znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 15/04-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. januára 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. H., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. O. Š., B., ktorou žiadal vysloviť porušenie jeho základného práva vlastniť majetok, porušenie zásady   rovnakej   zákonnej   ochrany   vlastníckeho   práva   a porušenie   práva   dedenia   podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 12 Co 445/02, 2 NcC 15/03, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. H. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. decembra 2003   doručená   sťažnosť   Ing.   P.   H.,   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   žiadal vysloviť   porušenie   jeho   základného   práva   vlastniť   majetok,   porušenie   zásady   rovnakej zákonnej ochrany vlastníckeho práva a porušenie práva dedenia podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 12 Co 445/02, 2 NcC 15/03.

Sťažovateľ   namieta   nesprávnosť   postupu,   neústavnosť,   ako   i   nezákonnosť rozhodnutia krajského súdu, ktoré vidí v tom, že „nesprávne právne posúdil ustanovenia závetu   s platným   a skutkovým   stavom“.   Krajský   súd   pri   svojom   rozhodovaní   nemal akceptovať   dôvod,   na   ktorý   poukázal   sťažovateľ   vo   svojom   odvolaní   proti   uzneseniu Okresného   súdu   Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   D 347/99,   Dnot   63/99 z 21. decembra 1999, a v odôvodnení rozhodnutia sa s ním ani nevysporiadal, v dôsledku čoho uvedené rozhodnutie súdu je nepreskúmateľné a nezrozumiteľné.

Sťažovateľ   žiada   o odpustenie   zmeškanej   lehoty   a nezamietnutie   sťažnosti   ako podanej oneskorene, pretože podaniu sťažnosti v lehote bránili vážne prekážky spočívajúce v zmätočnosti rozhodnutia krajského súdu.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vyniesol tento nález:

„Ústavný súd vyslovuje, že uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 1. 4. 2003, č. k.: 12 Co 445/02, 2 NcC 15/03, ktorým Krajský súd rozhodol o odvolaní navrhovateľa Ing. P. H., B. proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava II zo dňa 21. 12. 1999, č. k.: D 347/99, D not 63/99 došlo k porušeniu ústavného práva navrhovateľa vlastniť majetok, k porušeniu rovnakej zákonnej ochrany vlastníckeho práva a k porušeniu práva dedenia zaručených čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Ústavný súd preto zrušuje uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 1. 4. 2003, č. k.: 12 Co 445/02, 2 NcC 15/03 a vracia vec Krajskému súdu na ďalšie konanie.

Zároveň Ústavný súd priznáva navrhovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 90.000,- Sk z dôvodu morálnej a finančnej ujmy spôsobenej konaním Krajského súdu v Bratislave v rozpore s Ústavou SR.

Zároveň Ústavný súd priznáva navrhovateľovi náhradu trov konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   127   ods.   2   prvej   vety   ak   ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   zjavne   neopodstatnené   alebo   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (§ 53 ods. 3 zákona   o ústavnom   súde).   Preto   sa   ústavný   súd   nemohol   venovať   podstate   dôvodov, ktorými   sťažovateľ   argumentoval   nedodržanie   zákonom   stanovenej   lehoty   na   podanie sťažnosti.

Z uvedeného   jednoznačne   vyplýva,   že   od   17.   júla 2003,   keď   bolo sťažovateľovi doručené uznesenie krajského súdu sp. zn. 12 Co 445/02, 2 NcC 15/03, do dňa podania sťažnosti   ústavnému súdu, t.   j. 22.   decembra 2003,   uplynula lehota podľa   § 53 ods.   3 zákona o ústavnom súde.

Vychádzajúc   z uvedených   skutočností   ústavný   súd   rozhodol   tak,   že   sťažnosť týkajúcu sa porušenia označených základných práv odmieta ako podanú oneskorene.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. januára 2004