znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 149/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. marca 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   Pribinova   25,   Bratislava,   zastúpenej   Fridrich   Paľko,   s. r.   o., Grösslingová   4,   Bratislava,   konajúca   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta doc. JUDr. Branislava   Fridricha,   PhD.,   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   21859/2013,   sp.   zn. Rvp 21860/2013, sp. zn. Rvp 21862/2013, sp. zn. Rvp 21863/2013, sp. zn. Rvp 21864/2013, sp.   zn.   Rvp   21865/2013,   sp.   zn.   Rvp   21866/2013,   sp.   zn.   Rvp   21867/2013,   sp.   zn. Rvp 21868/2013, sp. zn. Rvp 21869/2013, sp. zn. Rvp 21873/2013, sp. zn. Rvp 21874/2013 a sp. zn. Rvp 21875/2013, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uzneseniami   Krajského   súdu   v Banskej Bystrici sp. zn. 23 NcC 303/2012, sp. zn. 23 NcC 305/2012, sp. zn. 23 NcC 317/2012, sp. zn. 23 NcC 319/2012, sp. zn. 23 NcC 327/2012, sp. zn. 23 NcC 338/2012, sp. zn. 23 NcC   339/2012,   sp.   zn.   23   NcC   344/2012,   sp.   zn.   23   NcC   318/2012,   sp.   zn. 23 NcC 322/2012,   sp.   zn.   23   NcC   329/2012,   sp.   zn.   23   NcC   307/2012   a   sp.   zn. 23 NcC 346/2012 z 11. októbra 2012, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   vedené   pod   sp.   zn. Rvp 21859/2013, sp. zn. Rvp 21860/2013, sp. zn. Rvp 21862/2013, sp. zn. Rvp 21863/2013, sp.   zn.   Rvp   21864/2013,   sp.   zn.   Rvp   21865/2013,   sp.   zn.   Rvp   21866/2013,   sp.   zn. Rvp 21867/2013, sp. zn. Rvp 21868/2013, sp. zn. Rvp 21869/2013, sp. zn. Rvp 21873/2013, sp. zn. Rvp 21874/2013 a sp. zn. Rvp 21875/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 21859/2013.

2.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o., o d m i e t a   ako neprípustné.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 22. októbra 2013   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   Pribinova   25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   23   NcC   303/2012, sp.   zn. 23 NcC 305/2012,   sp.   zn. 23   NcC   317/2012, sp.   zn.   23 NcC   319/2012,   sp.   zn. 23 NcC 327/2012,   sp.   zn.   23   NcC   338/2012,   sp.   zn.   23   NcC   339/2012,   sp.   zn. 23 NcC 344/2012,   sp.   zn.   23   NcC   318/2012,   sp.   zn.   23   NcC   322/2012,   sp.   zn. 23 NcC 329/2012, sp. zn. 23 NcC 307/2012 a sp. zn. 23 NcC 346/2012 z 11. októbra 2012 (ďalej spolu aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka doručila Okresnému súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorými sa   proti   Slovenskej   republike,   zastúpenej   Ministerstvom   spravodlivosti   Slovenskej republiky,   domáha   svojich   nárokov   podľa   zákona   č.   514/2003   Z.   z.   o   zodpovednosti za   škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a   o   zmene   niektorých   zákonov   v   znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „žaloby   o   náhradu   škody“).   Ku   vzniku   škody   malo podľa nej dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv, najmä práva na poskytnutie súdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite a práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   v   exekučných   konaniach   vedených   okresným   súdom, ktorých účastníkom bola sťažovateľka (oprávnená, pozn.). Konania, predmetom ktorých sú nároky sťažovateľky na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy proti Slovenskej republike, sú okresným súdom vedené pod sp. zn. 5 C 159/2012, sp. zn. 4 C 168/2012, sp. zn. 4 C 162/2012, sp. zn. 5 C 155/2012, sp. zn. 5 C 118/2012, sp. zn. 12 C 160/2012, sp. zn. 12 C 159/2012, sp. zn. 12 C 156/2012, sp. zn. 4 C 160/2012, sp. zn. 5 C 154/2012, sp.   zn.   12   C   164/2012,   sp.   zn.   4   C 140/2012   a   sp.   zn.   12   C   90/2012   (ďalej   spolu   aj „predmetné konania okresného súdu“).

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   poukazuje   predovšetkým   na   skutočnosť,   že   práve nesprávny úradný postup okresného súdu poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom podania jej žalôb o náhradu škody okresnému súdu, ktorý je zároveň podľa Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) súdom príslušným na prerokovanie a rozhodnutie týchto vecí.

Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala „už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným prejednaním   veci   o   prikázaní   veci   (tohto   sporu)   inému   súdu,   pretože   sudcovia   miestne a vecne   príslušného   Okresného   súdu   Žiar   nad   Hronom   sú   vylúčení   z   prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka zaujatosti z objektívneho pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného poukázala na skutočnosť, že okresný súd,   ktorý zapríčinil svojím nesprávnym úradným postupom vznik škody na jej strane, nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto škode rozhodovať, ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu zásady nemo debet esse iudex in propria causa, a taktiež poukázala na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.

Napadnuté uznesenia krajského súdu sú podľa sťažovateľky nesprávne, spôsobujúce zásah do jej práv, konkrétne:

«- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, t. j. práva na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR) a práva na prerokovanie veci nestranným súdom;

- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), t. j. práva na nestranný súd zriadený zákonom.»

Sťažovateľka v rámci svojej argumentácie poukázala na právne závery obsiahnuté v judikatúre   ústavného   súdu   (napr.   II.   ÚS   283/09,   III.   ÚS   116/06,   II.   ÚS   336/09, III. ÚS 47/05,   III.   ÚS   71/97,   I.   ÚS   46/05,   IV.   ÚS   345/09),   ako   aj   Európskeho   súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúce sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu   (rozsudok   ESĽP   Findlay   v.   Spojené   kráľovstvo   z   25.   februára   1997,   odsek   73; rozsudok ESĽP Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005).

V   predmetných   konaniach   vedených   okresným   súdom   bude   podľa   sťažovateľky nevyhnutné   na   základe   vykonaného   dokazovania   posúdiť,   či   a   akým   spôsobom   došlo k uskutočneniu   nesprávneho   úradného   postupu,   pričom   pri   danom   právnom   stave   bude takéto posudzovanie uskutočňovať súd, ktorý nesprávny úradný postup vykonal a spôsobil ním   škodu   žalobcovi.   V   tomto   prípade   preto   existuje   legitímny   dôvod   pochybovať o nestrannosti okresného súdu, ako aj nestrannosti sudcov tohto súdu, a to najmä preto, že:„a) Žalobca chce, aby v konaní boli vypočutí ako svedkovia sudcovia okresného súdu na ktorom došlo k vykonaniu nesprávneho úradného postupu, a taktiež aby ako svedok vystúpil pred súdom predseda okresného súdu poverený riadením súdu, ako aj podpredseda okresného súdu a to z dôvodu dlhého časového rozsahu zásahu, ktorý pokrýva obdobie, kedy   boli   do   hodnoteného   úradného   postupu   zapájaní   všetci   zamestnanci   súdu.   Preto rovnako tak do úvahy prichádzajú ako svedkovia aj vyšší súdny úradníci, či zamestnanci administratívy   okresného   súdu,   ktorý   nesprávny   úradný   postup   uskutočnil.   V   prípade nevylúčenia okresného súdu z rozhodovania dôjde k ústavne neakceptovateľnej situácii, kedy budú proti sebe vypovedať sudcovia, ktorí zároveň pojednávajú rovnakú vec a síce sudcovia súdu, ktorý uskutočnil nesprávny úradný postup. V takejto situácii nie je možné rozumne   predpokladať,   že   výpovede   budú   objektívne   pravdivé,   pretože   sudca   bude vypovedať pred kolegom sudcom, ktorý následne bude vypovedať pred ním o tej istej veci. Následné reťazenie výpovedí v sporoch rovnakého druhu na tom istom súde nemôže priniesť zdanie o spravodlivom výkone súdnej moci. Sudcovia a zamestnanci súdu by mali nutne v sporovom konaní v pozícii svedka predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.

b) Na rovnakom mechanizme ako je opísaný pod písm. a) je založené spochybnenie zdania spravodlivosti v prípade výkonu dokazovania listinnými dôkazmi. Ak sudca bude vykonávať dôkaz listinou zo súdneho spisu (alebo súdneho oddelenia) kolegu a následne tento   kolega   bude   vykonávať   dôkaz   listinou   z   jeho   súdneho   spisu   (alebo   súdneho oddelenia), pričom pôjde o spor rovnakého druhu, je zrejmé, že spravodlivé posúdenie nemožno   predpokladať.   Nemožno   tiež   predpokladať   spravodlivé zadovažovanie   listín zo súdneho oddelenia.

c)   Otázky,   ktoré   by   museli   v   súvislosti   s   posudzovaním   nesprávneho   úradného postupu sudcovia, ktorí sú kolegovia na tom istom súde, paralelne riešiť, a spôsob ako by ich riešili, by prejudikoval stanovisko súdu a nenáležite ovplyvňoval vývoj iných sporov rovnakého   druhu   prebiehajúcich   na   tom   istom   súde.   V   takomto   prípade   nemožno predpokladať   zdanie   spravodlivého   výkonu   súdnej   moci.   Sudcovia   by   opäť   mali   nutne v sporovom konaní predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.

d) Súd musí byť inter alia nezávislí od strán v spore. Ak je súdom Okresný súd Žiar nad Hronom a na strane žalovaného stojí zástupca Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorý obhajuje postupy sudcu a zamestnancov Okresného súdu Žiar nad Hronom, aby tak dokázal, že v danej veci nešlo o nesprávny úradný postup Okresného súdu Žiar nad Hronom a škoda nenastala, nemožno hovoriť o tom, že súd je nezávislí od žalovaného ako strany v spore. Navyše ak podľa úpravy regresnej náhrady v zmysle ust. § 21 a nasl. zákona č. 514/2003 Z. z. bude Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky tým, kto bude uplatňovať   regresnú   náhradu voči   súdu a následne súd   bude povinný   uplatňovať regresnú náhradu voči zodpovednej osobe, teda sudcovi. Sudca má záujem na tom, aby žalovaný bol v spore úspešný a aby sa tak predišlo uplatňovaniu regresnej náhrady voči nemu, či jeho kolegom, zamestnancom súdu. Sudcovia by mali nutne v sporovom konaní predsudky   vo   vzťahu   k   ich   regresnému   postihu.   Predsudky   tohto   druhu   spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.“

Podľa   sťažovateľky   objektívna   skutočnosť   spočívajúca   v   tom,   že   jej   žaloby o náhradu škody spôsobenej rozhodovaním sudcov okresného súdu majú byť prerokované a rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou „minimálne kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť o nezaujatosti všetkých sudcov okresného súdu, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti prípadu nemôžu javiť v očiach strán ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že Krajský súd v Trnave,   Krajský   súd   v   Nitre   a   Krajský   súd   v   Prešove   dospeli   vo   viacerých   svojich rozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných veciach k opačnému právnemu záveru ako krajský súd vo svojich napadnutých uzneseniach.

Krajský súd podľa sťažovateľky v napadnutých uzneseniach dostatočne nevyhodnotil dôvody vylúčenia sudcov okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania predmetných vecí, ktorými sú:

„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj z   právneho   záujmu   sudcu   na   prejednávanej   veci,   pretože   môže   byť   rozhodnutím   súdu priamo dotknutý vo svojich právach;

b)   nutnosť   vylúčenia   sudcu,   ktorý   získal   o   veci   poznatky   iným   spôsobom,   než z dokazovania na konaní;

c) ekonomickú závislosť.“

Podľa sťažovateľky „sťažovateľ netvrdí a nikdy netvrdil, že sudcovia Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorí vydali touto ústavnou sťažnosťou napadnuté uznesenie... boli v jeho veci zaujatí. O napadnutom uznesení Krajského súdu v Banskej Bystrici... nerozhodoval vylúčený sudca (vylúčení sudcovia)! Dokonca ani na Okresnom súde Žiar nad Hronom nerozhodoval   vylúčený   sudca,   pretože   jediným   ním   uskutočneným   úkonom   (ktorému predchádzalo jeho rozhodnutie) bolo oznámenie predsedovi súdu podľa ust. § 15 ods. 1 OSP,   teda   splnenie   zákonom   definovanej   povinnosti   slúžiacej   na   zabezpečenie spravodlivosti v občianskom súdnom konaní. V danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených práv podaním dovolania z dôvodu podľa ust. §237 písm. g) OSP (dovolanie nie je prípustné)! Dovolanie nie je prípustné ani z iných všeobecných dôvodov...“.

V tejto súvislosti   sťažovateľka poukázala na konania ústavného súdu vo veciach vedených pod sp. zn. I. ÚS 265/05, sp. zn. III. ÚS 24/05 a sp. zn. III. ÚS 74/2011, v ktorých tento preskúmaval rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Sťažovateľka taktiež poukázala na   odôvodnenie   publikovaného   uznesenia   (40/1998   ZSP)   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 20/97, v ktorom tento súd vyslovil: ,,Na   prejednanie   opravného   prostriedku   (odvolania   či   dovolania)   proti   rozhodnutiu nadriadeného súdu, ktorým tento rozhodoval o vylúčení sudcov príslušného súdu, nie je daná príslušnosť žiadneho súdu. Preto Najvyšší súd v takomto prípade konanie o opravnom prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1 v spojení s § 243c O. s. p.).“

Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva „v právnom štáte jednoznačný záver, že vo   veci   je   daná   právomoc   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   rozhodnúť   o   podanej ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí krajských   súdov   Slovenskej   republiky,   ktoré   predložil   sťažovateľ   ústavnému   súdu   ako dôkazy   v   konaní   a   ktoré   svedčia   o   jednoznačnej   potrebe   vylúčiť   okresné   súdy z prejednávania a rozhodovania vecí s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné, len zo strany ústavného súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty a rozhodnúť podľa predloženého petitu“.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom   vysloví,   že   uzneseniami   krajského   súdu   sp.   zn.   23   NcC   303/2012,   sp.   zn. 23 NcC 305/2012,   sp.   zn.   23   NcC   317/2012,   sp.   zn.   23   NcC   319/2012,   sp.   zn. 23 NcC 327/2012,   sp.   zn.   23   NcC   338/2012,   sp.   zn.   23   NcC   339/2012,   sp.   zn. 23 NcC 344/2012,   sp.   zn.   23   NcC   318/2012,   sp.   zn.   23   NcC   322/2012,   sp.   zn. 23 NcC 329/2012, sp. zn. 23 NcC 307/2012 a sp. zn. 23 NcC 346/2012 z 11. októbra 2012 boli porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, citované uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti krajskému súdu na   ďalšie   konania   a   prizná   jej   primerané   finančné   zadosťučinenie,   ako   aj   úhradu   trov konania.

Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“) „vydal   dočasné   opatrenie,   ktorým   rozhodne   o   odklade vykonateľnosti“ napadnutých uznesení krajského súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu.

II.1 K bodu 1 výroku tohto uznesenia

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

V zmysle § 112 ods.   1 OSP v   záujme hospodárnosti   konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí   na   spoločné konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 21859/2013, sp. zn. Rvp 21860/2013, sp. zn. Rvp 21862/2013, sp. zn. Rvp 21863/2013, sp.   zn.   Rvp   21864/2013,   sp.   zn.   Rvp   21865/2013,   sp.   zn.   Rvp   21866/2013,   sp.   zn. Rvp 21867/2013, sp. zn. Rvp 21868/2013, sp. zn. Rvp 21869/2013, sp. zn. Rvp 21873/2013, sp. zn. Rvp 21874/2013 a sp. zn. Rvp 21875/2013, z ktorých vyplýva ich právna a skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a rozhodnutia krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K bodu 2 výroku tohto uznesenia

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Ústavný súd zistil, že

- svojím uznesením sp. zn. IV. ÚS 593/2013 z 23. septembra 2013 spojil na spoločné konanie,   ktoré   ďalej   viedol   pod   sp.   zn.   Rvp   11099/2013,   inter   alia   sťažnosť   vedenú pod sp. zn. Rvp 11105/2013, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a čl.   48   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   23   NcC   303/2012   z 11.   októbra   2012,   pričom   túto odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie,

- svojím uznesením sp. zn. IV. ÚS 580/2013 z 23. septembra 2013 spojil na spoločné konanie, ktoré ďalej viedol pod sp. zn. Rvp 4357/2013, inter alia sťažnosť vedenú pod sp. zn. Rvp 9951/2013, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 23 NcC 305/2012 z 11. októbra 2012, pričom túto odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie,

- svojím uznesením sp. zn. IV. ÚS 580/2013 z 23. septembra 2013 spojil na spoločné konanie,   ktoré   ďalej   viedol   pod   sp.   zn.   Rvp   4357/2013,   inter   alia   sťažnosť   vedenú pod sp. zn. Rvp 9952/2013, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a   čl.   48   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   23   NcC   317/2012   z   11.   októbra   2012,   pričom   túto odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie,

- svojím uznesením sp. zn. IV. ÚS 593/2013 z 23. septembra 2013 spojil na spoločné konanie, ktoré ďalej viedol pod sp. zn. Rvp 11099/2013, inter alia sťažnosť vedenú pod sp. zn. Rvp 11101/2013, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 23 NcC 319/2012 z 11. októbra 2012, pričom túto odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie,

- svojím uznesením sp. zn. IV. ÚS 593/2013 z 23. septembra 2013 spojil na spoločné konanie,   ktoré   ďalej   viedol   pod   sp.   zn.   Rvp   11099/2013,   inter   alia   sťažnosť   vedenú pod sp. zn. Rvp 11100/2013, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a   čl.   48   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   23   NcC   327/2012   z   11.   októbra   2012,   pričom   túto odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie,

- svojím uznesením sp. zn. IV. ÚS 593/2013 z 23. septembra 2013 spojil na spoločné konanie,   ktoré   ďalej   viedol   pod   sp.   zn.   Rvp   11099/2013,   inter   alia   sťažnosť   vedenú pod sp. zn. Rvp 11099/2013, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a   čl.   48   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   23   NcC   338/2012   z   11.   októbra   2012,   pričom   túto odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie,

- svojím uznesením sp. zn. IV. ÚS 593/2013 z 23. septembra 2013 spojil na spoločné konanie,   ktoré   ďalej   viedol   pod   sp.   zn.   Rvp   11099/2013,   inter   alia   sťažnosť   vedenú pod sp. zn. Rvp 11128/2013, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a   čl.   48   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   23   NcC   339/2012   z   11.   októbra   2012,   pričom   túto odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie,

- svojím uznesením sp. zn. IV. ÚS 593/2013 z 23. septembra 2013 spojil na spoločné konanie,   ktoré   ďalej   viedol   pod   sp.   zn.   Rvp   11099/2013,   inter   alia   sťažnosť   vedenú pod sp. zn. Rvp 11127/2013, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a   čl.   48   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   23   NcC   344/2012   z   11.   októbra   2012,   pričom   túto odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie,

- svojím uznesením sp. zn. IV. ÚS 593/2013 z 23. septembra 2013 spojil na spoločné konanie,   ktoré   ďalej   viedol   pod   sp.   zn.   Rvp   11099/2013,   inter   alia   sťažnosť   vedenú pod sp. zn. Rvp 11126/2013, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a   čl.   48   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   23   NcC   318/2012   z   11.   októbra   2012,   pričom   túto odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie,

- svojím uznesením sp. zn. IV. ÚS 593/2013 z 23. septembra 2013 spojil na spoločné konanie,   ktoré   ďalej   viedol   pod   sp.   zn.   Rvp   11099/2013,   inter   alia   sťažnosť   vedenú pod sp. zn. Rvp 11125/2013, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a   čl.   48   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   23   NcC   322/2012   z   11.   októbra   2012,   pričom   túto odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie,

- svojím uznesením sp. zn. IV. ÚS 593/2013 z 23. septembra 2013 spojil na spoločné konanie,   ktoré   ďalej   viedol   pod   sp.   zn.   Rvp   11099/2013,   inter   alia   sťažnosť   vedenú pod sp. zn. Rvp 11121/2013, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a   čl.   48   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   23   NcC   329/2012   z   11.   októbra   2012,   pričom   túto odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie,

- svojím uznesením sp. zn. IV. ÚS 593/2013 z 23. septembra 2013 spojil na spoločné konanie,   ktoré   ďalej   viedol   pod   sp.   zn.   Rvp   11099/2013,   inter   alia   sťažnosť   vedenú pod sp. zn. Rvp 11119/2013, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a   čl.   48   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   23   NcC   307/2012   z   11.   októbra   2012,   pričom   túto odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie,

- svojím uznesením sp. zn. IV. ÚS 593/2013 z 23. septembra 2013 spojil na spoločné konanie,   ktoré   ďalej   viedol   pod   sp.   zn.   Rvp   11099/2013,   inter   alia   sťažnosť   vedenú pod sp. zn. Rvp 11120/2013, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a   čl.   48   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   23   NcC   346/2012   z   11.   októbra   2012,   pričom   túto odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

Ústavný   súd   na   podklade   už   citovaného   ustanovenia   zákona   o   ústavnom   súde pristúpil k preskúmaniu, či odmietnutie skorších sťažovateľkiných sťažností uzneseniami sp. zn. IV. ÚS 580/2013 a sp. zn. IV. ÚS 593/2013 z 23. septembra 2013 zakladá prekážku právoplatne rozhodnutých vecí na účel posudzovania tu predbežne prerokúvaných sťažností. Ako   už   bolo   uvedené,   ústavný   súd   odmietol   skoršie   sťažnosti   sťažovateľky   z dôvodu nedostatku svojej právomoci na ich prerokovanie.

Ústavný súd stabilne judikuje, že pokiaľ pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základného práva alebo slobody môže domôcť využitím jemu dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie   (I.   ÚS   103/02, IV. ÚS 115/07).

Na   podklade   citovaného   ustáleného   názoru   možno   konštatovať,   že   v konaniach vedených pod sp. zn. IV. ÚS 580/2013 a sp. zn. IV. ÚS 593/2013 ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľka má možnosť domáhať sa ochrany ňou označených základných práv   podľa   ústavy   a práva   podľa   dohovoru   v   ďalšom   konaní   v   merite   vecí pred všeobecnými súdmi, a to podaním odvolania proti rozhodnutiam prvostupňového súdu, prípadne dovolania proti rozhodnutiam odvolacieho súdu. Záver o tom, že v predmetných konaniach existuje „iný súd“, a to krajský súd, resp. najvyšší súd, povolaný na poskytnutie ochrany   základným   právam   sťažovateľky,   zároveň   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu prerokovať   sťažnosti   proti   napadnutým   uznesenia   krajského   súdu   definitívne,   teda bez   možnosti   dodatočného   založenia   právomoci   v   závislosti   od   splnenia   akejkoľvek podmienky.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosti vedené pod sp. zn. Rvp 21859/2013, sp. zn.   Rvp   21860/2013,   sp.   zn.   Rvp   21862/2013,   sp.   zn.   Rvp   21863/2013,   sp.   zn. Rvp 21864/2013, sp. zn. Rvp 21865/2013, sp. zn. Rvp 21866/2013, sp. zn. Rvp 21867/2013, sp.   zn.   Rvp   21868/2013,   sp.   zn.   Rvp   21869/2013,   sp.   zn.   Rvp   21873/2013,   sp.   zn. Rvp 21874/2013 a sp. zn. Rvp 21875/2013 odmietol podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde z dôvodu neprípustnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. marca 2014