znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 15/05-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. apríla 2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Juraja Horvátha a Jána Lubyho prerokoval sťažnosť Vladimíry Radvákovej, bytom K., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 786/00 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   Vladimíry   Radvákovej   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie jej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Košice   I   v konaní   vedenom pod sp. zn. 19 C 786/00 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Košice I   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   19 C 786/00 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Vladimíre Radvákovej p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk (slovom   štyridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej je Okresný   súd   Košice I p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Košice   I j e   p o v i n n ý   uhradiť   Vladimíre   Radvákovej   trovy konania v sume 9 342 Sk (slovom deväťtisíctristoštyridsaťdva slovenských korún) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jej právnej zástupkyne advokátky JUDr. I. R., K.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. IV. ÚS 15/05-15 z 18. januára 2005 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   Vladimíry   Radvákovej   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 786/00.

Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 11. marca 2005 okrem iného   uviedol: „Po   oboznámení   sa   s obsahom   predmetného   spisu   som   zistil,   že   návrh na začatie konania o vydanie hnuteľných vecí bol sťažovateľkou podaný na tunajšom súde 14. 6. 2000. Vec bola pridelená na vybavenie do oddelenia 19 C a zákonnou sudkyňou v tejto veci sa stala JUDr. Z. M.

23. 6. 2000   súd   vyzval   právnu   zástupkyňu   navrhovateľky   na   zaplatenia   súdneho poplatku za návrh.

12. 7. 2000 navrhovateľka požiadala o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov.

23. 6. 2000   bol   doručený   návrh   na   vyjadrenie   odporkyni.   Zásielka   doručovaná na adresu K. (...) sa vrátila späť ako nedoručená s poznámkou, že adresát je odsťahovaný. Súd následne šetril pobyt odporkyne. Ani na jednej zo zistených adries sa odporkyni nepodarilo   doručiť   súdnu   zásielku   obsahujúcu   rovnopis   návrhu   a   vzor   39 O. s. p. s poučením.

Dňa 14. 10. 2003 súd vytýčil termín pojednávania na 13. 11. 2003. Na pojednávanie sa dostavila iba navrhovateľka a jej právna zástupkyňa. Po zistení, že navrhovateľka je bývalá spolužiačka vybavujúcej sudkyne, vzniesla sudkyňa JUDr. M. námietku zaujatosti a žiadala o pridelenie veci do iného oddelenia. Rozhodnutím predsedu súdu bola vec pridelená náhodným výberom elektornickou podateľňou do oddelenia 13 C a zákonnou sudkyňou sa stala JUDr. Sz.

Súd s odstupom času opätovne šetril pobyt odporkyne. Po zistení, že na žiadnej zo zistených   možných   adries   sa   odporkyňa   nezdržiava,   bol   odporkyni   uznesením č. k. 19 C 786/2000 - 74   dňa   28. 10. 2004   ustanovený   opatrovník   podľa   ust.   § 29   ods. 2 O. s. p.

20. 12. 2004 súd vytýčil termín pojednávania vo veci na 28. 2. 2005. Pojednávania   sa   nezúčastnila   navrhovateľka   (sťažovateľka).   Pojednávanie   bolo odročené na 20. 4. 2005.

Vo veci od dôjdenia návrhu na súd (14. 6. 2000) až doposiaľ nebol urobený žiadny úkon smerujúci k rozhodnutiu vo veci samej.

Táto skutočnosť bola spôsobená tým, že odporkyňa sa nezdržiava na adrese trvalého pobytu   a   podľa   zistených   skutočností   aj   často   mení   miesto   pobytu.   Vzniknuté   prieťahy v konaní spôsobilá predovšetkým odporkyňa.

Navrhovateľka sa bez ospravedlnenia nezúčastnila na pojednávaní dňa 28. 2. 2005. Postup súdu v konaní bol plne v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku a zbytočné prieťahy spôsobené súdom som nezistil (...).“

Procesné   úkony,   ktoré   uviedol   predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení k sťažnosti, zistil aj ústavný súd z vyjadrení účastníkov a z predloženého spisu, ktorý bol doručený ústavnému súdu 17. marca 2005.

Ústavnému   súdu   bolo   23. marca 2005   doručené   stanovisko   sťažovateľky k vyjadreniu   okresného   súdu,   kde   uviedla,   že „Vyjadrenie   odporcu   neobsahuje   žiadne skutočnosti,   ktoré   by   spochybňovali   tvrdenia   a   argumenty   obsiahnuté   v   sťažnosti sťažovateľky“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s   ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 19 C 786/00 dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľka sa podanou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov...“   a   „práva   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej lehote“ podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry (I. ÚS 24/03, IV. ÚS 15/03,   II. ÚS 66/03),   v súlade s ktorou   možno za konanie   (postup)   súdu   odstraňujúce   právnu   neistotu   sťažovateľa   v   konkrétnom posudzovanom   prípade   považovať   také   konanie,   ktoré   smeruje   k   právoplatnému rozhodnutiu   vo   veci   alebo   k   odstráneniu   jeho   právnej   neistoty   zákonom   dovoleným spôsobom.   K   vytvoreniu   právnej   istoty   preto   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (III. ÚS 127/03).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Pri   posudzovaní   otázky,   či   v súdnom   konaní   okresného   súdu   vedenom   pod sp. zn. 19 C 786/00   došlo   k   zbytočným   prieťahom   v   konaní,   a   tým   aj   k   porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 813/00, I. ÚS 20/02, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka konania (2) a postup samotného súdu (3).

Pri vyhodnotení doterajšieho konania okresného súdu vo veci sp. zn. 19 C 786/00 podľa troch označených základných kritérií ústavný súd dospel k týmto záverom:

1. Ústavný   súd   z   predloženého   súdneho   spisu   zistil,   že   v   predmetnom   konaní ide o nárok sťažovateľky na vydanie hnuteľných vecí. Takéto konanie tvorí bežnú súčasť sporovej   agendy   na všeobecných   súdoch,   podklad pre rozhodnutie tvorí súdnou   praxou ustálená   a   používaná   právna   úprava   obsiahnutá   v   zákone   č. 40/1964   Zb.   Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov, kde je upravená aj metodika postupu všeobecných súdov týchto sporov. Do dňa predloženia spisu ústavnému súdu okresný súd však vo veci nevykonal ani jedno relevantné pojednávanie, ani žiadny   dôkazný   prostriedok,   zaoberal sa len procesnými otázkami, teda k hodnoteniu skutkovej a právnej zložitosti veci vôbec nepristúpil. Prípadná skutková a právna zložitosť nemohla mať teda vplyv na doterajšiu dĺžku tohto konania.

2. Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o   tom, či v konaní pred   označeným   porušovateľom   práva   došlo   k   zbytočným   prieťahom   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľka ako účastníčka súdneho konania svojím   správaním   neovplyvnila   doterajšiu   dĺžku   konania.   Z vyžiadaného   súdneho spisu okresného   súdu   ústavný   súd   zistil,   že   správanie   sťažovateľky   bolo   v   súlade s § 6 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“).   Jej   neúčasť   na   pojednávaní 28. februára 2005 nemala vplyv na doterajšiu dĺžku konania, pretože na tomto pojednávaní bola prítomná jej právna zástupkyňa a pojednávanie bolo odročené i z dôvodu neprítomnosti žalovanej   a   svedka.   Je   pravdou,   že   sťažovateľka   pri   podaní   návrhu   na začatie   konania nezaplatila súdny poplatok, ale po výzve okresného súdu požiadala o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, o čom okresný súd dosiaľ nerozhodol. Správanie účastníka konania môže zbaviť súd zodpovednosti za zbytočné prieťahy v konaní, len ak dôsledkom správania účastníka je spomalenie postupu konania. Pri hodnotení podľa tohto kritéria ústavný súd nezistil   také   skutočnosti,   ktoré   by nasvedčovali   tomu,   že   by   sťažovateľkino   správanie v konaní pred okresným súdom podstatnejším spôsobom ovplyvnilo jeho dĺžku tak, aby jej bolo možné pričítať podiel na stave, v akom sa vec v čase rozhodovania o sťažnosti nachádzala.

3. Ústavný súd sa napokon zaoberal postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 786/00. Pokiaľ ide o postup okresného súdu v posudzovanom konaní, ústavný súd prihliadal na ustanovenie § 6 OSP, ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná, a ďalej na ustanovenie § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Ústavný súd konštatuje, že postup okresného súdu od podania žaloby bol neefektívny a   nesvedčí   o   tom,   že   by   svoju   činnosť   organizoval   v   súlade   s   povinnosťou   uloženou mu v § 100 ods. 1 OSP, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Výsledkom jeho neefektívneho postupu, ktorý v okolnostiach prípadu spôsobil vznik zbytočných prieťahov v konaní, bolo zisťovanie pobytu žalovanej v období od 23. júna 2000,   keď   okresný   súd   žalovanej   doručoval   návrh   na   vyjadrenie,   do   28. októbra 2004, keď ustanovil žalovanej opatrovníka (v tomto období okresný súd vykonal iba opakované výzvy adresované Centrálnej evidencii pobytu obyvateľov Slovenskej republiky, polícii, opakovane   neúspešne   doručoval   zásielky   žalovanej   a nariadil   termín   pojednávania na 13. november 2003, ktoré pre neprítomnosť žalovanej odročil), hoci na postup podľa § 29 ods. 2 OSP už mal splnené podmienky v roku 2000.

Ústavný   súd   na   základe   uvedených   okolností,   preto   neakceptoval   vyjadrenie predsedu   okresného   súdu,   že „Postup   súdu   v   konaní   bol   plne   v   súlade   s   príslušnými ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku   a   zbytočné   prieťahy   spôsobené   súdom som nezistil“.

Vychádzajúc zo samotnej dĺžky konania, jeho doterajšieho priebehu a z dosiahnutých výsledkov   okresného   súdu,   ktorý   k   vykonávaniu   dokazovania   dosiaľ   vôbec   nepristúpil, ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   19 C 786/00   došlo k zbytočným   prieťahom,   a   tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľky na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojím   rozhodnutím   o   porušení   základného   práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavy v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde prikázal okresnému súdu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 19 C 786/00 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z   akých   dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľka požadovala za porušenie jej označených práv finančné zadosťučinenie vo   výške   80 000 Sk   z dôvodu,   že „doba   takmer   štyroch   rokov   a   štyroch   mesiacov, je neprimerane dlhá a ničím neospravedlniteľná. Počas tejto doby žije sťažovateľka v stave právnej neistoty a pocit márnosti jej snahy dovolať sa ochrany jej práv je v súčasnosti nevyvrátiteľný. Za osobitne dôležitú okolnosť považuje sťažovateľka to, že v čase podania návrhu bola maloletá a predmet konania je vydanie hnuteľných vecí, ktoré jej prislúchajú z dôvodu smrti jej nebohého otca“.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   celkovú   dĺžku   konania   okresného   súdu,   ktoré   je   na   ňom   vedené pod sp. zn. 19 C 786/00, a skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 40 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. I. R. Ústavný súd pri priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2003, ktorá bola 13 602 Sk. Úhradu priznal za   dva   úkony   právnej   služby   poskytnuté   v roku   2004   (prevzatie   a prípravu   zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) účinnej do 31. decembra 2004   vo   výške   4 534 Sk   a   k   tomu   2 x   136 Sk   režijný   paušál   (§ 19 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 9 342 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2005