bolo dôvodné predpokladať, že všetky konania, ktoré sa majú spojiť do jedného, sú začaté dôvodne, by bolo vzhľadom na prípadné dôvodné námietky proti exekúcii v jednom z týchto konaní, nehospodárne a neúčelné, Naviac, exekučné konanie sa riadi dispozičnou zásadou, preto je len na oprávnenom, či si bude svoju pohľadávku priznanú rôznymi exekučnými titulmi vymáhať v jednom, alebo vo viacerých konaniach. Uvedený výklad nie je ani na ujmu práv povinného v exekučnom konaní, nakoľko zákon mu umožňuje vzniesť námietky proti trovám exekúcie.

Na   základe   vyššie   uvedeného   súd   vyhovel   námietkam   povinného   proti   trovám exekúcie a z dôvodu právnej istoty výrokom určil výšku predbežných trov exekúcie súdneho exekútora.»

Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia č. k. 9 CoE 155/2011-74 z 30. júna 2011 okrem iného uviedol:

„Súdny exekútor začal vykonávať exekúciu udelením poverenia... zo dňa 26. 1. 2011, po získaní ktorého vydal upovedomenie o začatí exekúcie, proti ktorému vzniesol námietky povinný   dôvodiac,   že   súdny   exekútor   má   nárok   na   odmenu   len   v   prípade,   ak   úkonmi exekučnej činnosti reálne od neho túto pohľadávku vymôže...“

Vo   vzťahu   k   napadnutému   rozhodnutiu   prvostupňového   súdu   krajský   súd   ďalej uviedol:

„Vychádzajúc   z   týchto   skutočností   prvostupňový   súd   postupoval   správne,   keď rozhodoval o námietkach povinného, ako aj náhrade trov exekúcie. Ako správne konštatuje prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia medzi účastníkmi nebolo sporné, že povinný si svoju povinnosť v celom rozsahu a v lehote, ktorá mu bola uložená v exekučnom titule, nesplnil. Na základe uvedeného, i napriek tomu, že povinný svoju pohľadávku voči oprávnenému uhradil až po začatí exekučného konania, podal súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie.

Čo sa týka trov exekúcie ako aj predbežných trov exekúcie postupoval prvostupňový súd pri ich priznaní a vyčíslení v súlade s príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku, resp. vyhláškou č. 288/1995 Z.   z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov, ktorá upravuje výpočet trov súdneho exekútora, ktoré si určuje v upovedomení o začatí exekúcie. Pri ich vyčíslení je viazaný spomenutými ustanoveniami v spojení s § 5 vyhlášky. Preto je potrebné   zohľadniť   skutočnosť,   že   v   čase   od   začatia   exekučného   konania   do   uplynutia lehoty   na   vznesenie   námietok,   nemôže   dôjsť   k   vymoženiu   ani   len   časti   vymáhanej pohľadávky,   a tak   nemôže   logicky   vyčísľovať   svoju   odmenu   z   výšky   ním   vymoženej pohľadávky. Trovy exekúcie vyčíslené v upovedomení o začatí exekúcie majú len predbežný charakter a práve zákonné ustanovenie § 201 ods. 1 Exekučného poriadku má motivovať povinného k úhrade tejto pohľadávky, a to v lehote na vznesenie námietok proti exekúcii. V takomto prípade patrí súdnemu exekútorovi odmena v rozsahu ako pri upustení od exekúcie, t. j. vo výške 50 % z odmeny vypočítanej podľa ust. § 5 ods. 1 vyhlášky. V predmetnej veci povinný   síce   vymáhanú   pohľadávku   uhradil   mesiac   po   nadobudnutí   vykonateľnosti exekučného titulu, pričom úhrada tejto pohľadávky prišla v čase, keď už exekučné konanie bolo začaté, a tak musel znášať zákonné trovy exekúcie. Pokiaľ ide o náhradu hotových výdavkov a daň z pridanej hodnoty je potrebné uviesť, že súdny exekútor v čase vydania upovedomenia o začatí konania si môže vyčísliť náhradu hotových výdavkov len v rozsahu ich skutočnej výšky. Preskúmaním spisu mal súd len za preukázanú výšku poštovného za doručovanie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a upovedomenia o začatí exekúcie, a tak mu patrí pomerná časť poštovného vo výške 0,70 eur (1,40 eur /2). Do základu   na výpočet   dane   súdny   exekútor   v   rozpore   s   ust.   §   196   Exekučného   poriadku zahrnul aj hodnotu ním vyčíslených náhrad hotových výdavkov, nakoľko zákon výslovne určuje, že súdnemu exekútorovi sa o DPH zvyšuje iba jeho odmena, a tak nemôže ísť aj o zložky, ktoré tvoria trovy exekúcie.

S prihliadnutím na citované zákonné ustanovenia ako aj na uvedené skutočnosti sa odvolací súd stotožnil s dôvodmi rozhodnutia prvostupňového súdu a napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil.“

Po   preskúmaní   namietaného   uznesenia   krajského   súdu   v   spojení   so   skutkovými a právnymi   závermi   vyjadrenými   v   odôvodnení   uznesenia   okresného   súdu   (č.   k.   6   Er 73/2011-36 z 9. mája 2011) ústavný súd nezistil, že by skutkové zistenia okresného súdu, s ktorými sa krajský súd stotožnil, boli v takom rozpore s vykonaným dokazovaním, ktorý by mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do napadnutého uznesenia krajského súdu v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy [V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že Európsky súd pre ľudské práva však zásadne neskúma, či sú dôvody uvedené v rozhodnutí vecne správne (Van de Hurk v. Holandsko z 19. apríla 1994, séria A, č. 299, § 61, správa Európskej komisie pre ľudské práva vo veci Fouquet v. Francúzsko, Recueil   I/1996,   s.   29),   pokiaľ   nesignalizujú   porušenie   niektorého   z práv   garantových dohovorom]. Je preto vecou ústavnej zodpovednosti celej sústavy všeobecných súdov, aby chránili   zákonnosť   spôsobom,   ktorý   je   vecne   správny,   primerane   odôvodnený   a   nie   je arbitrárny (IV. ÚS 17/2012).

Rovnako   tak   nemožno   hodnotiť   za   arbitrárne   ani   právne   názory   krajského   súdu vychádzajúce   zo   skutkových   zistení   a právnych   názorov   vyjadrených   v   jeho   uznesení sp. zn. 9 CoE/155/2010 z 30. júna 2011, naopak, ide o právne závery, ktoré sú podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnené, t. j. tak, ako to vyplýva z požiadaviek základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa názoru ústavného súdu takéto zdôvodnenie vzhľadom na nevyhnutnú spätosť prvostupňového uznesenia a druhostupňového uznesenia (II. ÚS 78/05) nezakladá dôvod na vyslovenie   porušenia   základného   práva   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu,   a   to predovšetkým na už zdôraznený právny záver okresného súdu v jej veci.

Ústavný súd nezistil, že by namietané uznesenie krajského súdu bolo svojvoľné alebo vnútorne protirečivé, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd v takomto prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie právnych záverov tohto súdu. Tvrdenia sťažovateľky preto podľa názoru ústavného súdu sledujú   len   dosiahnutie   zmeny   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   skončilo   pre   ňu   čiastočne nepriaznivým   výsledkom,   čo   však   nemožno   spájať   s   porušením   jej   základného   práva garantovaného ústavou ani s porušením práva garantovaného dohovorom. Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že k porušeniu ústavou garantovaných práv totiž nemôže dôjsť takým rozhodnutím príslušného štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc v súlade s platnými právnymi predpismi.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   poukazuje   na   právny   názor   vyplývajúci   z jeho doterajšej   judikatúry,   podľa   ktorého   „Ak   všeobecný   súd   reagoval   na   procesné   úkony účastníka   primeraným,   zrozumiteľným   a ústavne   akceptovateľným   spôsobom   v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom účastník uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, nemôže dôjsť k porušeniu základného práva na spravodlivý proces“ (IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 156/2011).

Po oboznámení sa s obsahom namietaného uznesenia krajského súdu preto ústavný súd   konštatoval,   že   krajský   súd   konal   v   medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné ustanovenia   dotknutých   právnych   predpisov,   ktoré   boli   podstatné   pre   posúdenie   veci, ústavne   akceptovateľným   spôsobom   interpretoval   a   aplikoval,   pričom   jeho   úvahy vychádzajú   z   konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a   preto   aj   celkom   legitímne   a   právne udržateľné. Navyše, obsahom označených   uznesení okresného súdu   a krajského súdu   je rozhodovanie o predbežných trovách exekúcie podľa § 201 zákona č. 233/1995 Z. z., t. j. v exekučnom konaní.

V   súvislosti   s   prejavom   nespokojnosti   sťažovateľky   s   namietaným   uznesením krajského súdu ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup   súdu   bol   v   súlade   so   zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a   aby   jeho rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné,   preskúmateľné   a   bez   znakov arbitrárnosti.   V   opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať   do   postupu a rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenia   základných   práv   (obdobne   napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Pokiaľ   sťažovateľka   porovnáva   skutkový   stav   a v nadväznosti   na   to   právny   stav, na ktorom je založený právny názor ústavného súdu obsiahnutý v jeho náleze č. k. III. ÚS 52/09-35 zo 16. júna 2009, ústavný súd uvádza, že nejde o identickú, a teda porovnateľnú situáciu, pretože v označenom náleze ústavného súdu išlo o určenie „konečných“ (t. j. nie predbežných   trov   exekučného   konania   podľa   §   201   zákona   č. 233/1995   Z.   z.)   trov exekučného konania, pohľadávka oprávneného voči povinnému bola zaplatená v posledný deň   lehoty   na   plnenie   a návrh   na   vykonanie   exekúcie   bol   podaný   v deň   zaplatenia požadovanej pohľadávky, pričom vyčíslenie trov exekúcie je založené na tom, že súdny exekútor   upustil   od   vykonania   exekúcie   na   základe   oznámenia   o splnení   povinnosti povinného ešte predtým, ako mu bolo udelené poverenie na vykonanie exekúcie v danej veci.

V   prípade   sťažovateľky   ide   o   vyčíslenie   predbežných   trov   exekučného   konania, návrh   na   vykonanie   exekúcie   zo   strany   oprávneného   bol   podaný   po   uplynutí   lehoty na zaplatenie   pohľadávky,   na   základe   návrhu   na   vykonanie   exekúcie   požiadal   súdny exekútor   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie,   sťažovateľka   zaplatila   dlžnú pohľadávku v deň vydania poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie, pričom je však zrejmé, že   sťažovateľka   (ani oprávnený) o tejto skutočnosti súdneho exekútora neinformovali, súdny exekútor v nadväznosti na udelené poverenie na vykonanie exekúcie vydal upovedomenie o začatí exekúcie, v ktorom vyčíslil aj predbežné trovy konania.

Pri   vyčíslení   predbežných   trov   konania   exekúcie   vrátane   odmeny   súdneho exekútora vychádzali všeobecné súdy v prípade sťažovateľky z § 4 ods. 1 a § 5 ods. 1 vyhlášky   č.   288/1995   Z.   z.   a   z   právnej   konštrukcie   založenej   na   fikcii   upustenia   od vykonania exekúcie   v   súlade   s   §   201   ods.   1   zákona   č.   233/1995   Z.   z.,   podľa   ktorého „v rámci predbežných trov exekúcie exekútor vyčísli odmenu najviac v rozsahu ako pri upustení od exekúcie; náhradu výdavkov a náhradu za stratu času vyčísli len v rozsahu ich skutočnej   výšky   v   čase   vydania   upovedomenia   o   začatí   exekúcie.   Zároveň   povinného upozorní, že ak dlh nesplní, tak trovy exekúcie môžu byť vyššie, a predbežne vyčísli ich výšku.“.

Pri vyčíslení odmeny súdneho exekútora vo veci sp. zn. III. ÚS 52/09 vychádzal príslušný okresný súd okrem § 5 ods. 1 aj z § 5 ods. 2 vyhlášky č. 288/1995 Z. z., hoci súdny   exekútor   ešte   nemal   udelené   poverenie   na   vykonanie   exekúcie.   Znamená   to,   že ústavný súd nespochybňuje, že by nemala byť priznaná odmena súdnemu exekútorovi podľa § 5 ods. 2 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. v prípade, keď „nevykonal žiaden úkon bezprostredne smerujúci k vymoženiu pohľadávky sťažovateľa, pretože žiaden takýto úkon v dôsledku neudelenia poverenia na vykonanie exekúcie ani nebol oprávnený vykonať“ (č. k. III. ÚS 52/09-35, s. 18) za právneho stavu, aký platil v čase rozhodovania okresného súdu (do 31. decembra 2011), keď vtedy platný a účinný § 47 ods. 3 zákona č. 233/1995 Z. z. explicitne vylučoval právo súdneho exekútora na náhradu trov konania za úkony, ktoré vykonal do doručenia poverenia na vykonanie exekúcie (s účinnosťou od 1. januára má exekútor nárok na odmenu za spísanie návrhu na vykonanie exekúcie a na náhradu účelne vynaložených hotových výdavkov).

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené skutočnosti konštatuje, že krajský súd svojím uznesením sp. zn. 9 CoE 155/2011 z 30. júna 2011 neporušil základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd poukazuje aj na to, že v zmysle kritérií ustanovených v § 238 ods. 5 OSP je všeobecnými súdmi určená suma predbežných trov konania v danej veci bagateľnou sumou,   aj   keď   nejde   o prípad   spadajúci   pod   preskúmanie   napadnutého   rozhodnutia na základe mimoriadneho opravného prostriedku, a to dovolania. Napriek uvedenému, že § 238 ods. 5 OSP sa vzťahuje len na vylúčenie bagateľných vecí na prieskum rozhodnutí vydaných   druhostupňovými   súdmi   na   základe   uplatnenia   mimoriadneho   opravného prostriedku,   a to   dovolania,   podľa   názoru   ústavného   súdu   vo   všeobecnosti   treba poznamenať, že nekorešponduje so subsidiárnou právomocou ústavného súdu ustanovenou v čl. 127 ods. 1 ústavy pripustiť, aby prieskum rozhodnutí všeobecných súdov z hľadiska namietaného porušenia základných práv a slobôd sťažovateľov bol automaticky presunutý do roviny ústavného súdnictva (IV. ÚS 358/08, IV. ÚS 33/2010, I. ÚS 80/2012) len z toho dôvodu,   že   je   vylúčený   z prieskumu   z dôvodu   bagateľnosti   veci   definovanej   limitom peňažnej sumy v systéme všeobecných súdov.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   nadobudne   toto   rozhodnutie   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. apríla 2012