znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 15/03-24

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Mazáka a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a   Jána   Lubyho   na   neverejnom   zasadnutí   30.   apríla   2003 prerokoval sťažnosť Ing. J. V., bytom B., zastúpeného advokátkou Mgr. A. J., B., ktorou namieta porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   12   C   304/01,   za   účasti   Okresného   súdu Bratislava II, a takto

r o z h o d o l:

1. Základné právo Ing. J. V. na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov zaručené   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného   súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 304/01   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava II   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 304/01 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. J. V.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 Sk (slovom Desaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bratislava II   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Bratislava II   j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. J. V. do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia trovy konania vo výške 8 000 Sk (slovom Osemtisíc slovenských korún) na účet advokátky Mgr. A. J., B.

O d ô v o d n e n i e:

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 28. januára 2003 sp. zn. IV. ÚS 15/03 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. J. V., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. A. J., B., ktorou namieta porušenie jeho základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   upraveného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 304/01.

Sťažovateľ uviedol, že predmetom namietaného konania, v ktorom je účastníkom v procesnom postavení žalovaného, je žaloba na ochranu osobnosti podaná do podateľne okresného súdu   23. júla 2001.   Okresný súd vyzval sťažovateľa   výzvou, ktorá mu   bola doručená 23. augusta 2001, aby sa vyjadril k žalobe, čo sťažovateľ v stanovenej lehote urobil   a svoje   vyjadrenie   zaslal   okresnému   súdu   5.   septembra   2001.   Podľa   sťažovateľa predstavuje   jeho   vyjadrenie   k žalobe   posledný   úkon   vykonaný   v konaní   o ochranu osobnosti.

Ďalej   sťažovateľ   poukazuje   na   ustanovenie   §   200i   ods.   4   Občianskeho   súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) (v znení platnom do 31. decembra 2001), podľa ktorého bol okresný súd povinný rozhodnúť vo veci ochrany osobnosti najneskôr do jedeného roka od podania žaloby. To, že v predmetnom konaní dochádza k zbytočným prieťahom, uznal aj okresný   súd, a to v odpovedi jeho predsedu   z 2. júla 2002 na sťažnosť sťažovateľa z 28.   júna   2002.   Napriek   tomu   nebolo   vo   veci   do   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu nariadené ani jedno pojednávanie.

K právnej   podstate   porušenia   svojho   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov   okresným   súdom   sťažovateľ   okrem   iného   uviedol,   že   jeho   vec   predložená na rozhodnutie okresnému súdu nie je zložitá a podľa jeho úsudku postačovalo zákonnej sudkyni   oboznámiť   sa   so   skutkovým   stavom   len   zo   žaloby   a vyjadrenia   k nej,   ktoré predložil okresnému súdu.

Vzhľadom na to, že jeho jediným úkonom v namietanom konaní bolo spomínané vyjadrenie k žalobe (zaslané okresnému   súdu   riadne a včas),   zastáva sťažovateľ názor, že v okolnostiach prípadu nemá jeho správanie ako účastníka konania žiaden význam.

Sťažovateľ sa domnieva, že okresný súd sa v jeho veci dopúšťa prieťahov, pričom zdôrazňuje   najmä   to,   že „lehota   garantovaná   zákonom   na   rozhodnutie   vo   veci   nebola dodržaná a takýto protiprávny stav trvá naďalej bez vyhliadky na jeho odstránenie“.

Pokiaľ ide o právnu argumentáciu sťažovateľa k návrhu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, poukazuje na to, že „má naliehavý záujem na rozhodnutí veci o ochrane osobnosti v zákonnej lehote, resp. v čo najkratšom čase po jej uplynutí, keďže ide o   vec   osobného   charakteru,   v ktorej   vystupuje   na   strane   žalovaného,   t.   j.   toho,   kto   sa dopustil zásahu do práv osobnosti iného. Sťažovateľ vykonáva funkciu člena Dozornej rady S. z. ľ. h. (ďalej len „SZĽH“) a v oblasti hokeja pôsobí aj žalobca. Informácia o začatí konania o ochrane osobnosti proti sťažovateľovi sa rozšírila vo vnútri organizácie SZĽH, aj medzi „hokejovou verejnosťou“. V prípade rozhodnutia Okresného súdu Bratislava II v prospech   sťažovateľa   sa   potvrdí   správne   a nie   protizákonné   konanie   sťažovateľa. Pretrvávaním   právnej   neistoty   sa   vytvoril   priestor   pre   rôzne   dohady   o tom,   či   došlo k porušeniu   osobnostných   práv   žalobcu,   čo   negatívne   vplýva   na   dobré   meno   a povesť sťažovateľa v oblasti hokeja. V dôsledku týchto skutočností má sťažovateľ povesť človeka, ktorý nerešpektuje osobnostné práva iných. Táto skutočnosť negatívne ovplyvnila aj voľby orgánov SZĽH, ktoré sa uskutočnili na V. Kongrese SZĽH dňa 14. 6. 2002. Sťažovateľ sa naďalej uchádzal o funkciu člena Dozornej rady SZĽH, avšak pri sčítaní hlasov sa dostal tesne pod hranicu, ktorá bola potrebná na zvolenie za člena Dozornej rady SZĽH. Podobná situácia sa opakovala aj pri zostavovaní komisií SZĽH na zasadnutí Rady SZĽH, ktoré sa uskutočnilo dňa 16. 8. 2002. Sťažovateľ nebol zvolený do žiadnej z týchto komisií“.

Na základe týchto skutočností sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd rozhodol, že   postupom   okresného   súdu   bolo   v označenom   konaní   porušené   jeho   vyššie   uvedené základné právo, a súčasne navrhuje, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal a rozhodol do piatich mesiacov od vydania jeho rozhodnutia.

Zároveň   žiada,   aby   mu   ústavný   súd   priznal   primerané   finančné   zadosťučinenie vo výške 10 000 Sk.

K prijatej sťažnosti sa podľa § 29 ods. 6 o ústavnom súde vyjadrila JUDr. M. Š., poverená   zastupovaním   predsedníčky   okresného   súdu,   listom   z   11.   marca   2003 (Spr. 2037/03), v ktorom uviedla:

„Po   oboznámení   sa   s predmetnou   sťažnosťou,   uznesením   ÚS   SR,   sp.   zn. IV. ÚS 15/03-10 ako i celým predmetným spisom som zistila, že vo veci skutočne došlo k prieťahom   v konaní   z dôvodu,   že   zákonná   sudkyňa   Mgr.   Ľ.   N.   od   augusta   2001 až do odchodu na materskú dovolenku v apríli 2002 neurobila vo veci žiadny úkon. Vec bola dňa 16. 10. 2002 prikázaná na vybavenie sudkyni Mgr. P. P. Vzhľadom na veľký počet vecí v oddelení 12 C je vo veci vytýčený termín pojednávania na deň 22. 05. 2003.“

Právna zástupkyňa sťažovateľa vo svojom stanovisku k vyjadreniu okresného súdu konštatovala,   že „Z doručeného   vyjadrenia   jednoznačne   vyplýva   porušenie   základného práva sťažovateľa zakotveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, keď samotné pridelenie veci vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 12 C 304/01 po nástupe zákonnej   sudkyne,   ktorej   bola   vec   pôvodne   pridelená,   na   materskú   dovolenku   trvalo 6 mesiacov“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde vo veci sťažnosti sťažovateľa upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V dôsledku   toho   senát   predmetnú   sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na   základe   písomne   podaných   stanovísk   účastníkov   a obsahu   na   vec   sa   vzťahujúceho súdneho spisu.

II.

Z obsahu   sťažnosti   a   predloženého   súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil   nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Žaloba   J.   O.,   bytom   B.   (ďalej   len   „žalobca“),   proti   sťažovateľovi   na   ochranu osobnosti bola doručená okresnému súdu 23. júla 2001.

Sťažovateľ sa na výzvu okresného súdu, ktorá mu bola doručená 23. augusta 2001, vyjadril k žalobe podaním, ktoré mu bolo doručené 6. septembra 2001.

Okresný súd nariadil 12. marca 2003 vo veci pojednávanie na 22. máj 2003.

Záznamy o iných úkonoch okresného súdu sa v súdnom spise sp. zn. 12 C 304/01 nenachádzajú.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   ods.   2   citovaného   článku   ústavy   ak   porušenie   práv   alebo   slobôd   vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa   ods.   3   citovaného   článku   ústavy   môže   ústavný   súd   svojím   rozhodnutím, ktorým   vyhovie   sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   boli   porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   sa   svojou   sťažnosťou   domáhal   vyslovenia   porušenia   jeho   základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (II.   ÚS   61/98),   pričom   „k naplneniu   práva   na   súdnu ochranu   v rozhodovaní   o veci   samej   dochádza   zásadne   právoplatným   a vykonateľným rozhodnutím...“ (I. ÚS 44/99, IV. ÚS 68/02).

Pri   posudzovaní,   či   v súdnom   konaní   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a   tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou   judikatúrou   (I.   ÚS 70/98,   II.   ÚS   813/00) zohľadňuje tri kritériá, ktorými sú právna   a   faktická   zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   účastníka   konania a postup samotného súdu.

Preskúmaním   doterajšieho   priebehu   konania   vo   veci   sp.   zn.   12   C   304/01   pred okresným súdom ústavný súd zistil nasledovné skutočnosti:

1. Predmetom konania pred okresným súdom a príčinou existencie právnej neistoty je tvrdený zásah do práva na ochranu osobnosti, ktorého ochrany sa domáha žalobca voči sťažovateľovi.   Po   oboznámení   sa   so   spisom   okresného   súdu   ústavný   súd   konštatuje, že z neho nevyplýva skutková ani právna zložitosť veci. Na základe obsahu žaloby existuje predpoklad, že prameňom práva, o ktorom má okresný súd rozhodnúť, môžu byť viaceré právne normy, ktoré však nie je možné označiť ako zložité len preto, že sa nenachádzajú v jednom právnom predpise. Vec by bolo možné považovať za zložitejšiu iba z dôvodu, že pre súd boli ustanovené inštruktívne lehoty na úkony súdu a žalovaného vyplývajúce z § 200i ods. 2 až 4 OSP v znení platnom do 31. decembra 2002.

Vychádzajúc z doterajšieho priebehu konania v predmetnej veci (nezaoberanie sa jej meritom) nemôže však ústavný súd pripísať zdĺhavý postup v konaní na vrub faktickej náročnosti   prerokovávanej   veci   a netvrdí   to   ani   okresný   súd   vo   vyjadrení   k sťažnosti sťažovateľa po jej prijatí na ďalšie konanie.

2.   Pokiaľ   ide   o správanie   sťažovateľa   v preskúmavanej   veci   na   sťažnosťou napadnutom okresnom súde, ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by mala byť zohľadnená v jeho neprospech pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto štádiu konania k zbytočným prieťahom.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom pri skúmaní toho, či došlo k porušeniu označeného základného práva sťažovateľa, dospel k záveru, že tomu tak je, a to v dôsledku jeho nečinnosti bez existencie akejkoľvek zákonnej prekážky. Ústavný súd zistil, že okresný súd bol v danej veci nečinný 19 mesiacov (od. 8. augusta 2001, keď zákonná sudkyňa dala pokyn na zaslanie žaloby na vyjadrenie sťažovateľovi, do 12. marca 2003, keď bolo nariadené pojednávanie) a za toto obdobie nevykonal žiadne procesné úkony smerujúce k príprave pojednávania a jej rozhodnutiu.

Je potrebné zohľadniť aj skutočnosť, že aj sťažovateľ (nielen žalobca) mal právo, aby o žalobe smerujúcej proti nemu ako žalovanému rozhodol okresný súd do jedného roka od jej podania (§ 200i ods. 4 OSP v znení platnom do 31. decembra 2002). Okresný súd v stanovenej lehote vo veci nielenže nerozhodol, ale bol vo veci úplne nečinný, pretože svoju procesnú činnosť nezorganizoval tak, aby sa právo zaručené sťažovateľovi v čl. 48 ods. 2 ústavy naplnilo.

V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) sa ustálil názor, že nadmerné množstvo vecí,   v ktorých   štát   musí   zabezpečiť   súdne   konanie,   nezbavuje   štát   zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní (III. ÚS 17/02, II. ÚS 120/02). Povahu objektívnych príčin   možno   priznať právnym   udalostiam,   ale uplatnenie ústavou   zaručeného   práva   sa nemôže zmariť nenáležitým správaním štátnych orgánov, ktoré v mene štátu zabezpečujú uplatnenie práv zaručených ústavou (I. ÚS 145/02).

Z toho dôvodu námietka okresného súdu spočívajúca v odvolávaní sa na veľký počet nevybavených vecí v oddelení 12 C nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo znižovala   zodpovednosť   okresného   súdu   za   prerokovanie   veci   a   rozhodovanie   bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd v neposlednom rade prihliadol aj na skutočnosť, že samotný okresný súd   vo   vyššie   citovanom   vyjadrení   k sťažnosti   sťažovateľa   existenciu   prieťahov v namietanom konaní uznal.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   doterajšou   nečinnosťou okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 304/01 došlo k zbytočným prieťahom, na základe čoho je možné uzavrieť, že tým súčasne došlo aj k porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

IV.

Sťažovateľ   ďalej   žiadal,   aby   ústavný   súd   okrem   vyslovenia   porušenia   jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy uložil okresnému súdu konať a prerokovať vec vedenú pod sp. zn. 12 C 304/01 bez zbytočných prieťahov a o veci rozhodnúť v lehote piatich mesiacov od vyhlásenia tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal   v zmysle   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona   o ústavnom   súde   okresnému   súdu, aby vo veci sp. zn. 12 C 304/01 konal bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   nevyhovel   tej   časti   návrhu   na   rozhodnutie,   ktorou   sa   sťažovateľ domáhal, aby určil okresnému súdu lehotu, do ktorej má v jeho veci meritórne rozhodnúť. Ústavný   súd   vychádzal   predovšetkým   z toho,   že   sťažovateľom   požadované   stanovenie lehoty, do ktorej by mal okresný súd rozhodnúť o jeho žalobe, nemá v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky zákonnú oporu. Okrem toho ústavný súd zastáva názor, že stanovenie lehoty na konanie, ktorým by sa sledovalo vydanie rozhodnutia o merite veci, by mohlo ohroziť dosiahnutie účelu súdneho konania uvedeného v § 1 OSP (pozri obdobne IV. ÚS 10/02).

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa   ods.   5   citovaného   zákonného   ustanovenia,   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   navrhol,   aby   mu   ústavný   súd   priznal   primerané finančné   zadosťučinenie   v   sume   10   000   Sk.   Dôvody,   z ktorých   sa   domáha   priznania primeraného finančného zadosťučinenia, sú podrobnejšie uvedené v bode I tohto nálezu.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo   zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného   zadosťučinenia   je   síce   zmiernenie   nemajetkovej   ujmy,   avšak   nie   prípadná náhrada škody.

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, vychádzal z názoru, že porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto právomoci.

Vzhľadom na celkovú dobu nečinnosti okresného súdu vo veci sp. zn. 12 C 304/01 berúc do úvahy, že sťažovateľ sa o predĺženie tejto doby nijako nepričinil, a zohľadňujúc aj konkrétne okolnosti prípadu vrátane pozície sťažovateľa a povahu konania, ako aj pocit neistoty a v neposlednom rade aj naplnenie princípu spravodlivosti ústavný súd považoval priznanie sumy 10 000 Sk, teda vo výške požadovanej sťažovateľom, za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou Mgr. A. J., B., Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov konania vo výške 8 000 Sk (slovom Osemtisíc slovenských korún) z dôvodu   trov jeho právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti), pričom úhrada za jeden úkon právnej služby predstavuje 3 900 Sk (základom pre výpočet výšky odmeny za úkon právnej služby bola nominálna mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2001 vo výške 11   693   Sk).   Vyjadrenie právnej zástupkyne sťažovateľa   zo   4.   apríla 2003 k stanovisku okresného súdu po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd so zreteľom na jeho obsah   nepovažoval   za   účelne   vynaložené   trovy   právnej   služby,   a preto   odmenu   zaň nepriznal.   Ďalej   ústavný   súd   priznal   právnej   zástupkyni   sťažovateľa   dvakrát   náhradu režijného paušálu po 100 Sk [§ 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb].

P o u č e n i e: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. apríla 2003