znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 15/09-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. januára 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. O. F., B., zastúpenej advokátom JUDr. R. O., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 35 ods. 3 a čl. 36 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 13 Cbi 58/04-82 z 30. januára 2007, ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 35 ods. 3, čl. 36 písm. b) a čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obo 105/2007 z 27. júna 2007, a takto

r o z h o d o l :

1. Späťvzatie sťažnosti Ing. O. F. v časti namietajúcej porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obo 105/2007 z 27. júna 2007 p r i p ú š ť a   a konanie o nej v tejto časti z a s t a v u j e.

2.   Vo   zvyšnej   časti   sťažnosť   Ing.   O.   F. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. októbra 2007 doručená sťažnosť Ing. O. F., B. (ďalej len „sťažovateľka), doplnená podaním z 11. novembra 2008 doručeným ústavnému súdu   18. novembra 2008, zastúpenej advokátom JUDr. R. O., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prácu podľa čl. 35 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu podľa čl. 36 písm. b) ústavy rozsudkom Krajského súdu v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   13   Cbi   58/04-82   z   30.   januára   2007,   ako   aj porušenie svojho základného práva na prácu podľa čl. 35 ods. 3 ústavy, základného práva na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu podľa čl. 36 písm. b) ústavy a základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obo 105/2007 z 27. júna 2007.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľke bola doručená výpoveď z pracovného pomeru z 18. decembra 2001, v ktorej správca konkurznej podstaty zamestnávateľa - D., a. s., ako dôvod výpovede uviedol zrušenie zamestnávateľa v dôsledku vyhlásenia konkurzu [podľa § 46 ods. 1 písm. a) zákona č. 65/1965 Zb. Zákonník práce v znení neskorších predpisov]. Vo výpovedi bolo ďalej uvedené, že „dôsledkom konkurzu je zrušenie celého zamestnávateľa, výpoveď bola predmetom rokovaní o hromadnom prepúšťaní podľa § 58a Zák.   práce   č.   65/1965   Zb.   Vzhľadom   na   to,   že   som   bola   členkou   výboru   odborovej organizácie,   požiadal   zamestnávateľ   podľa   §   59   ods.   2   Zák.   práce č. 65/1965 Zb. o predchádzajúci súhlas so skončením pracovného pomeru so mnou, pričom predchádzajúci súhlas výboru odborovej organizácie udelený nebol, avšak zamestnávateľ nemá možnosť ma ďalej zamestnávať a preto mi dáva výpoveď.“.

Sťažovateľka zastáva názor, že výpoveď z pracovného pomeru je neplatná a porušuje jej základné práva podľa čl. 35 ods. 3 a čl. 36 písm. b) ústavy z nasledovných dôvodov:

-   výpoveď   jej   mala   byť   doručovaná   20.   decembra   2001   doporučenou   zásielkou s doručenkou, pričom neprevzatá výpoveď mala byť 21. decembra 2001 uložená na pošte a po uplynutí úložnej doby vrátená 12. januára 2002 zamestnávateľovi. Na rokovaní so zástupcami   zamestnávateľa   15.   apríla   2002   sťažovateľka „osobne   prevzala   obyčajnú fotokópiu   výpovede   z   pracovného   pomeru“,   následne   listom   z   29.   apríla   2002 zamestnávateľovi   oznámila,   že   výpoveď   považuje   za   neplatnú   a trvá   na   ďalšom zamestnávaní,

-   výpoveď   jej   nebola   doručená   zákonným   spôsobom,   pretože   v čase   doručenia čerpala riadnu dovolenku a zdržiavala sa mimo adresy trvalého bydliska,

- príslušný odborový orgán nedal súhlas k výpovedi z pracovného pomeru,

- vyhlásenie konkurzu podľa nej neznamená automatické zrušenie zamestnávateľa, pretože   zákon   o konkurze   a vyrovnaní   účinný   v čase   výpovede „predpokladá   možnosť kontinuálnej a plynulej existencie zamestnávateľa napriek vyhláseniu konkurzu, čo sleduje oddlženie zamestnávateľa - úpadcu a vytvorenie priestoru pre jeho ďalšie podnikanie po uspokojení veriteľov“.

Na základe uvedených dôvodov sa návrhom podaným krajskému súdu sťažovateľka domáhala vyslovenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru, ako aj náhrady mzdy. Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   13   Cbi   58/04-82   z 30.   januára   2007   jej   návrh   zamietol. Sťažovateľka považovala výrok a odôvodnenie predmetného rozsudku krajského súdu „na základe nie ústavne konformného výkladu zákona ev. Ústavy SR, ktorú ani necitoval“ za nesprávne a podala odvolanie. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Obo 105/2007 z 27. júna 2007   odvolanie   sťažovateľky   ako   oneskorene   podané   odmietol,   pričom „odmietnutie odvolania najvyšší súd odôvodnil tým, že napadnutý prvostupňový rozsudok mi mal byť doručený náhradným doručením uložením zásielky na pošte dňa 28. 3. 2007 a uplynutím úložnej lehoty dňa 31. 3. 2007; moje odvolanie podané dňa 30. 4. 2007 malo byť podané po uplynutí lehoty na odvolanie. Ja som si však rozsudok na pošte prevzala až dňa 14. 4. 2007 a odvolanie som podala 30. 4. 2007.“.

Sťažovateľka považuje odmietnutie jej odvolania najvyšším súdom ako oneskorene podaného za porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože podľa jej názoru   nedošlo   k účinnému   doručeniu   rozsudku   krajského   súdu   podľa   §   47   ods.   2 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“),   keďže   sa   v čase   doručovania nezdržiavala v mieste trvalého bydliska. Z uvedeného dôvodu podala 13. septembra 2007 proti   predmetnému   uzneseniu   najvyššieho   súdu   dovolanie   podľa   §   237   písm.   f)   OSP (odňatie   možnosti   konať   pred   súdom   v dôsledku   nesprávneho   procesného   postupu odvolacieho   súdu). Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   navrhovala,   aby   ústavný   súd nálezom rozhodol nasledovne:

„Krajský súd v Bratislave   rozsudkom zo   dňa   30.   1.   2007   č.   k.   13 Cbi   58/04-82 a Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 27. 6. 2007 č. k. 2 Obo 105/2007 porušili základné právo sťažovateľky na prácu podľa článku 35 ods. 3 Ústavy SR a tiež porušili   základné   právo   sťažovateľky   na   ochranu   proti   svojvoľnému   prepúšťaniu   zo zamestnania podľa článku 36 písm. b) Ústavy SR.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 27. 6. 2007 č. k. 2 Obo 105/2007 porušil základné právo sťažovateľky domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   rozsudok   Krajského   súdu   v Bratislave   zo   dňa 30. 1. 2007 č. k. 13 Cbi 58/04-82 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. 6. 2007 č. k. 2 Obo 105/2007 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave, aby vo veci znovu konal a rozhodol.

Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť sťažovateľke trovy konania v sume 7.492,- Sk na účet jej právneho zástupcu do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.“

Ústavnému   súdu   bolo   18.   novembra   2008   doručené   doplňujúce   podanie sťažovateľky, v ktorom sa uvádza:

„...   oznamujem,   že   na   dovolanie   sťažovateľky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   SR č. k. 1 Obdo V 92/2007-138 zo dňa 29. 9. 2008 bolo zrušené uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. 6. 2007 č. k. 2 Obo 105/07-107 a vec bola vrátená Najvyššiemu súdu SR ako odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

Keďže uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. 6. 2007 č. k. 2 Obo 105/07-107 bolo napadnuté aj ústavnou sťažnosťou, o. i. pre porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, vzhľadom na jeho zrušenie v dovolacom konaní podanú ústavnú sťažnosť v časti týkajúcej sa porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR uvedeným uznesením najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho, v tomto rozsahu beriem podanú ústavnú sťažnosť späť.

Ústavná   sťažnosť   bola   však   podaná   najmä   pre   porušenie   základného   práva sťažovateľky   podľa   čl.   35   ods.   3   a čl.   36   písm.   b)   Ústavy   SR   na   základe   okolností a právneho posúdenia uvedeného v bode I. podanej ústavnej sťažnosti. Najvyšší súd SR ako dovolací   súd   sa   však   vecou   zaoberal   len   z hľadiska   dovolacieho   dôvodu   podľa   §   237 písm. f)   O.   s.   p.   (vada   odvolacieho   konania   spočívajúca   v odňatí   možnosti   konať   pred súdom), takže dovolací súd sa hmotnoprávnym posúdením veci podľa čl. 35 ods. 3 a čl. 36 písm. b) Ústavy SR a príslušných ustanovení Zákonníka práce ani nezaoberal a zaoberať nemohol. Vzhľadom k tomu, že sa jedná o vec špecifickú (skončenie pracovného pomeru z dôvodu vyhlásenia   konkurzu   na zamestnávateľa,   ktorý je bankou),   kde je   veľký   počet dotknutých   osôb   (bývalí   zamestnanci   D.   a.   s.)   a jedná   sa   o vec,   ktorá   sa   týka   priamo živobytia bežných ľudí (mzda za vykonanú prácu), s poukazom na to, že ide o problematiku novú v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR neriešenú (obzvlášť judikatúra ústavného súdu je k čl. 35 a 36 Ústavy SR veľmi malého rozsahu), navrhujem ústavnému súdu, aby o podanej ústavnej sťažnosti rozhodol v tom rozsahu, v akom nebola vzatá   späť   týmto   podaním.   Napokon   poukazujem   na   to,   že   obdobných   sporov   sa   pred všeobecnými súdmi vedie viac, rozhodnutia všeobecných súdov (či už prvostupňových alebo odvolacích) sú nejednotné (napr. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 3 Co 174/03-103 zo dňa 24. 3. 2005 zaujal úplne odlišný právny názor ako v napadnutom rozsudku č. k. 13 Cbi 58/04-82 zo dňa 30. 1. 2007) takže právny názor Ústavného súdu SR by jednotnej rozhodovacej činnosti súdov veľmi prospel.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa čl. 35 ods. 3 ústavy občania majú právo na prácu. Štát v primeranom rozsahu hmotne   zabezpečuje   občanov,   ktorí   nie   z vlastnej   viny   nemôžu   toto   právo   vykonávať. Podmienky ustanoví zákon.

Podľa čl. 36 písm. b) ústavy zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   Sťažovateľka   v podaní   z 11.   novembra   2008   doručenom   ústavnému   súdu 18.   novembra   2008   oznámila   späťvzatie   sťažnosti   v časti   týkajúcej   sa   porušenia   jej základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom   súde   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 2 Obo 105/2007 z 27. júna 2007.

Podľa   §   54   zákona   o ústavnom   súde   ak   sťažovateľ   vezme   svoju   sťažnosť   späť, ústavný súd konanie o nej zastaví okrem prípadu, ak ústavný súd rozhodne, že späťvzatie sa nepripúšťa, najmä ak sťažnosť smeruje proti takému právoplatnému rozhodnutiu, opatreniu alebo inému zásahu, ktoré mimoriadne závažným spôsobom porušujú základné práva alebo slobody sťažovateľa.

Vzhľadom na to, že ústavný súd nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by nemohol pripustiť späťvzatie sťažnosti, rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

2.   Sťažovateľka   v sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   namieta   okrem   iného   aj porušenie   svojich   základných   práv   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   13   Cbi   58/04-82 z 30. januára 2007. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 35 ods. 3 a čl. 36 písm. b) ústavy, ku ktorému malo dôjsť tým, že krajský súd jej návrh na vyslovenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru zamietol, pričom neaplikoval platné právne predpisy ústavne konformným spôsobom.

Ústavný súd   rozhoduje podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy   o sťažnostiach   týkajúcich   sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný   súd.   Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   nezakladá automaticky   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základného práva alebo slobody môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej prerokovanie (I. ÚS 103/02).

Podľa   §   201   OSP   účastník   môže   napadnúť   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Sťažovateľka   mala v systéme   všeobecného   súdnictva   k dispozícii   účinný   opravný prostriedok na dosiahnutie nápravy porušenia svojich práv, ktoré boli rozsudkom krajského súdu č. k. 13 Cbi 58/04-82 z 30. januára 2007 podľa jej názoru porušené. Týmto účinným prostriedkom bolo odvolanie, ktoré sťažovateľka podľa jej tvrdení v sťažnosti podala proti rozsudku   prvostupňového   súdu.   Využitie   tejto   zákonnej   možnosti   účinnej   ochrany základných práv sťažovateľky podľa čl. 35 ods. 3 a čl. 36 písm. b) ústavy vylučuje prijatie sťažnosti ústavným súdom, ktorý môže uplatniť svoju právomoc iba vtedy, ak navrhovateľ nemal   inú   ústavnú   a zákonnú   možnosť   účinnej   ochrany   svojich   práv   (IV.   ÚS   115/07, IV. ÚS 362/08). Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

3. Sťažovateľka v sťažnosti ďalej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 35 ods. 3 a čl. 36 písm. b) ústavy aj uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 105/2007 z 27. júna 2007. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka okrem iného namieta, že jej predmetným uznesením najvyššieho súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Ďalej v sťažnosti   uviedla,   že   predmetné   uznesenie   najvyššieho   súdu „som   dňa   13.   9.   2007 napadla dovolaním z dôvodu, že nesprávnym postupom odvolacieho súdu mi bola odňatá možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP]“. Sťažovateľka tiež v doplnení sťažnosti z 11. novembra 2008 uviedla: „... na dovolanie sťažovateľky rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. k. 1 Obdo V 92/2007-138 zo dňa 29. 9. 2008 bolo zrušené uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. 6. 2007 č. k. 2 Obo 105/07-107 a vec bola vrátená Najvyššiemu súdu SR ako odvolaniemu súdu na ďalšie konanie.“ Sťažovateľka ďalej žiadala, aby ústavný súd napriek čiastočnému späťvzatiu sťažnosti v časti týkajúcej sa porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozhodol o namietanom porušení jej základných práv podľa čl. 35 ods. 3 a čl. 36 písm. b) ústavy označeným uznesením najvyššieho súdu.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv   a slobôd   je   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a ústavný   súd,   pričom   právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu   subsidiarity   vyplýva,   že právomoc   ústavného   súdu   poskytnúť ochranu základným   právam   a slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Najvyšší   súd   ako   dovolací   súd   na   základe   podaného   dovolania   sťažovateľky napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 105/2007 z 27. júna 2007 zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu ako odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Právomoc najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu meritórne rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky založenom okrem iného aj na argumentácii porušenia jej základných práv podľa čl. 35 ods. 3 a čl. 36 písm. b) ústavy uplatnenej   aj   v sťažnosti   adresovanej   ústavnému   súdu   vzhľadom   na   princíp subsidiarity   vylučuje,   aby   o nej   rozhodoval   ústavný   súd,   a preto   ústavný   súd   sťažnosť sťažovateľky pri jej predbežnom prerokovaní aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   poukazuje,   že   ak   by   akceptoval   sťažnostnú námietku sťažovateľky, vznikol by ústavne neakceptovateľný stav, keď by o rovnakej veci rozhodovali   paralelne   dva   orgány   súdneho   typu   (IV.   ÚS   146/08).   Ide   o stav,   ktorý   je v právnom štáte neakceptovateľný.

Po   odmietnutí   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa   aj   ďalšími návrhmi sťažovateľky (napr. úhrady trov konania alebo zrušením označených rozhodnutí).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. januára 2009